Iveta Radičová: Zažívame politiku pomsty a sme svedkami totálnej deformácie demokracie

Vládna koalícia odvolala z funkcie podpredsedu Národnej rady lídra opozície Michala Šimečku (Progresívne Slovensko). Čakali ste, že to urobia? Najmä v Hlase bolo viac poslancov, ktorí s tým mali problém, a prešlo to len tesne.

Obsadenie postu podpredsedu opozičnou stranou má v demokracii svoje dôvody. Je to zaužívaná zvyklosť, nie je zakotvené v žiadnom zákone ani v rokovacom poriadku, ale zákonodarný zbor je reprezentatívny, teda aj jeho predsedníctvo má mať reprezentatívne zloženie. Logicky tam má mať zastúpenie aj opozícia. Post podpredsedu, ktorý obsadzuje opozícia, je znakom fungujúcej demokracie práve preto, že hovoríme o zastupiteľskej demokracii. Zastúpenie vo vedení parlamentu má mať aj opozícia, inak by to znamenalo jednoznačný diktát väčšiny v parlamente a nie reprezentatívnu demokraciu. To sa premieta aj do toho, že podpredseda vedie schôdze, zúčastňuje sa na grémiu a má kompetencie aj z hľadiska medzinárodných vzťahov, takže je to dôležitý post. Ale v situácii, keď sme svedkami deštrukcie demokracie, je namieste otázka, ako zareagovať na fakt odvolania podpredsedu parlamentu z radov opozície so zdôvodnením, ktoré nie je vecné.

Čo má urobiť opozícia? Hovorí sa aj o možnosti stiahnuť sa zo všetkých výborov.

Sme jednoznačne svedkami deštrukcie demokracie, tu je teda namieste otázka stratégie, ako na deštrukciu reagovať. Nebudem dávať návod, ale myslím si, že opozícia má minimálne dve možnosti, ako zareagovať. Prvá je, že bude legitimizovať deštrukciu demokracie a navrhne nejakého svojho zástupcu na tento post. Ale tým legitimizuje všetko to, čo sa v tejto krajine deje. Legitimizuje tým kroky vládnej mašinérie a tým vlastne dáva za pravdu aj dôvodom, ktoré viedli k odvolaniu pána Šimečku. Pre mňa túto možnosť škrtám.

Vyzerá to, že toto sa ani nestane.

Hovorím len teoretické možnosti. Upozorňujem, že akýkoľvek návrh z radov opozície bude legitimizovať tieto spôsoby a túto formu deštrukcie demokracie. Potom je ešte druhá možnosť. Zoberme do úvahy výrok premiéra, že na ten post má nárok opozícia, a citujem: „Koho navrhnú, toho im koalícia potvrdí, zvolí.“ Takže v tejto situácii opäť sú dve možnosti. Prvá je, že na tento post máme nárok, aj si ho nárokujeme, a tak ako vy neobsadzujete post predsedu, my neobsadíme post podpredsedu a zostane voľná stolička. Čiže sa neruší nárok, o ktorom opakovane premiér Fico hovorí, že ho majú, ale zároveň nebudú obsadzovať tú stoličku. Alebo môžu navrhnúť a navrhnú pána Michala Šimečku.

Toho im opäť nezvolia.

A kde je napísané, že kohokoľvek iného zvolia? Legitimizujete deštrukciu demokracie, to je neprijateľné. Čistá cesta je: áno, máme na to nárok, ale tak, ako vy neobsadzujete predsedu, my neobsadíme podpredsedu. A ak trváte na tom, že máme niekoho navrhnúť, tak pána Michala Šimečku.

Uškodí to alebo to skôr pomôže Progresívnemu Slovensku?

