Buďme k politikom féroví. Aj k tým z Mosta a zo Siete

Autor je teológ a etik

Keďže sa pri textoch, ako je tento, čitateľ zvyčajne pýta na potenciálny konflikt záujmov či možnú predpojatosť autora, hneď na začiatku chcem povedať, že v týchto pretekoch nemám žiadneho koňa. Nie som politikom, so žiadnym aktívnym politikom sa osobne nepoznám a pre svoju odbornú i publicistickú činnosť považujem za dôležité zachovať si nadstranícky prístup. Zaoberám sa otázkami náboženstva, etiky a verejného života s cieľom prispieť k pozitívnej transformácii spoločnosti.

Po marcových parlamentných voľbách – z notoricky známych dôvodov – zazneli mnohokrát na adresu politikov, ktorí sklamali dôveru časti svojich voličov, slová ako klamstvo, podvod, zrada či pokrytectvo. Aj niektorí dovtedy rešpektovaní politici sa takmer cez noc stali objektom morálneho odsúdenia. A z voličov sa v istom zmysle slova stali etici, ktorých hlas môže byť vnímaný buď ako súčasť morálneho hnutia, alebo moralizujúcej hystérie – závisí od uhla pohľadu.

S rezervou

K tomu, že sa mnohí voliči cítili nielen sklamaní, ale aj oklamaní, prispeli svojou mierou aj do opozície smerujúci poslanci, ktorí morálnu rétoriku používali medzi prvými. Ich vyjadrenia treba brať s určitou rezervou, pretože sú priamymi účastníkmi politického boja, ktorých primárnym cieľom nie je poskytnúť čo najpresnejší opis etickej reality, ale získať podiel na moci. To, samozrejme, neznamená, že nemôžu prezentovať platné morálne argumenty, najmä ak ich nezneužívajú na zbytočnú eskaláciu negatívnych emócií v spoločnosti.

V normatívnej etike rozlišujeme dva základné typy teórií: deontologické a teleologické. Prvé sa zaoberajú povinnosťami, pravidlami alebo princípmi, ktoré treba dodržiavať, aby ľudské konanie mohlo byť označené za morálne správne. Druhé posudzujú morálku na základe očakávaných dôsledkov morálnej voľby. Je zrejmé, ktorý prístup zastávajú osoby označujúce konanie predstaviteľov Mosta-Híd a Siete za nemorálne z dôvodu nedodržania sľubu voličom.

Etika zodpovednosti

Existujú však aj etické prístupy, ktoré pri morálnom rozhodovaní zohľadňujú tak princípy, ako aj dôsledky. Ako zástanca „etiky zodpovednosti“ som spozornel, keď sa práve na tento etický prístup v rozhovore s Tomášom Gálisom odvolal František Šebej. Podľa Šebeja „existuje etika presvedčenia, ktorá vám káže robiť rozhodnutia bez ohľadu na mŕtvoly, ktoré po nich zostanú. Skrátka, ste zásadový, nech sa zrúti celý svet. Potom je tu etika zodpovednosti: robíte rozhodnutia s tým, že nesiete zodpovednosť za následky. K tomu sa hlásim“.

Vo svojom nedávnom článku Silvester Lavrík vyjadril presvedčenie, že tí, čo vstúpili do koalície so Smerom, tak urobili na základe „primitívneho pragmatizmu“. Uvedomujem si, že pre mnohých politikov morálne princípy nezohrávajú v rozhodovaní žiadnu úlohu. Z ich pohľadu má politika a etika svoje vlastné pravidlá hry, ktoré nemožno miešať. Ak morálny jazyk aj použijú, nerobia tak z úprimného presvedčenia, ale so zámerom vytvoriť dymovú clonu, ktorá má zakryť ich skutočné úmysly a ciele.

