Ján Kozák: Mne nestačí, že sme postúpili, futbal je o inom

Tréner futbalovej reprezentácie verí, že dostatočne nabudí hráčov a vysvetlí im, že nie je potrebné si ísť majstrovstvá Európy užiť, ale dosiahnuť tam dobré výsledky.

Kedy ste videli ten zlomový moment, keď sa reprezentácia, v minulých rokoch schopná nevyhrávať v zápasoch s tímami ako Luxembursko či Litva, premenila na jeden z najnepríjemnejších celkov na kontinente, schopný vyhrať proti hocikomu?

Keď som preberal mužstvo, mal som možnosť sa s nimi zoznámiť ešte v predchádzajúcej kvalifikácii, nakoľko reprezentácia sa svojím spôsobom takisto buduje dlho. Po víťazstve nad Bosnou a Hercegovinou som pochopil, že tí hráči majú na to, aby porážali aj silnejšie mužstvá. Keď prišla kvalifikácia na ME, už som bol s tými hráčmi dlhší čas, mal som ich možnosť ešte viac spoznať, dala sa dokopy veľmi dobrá partia a tie prvé štyri víťazstvá, najmä s Ukrajinou a so Španielskom, nám veľmi pomohli. Tým pádom sme sa aj ja, aj hráči presvedčili, že môžeme aj s veľkými mužstvami hrať vyrovnané partie.

Slovenská reprezentácia dosiahla svoje najväčšie úspechy s trénermi ako Galis, Weiss alebo vy – teda trénermi silnými nielen z taktického hľadiska, ale aj po vnútornej stránke. Myslíte si, že reprezentáciu musí trénovať predovšetkým človek s veľkou autoritou a rešpektom? Povahovo slabší tréner by sa nepresadil?

Nie je jednoduché trénovať reprezentáciu, ale keď sa určia pravidlá, ktoré sa dodržiavajú, tak toto by ani nemal byť problém. Reprezentačný tréner má oproti klubovému výhodu v tom, že kým klubový ‚zdedí‘ hráčov – reprezentačný si ich vyberá. To znamená, že ak ja si niekoho vyberiem, tak si ho vážim ako hráča i ako človeka. No súčasne chcem spätnú väzbu – aby aj on mňa rešpektoval. Problémy môžu pri tej práci vzniknúť, ale je ich menej, pretože ja mám tú výhodu, že keď niekto nerešpektuje moje pokyny a nehrá tak, ako si predstavujem, tak ho na ďalší zraz nenominujem. Tréneri by mali byť prirodzenou autoritou nielen v reprezentácii, ale aj v kluboch.

Nakoľko sú pri výbere hráčov do nominácie dôležité jeho osobnostné predpoklady? Ak by niektorý hráč podával kvalitné výkony v klube, ale jeho povaha by sa do mužstva nehodila, riskovali by ste jeho nomináciu?

Samozrejme, to sú tie detaily, ktoré je potrebné zobrať do úvahy. Napríklad, ja som prišiel, pričom ani jedného hráča som netrénoval. Pre mňa to boli všetko noví ľudia a spoznať človeka za krátky čas nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Sú hráči, ktorí hrajú veľmi dobre vo svojich kluboch, sú dobrí na tréningu, ale príde zápas, objaví sa u nich nejaký blok a nedokážu odovzdať to, čo od nich čakám. V klube som zažil takých, ktorých som volal ‚tréningoví hráči‘, lebo to, čo mali natrénované, nevedeli preniesť do zápasu. Reprezentácia je ten najvyšší level, tu sa môžu presadiť iba hráči, ktorí dokážu uniesť stres, tlak na víťazstvá, na postup atď.

Čím vás dokáže nejaký zverenec v reprezentácii najviac rozčúliť?

Aj keď hráč nepodá dobrý výkon, mal by sa v zápase rozdať, vydať všetky sily v prospech kolektívu, pretože ani v živote vždy všetko nevychádza. Keď sa nedarí, o to viac musí urobiť inej práce pre kolektív, aby bol úspešný. Ak niekto toto nedokáže, to ma vie rozčúliť.

