Denník N

Move On

Dajme si spoločne našu krajinu aj kontinent do poriadku.

Tento text vznikal medzi novembrom minulého roka a januárom tohto roka. Je výsledkom našich už niekoľkoročných rozhovorov s Martinom Filkom o tom, ako vidíme spoločnosť okolo seba, ktoré prerástli do chuti niečo dlhšie spolu napísať. Text vnímam ako celkom presné zachytenie jeho pohľadu na svet. Som vďačný za túto spomienku na kamaráta – v osobnom aj intelektuálnom zmysle slova. Plánovali sme to ešte výrazne editovať a skracovať, ale vzhľadom na okolnosti som sa rozhodol výsledok ponechať v dlhšej forme. Text nezachytáva povolebný vývoj, no, žiaľ, v mnohom ho predpovedá. (md)

Slovensko vyrástlo na prekonávaní výziev. Hoci často z pozície outsidera, málokedy sme zlyhali. Vždy sme sa zo zlyhaní a období stagnácie dokázali poučiť. Pred storočím, na začiatku svetovej vojny, sme nemali ani svoj štát, ani národné inštitúcie. Dnes máme možnosť byť ekonomicky aj politicky naozajstným spolutvorcom celokontinentálných politických a ekonomických rozhodnutí, a nie len ich pasívnym príjemcom.

Jedno z klišé o slovenskej politike hovorí, že jej chýbajú témy. Nesúhlasíme. Minimálne dve témy sú také, že ak sa na ne vykašleme, dopadne náš kontinent aj naša krajina zle: ako dosiahnuť, aby sme na Slovensku prostredníctvom reformy verejných inštitúcií žili najlepšie na svete a aby Európa zostala – čoraz hlbšie prepojeným – kontinentom mieru, slobody a prosperity. Tieto témy nie sú nové, opakujú ich mnohí, no my sa bojíme, že väčšinou to doteraz boli len rétorické cvičenia.

Diskusie minulých dekád sme prekonali, veľkosť štátu sa stáva okrajovou témou. Oveľa podstatnejšia je pre nás kvalita našich spoločných inštitúcií a služieb, ktoré nám ponúkajú, a spoločná, slobodná európska budúcnosť. Koniec koncov, aj v minulosti nás smerom k najvyspelejším krajinám posúvali skôr konkrétne úlohy spojené so vstupom do Únie, nie ideologické spory.

Namiesto konca dejín dekáda prestupovania na mieste

Pravdou je, že obdobie po vstupe do Európskej únie a po nástupe krízy veľkým nápadom neprialo. Zásadné otázky sa zdali zodpovedané. Pred krízou nás rýchly rast nenútil do ťažkých rozhodnutí, po nej ich rozpočtová konsolidácia často vylučovala. Rozšírenie a úspech politických aktérov, ktorí sa sústreďujú na marketingovú rovinu politiky, zrýchlenie mediálneho cyklu a rozšírenie sociálnych médií spôsobili, že o verejných problémoch často rozhoduje prvá signálna sústava.

Blahobyt na Slovensku za ostatných dvadsať rokov narástol najrýchlejšie v našej histórii a aj v porovnaní s väčšinou európskych krajín. No vo väčšine oblastí verejného sektora naďalej dosahujeme podpriemerné výsledky nielen v porovnaní s vyspelými krajinami, ale s našimi susedmi. Naše zdravotníctvo má horšie výsledky než u našich susedov – a nesúvisí to s objemom peňazí. Naše súdy, podobne nákladné ako u našich susedov, rozhodujú najpomalšie v Európe.

Problémy nevieme vyriešiť len tým, že na ne nahádžeme peniaze. A ani veľmi nie je z čoho. Celoeurópska dohoda o prísnej rozpočtovej politike nastavila mantinely, ktoré nechceme a nemôžeme ignorovať. Ostáva teda len nepopulárnejšia cesta dosiahnuť „viac za menej“. A viera v hospodársky rast rýchlejší než u susedov.

