Denník N

Trináste komnaty divadla SkRAT

Kolektívny dialóg v tejto knihe má silu čitateľmi riadne zalomcovať, zaskočiť ich, vyviesť z miery, znepokojiť, šokovať, ale aj pobaviť. Zároveň je to portrét generácie dnešných päťdesiatnikov.

Kryptotyp a Tabu. Také sú názvy dvoch častí knihy z kolektívnej dielne tvorcov divadla Skrat. Oba názvy odkazujú na čosi skryté, utajené. Ten prvý, s predponou krypto-, naznačuje existenciu čohosi na prvý pohľad nespozorovateľného, pod­povrchového, ale fakticky prítomného. Ten druhý poukazuje na čosi, čo je nedotknuteľné, chránené striktným, občas až posvätným zákazom. V drvivej väčšine tabu nemá univerzálnu povahu, ale viaže sa na konkrétnu spoločnosť, kultúru či politický systém; jeho dodržiavanie sa kontroluje a porušenie trestá.

Po roku 1989 sa u nás často volalo po odstraňovaní tabu: normalizačný režim sa za pomoci cenzúry a perzekúcie usiloval poprieť samotnú existenciu temných stránok našej totalitnej minulosti – tej fašistickej i tej komunistickej, presahujúcej do prítomnosti, a zamiesť všetky zločiny, krivdy a absurdity pod červený koberec. Ľudí, ktorí sa pustili do detabuizácie, spájalo presvedčenie, že bez nastavenia neúprosného zrkadla, odsúdenia neprávostí a potrestania vinníkov sa nedajú položiť základy slušnejšej spoločnosti. S odstupom štvrťstoročia je zrejmé, že očistná procedúra nebola dosť účinná.

Tabuizácia sa však netýka iba veľkých dejín, ale aj našich životov tu a teraz. V spoločnosti, ktorá sa ženie za výkonom a úspechom, vonkoncom nie je jednoduché odhaliť svoje súkromné trináste komnaty. Priznať si, že mám problém, zveriť sa s ním však môže priniesť úľavu, umožňuje obrátiť smutné na komické, a možno ani nie až také výnimočné. Pozrieť sa na svoje trápenie s odstupom a z rozličných perspektív, a tak získať šancu posunúť sa kamsi ďalej – k vyrovnaniu sa s nejakým človekom, udalosťou či s vlastnými obmedzeniami, k nadviazaniu nového vzťahu či k ukončeniu toho nefungujúceho… tých možností je veľa – ak sa človek odhodlá. Nie každý to však dokáže.

Skúsenosti a zážitky

Šestica autorov knihy Kryptotyp (Ľubomír Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský a Vlado Zboroň) to za roky spoločného účinkovania v divadle SkRAT dokázala opakovane. Nóvum však je, že tentoraz máme možnosť zažívať to s nimi aj ako čitatelia. Pootvorili nám dvere do kolektívnej dielne, v ktorej sa rodia ich predstavenia. Dali nám nazrieť a lepšie pochopiť ich prácu i výsledok.

Ako píše Inge Hrubaničová, ktorá je s Ľubom Burgrom autorkou konceptu tejto knihy z vydavateľstva Kalligram, rozhodli sa zaznamenať, ako spoločne hľadali „slobodnú, ničím neohraničenú divadelnú výpoveď“. Aby z toho mohlo vzniknúť divadlo chápané ako „udalosť bez ostrých hraníc medzi fikciou a skutočnosťou“. Takmer rok sa stretávali a zhovárali sa o svojich skúsenostiach a zážitkoch. Najmä o takých, čo ich hlboko, priam existenciálne zasiahli a zároveň majú presah aj do našej každodennosti.

Takáto kritická reflexia predpokladá nielen ko­munitu blízkych ľudí, ktorá v nej vidí potrebu a hodnotu, ale aj vzácnu otvorenosť a odvahu. Ako povedal Heinrich Böll: „Tam, kde existujú tabu, prekážky, obmedzenia, ktoré vyplývajú z výchovy či prostredia, reč vyžaduje odvahu… Písať, hovoriť, vyjadriť sa je oslobodzujúci proces.“

kryptotypText samotnej divadelnej inscenácie Tabu tvorí iba čosi vyše pätiny obsahu. Čo tomu v knihe predchádza, je nevšedným čítaním, kde účinkujúci vystupujú zo svojho osobného, veľmi intímneho priestoru a premieňajú to, čo je hlboko individuálne, na všeobecnejšiu, no stále autentickú ľudskú skúsenosť. Ako sa dozvedáme zo záznamu, bolo im od začiatku zrejmé, že sa púšťajú do „antropologického výskumu jednej slovenskej generácie druhej polovice 20. storočia na vzorke šiestich ľudí“. Výsledkom je sonda, ktorú absolvoval každý za seba, ale s pomocou ostatných – a tí ho provokovali, povzbudzovali, ironicky komentovali. Sonda, ktorú do seba a svojho sveta zapustili dnešní zhruba päťdesiatnici, ktorí už stihli čosi preskákať a môžu aj čosi bilancovať. Pritom však nehovoria iba o sebe, že rozohrávajú typologické životné situácie, postoje, zmýšľanie, skutky širšieho spoločenstva. Ba idú ešte ďalej: fantazírujú, pohrávajú sa so svojimi témami, ukazujú, ako by sa jednotlivé motívy či dimenzie mohli rozvinúť.

Kolektívny dialóg na pokračovanie je raz groteskný a absurdný, inokedy stiesňujúci, potom zase neúprosný ako skalpel, má silu čitateľmi riadne zalomcovať, zaskočiť ich, vyviesť z miery, znepokojiť, šokovať, ale aj pobaviť. Dať im pocit, že prenikajú pod povrch nereflektovanej každodennosti, k plnšiemu pochopeniu toho, ako tu vlastne žijeme, ako sa tu plahočíme.