Návrh, ktorý som spomenula, navrhnúť opätovne pána Michala Šimečku, je možný len za podmienky, že s tým vysloví predseda PS súhlas. Keď sa to znova nepodarí, je to forma protestu a reakcie na to, čo sa udialo v parlamente. To, ako bude reagovať voličská základňa, ktorú Progresívne Slovensko má, o tom asi niet pochybností – bude to jednoznačné posilnenie pozície PS, minimálne stabilizácia ich voličskej základne. Ale vytvára to aj potenciál oslovenia širšieho spektra. Je tu aj fenomén obete, ktorý na Slovensku funguje tak vo vzťahu ku koalícii, ako aj vo vzťahu k opozícii. Ale najmä tí, ktorí ešte vládnu nejakou štipkou pamäti, si ten mečiarovský valec veľmi dobre pamätajú a aj odvolanie poslanca HZDS Gauliedera a parlamentnú noc dlhých nožov v roku 1994. A toto má všetky známky takéhoto spôsobu vládnutia s prvkami autokracie. Odmietam v takejto situácii tlak cez nejakú politickú korektnosť, lebo to nás dovedie do záhuby. Nemôžeme opatrne šliapať, pretože tá opatrnosť znamená potvrdenie toho, čo sa v spoločnosti deje.

Roky sa pohybujete v mimovládnom sektore. Čo hovoríte na dôvody odvolania Michala Šimečku?

Dovolíte mi zopakovať to, čo som použila na Kremnických gagoch? Viem, že to bolo odľahčené, ale dovolila som si tam verejne poďakovať premiérovi Robertovi Ficovi a jeho vládam, ktoré od roku 2016, 2017 podporovali či už Nadáciu Milana Šimečku, alebo aktivity partnerky pána Michala Šimečku. Veď sa hrdili na webovej stránke Smeru moderným tancom, ktorý nás dokonca reprezentoval počas nášho predsedníctva v EÚ. Za to veľmi pekne ďakujem, boli to zmysluplne pridelené peniaze v rámci funkčných dotačných schém a konečne raz vláda rozhodla o použití peňazí, ktoré priniesli nejaký efekt.

Premiér oznámil v rámci konsolidácie verejných financií zvýšenie DPH na 23 percent, zavedenie dane z finančných transakcií či vyššie daň z príjmu právnických osôb o jedno percento. Čo to bude znamenať pre obyvateľov a čo pre firmy?

Zažili sme konsolidáciu verejných financií počas našej vlády dvakrát. Mali sme „to veľké šťastie“, že sme vždy preberali krajinu na kolenách. Či to bolo v roku 1998, mala som česť byť v druhej Dzurindovej vláde a spúšťať reformy na záchranu našej ekonomiky a spôsobu života, alebo kríza v roku 2010, vtedy nám Robert Fico dva roky po sebe zanechal 8-percentný deficit financií so skoro 15-percentnou nezamestnanosťou.

Je medzi tým a dneškom nejaký rozdiel?

Rozdiel je zásadný: nemáme nad sebou Damoklov meč nezamestnanosti, naopak, je šanca zamestnávať ľudí, je množstvo voľných pracovných miest a nové sa vytvárajú. Inými slovami: pri voľbe, ako budete konsolidovať verejné financie, nepotrebujete výrazne zvažovať faktor nezamestnanosti a nemusíte prioritne riešiť naštartovanie zamestnanosti v spoločnosti. To je nesmierne odľahčujúca služba pri riešení deficitu. K tomu dodávam, že keď riešite deficit, máte dve línie, v ktorých sa pohybujete. Jednak zvyšovať príjmy do štátneho rozpočtu, alebo aj znižovať výdavky.

A oni využívajú hlavne tú prvú.

Existuje veľká štúdia OECD na 35 krajinách, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že keď to riešite výraznejšie na príjmovej stránke, zvyšujete DPH, zvyšujete dane, zavádzate nové dane, tak v krátkodobom horizonte znížite hrubý domáci produkt o dve percentá.

Takže si na konci dňa aj znížite príjmy.

Treba si uvedomiť, že sa každá daň na konci dňa premietne do cenotvorby a na konci reťazca to zaplatí iná firma ako odberateľ. Firma používa dopravcu, dopravca to odovzdáva do maloobchodu a na konci uvidí spotrebiteľ väčšinu týchto opatrení či už v cene tovaru, alebo v cene služby. Preto platí to známe, že sa majú znižovať výdavky v čase, keď je v spoločnosti dobre, čo sa u nás nestalo. Nevytvorili sme si žiaden záchranný vankúš. Šestnásť rokov vládol Fico a namiesto záchranného vankúša sme stagnovali alebo dokonca klesáme, takže nemá ani túto zásobáreň. Pre konsolidáciu potom platí, že sa musíte sústrediť na výdavkovú časť rozpočtu, ale tak, aby ste v krátkodobom horizonte neohrozili inovácie a rast ekonomiky, teda nezabrzdili ekonomický rast.