Akým spôsobom sa rozprávate s hráčmi počas zápasu, keď sa im vyslovene nedarí? Napríklad v prestávke domáceho duelu s Bieloruskom, keď sme prehrávali 0:1 – zvýšili ste hlas alebo ste sa snažili hráčov skôr upokojiť? Čo je lepšie v takej situácii?

V tom zápase bolo treba skôr upokojiť, pretože to bol zápas, ktorý sme veľmi túžili úspešne zvládnuť a osláviť s našimi fanúšikmi postup, lebo keby sme boli vyhrali, boli by sme postúpili na ME. A to chcenie, nedočkavosť, urýchľovanie vecí viedli k tomu, že výkon nebol optimálny. Čo sa týka nasadenia a prístupu, tam nebol problém, ale chýbala nám uvoľnenosť a ľahkosť. Dostali sme gól, veľmi rýchlo sme chceli vyrovnať. Zároveň Bielorusi hrali veľmi dobrý zápas, možno najlepší v kvalifikácii.

Mareka Hamšíka dlhé roky fanúšikovia pre výkon v reprezentácii kritizovali, ale v tejto kvalifikácii bol najdôležitejším hráčom. Prispôsobovali ste taktický plán tak, aby ste mu na ihrisku dali väčšiu voľnosť?

Marek je ozajstný profesionál, hráč, ktorý nič neodflákne, v každom tréningu aj zápase ide naplno. Rád reprezentuje, ale futbal je kolektívna hra a bolo potrebné, aby sme k nemu našli kvalitných hráčov, ktorí by sa k nemu typologicky mohli hodiť. To sa nám podarilo, lebo aj Juro Kucka, aj Viktor Pečovský v stredovej formácii sú odlišní hráči, ale spolu ako trojica sú vyvážení. Marek má dostatok voľnosti, ale aj viac zodpovednosti. Má pri sebe ďalších dobrých hráčov ako Vlado Weiss alebo Robo Mak. Veľmi dobre si rozumie aj s Adamom Nemcom. A keďže forma všetkých hráčov išla hore, aj Marekovi sa lepšie tvorilo.

Nemyslíte si, že slovenská reprezentácia je z hľadiska vytvárania šancí a tvorby hry až príliš závislá na Hamšíkovej kreativite? Nemohlo by to byť nakoniec slabinou na šampionáte? Keby súper eliminoval Hamšíka hrajúceho v strede, mohli by sme mať vpredu problémy.

Nesúhlasím s tým, že všetko záleží od Hamšíka. Nie je to pravda. Naopak si myslím, že dnes máme ďalších kreatívnych hráčov, nielen tých skúsených, ale aj takých, s ktorými počítame do budúcnosti – napríklad Hrošovský či Duda: to sú hráči s veľkým potenciálom a s obrovskou kreativitou. A Vlado Weiss ani nehovorím.

Nelimituje ofenzívne možnosti Slovenska aj fakt, že na ľavom kraji obrany nastupujú väčšinou Hubočan alebo Gyömbér, pôvodne stopéri, ktorí nie sú v prechode do útoku až takí výrazní?

Samozrejme, ideálny by tam bol ľavák. Máme Šventa, ktorý má na ten post najlepšie predpoklady, ale nehráva v klube a často je zranený. Hubočan hrával ľavého obrancu, je to univerzál v defenzíve vo všetkých kluboch, v ktorých pôsobil. Lepšie by bolo, keby bol ľavák, ale musíme kompenzovať určité veci, ktoré sú dané – Vlado Weiss je silný najmä v ofenzíve, čiže na tej strane pod ním bol potrebný typ futbalistu, ktorý má v krvi predovšetkým defenzívu, a on ju má. Takže ako dvojica fungujú dobre.

