Fico? To je už pravičiar

Autor je bývalý poradca predsedu vlády.

Autor sa to až bojí povedať, že je spravodlivé a správne, ak konsolidáciu verejných financií cez vyššie dane, poplatky, odvody, dôchodkové škrty… pocítia v peňaženkách natvrdo aj občania. Spravodlivé je to preto, lebo si vysoké zadlžovanie štátu vynútili vlastne sami. Vynútili si to tým, aké rozpočtovo (ne)zodpovedné politické strany dostali do vlády a aké benefity od vlád očakávali. Napríklad príjmami nekryté trináste dôchodky, rodinné balíčky, lieky zadarmo, vlaky zadarmo, uletené živnostnícke paušály a tak ďalej a tak podobne.

Správne je to zas preto, lebo je to dobrá škola pre tú časť spoločnosti, ktorá si nevyberá politické strany podľa realistickosti ich programov, ale podľa bombastických sľubov ich sugestívnych vodcov. Z tohto uhla pohľadu konsolidačný balíček štvrtej vlády Roberta Fica vyzerá nádejne. Spoločnosť bude (až na výnimky) síce chudobnejšia, ale možno s lepšími zručnosťami rozoznávať politických hochštaplerov, klamárov a podvodníkov, čo je cesta k prosperite. Ak totiž v parlamente naozaj prejde to, čo premiér a minister financií oznámili, občania a občianky môžu dostať dôležitú informáciu: ani v obchode, ani vlády nič nedávajú zadarmo. Najmä tie márnotratné, populistické.

Nik nie je bez viny, ale zavinil to Smer

Keby sme mali určiť mieru zavinenia, teda to, kto rozhadzoval a nešetril verejné zdroje, tak dvanásť rokov vlád Smeru v ekonomicky dobrých časoch vysoko prečnieva nad troma rokmi vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera v hospodársky ťažkých časoch. Keďže, pravda, ani tie nie sú bez viny, je to zhruba v pomere 8:2. Inými slovami, leví podiel na takom stave verejných financií, ktoré aj podľa slov ministra obrany Roberta Kaliňáka smerujú k štátnemu krachu, má strana Smer. A tá istá strana teraz chce na budúci rok ozdravovať verejné financie v objeme 2,7 miliardy eur, čo je už fakt pravicovo drsná suma.

Keď sa pozrieme dozadu, potreba konsolidácie mala na roky 2024 až 2027 rastúcu trajektóriu. V auguste minulého roka Robert Fico povedal, že ak sa Smer dostane do vlády, bude konsolidovať verejné financie maximálne o 0,5 percenta HDP ročne. Po vyhratých parlamentných voľbách v decembri 2023 to už bolo odrazu dvakrát viac. Lenže ohlásená konsolidácia v objeme 2,7 miliardy eur je oveľa viac ako to jedno politicky chúlostivé percento.

Rozpočtová rada to vo svojom prvom hodnotení konsolidačného balíka vlády sformulovala takto: „Celková deklarovaná suma opatrení na úrovni až 2,7 mld. eur vysoko prekračuje hodnotu, o ktorú sa predpokladá zníženie deficitu. Podľa MF SR balíček ozdravuje verejné financie len v objeme 1,7 mld. eur medziročne, zvyšok sa použije na riziká, resp. iné priority (…) Je dôležité, aby vláda poskytla informácie o využití zostávajúcej približne 1 mld. eur. Keďže konsolidácia bude musieť pokračovať aj v ďalších rokoch, bolo by vhodné využiť prijaté opatrenia v čo najväčšej miere na trvalé ozdravenie verejných financií.“

To je presné: ak sa má od občanov a firiem získať miliarda navyše oproti avizovanej jednopercentnej konsolidácii, čo je približne 1,7 miliardy eur, bolo by od vlády slušné otvorene povedať, prečo sa majú občania uskromniť ešte viac. Na základe skúseností s troma vládami Smeru, ktoré neplnili ani svoje vlastné rozpočtové ciele, to bude zrejme takto: aby prešla konsolidácia na úrovni 1,7 miliardy eur, musia mať koaličné strany ešte miliardu na svoje „priority“, aby sa blysli pred svojimi podráždenými voličmi. Ten hurhaj, čo robia v politickej nadstavbe, asi nestačí. A toto všetko dokopy, teda konsolidácia a stranícke priority, sú tie 2,7 miliardy eur, ktoré v rámci ozdravenia verejných financií majú na budúci rok zaplatiť domácnosti a firmy.

A potom, pravda, ďalšie miliardy v ďalších rokoch, aby deficit v roku 2027 klesol pod vytúžené 3 percentá HDP a hrubý verejný dlh sa začal pomaly vracať na udržateľnú úroveň – teda, aby v päťdesiatročnom horizonte nepresiahol 50 percent HDP. Ak sa tá „zlá predtucha“ o miliardových straníckych prioritách naplní, občania a občianky budú mať unikátnu príležitosť vidieť na nich aj reálnu cenovku v duchu „my si kupujeme vašu priazeň a vy si to vo vyšších daniach a poplatkoch hneď aj zaplatíte“.

A to je politické nóvum. Počas minulých rokov to bolo totiž inak. Tak, že napríklad trináste dôchodky šli na dlh, čo trápilo len zopár jednotlivcov s pramalým vplyvom na chod štátu. Takže možno sa paradoxne práve teraz, keď o krachu štátu hovorí aj minister obrany, blížime k vyspelejšej demokratickej spoločnosti. Nielen demonštrácie, avizované štrajky, neposlušnosť, kritika, už je to aj makroekonómia. Učí nás nepozerať sa len na to, aké benefity vláda ľuďom ponúka, ale súčasne aj na to, koľko budú stáť, kto ich zaplatí a či ich za túto cenu vôbec chceme. Mimochodom, keby sme takouto vyspelejšou spoločnosťou boli pred pár rokmi, mohlo mať Slovensko odhadom o dve až tri vlády Smeru menej.

Drzé a asociálne

Ešte jeden moment. V tej skrumáži čísel, nárekov kníhkupcov, hnevu intelektuálov, vzbury zdravotníkov a údesu všetkých, čo nechápu ako mohol Robert Fico, ten zaťatý odporca zvyšovania DPH, s jej zvýšením súhlasiť, sa nedostáva potrebná pozornosť nasledujúcej požiadavke: aby vládna koalícia aspoň tú jednu miliardu eur, čo chce takpovediac pre seba, získala na nižších výdavkoch štátu, na redukcii byrokracie, lepším výberom daní… Niežeby zvýšenie daňového zaťaženia a zredukovanie sociálnych benefitov dokázal presadzovať každý (s prepáčením) populistický blbec, ale predsa je to len ľahšie ako riadiť štát vo verejnom záujme, efektívne, bez plytvania, tunelovania a korupcie.

Inými slovami, ak tá dodatočná miliarda naozaj pôjde na populistické stranícke priority, už to nebude ani pravicové, ani národno-konzervatívne či klérofašistické, ale v našom slovenskom konsolidačnom kontexte jednoducho drzé a asociálne.