Na vyrovnané verejné financie, ktoré dokážu v budúcnosti čeliť krízam a nepriaznivému demografickému a klimatickému vývoju, potrebujeme strednodobo znížiť skutočný rozdiel medzi ich príjmami a výdavkami o 2 percentá HDP (asi 1,5 mld. eur).

Ďalšie peniaze budeme potrebovať na rozvojové priority. Veď mnohé oblasti – najvýznamnejšie je školstvo – sú nepochybne podfinancované. No zároveň ešte ani nevieme, ako ich nastaviť tak, aby sa tam nové peniaze využili na čo najväčší úžitok.

Zlepšiť výsledky verejného sektora a zároveň ušetriť verejné peniaze nebude jednoduché. Nízkovisiace ovocie konsolidácie sme už pozbierali. Nárast daňových sadzieb je nepravdepodobný a spomaľuje rast ekonomiky. Len boj proti daňovým únikom – hoci nevyhnutný – na vyrovnaný rozpočet nepostačí. Plošné škrty vo výdavkoch zase nerozlišujú medzi zbytočnými a nevyhnutnými programami a zmrazovanie investícii nás skôr či neskôr dobehne.

Pre lepší, úspornejší štát potrebujeme vedieť dopredu analyzovať a po istom čase verejne a zrozumiteľne vyhodnocovať, ktoré rozhodnutia štátu zvyšujú blahobyt spoločnosti a ktoré nie. Ak sa dnes bavíme o zvyšovaní počtu policajtov, toto rozhodnutie musí mať racionálny, číslami podložený základ. Aké výsledky očakávame od zvýšeného počtu policajtov? Existujú iné nástroje, ako ich dosiahnuť? Nástroje na zodpovedanie týchto otázok existujú. Aby o nich bolo možné verejne diskutovať a informovane politicky rozhodovať.

Slovensko je masívne exportná ekonomika. Slovensko má v Únii najväčšie percento pracovnej sily pracujúcej v zahraničí. Po malých ostrovných štátoch to isté platí aj o našich vysokoškolákoch. Úspech Slovenska bytostne závisí od úspechu Európy a od našej integrácie v nej. Nevidíme inú alternatívu, ktorá by zabezpečovala náš rozvoj a bezpečnosť. Kríza eura, tlak utečeneckej krízy či spochybňovanie schengenu zároveň ukazuje, že súčasný stav nie je vytesaný do kameňa.

Odstredivé sily v Európe idú proti jadru našich národných záujmov. Keď sa začal drobiť schengen, kreslili sa mapy, na ktorých sme boli za plotom. Naopak, vytváranie inštitucionálne previazanejšieho prostredia s postupným zdieľaním väčšieho množstva funkcií na celoeurópskej úrovni našu pozíciu posilňuje – už dnes je hlas nášho ministra financií vďaka členstvu v euroskupine počuť viac než českého či poľského. Samozrejme, hlbšia európska spolupráca sa nedá dosiahnuť bez vzniku naozajstnej, demokratickej európskej politiky. No súčasný stav polovičatej integrácie a vysokých procesných nákladov je dlhodobo neudržateľný a na prípadnú dezintegráciu by sme draho doplatili.

Najdôležitejšia slovenská politická otázka nie je o pravici a ľavici, ale o súboji progresívnych a reakčných síl

Slovenská republika má 23 rokov. Vtiahnutí do každodennosti slovenskej politiky, od balíčkov po posledné škandáliky, je ľahké stratiť perspektívu. V roku 1989 existovalo len málo ľudí, ktorí robili politiku v najširšom slova zmysle, a všetci boli vyťažení národnou otázkou. Naša spoločnosť je mladá. Naša najstaršia univerzita nemá ani sto rokov, väčšina z toho, čo tvorí spoločenskú a inštitucionálnu kostru štátu, je ešte mladšia. Štvrťstoročie je málo na to, aby sme zapustili tradíciu, ktorá sa inde budovala generácie.

