Kde už sú Nykänen, Hannawald, Małysz? Zato Noriaki Kasai ešte stále skáče

Filip bol môj kamarát. Bicyklovali sme sa, lyžovali, hrali sme futbal. Robili sme aj horšie veci. Nič vážne. Mali sme desať, dvanásť, štrnásť rokov.

S lyžovaním sme mali do činenia všetci alebo skoro všetci. Na lyžiach sa jazdilo, skákalo, pretekalo. Celé dni a ďalej, každý niečo skúšal. Mnohé kariéry sa skončili pri pohľade z veže skokanského mostíka v Tatranskej Lomnici – niektorí sa spustili, iní sa vrátili po schodoch. Tam sa to lámalo. Mostík dnes už nestojí.

Z tých, ktorí sa spustili, niektorí pretekali. Niektorí z nich boli dobrí, niektorí najlepší. Filip vyhrával. Odišiel na nejaké juniorské medzinárodné majstrovstvá, možno aj sveta. Vyhral. Ktovie, čo to vlastne bolo. Odišiel, vyhral, vrátil sa – tak sa to vtedy bralo. Bol späť, išli sme sa lyžovať. A Mišo to dotiahol až na olympiádu.

V izbe mal Filip na stene obrovskú kresbu skokana na lyžiach; s roztiahnutými lyžami a telom v pozore letel vzduchom. Ani sa nediskutovalo o tom, že to bol Japonec. Japoncov sme vtedy obdivovali všetci, dnes z nich ostal jediný: Noriaki Kasai.

Rok 1988

Vtedy sme ešte netušili, že je nesmrteľný. Kresba dávno neexistuje, izba už nie je, Filip má rodinu, len Noriaki Kasai skáče stále ďalej. Práve doskákal svoju v poradí dvadsiatu siedmu sezónu vo Svetovom pohári a zatiaľ sa nezdá, že by mala byť jeho poslednou.

Takto si to možno dokážeme predstaviť lepšie: keď Kasai vo veku 16 rokov debutoval vo Svetovom pohári, bolo krátko po olympiáde v Calgary. Kráľom skokov bol Matti Nykänen, ešte stále sa zvádzal boj o to, či sú skoky s roztiahnutými lyžami vôbec prípustné.

Calgary: kokosy na snehu a lietajúci orol Eddie Edwards, ktorý nebol nielen lietajúci, ale vlastne ani skokan. Keď sa Noriaki prvýkrát odrazil, do Novembra ostával ešte necelý rok. Jaromír Jágr hral za juniorku Kladna a ešte takmer dva roky mali prejsť, kým si s Arnem Krotákom v drese Československa zahral na juniorských majstrovstvách Európy.

Takto dávno to bolo. Kariéra Noriakiho Kasaia trvá štvrté desaťročie. Sedem olympiád, na tej poslednej získal striebro.

Keď vládli Japonci

Nie je to tajomstvo a nie je to hanba, skôr obdivuhodné: Japonci sa inšpirujú. Vezmú to, čo už robí niekto iný, a začnú to robiť oveľa, oveľa lepšie. Dokonale.

Inak to nebolo ani v skokoch. Keď sa na začiatku 90. rokov objavili (a urobili to vo veľkom počte), nemali konkurenciu. Zdalo sa, že véčko, nový štýl skákania, vzniklo práve preto, aby mohli vyhrávať. Presne vyhovovalo ich vlastnostiam.

Nikto síce neskákal ďalej, ale najmä nikto neskákal krajšie. Víťazili štýlom, rozhodcovia zrazu zisťovali, že dvadsiatky nestačia. Kým totiž iní bojovali s odrazom, potom s letovou fázou, s vetrom a nakoniec s dopadom, typický japonský skokan vyzeral takto: Ladne sa vzniesol a doslova sa položil medzi lyže. Ruky pevne pri tele, telo nehybné, priam roboticky dokonalá záležitosť, estetický zážitok. A letel. A letel. A letel. Pristál dokonalým telemarkom. Vyhral.

Tu je vtip: Cez víkend sa na Štrbskom Plese konali preteky v skokoch na lyžiach. Kým Pavel Ploc dopadol na značku 95 metrov, Japonec Noriaki Kasai zabojoval a dopadol na značku Dopravnej obsluhe vjazd povolený.

Už rozumiete? Kazujoši Funaki, Masahiko Harada, Hiroaki Watanabe, Noriaki Kasai. V 90. rokoch nikto neskákal ako Japonci.

