Ďalšia Nová Ríša

Slovensko zase raz urobilo rázny krok a predstavilo sa svetu v najhoršej podobe. Knihy budú drahšie, ale všimli si to len tí, ktorých sa to bezprostredne dotýka. Takže málokto. Kniha už dávno nie je pokladom poznania a múdrostí, je to komodita ako všetko ostatné. Kto necestuje, aspoň číta. A efekt novej HDP? Smiešny. Zas je to len o letiacom bumerangu. Načo čítať? Vodca vie a povie.

Lacná kniha je dedičstvo viery osvietenskej doby, že ak bude kniha lacná, bude dostupnejšia pre tých, ktorí doteraz nečítali. Je to pravda, ale len do istej miery. Náklady kníh koncom 19. storočia a počet možných kupujúcich sa od dnešných dát asi veľmi nelíšia. Prosto nečítame.

Kto číta, premýšľa, kto premýšľa, je latentný nepriateľ. Keď číta veľa ľudí, latentných nepriateľov je veľa a sú s nimi problémy, keď ich je málo, dajú sa ľahšie paralyzovať. Letáky a brožované knihy vyháňali davy vo Francúzsku a v Taliansku do ulíc, u nás vo felvidéku už od čias uhorských jakobínov to bolo jednoduché. Čitateľov bolo málo, tých, čo chceli zmenu, ešte menej, tak sa všetko dalo zvládnuť niekoľkými popravami a väzením.

Kniha je a bola luxusným tovarom. Navyše výbušným a horľavým. Preto vypálili najväčšiu knižnicu antických čias v Alexandrii, preto skvostné diela, preklady filozofických aj lekárskych kníh, pálila inkvizícia v Španielsku, u nás po Tridentskom koncile, pri nástupe fašizmu v Nemecku. O tom mi v Prahe hovoril, keďže bol pri tom, starý pán F., rodák z Považia. Ako inak, v buržoázne zariadenom byte plnom kníh, od koberca po plafón. On a jeho mladí priatelia skupovali na blšákoch v Berlíne množstvo brakových kníh a mizerných obrazov a s chlapcami v hnedých uniformách ich pri pive vymieňali za dobré knihy a diela avantgardných maliarov. Samozrejme, bola to len kvapka v mori.

Je to večný príbeh. Aj ja som ho zažil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v kasárni železničného vojska, dediča neslávnych pracovných práporov. Ambiciózny mladý komunista s tromi frčkami prikázal nášmu kuričovi, tichému chlapcovi z Oravy, aby naložil do fúrika všetky vyradené knihy z kasárenskej knižnice a spálil ich v kotolni. Ten chlapec veľa nečítal, ale páliť knihy nedokázal a v noci mi ich priniesol do ošetrovne. „Pozrite, čo mi ten ch.j komunistický prikázal spáliť. Knihy sa predsa nemajú páliť, no nie?“ Bol to pedantný výber toho najlepšieho, čo v šesťdesiatych rokoch u nás vychádzalo a čo husákovská normalizácia nenávidela. Napríklad aj Kunderov Žert.

Od zdražovania k páleniu môže byť ďaleko. Ale všetko zlé sa vždy začína nenápadne. Najprv sa páli atribút inakosti, napríklad kniha, potom niekedy aj čitateľ. Nehovorme, že sloboda a knihy nie sú luxusom. Sú. Ale potrebným.