Do ruského spolku smeruje člen NATO. Vstup Turecka do BRICS môže byť len marketing

Nachádza sa medzi dvoma kontinentmi, hoci len malá časť Turecka geograficky leží v Európe. No Turecko bolo vždy akýmsi mostom medzi Západom a Orientom, hoci už začiatkom 50. rokov je ako člen NATO integrálnou súčasťou Západu.

Teraz si však vybralo cestu, ktorá ho podľa analytikov príkláňa skôr na východ.

Tento mesiac Ankara požiadala o vstup do spolku krajín známych pod skratkou BRICS, ktorý ešte v roku 2009 založilo Rusko a vznikol ako rebélia voči dominantnej, ale slabnúcej role USA vo svetovom poriadku.

Hoci analytici tvrdia, že pri kandidatúre Turecka na členstvo ide skôr o hru na obe strany než o spochybňovanie západných spojencov, niektorí sa obávajú, že Ankara sa od Západu v skutočnosti vzďaľuje.

Analytička a europoslankyňa Yar: BRICS nie je nevinný spolok

BRICS – čo je skratka pre Brazíliu, Rusko, Indiu, Čínu a Južnú Afriku – je skupina rozvíjajúcich sa krajín, ktoré sa snažia prehĺbiť svoje hospodárske väzby. Tento rok získala štyroch nových členov: Irán, Egypt, Etiópiu a Spojené arabské emiráty.

Mnohí spolok vnímajú aj ako protiváhu organizácií vedených Západom, ako sú EÚ, G7 a dokonca aj NATO, hoci mu chýba formálna štruktúra, mechanizmy a jednotné pravidlá a normy.

„Spoločenstvo vznikalo za iného kontextu, než akému slúži dnes. Niektorí jeho členovia využívajú, ale často aj zneužívajú ekonomické iniciatívy na získavanie mocenských a politických cieľov,“ hovorí pre Denník N slovenská europoslankyňa Lucia Yar (PS), ktorá je zároveň odborníčkou na Turecko.

Podľa nej sa na BRICS nedá už pozerať len ako na skupinu krajín, ktorá sa chcú iba „nevinne rozvíjať“.

„Špeciálne v prípade Ruska, ktoré si na útočnej, agresívnej vojne proti Ukrajine vystavalo obrovskú časť svojej ekonomiky, by bolo od nás naivné myslieť si, že sú ambície jeho spolupráce s ktorýmikoľvek medzinárodnými hráčmi obyčajnou snahou o ekonomickú integráciu,“ tvrdí.

Turecko je už dlhšie medzi Západom a Východom

Keď Valné zhromaždenie OSN v decembri pred dvoma rokmi schválilo rezolúciu v prospech vytvorenia takzvaného nového medzinárodného hospodárskeho poriadku, za bolo 123 jeho členských štátov a proti 50, hlavne Európa a Severná Amerika. Jediná krajina sa hlasovania zdržala – bolo to práve Turecko.

Turecko zároveň odmietlo podporiť sankcie proti Rusku a namiesto toho sa stalo hlavným odberateľom ruskej ropy. V minulosti ako prvá krajina NATO nakúpilo ruský zmodernizovaný systém protivzdušnej obrany S-400, na čo Spojené štáty reagovali embargom na dodávky stíhačiek F-35 do Turecka.

Turecko takisto podporuje Hamas – militantnú islamistickú palestínsku skupinu, ktorá 7. októbra 2023 uskutočnila teroristické útoky na Izrael a ktorú Európska únia, ako aj USA považujú za teroristickú organizáciu.

Erdoganov režim ďalej takmer dva roky zdržiaval podporu vstupu Švédska do NATO, čo sa veľmi nepáčilo ostatným členom, hoci napokon s tým súhlasil. Krajina je najdlhšie čakajúcim štátom na členstvo v Európskej únii. O členstvo do jej predchodcu – vtedy ešte Európskeho hospodárskeho spoločenstva – požiadala ešte koncom 80. rokov.

V roku 2016 sa rokovania o vstupe Turecka do EÚ prakticky definitívne zastavili a odvtedy sa nepohli ani o centimeter.

Reakcia na zmrazenie vstupu do EÚ?