Úloha progresívnych verejných inštitúcií je spoznať záujmy a preferencie občanov a potom s demokratickým mandátom zlepšovať spoločnosť. Majú morálne poslanie: nielen poskytovať čo najlepšie verejné služby, ale byť aj motorom pozitívnej spoločenskej zmeny. Nemajú slúžiť aktuálnym mocipánom, podnikateľom či odvetviam s veľkým vplyvom ani úradníkom s prístupom k informáciám. Sú na to, aby svojím správaním, hodnotami a pravidlami – písanými a nepísanými – presadzovali verejný záujem.

Nielen u nás, ale v celej strednej Európe často vidíme opak. Že veci jednoducho nefungujú, nedajú sa spraviť, zaseknú sa, lebo súkromné záujmy vnútri aj mimo nich ich tlačia do nefunkčnosti. Od ministerstiev cez regulátorov po samosprávu počujeme príbehy o tom, že sa nedeje nič alebo sa koná nespravodlivo.

Súčasný stav mnohým vyhovuje. Áno, mnohokrát ide o veľmi nízke pohnútky smerujúce k osobnému obohateniu. No väčšinou je za tým pohodlnosť, zabehnutosť systému, ktorý ako-tak predvídateľným spôsobom rozdeľuje zisky (ekonomické, symbolické, sociálne) a za rozptýlené straty necháva platiť všetkých občanov.

Zmena je nepriateľ, má nepredvídateľné efekty a mení rozdelenie ziskov. Z cien pre spotrebiteľov dotujeme elektrinu zo slnka, aby sme neznečisťovali vzduch elektrinou z uhlia, ktorú dotujeme rovnakým spôsobom Od „skúsenejších“ počúvame, že sa podobným absurdnostiam nikdy nevyhneme, že sme malá krajinka, kde sa všetci poznáme, a nemôžeme tu opakovať móresy zo sveta.

Označenia pravice a ľavice dnes slúžia jedine ako nálepky. Zásadnejšie delenie slovenskej politiky sa deje po línii konzervácie súčasného stavu oproti jeho zmene. Progresívne politické sily, ktoré tlačia na pozitívnu zmenu, na obnovu a posun vpred, a sily, ktorým napriek všetkým slovným tančekom vyhovuje status quo. Toto delenie ide skrz všetkými demokratickými stranami.

Najväčšie výzvy Slovenska nemajú ideologický charakter. Nezávislá, profesionálna štátna správa, fungujúce a vynucované pravidlá, rozhodovanie na základe údajov, argumentov a po poctivej diskusii má podľa nás skôr organizačnú než ideologickú podstatu. Je to však rovnako progresívna ako technokratická úloha. Bezpochyby si vyžaduje technickú zručnosť, no aj vieru v pokrok a odhodlanie prekonať staré bariéry či inštitucionálne koľaje. Preto nechceme míňať energiu na zástupné spory. Sme presvedčení, že na nami presadzovaných prioritách sa vie zhodnúť progresívny kresťan aj liberál, rozumný pravičiar aj socialista.

Druhou premennou, ktorá pokrokový či konzervatívny charakter slovenskej politiky definuje, je jej vzťah k okolitému svetu. Vplyv cudziny na slovenskú politickú komunitu sa v 20. storočí obmedzoval na geopolitiku. V tomto zmysle žijeme posledných 10 rokov v zásadne odlišnom prostredí. Od roku 2004 sme členom politického spoločenstva, ktorý úplne zotrel hranice medzi vonkajším a domácim, Slovensko sa stalo jedným z najintegrovanejších štátov sveta. V Bruseli kariérni diplomati dávno ustúpili do úzadia a premiéri a ministri si vymieňajú esemesky rovnako bezprostredne ako s domácimi kolegami.