Čo má byť riešením?

Riešenie tkvie po prvé v znížení výdavkov na chod štátu, teda neprijímaním štátnych zamestnancov, nevytváraním nových ministerstiev, nerozširovaním zamestnanosti v štátnej správe po celej republike. Naopak, mali by znižovať túto zamestnanosť a zároveň riešiť tie výdavky štátu, ktoré nevedú k ekonomicky efektívnym výsledkom. V skratke – my sme takto zrazili medziročne výdavky štátu o deväť percent, pričom optimum je 10 percent.

Na začiatku volebného obdobia povedali, že idú znižovať výdavky štátu, ale nič také sme odvtedy nevideli.

Zatiaľ nepoznáme presné čísla, ale vyzerá to tak, že, naopak, štátny sektor rastie. Pod zámienkou znižovania sa zrušili analytické tímy na jednotlivých ministerstvách, ale zároveň sa prijímali noví ľudia na rôzne pozície. Zamestnancov štátnej správy je 380-tisíc, a keď si to vydelíte dospelou populáciou, tak by nám v podstate mali byť schopní v pravidelných intervaloch doniesť domov nákupy a urobiť rozvoz. Máme veľmi rozvetvenú štátnu správu. Súvisí to aj s tým, že nemáme ten hlavný nástroj, ktorý by umožnil ďalšie zjednodušenie výdavkov, čo je digitalizácia štátnej správy.

To nech radšej nerobia. Robili elektronizáciu zdravotníctva či slovensko.sk a dopadlo to „výborne“…

Viem, ale Estónci a aj všetci ostatní to zvládli, tam to naozaj dopadlo výborne, ušetrilo to výdavky občanom. Máte pravdu, lebo som zachytila mŕtve duše, na ktoré poisťovne vyplatili 8 miliónov, ktoré neboli vyradené z účtovania si kapitácií, to sa vám rozum zastavuje, pretože, samozrejme, zdravotné poisťovne majú hneď k dispozícii úmrtné listy. Je to opäť len šialené neprepojenie dvoch subsystémov, zle sa na to pozerá. Ale toto je naozaj cesta, ktorá zjednoduší, zlacní a zefektívni systém. Aj ja mám z toho strach, viem, o čom hovorím, pretože ten druhý balík šetrenia bol v službách, ktoré boli predražené, neefektívne a k ničomu neviedli, a to boli obrovské peniaze, ktoré sa takto podarilo ušetriť, takže to chce aj istú revíziu týchto takzvaných projektov na potrebnú digitalizáciu a urobiť to prepojenie, ktoré, apropo, je možné spraviť v rámci schopností a možností zamestnancov IT, ktorých momentálne štát má.

Opäť mám právo to povedať: taký zložitý systém ako je zverejňovanie zmlúv, urobili zamestnanci úradu vlády do troch týždňov a stálo to len nakúpenie väčšieho hardvéru, to bolo celé. Nie je to o tom, že by to nevedeli alebo by neboli schopní ľudia, ktorí to sú ochotní urobiť. Problém je niekde inde, že sú tam vyárendované zákazky, zadania a dodávania firmami, ktoré si dodatkami rozširujú svoje zdroje a zisky. Štátne výdavky a chod štátu treba medziročne znížiť o deväť či desať percent, k tomu zrušiť či okresať nezmyselné výdavky najmä v IT sektore, lebo tadiaľ prúdia obrovské finančné zdroje, a do tretice sa treba pozrieť na výdavkovú časť v oblasti verejných a sociálnych služieb a tam, kde je to možné, totálne ich transformovať na adresné. A k tomu poznámka za všetko: na životné minimum je v súčasnosti u nás nabalených vyše 70 dávok alebo úľav na dani: neprehľadných, neúplných a aj tak neriešia životnú situáciu tých, ktorí to najviac potrebujú. Riziko chudoby nám vzrástlo.

V konsolidačnom balíčku chýbajú prorastové opatrenia. Firmy sú opäť zaťažované novými daňami, ale vôbec sa im neotvára pracovný trh, aby si mohli vykryť zvýšené náklady, ktorými ich zaťaží daňový systém.