Utrpenie skokanov

Dvadsaťsedem sezón sa sotva dá porovnať s čímkoľvek iným v modernej histórii športu, dupľom v skokoch. Tie sú veľmi špecifickým športom.

Pretekári začínajú v mladom, vlastne ešte v pubertálnom veku, Kasaiov debut v šestnástich rokoch nebol výnimočný. Svoj vrchol dosahujú pred alebo okolo 25. roku. Potom nasleduje pokles, prídu iní, mladší, ochotní podvoliť sa extrémne náročnému režimu.

Skoky nie sú iba o tréningu a životospráve, aspoň nie o takej, ako si ju predstavujeme pri iných športoch. Pozreli ste sa už niekedy na skokanov? Nemajú žiadne postavy a nie je to len kombinézami. Nie svaly, ale nízka váha je v tomto športe kľúčovou výhodou. Často sú útli, tí vyšší pripomínajú kostry.

Známy je prípad z Nemecka. Frank Löffler už v roku 2003 obvinil vedenie nemeckého skokanského zväzu, že ho doslova nútilo hladovať. Zo 72 kilogramov sa mal dostať na 68, ale ako sám povedal, jednoducho to nedokázal. Pridal sa aj Sven Hannawald, olympijský víťaz a svetový šampión, predsa len iná trieda. Jeho bývalý tréner Reinhard Hess otvorene hovoril o tom, že z mladého Hannawalda, vtedy stúpajúcej hviezdy, sa stal prakticky anorektik. Tlak na výsledky, a teda na váhu, ho dostal na pokraj psychického aj fyzického zrútenia.

Hannawald sa zotavil a neskôr dosiahol úspechy, pre ktoré si ho všetci pamätajú, ale skoky na lyžiach sú omnoho náročnejšie za oponou ako na mostíku. Niekedy drezúra, niekedy gulag, málokto sa s požiadavkami dokáže vyrovnávať dlhodobo. Noriaki Kasai to zvláda tretie desaťročie. Iste, ako všetkým Japoncom mu pomáha útla postava, ale prirovnanie so špičkovým atlétom po päťdesiatke je úplne na mieste, Jágr sa s ním bude môcť porovnávať hádam o päť rokov. Obdivuhodná kariéra Noriakiho Kasaia si zaslúži uznanie ešte pred výpočtom úspechov.

Vďaka, Kasai

Štartoval na viac ako 500 pretekoch, má najviac štartov vo Svetovom pohári zo všetkých lyžiarskych športov. Vo veku 40 rokov doletel na značku 240 metrov. Je najstarším medailistom v skokoch (41 rokov a 256 dní), najstarším víťazom Svetového pohára (42 rokov a 176 dní) aj najstarším skokanom na pódiu (43 rokov a 288 dní). Ako futbalista, ktorý zrazu začne žiariť po tridsaťpäťke, má posledné tri sezóny najlepšiu formu za posledných pätnásť rokov. A stále nekončí.

Noriaki Kasai toho vlastne až tak veľa nevyhral: jediné individuálne zlato má z majstrovstiev sveta v letoch na lyžiach v Harrachove, ale to sa ešte písal rok 1992. Sedemnásť víťazstiev z vyše päťstovky štartov, žiadne celkové prvenstvo. Tri medaily z dvoch olympiád, čo pri siedmich účastiach nie je veľa. Práve v nich sa však skrýva odpoveď.

Tie dve olympiády delia neuveriteľné dve desaťročia, olympiáda v Lillehameri bola úplne iným podujatím ako megapodnik v Soči. Japonci už dávno nevládnu, ostal len on. Zažil Fínov, Nemcov, Rakúšanov, Slovincov aj Poliakov. Československú gardu. Nykänena, Hannawalda, Goldbergera, Peterku, Małysza. Kde sú? On je na mostíku.

Nenahovorí toho veľa, ale čo povie, to platí: „Chcem… skákať… navždy,“ dostal zo seba naveľa v jednom interview, po anglicky sa nikdy poriadne nenaučil. Sám hovorí, že nič iné okrem skokov na lyžiach ani robiť nevie. Noriaki Kasai zažil rôzne éry skokov na lyžiach, keď však skončí, skončí sa aj najdlhšia éra v dejinách tohto športu: éra Noriakiho Kasaia.

Mnohí si ho budú pamätať ako večne usmiateho pretekára, ktorý nechcel nič, len skákať, lebo iba v tom bol naozaj dobrý. My ostatní si ho budeme pamätať ako toho, nad ktorým sme ako deti žasli.

Chceli sme byť ako on, mnohých motivoval k tomu, aby to aspoň skúsili, a niektorým úplne zmenil život.