No v neustálom kontakte s okolitým svetom nie sme len politicky. Interakcia ide ďalej a týka sa denne každého jednotlivca. Otvorené hranice, ekonomická súťaž, globálna popkultúra a šport, migrácia – všetci sme neustále vystavení vplyvom, ktoré prichádzajú zvonka. Z histórie nám podobných krajín vidíme, že progresívna politika hľadá cesty, ako otvorenosť využiť ako príležitosť. Konzervatívci sa pokúšajú zachovať status quo, uzatvoriť sa a presvedčiť, že žiadna zmena nie je nevyhnutná. Ak si máme zvoliť medzi osvedčeným diablom a otvoreným morom, nebojíme sa dať šancu otvorenosti.

Neustály kontakt so svetom a zvyšujúci sa počet ľudí so skúsenosťami zo zahraničia zároveň radikálne zvyšuje očakávania občanov voči štátu a spoločnosti. Už len pár kilometrov za hranicami Bratislavy vidia Slováci v rakúskej suburbii fungovanie samosprávy úplne inak. Státisíce Slovákov zažili život v zahraničí. Očakávania narastajú rýchlejšie než výsledky.

Výzvou však nie je len fungovanie štátu, ale aj vzťahy medzi ľuďmi, mimovládnymi organizáciami či súkromným sektorom. Pre úspešnú demokraciu potrebujeme sociálny kapitál – spoločenskú dôveru, ktorá umožňuje spoluprácu medzi ľuďmi a dodržiavanie písaných a nepísaných pravidiel bez donucovacieho aparátu.

Príbehy o arogantnom správaní úradníkov, nečakanej verejnej agresii a dlhodobom zlyhaní úradov sú príznakom nízkeho spoločenského kapitálu, ktorý spôsobujú zlyhanie spoločnosti aj mimo verejného priestoru. Rozruch, aký tieto udalosti vyvolávajú, je zas dôkazom, že veľa ľudí túži po tom, aby veci fungovali inak.

Povedzme si na rovinu, väčšina z nás je za vodou a na konci akéhokoľvek scenára budeme žiť v európskom štandarde. Otázne je len to, či na jeho spodnej alebo hornej úrovni. Táto rovnica však neplatí pre desaťtisíce občanov tejto krajiny, vylúčených z jej života na okraj spoločnosti, často v podmienkach tretieho sveta.

Je to zásadný problém aj pragmaticky, obrovské rozdiely v životných podmienkach vyvolávajú napätie, ktoré môže vybuchnúť aj do našich pohodlných životov. Riešenie zaostalých komunít však nemá len racionálne zdôvodnenie. Je to aj morálny imperatív – ak sme jedno spoločenstvo, nik – Róm, Maďar, homosexuál či imigrant – z neho nemôže byť vylúčený. Ak sa nám to nepodarí, bude to najväčšia škvrna našej generácie a naše vnúčatá nás za to budú oprávnene brať na pranier. Etika spoločnosti sa najlepšie pozná podľa príležitostí, ktoré poskytuje svojmu najmenej privilegovanému členovi.

Chceme byť všetci hrdí, spokojní Slováci. Aj deti z rozbitých domovov, aj tí, ktorým sa páčia ľudia rovnakého pohlavia, aj Rómovia, aj ľudia z iných krajín, ktorí si na Slovensku našli svoj nový domov. Chceme dôverovať aj ľuďom, ktorých nepoznáme, spolupracovať s nimi a byť za našu dobrú vôľu odmenení, nie sklamaní.

Žijeme pre dnešok, problémy si tlačíme pred sebou

Vieme, že sme mladá republika a že čas postupne scivilizuje našu politiku, úradníctvo aj spoločnosť, čo následne vyrieši spomínané problémy. Odmietame však čakať desaťročia. Očakávania ľudí sú jednoznačné: chcú sa mať lepšie a budú to čoraz viac vyžadovať od svojich volených zástupcov aj z verejných peňazí platených profesionálov. Zo skúseností iných krajín a čias vieme, že bez výrazných lídrov vo verejnom priestore vysoké očakávania a slabé výsledky povedú len k hnevu, frustrácii a deštrukcii. Pozitívna zmena si vyžaduje aktívne konanie, nikto ju za nás neurobí.