Prorastové opatrenia som nevymenovala nie preto, že by tam nepatrili, ale naopak. Vymenovala som najprv, kde sú možné škrty. To, čo vám zostane, treba investovať do všetkých projektov, ktoré v sebe majú potenciál inovácií s pridanou hodnotou, a nemáme ich málo. Len ich treba podporiť, aby boli naozaj silnejšie a aby pomohli rastu ekonomiky. Niektoré krajiny si vytvorili národný program startupov, aby takto reštartovali ekonomiku. A navyše tu máme plán obnovy.

Niektoré iné krajiny, napríklad Poľsko, veľmi otvorili pracovný trh Ukrajincom, majú ich tam možno dva milióny a ekonomika im ide ako raketa.

To je bez diskusie. Treba obsadzovať pracovné miesta, bez pracovnej sily to nejde. Mala som na mysli projekty z plánu obnovy, kde zjednodušíte podnikanie, urobíte lepšie podmienky na súťaž, skrátite trvanie vyhodnocovania projektov a tak ďalej. Je tam množstvo nástrojov, ktorými sa môžete blížiť k Singapuru.

Robert Fico sa nedávno po atentáte vrátil naplno do práce. Zmenilo ho to podľa vás? A aká bude teraz politika Smeru?

Zažívame politiku pomsty. Plnohodnotnej. Pomsta je veľmi zlý motív a radca pri rozhodnutiach. Keď sa riadite pomstychtivosťou, všetci ostatní sú pre vás rakovina, sú pre vás nepriatelia. Všetkých ostatných svojím spôsobom nenávidíte a sú pre vás prekážkou. Rozdeľujete krajinu na niekoľko kategórií občanov, no nielen spoločnosť, ale aj inštitúcie. Rozdeľujete médiá, z niektorých robíte div nie vrahov slobody a moci a vlády. Mocenská politika Roberta Fica je krutá a bezohľadná vo svojej podstate, s jediným cieľom v úvode, dôkazom je trestný zákonník, oslobodiť svojich ľudí a zabrániť tomu, aby sa niekedy niečo takéto mohlo ešte zopakovať.

Stačí tam otázka: Cui bono? V čí prospech? Teraz vidíme, čo spôsobujú skrátené premlčacie lehoty. Zrušenie obvinení, ktoré dotyční neinterpretujú nijako inak, len spôsobom, že to bolo vymyslené. Čo je lož. Klamstvo ako hlavný nástroj politického boja, to nestíhate zachytávať to množstvo, je to ako na bežiacom páse. Uprednostňovanie všetkých tých, ktorí sú na strane vládnej moci, inými slovami krôčik za krôčikom, zopakujem to, bez politickej korektnosti, pretože si tým hlboko ublížime, že sme svedkami plazivej autokratizácie, respektíve totálnej deformácie demokracie.

Politika pomsty tu už bola. Máte pocit, že po atentáte sa zintenzívnila?

Nebudem to dávať na mierku váh, ale atentát je niečo, čo poznačilo celú spoločnosť, a je to nesmierne vážna vec. Dotkla sa ma hlboko bez ohľadu na to, koho sa ten atentát týka, pretože je to dôkaz nefunkčnosti demokratických inštitúcií. Dôkaz toho, že sme nesmierne znepriatelená, nenávisťou nabitá spoločnosť. Dodávam, že nie sme jediná na svete, že tento fenomén populizmu a extrémizmu sa rozmáha. Je to nové strašidlo Európy, veď napokon tieto strany à la Fico s týmto typom mocenskej politiky majú už dnes 23-percentnú podporu a v zásade v Európskej únii sú v každej tretej vláde. Takže je tu reálny posun a ťaží ma úplne iná otázka na zamyslenie.

Aká? 

