Radíme Rudolfovi Huliakovi: ako sa dopracovať k mladistvému vzhľadu

Vitajte pri ďalšom pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák zase neprišiel a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to vlastne nie je.

Teším sa, že posledné vydanie nášho dnes už legendárneho programu, v ktorom som vysvetlil, že muži by v lete mali nosiť ženské šaty, si vyslúžilo vskutku širokú pozornosť. Neuniklo totiž ani poprednému slovenskému recidivistovi Danielovi Bombicovi.

V každom prípade, dnes sa spolu budeme venovať téme, ktorá by pomaly mohla zaujímať už aj popredných recidivistov, a síce téme mladistvého vzhľadu v strednom veku.

Chlap, hrdina, dub, stroj

Nedávno som sa zúčastnil face workoutu. To vám poviem.

Je to mimoriadne príjemná činnosť, počas ktorej so zatvorenými očami sedíte, kadečo vám nanášajú na tvár, potom trochu niečím posvietia, ak budete mať šťastie, vydrží vám to aj štyri dni a celé to stojí dosť veľa peňazí, ale to neviem, lebo som na narodeniny dostal poukážku.

Asi by som mal povedať, že som tam bol aj s kamarátom. Asi by som mal tiež povedať, že sme tam išli s obavami. Rozhodne nás to zblížilo. Či to aj malo nejaký efekt, potvrdiť tiež neviem, lebo hocikedy sa aj niekoľko dní nepozriem do zrkadla, a ak to aj urobím, mám len veľmi chabú predstavu o vlastnom vzhľade.

Neviem to porovnať, naozaj nemám vlastný výzor až tak podrobne zmapovaný. Viem, že mám dve uši a dve oči (občas škúlim), ale ak by ste sa ma opýtali na farbu, dostali by sme sa na neistú pôdu.

Pri tejto príležitosti som si však spomenul na Rudolfa Huliaka – a nebolo to len preto, že inkriminovaný salón sa nachádza niekoľko desiatok metrov od parlamentu. Je pre mňa fascinujúce, že sme v zásade rovesníci. Ja – tintítko, čo začalo zarastať až na vysokej škole. On – chlap, hrdina, dub, stroj. Muž ošľahaný životom a aj to vidieť.

Zamyslel som sa teda nad tým, ako by sme Rudolfovi Huliakovi vedeli pomôcť.

Praktické rady pre mladistvý vzhľad

Uvedomujem si, že to treba brať krok za krokom, takže face workout by som na začiatok predsa len neodporúčal. Azda pleťový elixír. Alebo aspoň nejaký ten krém. Alebo aspoň uznať, že aj žena je človek. To by bol sympatický začiatok.

Do úvahy prichádza aj šport; samozrejme, iný ako poľovníctvo, lebo poľovníctvo naozaj nie je šport. Mne sa napríklad v poslednom čase veľmi dobre osvedčuje tenis: najmä keď sledujem kroky tejto koalície, hneď sa mi o niečo viac chce ísť na kurt a poriadne do tej loptičky udrieť.

Ďalej tu máme ešte otázku obliekania. Samozrejme, absolútne rešpektujem právo Rudolfa Huliaka chodiť po svete tak, ako ho príroda stvorila – teda v poľovníckom –, ale popracovať by sa dalo aj na tom katastrofálnom obleku. Tiež netreba zhurta: stačí Googlu položiť otázku, ako sa ľudia obliekali v roku 2005, a hneď sa posunie o dvadsať rokov dopredu.

No a potom tu máme ešte jednu veľmi praktickú radu na udržanie si mladíckeho vzhľadu – nebyť pako. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že Rudolf Huliak pakom je, iba to, že keď ním človek je, tak to aj vidno.

(Inak, pre mladistvý vzhľad je podľa všetkého pomerne prospešné aj nekandidovať za SNS.)

Ak to chcete vedieť, tak sa opýtajte

Nebyť pako je hrozne zložité. Sám som ním mnohokrát bol. Dnes sa snažím nebyť, a aj tak občas som.

Na to, aby človek pakom nebol, sa musí spoznať. Musí si položiť bolestivé otázky a hľadať na ne bolestivé odpovede, ktoré sa nachádzajú niekde hlboko vnútri a často sú potlačené. Napríklad: Prečo občas tvrdím, že Nitra neexistuje? No lebo ma tam na vysokej škole učil Eduard Chmelár. Až takto hlboko treba ísť.

V prípade Rudolfa Huliaka by otázky mohli znieť takto: prečo mi tak veľmi prekážajú úspešné, vzdelané a samostatné ženy? Prečo na všetko reagujem agresívne, hrubo a vulgárne? Prečo mi tak veľmi prekáža všetko, čo je moderné (teda okrem tých moderných vecí, ktoré mi nevadia, ako napríklad auto, telefón, internet, sociálne siete a tak ďalej?)

A teraz vážne: nebyť pako je robota. Človek aby si neustále všímal, čo sa okolo neho deje, čo ľudia okolo neho robia, ba dokonca čo cítia a ako sa majú alebo či niečo náhodou nepotrebujú. 

Iste, ono sa to volá starostlivosť o blízkych a človek to robí tak akosi sám od seba, ale aj tak je to robota. Praktická rada znie takto: ak chcete vedieť, čo ľudia okolo vás potrebujú, opýtajte sa ich.

Mnohí ľudia sa však nikdy ani nedostanú tak ďaleko, že by si všímali, čo potrebujú ľudia okolo nich – nikdy totiž nespoznajú ani samých seba: netušia, čo chcú, čo potrebujú, čo a prečo cítia, čo a prečo sa im deje. Nikdy si tie otázky nepoložia a často vlastne ani nevedia, že existujú. A ja opäť nehovorím, že je to prípad Rudolfa Huliaka, len že to potom vidno.

Mám kamaráta, učí na gymnáziu. Minule napísal toto: rozprávali sme sa v triede o rodičoch a moja študentka hovorí, že vždy keď rodičia nereagujú tak, ako by si predstavovala, myslí na to, že situácia je nová pre ňu, ale aj pre rodičov, a je logické, že možno nereagujú podľa jej predstáv.

Neviem, koľko má tá študentka rokov. Netuším ani, kto to je. Určite nás ale od seba oddeľuje zhruba štvrťstoročie. No a ja som sa za celé to štvrťstoročie a ani nikdy predtým k tejto myšlienke ani náznakom nedopracoval.

Mladá dáma, klobúk dole. Vlastne som celý článok napísal len preto, aby som to mohol povedať.