V zásade sa už zhodneme na opise hlavných problémov školstva, zdravotníctva a chudoby, najmä medzi Rómami. Teraz ide o to, aby sme mali šikovnosť a trpezlivosť to meniť. Doteraz najúspešnejšie reformy boli tie, ktoré boli postavené na zmene pravidiel (napríklad dane), nie na zmene organizácií či na priamom manažmente veľkého počtu aktérov. Dnes sa však žiadne väčšie výzvy v zdravotníctve, súdnictve či školstve bez toho nezaobídu. Nutnou podmienkou, aby sme nad ich úspechom mohli vôbec rozmýšľať, je zásadná zmena prístupu k ľuďom, ktorých verejný sektor dokáže do svojich radov prilákať. Štát je najväčšia a najdôležitejšia organizácia v krajine. Musí sa to odraziť aj v jeho riadení.

Nemyslíme tým floskuly samorastých biznismenov o tom, že treba štát riadiť ako firmu. Potrebujeme vytvoriť systém manažovania talentu, rozvoja schopnosti úradníkov, poskytovania dostatočných príležitostí na kariérny rast a zabránenia vplyvu osobných či politických tlakov na úradníkov. Veľmi prísne by sme sa mali pozerať na spôsob, akým politici a vrcholoví úradníci riadia svoje inštitúcie na strategickej aj prevádzkovej úrovni a akých ľudí si na realizáciu svojich plánov vyberajú.

Považovať okresný úrad práce v menej rozvinutom okrese za trafiku, ktorú prideľujeme podľa straníckej lojality, je jedno za najdrahších opomenutí, ktoré si odnášajú v prvom rade miestni klienti daného úradu. Rovnako akceptovanie výmeny mnohých okresných a krajských šéfov s príchodom novej vlády podporuje jedine lojalitu na úkor kompetentnosti a zabezpečí v najlepšom prípade priemerné schopnosti.

Čudovať sa, že veci nefungujú dobre vo svete, kde má politika na život úradníka väčší dosah než jeho výkon a schopnosti, je naivné. Potrebujeme nastaviť jasné a dodržiavané pravidlá byrokracie a politík. Vo chvíli, keď bude ich dosahovanie skutočne odmeňované, sa dostavia aj výsledky.

Pravda a láska

Dosiahnuť najlepšie výsledky slovenského verejného sektora v zjednotenej Európe nebude jednoduché. Nevyžaduje si to len chladnú technokratickú kompetentnosť, ale aj zmenu prístupu k politike. Strach a presviedčanie, že to nejde inak, by mali patriť na okraj repertoáru. Všade okolo seba vidíme príklady úsilia, šikovnosti a výsledkov zo strany jednotlivcov či organizácií. Pozitívna energia, ktorú okolo seba vytvára čoraz viac našich občanov, nemôže vytvárať len ojedinelé ostrovy pozitívnej deviácie, nemôže byť protipólom politiky. Naopak, musí sa preniesť do centra vplyvných verejných aj súkromných inštitúcií.

Nemyslíme si, že to je márna snaha, naopak. Pozitívne sily budú mať na konci dňa vždy navrch. Pravda a láska porazia vždy nenávisť a lož, lepšie zodpovedajú realite, sú omnoho životaschopnejšie a pre každého človeka aj spoločenstvo príťažlivejšie. Nie sme v područí impérií, máme vlastný štát a politické spoločenstvo, ktoré môže dosiahnuť čokoľvek.

Dajme si spoločne našu krajinu aj kontinent do poriadku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Martin Filko

Komentáre

Teraz najčítanejšie