Prečo ľudia začali odmietať demokraciu? Síce rétoricky, slovne hovoria, že chcú demokraciu, ale keď hovoríme o funkčnej demokracii, o jej fungovaní, tak je kritika enormná. Nedôverujú súdnictvu, polícii, politikom, nedôverujú médiám, lebo o tom je výsledok demokracie. Reálne vlastne tú demokraciu odmietajú, lebo nefunguje. Ospravedlňujem sa za túto vetu, ale nadobúdam presvedčenie, že významnej časti spoločnosti demokraciu vnucujeme, že ju úprimne vnútorne nechce, uprednostňuje vládu tvrdej ruky, že má naozaj väčšie sklony k silnému vodcovi, že reakciou na 15 rokov sa vlečúce krízy, reakciou na nestabilné alternatívy vlád na Slovensku je preklopenie k uprednostneniu bezpečnosti, istoty a stability. Aj za cenu, že to nebude ten ukážkový fungujúci demokratický systém, lebo ho vnímajú ako nedostatočne ich ochraňujúci. Neponúka im rovnosť príležitostí, nie je pre nich užitočný.

K demokracii je ešte jeden predpoklad, prichádzam preto k presvedčeniu, že to občanom vnucujeme zvonka, že chcú byť slobodní. Mnohí z nich tú potrebu nemajú, respektíve ju majú veľmi špecifickú. Byť slobodný zároveň znamená byť tolerantný k slobode iného a to znamená, že sa zriekam časti svojej slobody. Musím priniesť obeť. Tej obete nie sme schopní. Vôbec nie sme ochotní ju priniesť. Chápeme to tak, že ja mám právo na svoju slobodu, môžem robiť a rozprávať, čo mi zákon dovolí aj nedovolí, aj cez čiaru, ale ten druhý nie. Aby sa takáto predstava naplnila, táto časť spoločnosti celkom zatlieska moci, ktorá toleranciu, zodpovednú slobodu umlčuje, ktorá sa dožaduje toho, aby mala právo na kritiku, právo na spätnú väzbu, právo vykríknuť: Ten kráľ je naozaj zlý!

Keď sme sa rozprávali na konci februára, povedali ste, že je tu všetkých 12 znakov nástupu autokracie podľa stupnice sociológa Larryho Diamonda. Napísal som vtedy o tom samostatný text a naozaj sa veľká väčšina týchto znakov naplnila. Čo chýba, aby ste mohli povedať, že na Slovensku je autokratický režim?

Dve zásadné veci. Tých prvých desať je skoro naplnených. Týkajú sa volieb a volebného systému a postavenia opozície. To znamená, pokiaľ sa podarí zdecimovať, umlčať či rozprášiť opozíciu, rozbiť ju na maličkých trpaslíkov, už ich je tam dosť, ktorí sa s odretými ušami nedostanú do parlamentu, tak je to vlastne získanie celej kompletnej moci bez relevantného zastúpenia hlasu opozície a znamenalo by to naozaj kroky, ktoré očiernia až znivočia možnosti opozície vykonávať si svoju prácu. K tomu treba aj ďalší krok – snaha ovládnuť a zmeniť volebný systém.

Aj to už sme tu mali na začiatku volebného obdobia.

Je tu precedens z USA, že vyhrá váš kandidát podľa toho, ako stanovíte volebné obvody a aké pravidlo tam určíte. Je to vážna a riskantná vec spravodlivo nastaviť iný volebný systém. To je tá druhá vec, ktorá tu ešte nie je. To sú dve zásadné veci. A po tretie: ovplyvniť férovosť volieb, že budete musieť skonštatovať, že voľby neboli férové. Ďalšia vec je občianska spoločnosť spolu so slobodnými médiami. To sú nosné veci. Ak sa umlčia treťosektorové aktivity občianstva, ochrany ľudských práv a základných slobôd, ale aj politických aktivít a zúži sa chápanie občianskej spoločnosti len na pomoc sociálne odkázaným, tak zrušíte možnosť občianskej účasti v medzivolebnom období. Ochromíte občiansku aktivizáciu a účasť a navyše je to služba pre občanov, aby rozumeli svojim právam, aby rozumeli chodu spoločnosti, aby pochopili, že keď niekto odvolá podpredsedu parlamentu bez relevantných dôvodov, o ktorých hovorí, že až teraz následne tam asi pošleme Najvyšší kontrolný úrad, tak hovorím, že to je jednoznačný signál snahy úplného zdecimovania opozície. Ale pokiaľ sa bude môcť oprieť o občiansku spoločnosť, pokiaľ to prežijú slobodné médiá, tak spoločnosť má dostatočnú silu, aby zabránila nezvratnosti preklopenia k autokracii.