Slovensko je známe ako tím, ktorý sa cíti lepšie v zápasoch proti ťažkým súperom – keď má loptu väčšinou protivník a my môžeme vyrážať do rýchlych protiútokov. V zápasoch s papierovo slabšími celkami sa naopak v ofenzíve často trápime. Čím to je spôsobené?

To platí všeobecne, nielen pre náš tím. Proti organizovanej obrane je veľmi ťažké sa presadiť a problémy s tým majú aj tie najkvalitnejšie mužstvá. Napríklad Barcelona má dokonca vpredu až tri silné individuality –  tie majú schopnosti na to, aby rozobrali aj dobre fungujúcu obranu. Ale ostatným mužstvám sa proti zhustenej obrane ťažko presadzuje. Je preto pochopiteľné, že proti tímom ako Španielsko, ktoré hrajú otvorenejší futbal, sa ľahšie hrá nielen nám, ale aj iným mužstvám.

Slovensku už od MS 2010 chýba spoľahlivý hrotový útočník, schopný strieľať góly na pravidelnej báze. Proti Španielsku sme v oboch dueloch nastúpili bez klasického hrotového útočníka, v rozostavení 4-6-0. Neuvažovali ste nad dlhodobým zavedením tohto rozostavenia?

To nie. Tento variant nám vyšiel z analýzy súpera a vtedy mi to pri tej sile španielskych hráčov takto vyšlo. Keď som rozmýšľal, že či budeme hrať 4-2-3-1 alebo 4-1-4-1, stále mi tam jeden hráč chýbal a súper by mal v strede veľa priestoru na manévrovanie a kombináciu pre hráčov ako Fabregas, Silva a Iniesta. Takže sme to museli prehustiť, naše rozhodnutie bolo správne a výsledok hovorí za všetko. Španielsko dovtedy kvalifikačný zápas 8 rokov neprehralo a odvtedy všetko vyhralo. Bola a je to obrovská sila, ktorú bolo treba eliminovať a preto som veľmi rád, že sa nám to podarilo. Systém 4-6-0 bol výnimkou, ktorú si tento zápas vyžiadal.

Atmosféra na domácom štadióne bola v prvých 4 dueloch výborná, no v dueli s Ukrajinou bol vypískaný Vittek a počas duelu s Bieloruskom vládla obrovská nervozita. Nemáte pocit, že slovenský fanúšik je skôr fanúšikom úspechu? Že keď sa tímu darí, povzbudzuje a štadióny sú vypredané, ale len čo príde aj krátkodobá kríza, rýchlo skĺzne k negatívnym prejavom?

Keď sme hrali zápas proti Malte v Žiline pred prvým kvalifikačným duelom na Ukrajine, tak bolo na futbale do 2-tisíc ľudí. Na zápas so Španielmi by bol plný štadión takisto, lebo, povedzme si úprimne, neprišli by sa pozrieť na nás, ale na Španielov. Ale od tej doby, po tom víťazstve, sme prakticky stále vypredali štadión. Bol v Žiline stále plný a dokonca aj v Trnave na prípravný zápas. Ešte aj na priateľský zápas s Lotyšskom, ktorý sa hral teraz počas Veľkej noci prišlo 12,5-tisíca divákov, čo sa nikdy v minulosti nestalo. Naši hráči si svojím prístupom a dobrým výkonom ľudí získali a tí im fandia. Bežne, keď chodím po Slovensku, mi to potvrdzujú ľudia, s ktorými sa stretávam. Myslím si, že na tých zápasoch sa vytvorila veľmi dobrá atmosféra. Emócie patria do futbalu a to, čo sa stalo v Žiline v zápase s Ukrajinou, bolo nešťastné. Nesmeli sme v ňom prehrať, pretože by sme priamy postup nemali vo svojich rukách. Preto ten zápas bol trocha nervóznejší. Nemalo by sa to stať, ale stalo sa to a človek v takýchto veciach ťažko niečo spraví. Deje sa to aj v iných krajinách, ale nebolo to pekné. Proti Bielorusku to bolo tiež veľmi vypäté, ale fanúšikovia išli s mužstvom až do poslednej chvíle a zatlieskali mu aj po prehratom zápase. Dôkazom toho je aj to, koľko ich prišlo do Luxemburska, kde nás neustále povzbudzovali a vytvorili nám domáce prostredie. Fanúšik bol naozaj naším dvanástym hráčom.