Napriek tomu mnohých prekvapilo, keď Turecko začiatkom tohto mesiaca oficiálne oznámilo, že žiada o vstup do skupiny BRICS – je to totiž prvýkrát, čo členská krajina NATO požiadala o členstvo v klube, ktorý sa zrodil v roku 2009 z nespokojnosti s mechanizmami svetového riadenia ovládanými Západom a ktorý sa odvtedy rozšíril z pôvodnej zostavy Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika.

Turecko sa už dlhšie odkláňa od ambície byť členom EÚ a jeho vláda odskakuje aj od spoločných európskych hodnôt, tvrdí Yar. „V krajine sa EÚ už nespomína takmer pri žiadnej príležitosti. Rokovania s EÚ však neboli zmrazené bezdôvodne – išlo najmä o búranie demokratických princípov a slobôd v krajine,“ vysvetľuje pre Denník N.

„Keď sa vláda v Ankare odmieta o týchto základných témach zhovárať, je náročné stavať na iných. Preto sa napríklad stále posúva aj revízia pravidiel colnej únie medzi EÚ a Tureckom. Vzhľadom na to, aké silné ekonomické väzby má Turecko na EÚ, mimochodom, neporovnateľné s krajinami BRICS, je na škodu najmä Turecka, že si za rokovací stôl nedokáže s nami sadnúť a v témach sa posúvať dopredu.“

EÚ nebude brániť Turecku, ale ani to nevíta

Zbližovanie Turecka s krajinami, ako je Rusko či Čína, nie je úplne nové.

V júni sa turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan stal najvyšším tureckým predstaviteľom, ktorý navštívil Čínu od roku 2012, a rokoval so svojím čínskym náprotivkom Wangom I, ako aj s ďalšími predstaviteľmi.

Tureckí predstavitelia sa zúčastnili aj na predchádzajúcich samitoch BRICS. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov v júni uviedol, že Moskva víta perspektívu formálneho vstupu Ankary a že o jej členstve sa bude diskutovať na ďalšom samite bloku v ruskom meste Kazaň naplánovanom na 22. až 24. októbra.

Podľa hovorcu diplomatickej služby EÚ Petra Stana má Turecko právo rozhodovať o svojich medzinárodných partnerstvách, EÚ však od kandidátskej krajiny očakáva, že bude podporovať hodnoty EÚ.

„Očakávame, že všetky kandidátske krajiny EÚ budú pevne a jednoznačne podporovať hodnoty EÚ, dodržiavať záväzky vyplývajúce z príslušných obchodných dohôd a prispôsobovať sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ,“ povedal Stano pre Deutsche Welle. „To sú významné signály spoločných hodnôt a záujmov a strategickej orientácie krajín,“ dodal.

Niektorí preto považujú zámer Turecka vstúpiť do skupiny BRICS za reakciu na zmrazenie prístupových rokovaní s EÚ.

Len marketingový ťah?

Čo vlastne plánovaným vstupom do BRICS Erdogan sleduje? Podľa Lucie Yar tým čiastočne hrá na svojich voličov, ktorí cítia ekonomické zaostávanie svojej krajiny už aj na vlastných životoch. Vstup do krajín BRICS môže byť preto podľa nej niečím ako marketingovým ťahom tureckého poloautokrata.

Turecká ekonomika je vo veľmi zlom stave a v krajine to najviac pociťujú bežní obyvatelia, pripomína Yar. „Ceny bežných tovarov a služieb vzrástli do takej miery, že si ich bežní občania nemôžu dovoliť, hoci to tak v minulosti nebolo. Reálne väčšine obyvateľov zásadne klesla životná úroveň. Akákoľvek, aj malá zmienka o tom, že by sa tureckej ekonomike mohlo začať dariť, je preto politicky priam žiaduca,“ vyratúva.

„Turecký prezident takýmto štýlom pracuje už roky. Inšpiruje tak však aj ostatných poloautoritárskych a autoritárskych lídrov, vrátane niekoľkých európskych, pričom realitu faktov a čísel (napr. že tureckým najdôležitejším obchodným partnerom je EÚ) nahrádza ľúbivými príbehmi a dezinterpretáciami. Napríklad že partnerstvo s EÚ dokáže pre Turecko BRICS plne nahradiť.“