Akoby čítali ten zoznam, lebo ďalší v poradí sú mimovládky a médiá a už na začiatku volebného obdobia prišli so zmenou volebných pravidiel, na ktoré sa KDH zatiaľ nechytilo, takže idú pekne podľa toho zoznamu.

Áno. Prvýkrát ho predniesol Larry Diamond na konferencii v Bratislave. Moja prvá reakcia bola: Preboha, nehovor to týmto ľuďom, lebo oni to urobia! Je tu aj ďalší nový trend – kým sme boli na prelome storočia svedkami veľkej vlny transformácií autokracií až diktatúr na demokratické systémy a prevažovali tieto transformácie, dnes už prevažuje tá opačná, z demokracie na autokraciu. Demokraciu vo svete zažíva už len 13,6 percenta populácie.

Viktorovi Orbánovi trvala zmena režimu v Maďarsku viac ako desaťročie. Mohlo by sa to Ficovi podariť za štyri roky?

Ale veď on to postupne robí šestnásť plus štyri roky. Čiže dvadsať rokov. Nie je to tak, že by mal tých 16 rokov zásadne odlišnú politiku. Zo začiatku sa verbálne hlásil k sociálnej demokracii, ale už vtedy sme mnohí upozorňovali, že to nie je sociálna demokracia. Sociálne balíčky nerovná sa sociálna demokracia. Naopak, je to spôsob, ktorým vždy niekoho diskriminujem, niekoho vylúčim z ochrany a zo sociálneho zabezpečenia. Nebolo to sociálno-demokratické a dnes už dochádza zmena podstaty politiky Smeru aj bývalým zakladateľom tejto strany, ktorí hovoria, že už je to jasný národný konzervativizmus, ktorý so sociálnou demokraciou nemá nič spoločné. Zdôrazňujem, že to nikdy nebola plnohodnotná a reálna sociálna demokracia. Robert Fico robil od začiatku politiku pragmatizmu, politiku hľadania nepriateľov, politiku útokov na osobnú integritu svojich oponentov a vyhýbal sa vecným dialógom a polemikám a vecným riešeniam. Robert Fico je prototyp mocenskej politiky.

Orbán v Maďarsku aj Kaczyński v Poľsku mierne pribrzdili, keď im EÚ hrozila pozastavením vyplácania eurofondov. Myslíte, že to bude na Fica platiť? Alebo level pomsty v ňom mu nedá zastaviť ani pri takýchto veciach?

Radšej nech nám sem tie peniaze nedávajú, aj tak skončia katastrofálnym spôsobom? Robím si žarty. Veď my sme ich dodnes nevedeli poriadne využiť. Vrátila som sa práve z Košíc po tej diaľnici, ktorá stojí od roku 2010, a mnohé iné veci… Nevedela som si ten sarkazmus odpustiť. Ale teraz vážne: tvorí to zásadnú zložku našich verejných zdrojov a bez eurofondov sa na Slovensku nebude dariť vyriešiť či postaviť vôbec nič, blížilo by sa to totálnej katastrofe. EÚ nečelí len Orbánovi a Ficovi. Vlna či sila iného chápania mocenskej politiky, ktorá je primárne založená na téme identity, je veľmi silná a EÚ si s tým bude musieť poradiť nielen cestou sankcií, ale predovšetkým zmenou vlastnej politiky, pretože reakciou na Európsku úniu, na zjednocovanie, je, samozrejme, väčší dôraz na vlastnú suverenitu. Globalizmus má logicky vyústenie vo väčšom dôraze na témy identity. Vojnový konflikt má väčší dôraz na zásadné otázky geopolitiky, kam patríme, koho podporíme, kto nás viac posilní. EÚ si musí byť vedomá zmeny geopolitiky, zmeny rozloženia hlavných síl vo svete, že už nehrá ekonomicky prvé husle, stráca konkurencieschopnosť, a bude si musieť byť vedomá vplyvu globalizmu a zároveň nástupu nových technológií, ktoré nemá v moci. Ani jedna veľká technologická firma nie je európska. Toto všetko sú výzvy, na ktoré, pokiaľ EÚ chce robiť spravodlivú a efektívnu politiku, musí prijať zmenu svojich politík.