V septembri som robil rozhovor s trénerom Islandu Larsom Lagerbäckom a on hovoril, že aj keď Gudjohnsen nemá takú športovú formu ako kedysi, pre mužstvo je stále dôležitý hlavne po psychickej stránke. Dá sa to isté povedať o Slovensku a Róbertovi Vittekovi, ktorý je aj vzhľadom na svoj vek za zenitom svojej výkonnosti, ale stále by mohol mužstvu ponúknuť veľa po tej vnútornej stránke?

Nebol toľko s nami, aby som vedel na túto otázku objektívne odpovedať. Ja mu stále verím ako hráčovi, ktorý má veľké skúsenosti. Stále mám vnútorný pocit, že tejto reprezentácii môže pomôcť. V príprave schudol, fyzicky je na tom dobre, preto je aj teraz tu. Jakubko mal zdravotné problémy, Nemec nehráva, preto hľadáme hráča, ktorý by mohol pomôcť mužstvu. A ja vnútorne cítim, že on by to mohol byť, lebo on to dokázal aj v minulosti.

V poslednej nominácii sa ocitli iba 4 hráči zo slovenskej ligy. Je slovenská liga dostatočným testom kvality na to, aby hráč, ktorý sa presadí tam, by mohol preraziť aj na medzinárodnej scéne?

Výsledky našich mužstiev v Lige majstrov a v Európskej lige hovoria za všetko. Vážnejšiu prekážku nedokážeme prekonať, v konfrontácii s priemernými európskymi mužstvami sme neúspešní. Na Slovensku je veľa talentov, čo je dobre. Dôkazom toho sú aj dobré výsledky 19-ky i 21-ky. Tí hráči sa však ešte len dotvárajú. Realitou je, že troška lepší hráč už ide do zahraničia a až tam sa dotvára na hráča, ktorý by mohol byť reprezentantom. Bol by som najradšej, keby na Slovensku boli 2 – 3 mužstvá, kde by naši najlepší hráči hrali spolu a kluby by sa aj vďaka nim vedeli presadiť na medzinárodnej scéne, ale zatiaľ sa toto nedarí. Zoberte si teraz Škriniara – hráč, ktorý dokazoval pravidelne v ťažkých zápasoch svoju kvalitu, aj napriek svojmu mladému veku už bol v Žiline autoritou. Prišiel teraz do priemernej Sampdorie a zatiaľ nedostal ani šancu kopnúť si do lopty v súťažnom zápase. Je dôležité s talentmi citlivo narábať a nielen predávať, ale posunúť ich tak, aby napredovali futbalovo, a to sa nie vždy podarí.

Stoch a Weiss prestúpili do arabských krajín v období, keď sa nachádzali na vrchole svojej výkonnosti a mohli pokojne hrať v najlepších európskych ligách. Nemyslíte si, že mrhajú svojím potenciálom?

Ťažko zvonku vstupovať do týchto vecí, ale pre mňa je najdôležitejšie, aby hráč prišiel na reprezentačný zraz dobre pripravený. Je pravda, že keď prišiel Vlado Weiss na zraz z (gréckeho) Olympiakosu (Pireus), popredného európskeho mužstva, tak bol fyzicky lepšie pripravený ako teraz, pretože klíma a podmienky v Katare nedovoľujú, aby tréningový proces bol taký intenzívny. Ale sú to životy tých chlapcov, nie môj, oni hrajú futbal určitý čas, môžu skončiť o rok aj o dva, keď príde zranenie, a ja ako reprezentačný tréner nemôžem a nechcem vstupovať do ich životov.