Potom však existujú politici ako František Šebej, pri ktorých sa môžeme vzhľadom na ich doterajšie slová a skutky opodstatnene domnievať, že etiku od politiky neoddeľujú. Šebejova etika zodpovednosti nie je „primitívnym pragmatizmom“, ale tým, čo si dovolím označiť ako „principiálny pragmatizmus“. Na strane jednej nie je morálne relativistická, pretože verí v dôležitosť riadenia sa objektívnymi morálnymi princípmi. Na strane druhej nie je morálne legalistická, pretože verí, že za určitých okolností môže byť morálny princíp porušený a osoba bude napriek tomu konať v súlade s morálkou. Hľadá tú najlepšiu voľbu spomedzi alternatív, ktoré sú reálne k dispozícii.

V prípade, že je morálny princíp – napríklad nutnosť dodržania predvolebného sľubu – porušený, osoba má morálnu povinnosť vysvetliť, prečo sa tak stalo. František Šebej a aj niektorí ďalší politici tak spravili a je na posúdení každého voliča ako dostatočne a presvedčivo.

Keď voliči nezvládnu svoju úlohu

Sme svedkami zaujímavého fenoménu: hoci väčšina voličov nepozná dejiny etiky, etické teórie či etické diela dôležitých mysliteľov, cíti sa kompetentná vyslovovať prísne morálne súdy, a to často silne dogmatickým spôsobom. Ako morálnym bytostiam nám morálna reflexia, samozrejme, prináleží. Lenže mali by sme sa v rámci možností usilovať, aby naše hodnotiace súdy boli férové, a to najmä vtedy, keď posudzujeme činy a predovšetkým charakter druhých ľudí.

Mnohí voliči po voľbách svoju úlohu etikov nezvládli. Nerozpoznali alebo neuznali, že politici Mosta-Híd a Siete stáli pred ťažkou voľbou, ktorá sa nevyznačovala morálnou jednoznačnosťou. Ak vychádzame z nesprávneho predpokladu, že v danej situácii ide o jednoduchú voľbu, naše posúdenie tejto situácie bude minimálne nevyvážené. Nespravodlivé a kruté morálne súdy bývajú často výsledkom nepochopenia morálnej dilemy, ktorej hodnotená osoba objektívne čelí.

Dochádzalo tiež k redukovaniu morálneho uvažovania na simplistickú deontológiu, keď správne konanie bolo jednoducho stotožnené s dodržaním slova a nebol braný dostatočný ohľad na nové okolnosti. Dajme teraz bokom, že málokto týmto spôsobom posudzuje vlastné konanie a že aplikovanie dvojitého štandardu je z morálneho hľadiska neprípustné. Otázkou nie je, či možno sľub daný voličom porušiť, ale či existujú dostatočne silné dôvody na jeho porušenie. Nemožno ignorovať fakt, že voliči sa v odpovedi rozchádzajú, čo podporuje tvrdenie o ťažkej voľbe.

Hranice

Zabudnúť by sme nemali ani na to, že ľudské motívy sú vždy zmiešané a človek nie je schopný konať absolútne nezištným spôsobom. Vlastný záujem je súčasťou – či si to uvedomujeme a otvorene priznáme, alebo nie –  každého procesu rozhodovania. Morálne konanie nevyžaduje absenciu vlastného záujmu, ale jeho správne zohľadnenie a potlačenie v situáciách, ktoré si to vyžadujú. Myslím si, že niektorí politici, ktorí boli označení za „zradcov“ či „zapredancov“, túto schopnosť majú a neosvietený vlastný záujem nebol hlavným motivujúcim faktorom pri ich rozhodovaní.

Mojím zámerom nie je hodnotiť správnosť či nesprávnosť politického rozhodnutia Františka Šebeja vstúpiť do vládnej koalície so Smerom. Obhajujem etický prístup, ktorý zvolil pri riešení morálnej dilemy, a odsudzujem neslušné až nenávistné prejavy voči (nielen) jeho osobe. Nesúhlas, sklamanie, frustrácia či hnev sú prirodzené reakcie na nesplnené očakávania, ale ich vonkajšie prejavy by mali mať svoje hranice. Politici, ktorí sa snažia riadiť etikou zodpovednosti, si zaslúžia férovejšie zaobchádzanie, než akého sme boli svedkami v ostatných týždňoch.