Opozícia na konci minulého a na začiatku tohto roka zvolávala mohutné protesty kvôli novele Trestného zákona. Pomohli podľa vás? A kedy by sa mala pokúsiť ich zopakovať?

V tomto je práve ukážka toho, aký pragmatický a mocenský politik je premiér Fico. Keď protestovali, keď bol pri moci, za jeho vládnutia učitelia, tak ich kritizoval. Keď protestovali za našich vlád, tak ich podporil. Keď za jeho vlád protestovali kamionisti, strašne ich skritizoval, keď za našich vlád, tak ich išiel podporiť. Takto by som mohla pokračovať. Akoby tým naznačoval, že on je ten dobrý, voči ktorému netreba protestovať, prečo rozprávate, že sa vám v školstve za 16 rokov môjho vládnutia nič nezlepšilo, veď to nehovorte, za to môže Radičovej vláda, čo to tu rozprávate. Toto robí, túto rétoriku používa.

Aj teraz, keď sú protesty, doslova si vymyslel a vykonštruoval príbeh, že si to všetko robí Michal Šimečka, aby prekryl či zachránil svojich príbuzných. Počuli ste niekedy v živote väčšiu demagógiu a sprostosť? To je taká hlúposť, že na ňu ani neviete reagovať. Ale on opakovaním takýchto bonmotov dosahuje svoje. Darí sa mu stokrát opakovanou lžou dosiahnuť svoje. Bezostyšne s vážnou tvárou po atentáte, keď je na mieste povedať slová, že vám je to hlboko ľúto a že sa to nikdy nemalo stať, on s vážnou tvárou vykonštruoval príbeh Šimečku, ktorý ani nebol na slovenskej politickej scéne, keď sa prideľovali dotácie týmto jeho príbuzným, a keď bol, tak bol mimovládna opozičná strana. Chcela by som ako predseda mimovládnej politickej strany mať takú moc, že rozhodujem o dotačných schémach na Ficových ministerstvách. Veď to normálny mozog nemôže prijať. Napriek tomu opakovaním a tým, že sa mu podarilo spochybniť všetky relevantné inštitúcie, a pochybnosť je zárodok pre to, aby ste prijímali tú jeho interpretáciu. Veď keď raz 17 sudcov odsúdi Dušana Kováčika a potom „elá hop“ iných 17 sudcov je pripravených povedať, že je nevinný, tak čo si o tých sudcoch budete myslieť? Ktorým budete veriť?

Mala by opozícia v protestoch pokračovať alebo ešte na to nie je čas?

Keď sú protesty namieste, treba v nich pokračovať. Pokiaľ občania cítia, že nemajú iný kanál, ako vyjadriť svoje pozície, protest tu ešte máme, aj keď je istým spôsobom regulovaný, nemali by sa podpaľovať a rozbíjať brány úradu vlády. Našla som si seba ako obesenca na podpálenej bráne úradu vlády, to je cez čiaru a je to navyše likvidovanie štátneho majetku a k ničomu to nevedie. Je to vandalizmus a nie protest. Ale normálny protest občanov proti uzurpovaniu si moci je podľa môjho názoru absolútne namieste, pokiaľ ešte tie protesty môžeme organizovať.

Na to, aby opozícia mohla po budúcich parlamentných voľbách zostaviť vládu, by musela získať väčšinu mandátov, čo z prieskumov zatiaľ nevychádza. Čo by mala urobiť opozícia, aby túto koalíciu porazila už o tri roky? Mala by sa zjednotiť? Malo by niekde nastať spájanie? Napríklad pri mimoparlamentných stranách?

Intenzívne a opakovane nad tým premýšľam. Keby som mala návod, okamžite ho ponúknem, ale viacerí ho zjavne nemajú. Po prvé, tri stredopravicové zoskupenia sú tri sklamania. Získať späť dôveru, že keď sa opätovne nejaká alternatíva dostane k moci, tak si sami sebe tie alternatívy nepoložíme. To je úplne zásadné. Tak ako je namieste nedôvera k iným inštitúciám, je namieste nedôvera a sklamanie z vládnutí, lebo každé sa skončilo predčasnými voľbami skôr alebo neskôr. To je prvý predpoklad. Je niekoľko možností, ako budovať obnovenie dôvery, to je to prvé zadanie. Druhé zadanie, ktoré vnímam a vidím okrem protestov: byť proti, byť reaktívny, byť viac proaktívny, byť aktívny, to znamená aktívne predkladať riešenia na existujúce problémy.