Keby ste boli ich v pozícii a mohli si v najlepšom období kariéry vybrať medzi kvalitným futbalom v Európe a lukratívnym kontraktom napríklad v arabských krajinách, ako by ste sa rozhodli?

Ja nechcem rozprávať zaňho, ale viem, prečo sa tak rozhodol. Život vás niekedy prinúti urobiť krok, aj keď s ním úplne nesúhlasíte. Rozprával som sa s ním aj s jeho otcom (Vladimír Weiss st., bývalý tréner reprezentácie – pozn.red.) o tejto téme. Ale keď aj v slávnom klube nefunguje všetko tak, ako bolo zmluvne dohodnuté, čo urobíte? Sú to veľmi ťažké a zložité situácie, ktoré treba v krátkom čase citlivo riešiť. A vždy je lepšie, keď hráč na reprezentačnom zraze je v pohode a nemusí  sa zaoberať svojimi problémami v klube.

Myslíte si, že títo hráči majú osobnostné predpoklady na to, aby sa stali vzorom pre deti a ikonami?

Ja som o tom presvedčený. Slovensko je malé, ale máme hráčov, ktorí hrajú v špičkových európskych mužstvách, či je to Liverpool – Maťo Škrtel, Marek Hamšík v Neapole, teraz Juro Kucka v AC Miláno. Dostať sa do AC Miláno je snom každého hráča. Samozrejme, aj vy novinári by ste v tom mohli veľmi pomôcť.

Po zápase v Luxembursku sa v médiách preberala aféra z hotela. Nemyslíte si, že to iba zbytočne zatienilo historický úspech a naozaj sa to nemuselo stať?

A čo sa tam stalo? Po 36 rokoch sa postúpilo na ME. Po 36 rokoch. A nemal sa tím radovať, zaspievať si? Prišla tam nejaká manažérka a povedala, že tichšie. Ako môžeme slovenské pesničky tichšie spievať? Pri takejto radostnej príležitosti? Vy si to viete predstaviť – slovenskú pesničku a ticho spievať? Ja nie. Bol tam problém, že sa spustila nejaká signalizácia, nevedeli to vypnúť a na základe toho tam prišla polícia. Ja som si dal s nimi jeden čaj a išiel som spať. A keď ja som mohol spať, tak asi až tak nevystrájali. Polícia musela dať do správy, že tam bola atď. A niektorí naši novinári, nie, aby sa predovšetkým tešili z víťazstva a postupu, ale hľadali senzáciu za každú cenu. Je normálne, aby na letisko v Bratislave prišla nejaká redaktorka s tým, že chce dať hráčom fúkať? Ja rešpektujem, že každý robíme svoju robotu, za ktorú sme platení, ale načo bolo toto dobré? Možno sme to mohli viac ustrážiť, aby sa vôbec nič nestalo, ale úprimne – bodaj by sme mali dôvod na takéto oslavy čo najčastejšie. Pre mňa je dôležité to, že sme urobili radosť normálnym ľuďom na Slovensku, ktorých stretávam, a tešia sa na ME. To je tá podstata, lebo futbal sa hrá pre ľudí a futbalu by sa dalo viac pomôcť. Kedy, keď nie teraz? Myslíte si, že o dva roky sme zase na majstrovstvách sveta?

Možné to určite je.

Bodaj by ste mali pravdu. Slovensko je, vzhľadom na to, aké je veľké, krajina neuveriteľných možností. Preto sa treba tešiť zo spoločného úspechu a keď sa niečo nepodarí, byť trochu súdržnejší.

Čím to je, že Slovensko má teraz lepšie výsledky ako v minulosti? Výborne hrá už niekoľko rokov 21-ka, postúpil sme na ME. Je to nejaká systémová zmena v našom futbale, alebo len šťastie na to, že prišli lepšie futbalové ročníky a zišla sa dobrá partia?