Z množstva tabuizovaných tém, ktoré by stáli za pozornosť, si všimnime aspoň dve. Tou prvou je – ako inak, keď je reč o tabu? – sexualita v mnohorakých kontextoch a vydaniach, i takých, ktoré porušujú konvenčné predstavy a tradičné normy, patria za hranice spoločensky schvaľovaného či aspoň verejne priznávaného. Sex ako nečakaný darček, dielo náhodnej príležitosti, na dosť nepravdepodobných miestach či konšteláciách. Sex ako hlavné, či až jediné puto v intímnom vzťahu. Ale aj sex, ktorý by mohol byť súčasťou hlbokej ľudskej náklonnosti, lásky.

Nenaplnená láska v čase zväčšeného priestoru pre individuálnu slobodu, ktorý sa stal aj časom pribúdajúcich singliek a singlov. V dobe, ktorá síce – najmä v urbánnom prostredí – menej než kedysi nálepkuje či až ostrakizuje ľudí bez partnera, ale ktorá z nich nemôže sňať úzkosť z osamelosti. Darmo slobodný trh vyprodukoval pestrú paletu erotických pomôcok či elitné zoznamky s luxusnou ponukou šitou na mieru svojim náročným, prieberčivým a úzkostným klientkam i klientom.

Aktívne starnutie

A potom je tu ďalšia veľká téma, ktorej sa neradi dotýkame. Starnutie, staroba v spoločnosti vyznávajúcej kult dravej a krásnej mladosti. Pocit nepotrebnosti, zbytočnosti nielen starých ľudí, ale dokonca aj ľudí v strednom staršom veku. V 60. rokoch 20. storočia, keď boli západné spoločnosti demograficky podstatne mladšie ako dnes, americkí sociológovia rozvíjali kontroverzný koncept staroby ako „bezrolovej roly“ – ako životnej fázy, v ktorej je prirodzené vyväzovať sa zo všetkých spoločenských rol, aby starí nezavadzali mladším a umožnili hladkú generačnú výmenu.
Lenže dnes, keď sa život predlžuje a aj naša populácia prudko starne, sa ako vhodnejší ponúka koncept aktívneho starnutia založený na začlenení starších ľudí do spoločnosti, prinášajúcom pocit užitočnosti a zmysluplnosti života. Aj keď sa nám to na Slovensku zatiaľ veľmi nedarí a nie vždy a každému takýto koncept sedí, je dobré, že sa už aspoň začalo verejne hovoriť o niektorých prekážkach – napríklad o ťažkostiach udržať si zamestnanie, o podceňovaní celoživotného vzdelávania, o situácii ovdovených či rozvedených starých ľudí, najmä žien.

Staroba má však aj ďalšie stránky, ktorých sa táto kniha odvažuje dotknúť, hoci vo verejnom priestore sú ešte stále doslova tabu. Napríklad pach tela starého človeka, ktorý je dnešným vnúčatám či pravnúčatám taký nepríjemný. Nečudo – veď na rozdiel od svojich rodičov už nevyrastali vo viacgeneračných rodinách, kde bola fyzická blízkosť starších a mladších samozrejmosťou. A potom je tu umieranie a smrť, ktorú dnešná spoločnosť, slovami českej sociologičky Jiřiny Šiklovej, vyhostila. Mrazivé je rozprávanie jedného z autorov (či jednej z postáv? – to sa v tejto knihe nikdy nedozvieme), ktorý sa stal nevdojak svedkom, ako vyčerpané dcéry nenápadne urýchlili smrť svojej beznádejne chorej matky. Zákusky, upečené na kar, mali už nachystané v mrazničke… Keby sa náhodou ocitli v role respondentiek výskumu, asi by niečo také zatajili a označili by eutanáziu za tabu.

O týchto a ďalších témach lezúcich pod kožu debatovali „skraťáci“, hlad zaháňali nakladaným enciánom a utopencom a zapíjali pivom či harmančekovým čajom. Z týchto zvláštnych divadelných skúšok sa zrodil materiál, ktorý zatiaľ vydal na dve predstavenia. Tabu hrajú od decembra 2014, Extrakty a náhrady od februára tohto roka.

Vráťme sa však k začiatku ich debaty, pri ktorej prepukol vášnivý spor o tom, či tabu búrať, zachovávať, či dokonca budovať nové? Tvorcovia ešte iba budúcej hry Tabu mali pravdu, že na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Treba sa totiž pokúšať o všetko z toho – v závislosti od toho, na aké hodnoty a správanie sa príslušné tabu vzťahuje. V dobe zneužívania starých ľudí, premnožených reklám vystavu­júcich ženské telo ako tovar, zápalistého ťaženia proti rozličným vydaniam inakosti, šírenia konšpiračných bludov, prerušovania divadelných predstavení… a v tomto výpočte by sa dalo pokračovať. – je zrejmé, že rešpekt k dôstojnosti človeka, tolerancia a nenásilie, úcta k skutočným odborným autoritám, nepatria u nás medzi nedotknuteľné hodnoty, medzi tabu – hoci v ideálnej slušnej spoločnosti by nimi mali byť.

V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa slovo skrat charakterizuje ako „neželateľné spojenie vzájomne nezlučiteľných myšlienkových postupov“. Slovník by sa zjavne žiadalo doplniť. SkRAT je aj „nezničiteľné spojenie navzájom sa obohacujúcich skúseností“, spôsobujúce výbuch, ktorý rozvibruje, omráči a napokon očistí.

Teraz najčítanejšie