Ako konkrétne? 

Ak sa nezúčastní nikto z vládnej koalície na okrúhlych stoloch a diskusiách, aj tak ich treba organizovať. Vrátiť témy politiky späť na diskusný stôl, nenechať to celé prehlušiť týmito politikárčeniami, týmito hlúposťami typu rodinnú politiku vyriešime, keď vyvesíme na štátne budovy slovenské vlajky. Vôbec netuším, načo som sa trápila s reformami, keď stačilo urobiť toto. Aké jednoduché. Nenechať sa prehlušiť, nenechať si vnucovať tieto témy. Viem, že je potrebné na ne reagovať, ale treba to odbiť jedným, dvoma slovami. Príklad za všetko: Boris Johnson sa článkami, ktoré si povymýšľal ako spravodajca v Bruseli pre Daily Telegraph, neskôr dostal k premiérskemu kreslu. Bol prvý premiér, ktorý sa výmyslami prepracoval na premiérske kreslo. Jeho spolupracovníci dokonca napísali, že je regulatív, že kravy v Alpách musia nosiť plienky. Komisia na to zareagovala jedným slovom: kravina. Sú veci, na ktoré musíte reagovať len jedným slovom, pretože akékoľvek vysvetľovanie pre tých, ktorí prijali túto rétoriku a hru, nemá zmysel, lebo oni prijali istý typ emócie. Treba mať svoje témy. Je tu problém so životnou úrovňou a kvalitou života? Je. Je základom toho problému nízke životné minimum? Je. Je naň nabalených vyše 70 príspevkov, príplatkov a daní? Je. Vieme urobiť reformu? Vieme. Vieme to urobiť tak, aby to nestálo verejné peniaze? Vieme. Šup s tým do parlamentu. Keď sme my boli v opozícii, predkladali sme riešenia, ktoré prechádzali naprieč parlamentom. Neočakávam, že prejdú naprieč parlamentom, ale vystaviť tých poslancov, ktorí hlasujú ako spartakiáda a raz sa viacerí z nich za to budú minimálne spovedať, ak nie hanbiť, vystaviť ich riešeniam, ktoré prinášajú okamžitý efekt a osoh. Napríklad aj v alternatívnych riešeniach na konsolidáciu štátneho rozpočtu, lebo existujú. Stačí čiastočne odkopírovať „muster“ z roku 2010 – 2012 a jemne ho modifikovať, ale to bol „muster“, ktorý zapracoval spôsobom, preto som taká trúfalá o tom rozprávať, lebo som mala česť byť súčasťou tej konsolidácie, za rok sa nám podarilo skonsolidovať deficit skoro na polovicu. Konsolidovali sme z EÚ najrýchlejšie a najefektívnejšie, lebo sme naštartovali rast zamestnanosti. Robert Fico po prevzatí vlády už v zásade konsolidáciu neriešil, len pomaličky.

Máte pocit, že opozícia je v defenzíve?

Vnímam ju ako v defenzíve. Predkladajú nepodstatnosti a utápajú sa v drobnostiach. Chce to predkladať zásadné riešenia, vraciam sa ku kroku jeden, nadobúdam spätne dôveru, že aha, títo by to mohli vedieť robiť. Ešte nech mi dajú záruku, že sa zase nerozvadia ako nenormálni na stravných lístkoch. Toto vidím ako dominantné a prioritné. Do tretice, naozaj je vhodné a potrebné nenechať a nevnímať Progresívne Slovensko ako samého vojaka v poli, a už vôbec sa z krídla konzervativizmu nepriživovať a neprilievať olej do ohňa, to je „fatal error“. Pokrok je to, čo sprevádza ľudstvo celú históriu. Pokrok je to, o čo sa všetci spoločne snažíme, a prijať hru, že progresivizmus je niečo, čo sa dotýka len a len nejakej jednej skupiny ľudí v tejto spoločnosti, je tá najväčšia lož 21. storočia.