Súčasná generácia niečo už dosiahla. Máloktoré reprezentačné mužstvo z krajiny, ako je Slovensko, dosiahlo to, že bolo v priebehu šiestich rokov aj na majstrovstvách sveta, aj na majstrovstvách Európy. To môžete zrátať na jednej ruke. Tešme sa z toho. Ja si týchto hráčov naozaj vysoko vážim.

Je pravda aj to, že súbežne treba pripravovať aj ďalšiu generáciu, nakoľko vek sa nedá zastaviť a máme dosť hráčov okolo tridsiatky alebo po tridsiatke. Prakticky pre niektorých je to už vrchol reprezentačnej kariéry. Prichádzajú mladší, o ktorých som presvedčený, že budú v budúcnosti dobrými reprezentantmi. Zišla sa dobrá partia a dobré je aj to okolie mužstva. Je dôležité na to, aby všetko fungovalo.

Na Slovensku sa objavilo niekoľko mladých trénerov, ako napríklad Martin Ševela (Trenčín) alebo Adrián Guľa (najskôr Trenčín, teraz Žilina). Máte pri niektorom z mladých trénerov pocit, že by sa neskôr mohol stať aj trénerom reprezentácie?

Určite, sú to chlapci, ktorí vedia, čo chcú. Vychovávajú dobrých hráčov, dávajú priestor mladým. Každý z nich volí svoju cestu a ja to rešpektujem. Nemám obavy, že by sme nedokázali vychovať trénerov, ktorí by mohli prebrať reprezentáciu. Máme dostatok kvalitných trénerov.

Počas pôsobenia Košíc ste sa ocitli vo viacerých incidentoch, známa bola napríklad tlačovka s Přemyslavom Bičovským či incident s členom realizačného tímu Nitry. Nič podobné sa však pri vašom pôsobení v reprezentácii nestalo. Pozorujete na sebe nejakú osobnostnú zmenu?

V reprezentácii je menej impulzov na to, aby človek reagoval z vášho pohľadu neprimerane. Čo sa týka Bičovského, nemám dôvod meniť svoj názor. V tom čase som chcel predovšetkým chrániť slovenských trénerov, lebo v našej lige bolo veľa zahraničných, ktorí neboli takí kvalitní ako naši. Myslím si, že som človek zrelý na to, skúsenosťami aj vekovo, že sa môžem postaviť za našich trénerov. Lebo ja som mal stále svoju robotu, nemusel som sa o ňu báť. Čo sa týka ďalších incidentov, napríklad v Nitre alebo v Trenčíne, čas ukázal, že išlo o vyslovené provokácie. Ale to už je za nami. Samozrejme, každý sa meníme, človek získava skúsenosti a keď som vstupoval do reprezentácie, povedali sme si s prezidentom, ako to po tejto stránke bude vyzerať. V reprezentácii problémy neboli ani nebudú. Keď na to niekto čaká, bude strašne dlho čakať.

Čo viac ovplyvnilo spomínané incidenty – povaha alebo skôr to, akým spôsobom ste zapálený pre futbal?

Keď som cítil krivdu, reagoval som, možno niekedy neprimerane, ale to je život. Možno niektoré veci by som zobral naspäť, ale to sa nedá. Ale naozaj vekom človek získava skúsenosti a mení sa.

Antonín Panenka v rozhovore pre Blizzard povedal, že počas jeho pôsobenia v reprezentácii sa kabína delila na českú a slovenskú časť, hráči napríklad jedávali pri rozdielnych stoloch. Cítili ste to podobne?

Ja mám s českými hráčmi veľmi dobré vzťahy. Pôsobil som v Dukle Praha, kde bolo dvanásť reprezentantov a mňa veľmi dobre prijali. Keď sa s nimi teraz stretnem, stále si máme čo povedať, ale aj s ďalšími – z Ostravy Rasťo Vojáček, či Libor Radimec, Werner Lička, Brňáci ani nehovorím: Janečka, Kroupa. Nemal som ten pocit, že by sme sa za každú cenu delili. Keď som prišiel do reprezentácie po majstrovstvách Európy (1976), keď bolo v reprezentácii 14 Slovákov a 4 Česi, a po Belehrade z nej vypadli Viktor aj Veselý. Možno preto mohol mať Tondo Panenka ten pocit, keďže ich bolo málo. Zase, keď som ja končil v roku 1985 za trénera Masopusta, tak sme tam s Janom Kocianom boli na zraze len dvaja Slováci – a  vtedy tam bolo zase 14 Čechov. Stavba reprezentačného mužstva vždy závisela od toho, ktorý klub bol práve na špici. V 70. rokoch kraľovali Slovan a Trnava, teda slovenské mužstvá, v závere potom Dukla Praha, Bohemians, Ostrava, čiže zákonite aj z tých mužstiev, ktoré boli na vrchole, bolo najviac reprezentantov.

Ľuďom sa často sníva o pracovných problémoch. Máte to tak aj vy? Sníva sa vám po zápase o futbale?

Tak po zápase sa mi o futbale ani nemusí snívať, lebo nespím (smiech). Takže je to aj psychická záťaž a nie je to jednoduché.

Tréneri sa dnes vzdelávajú, chodia na semináre, rôzne školenia. Ako dôležitá je pre trénera intuícia?

Intuícia je veľmi dôležitá, hlavne pri koučovaní v zápase. Pretože tréningový proces je jedna vec, ale koučing je niečo iné – v zápase musíte riešiť určité situácie okamžite a intuitívne.

Spomínate si na nejaký moment, napríklad počas pôsobenia pri reprezentácii, kedy ste reagovali intuitívne a vyplatilo sa to? A kedy sa to, naopak, nevyplatilo?

V tejto kvalifikácii nám veci vychádzali, ale príde obdobie, keď možno vychádzať nebudú. Teraz je dobré obdobie, ale futbalový život ma naučil, že sa to môže zvrtnúť aj za krátky čas.

Pre futbal je typické, že takmer každý jeho divák si myslí, že mu rozumie. Čo vás vie najviac rozčúliť pri hodnotení výkonov hráčov a čo ľudia, vrátane novinárov, najviac prehliadajú?

Mňa to nerozčúli. Keď je plný štadión a človek si zaplatí lístok, tak má právo na svoj názor, môže aj pokritizovať, aj zapískať si, aj povzbudiť. Samozrejme, impulzy dávajú predovšetkým hráči svojím výkonom. Ja som už dostatočne skúsený na to, aby som vedel tie veci rozlišovať.

Nemusíte povedať počet bodov či výsledok, ale čo sa musí vo Francúzsku stať, aby ste boli po šampionáte spokojný?

Nie som typ človeka, ktorý sa uspokojí s tým, že som „iba“ postúpil. S 1. FC Košice sme sa dostali do skupinovej fázy Ligy majstrov, ale mužstvo v nej nezískalo ani bod v konkurencii Juventusu, Manchestru United a Feyenoordu. Ja som už vtedy mužstvo neviedol. Ale keď som sa s vtedajšími hráčmi rozprával, súhlasili spätne s tým, čo som im vtedy povedal: „Vy ste sa tešili na zápasy, chceli ste si ich užiť, ale futbal nie je o tom.“ Futbal je o niečom inom. Verím, že teraz dostatočne nabudím hráčov a vysvetlím im, že tu nie je potrebné si ísť majstrovstvá Európy užiť, ale dosiahnuť tam dobré výsledky a urobiť všetko pre úspešný výsledok. Mužstvo, ktoré dosahuje dobré výsledky, si viac vážia – aj súperi. Lebo keď vás niekto porazí, tak vás potľapká. Ale naozaj rešpektuje a váži si ťa až vtedy, keď ho porazíte. Na ME sa ide s cieľom pobiť sa o čo najlepší výsledok. Ale tak isto je potrebné aj rešpektovať súperov a súperi sú ťažkí. Uvidíme.