Denník N

V bratislavských uliciach naháňal gardistov, potom vyzval židovský zápasník aj Hitlera

Článok amerických novín Jewish Ledger, v ktorom Unreich volá Hitlera do ringu. Zdroj - Archív Martina Mózera
Článok amerických novín Jewish Ledger, v ktorom Unreich volá Hitlera do ringu. Zdroj – Archív Martina Mózera

Dávid Unreich, známy aj pod menom Ben Shalom, dal prednosť ringu pred povolaním rabína. No biť sa musel aj v bratislavských uliciach, keď koncom 30. rokov na židovskú štvrť útočili gardisti a výtržníci z Deutsche Partei.

„Židovský zápasník má jedno riešenie,“ hlásal titulok v amerických novinách Jewish Ledger v roku 1939. „Ben Shalom, židovský zápasnícky šampión v ťažkej váhe, by rád vyriešil aspoň jeden židovský problém stretnutím v ringu s Adolfom Hitlerom.“

Článok dopĺňa fotografia: Ben Shalom, vlastným menom Dávid Unreich, na nej s pomocou komiksových „ouch!“ a „ow!“ demonštruje, čo by v súboji spravil s nacistickým pohlavárom a jeho knihou Mein Kampf. Noviny takto pozývali ľudí na večerný zápas so zápasníkom Mayesom McLainom v Convention Hall v meste Rochester, ktoré leží v americkom štáte New York.

Samozrejme, Unreichova výzva bola predovšetkým reklama na večerný súboj v ringu. No predtým, než sa tento zápasník definitívne usadil v Spojených štátoch, sa do skutočných potýčok a bitiek s nacistami či so slovenskými členmi Hlinkovej gardy aj naozaj dostal. Koncom 30. rokov organizoval domobranu v bratislavskej židovskej štvrti, spolu so zakladateľom bojového umenia Krav maga Imrichom Lichtenfeldom.

Z rabína nič nebude

Dávid Unreich sa narodil 30. júla 1907 v Bratislave. Pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny, ktorá žila na Kapucínskej ulici. Jeho otcom bol obchodník Jonáš Unreich, matka Ráchel viedla jedáleň. Bola príbuznou Arona Grünhuta, ktorý sa neskôr preslávil dobrodružnou plavbou po Dunaji do Palestíny, vďaka ktorej zachránil stovky bratislavských Židov pred koncentračnými tábormi.

Malý Dávid, ktorému hovorili aj Dufi, mal šesť bratov a všetci aktívne športovali. Postupne sa viacerí zapojili do oddielov športového klubu Makkabea Bratislava. Dávid sa venoval vytrvalostnému plávaniu, v čom však naozaj vynikal, boli grécko-rímske zápasy. Už ako trinásťročný sa dokázal postaviť oveľa starším súperom, najmä vďaka svojej veľkosti. V dospelosti meral 188 centimetrov a vážil 120 kíl.

Na začiatku to nevyzeralo, že by pri športe mohol zostať aj profesionálne. Chcel pokračovať v rodinnej tradícii a stať sa rabínom. Študoval na bratislavskej ješive, no záverečné skúšky nakoniec neabsolvoval. Do konca štúdií mu chýbalo len šesť mesiacov, no zápasenie ho úplne pohltilo. V roku 1929 sa stal majstrom bratislavskej župy v grécko-rímskom štýle a odvtedy sa úspechy len hrnuli. Získal titul majstra Slovenska, v ďalších rokoch sa stal sedemnásobným majstrom Československa.

Ovácie publika získal svojím triumfom na turnaji vo veľkej sále bratislavského hotela Tatra v roku 1935. V budove dnes sídli Štúdio L+S. Medzinárodnú súťaž v grécko-rímskych zápasoch promovali ako „veľký bojový deň velikánov“ a súperilo sa o prémiu 5-tisíc československých korún.

„Vyzývateľ Unreich bol vybratý do konkurencie a sudcovia mu vyhoveli, že môže vybrať seberovného protivníka. Ako sa boj skončí?“ pýtal sa reklamný plagát. Bavorského majstra Eugena Wiesbergera bratislavský zápasník porazil. A nebolo to posledné víťazstvo na medzinárodnom turnaji.

Plagát pozývajúci na zápasy v bratislavskom Tatra ringu. Zdroj – Archív Martina Mózera
Plagát pozývajúci na zápasy v bratislavskom Tatra ringu. Zdroj – Archív Martina Mózera

Víťaz Makabiády v Tel Avive

V Palestíne, v tom čase pod britskou správou, sa v roku 1935 uskutočnila Makabiáda. Športové hry židovských pretekárov inšpirovala olympijská myšlienka a ako dejisko vybrali územie, kde sa v tom čase už usádzali židovskí osadníci. V roku 1935 ich zorganizovali druhý raz a na športoviská v okolí Tel Avivu pricestovalo 1350 atlétov z 28 krajín.

Československo reprezentovalo 250 športovcov vrátane Unreicha, ktorý bol inak prívržencom mladej republiky. Dokázal to aj tým, že sa nechal odfotiť pred bustou zakladateľa československej telovýchovnej jednoty Sokol Miroslava Tyrša na nábreží Dunaja. Unreich v Tel Avive zvíťazil. Jeho zápas sledovalo 25-tisíc divákov a od tohto úspechu vystupoval ako palestínsky šampión – tento titul používal aj počas svojho turné po Spojených štátoch.

Unreich začal v tomto čase používať svoje zápasnícke meno Ben Shalom (Shalom je po hebrejsky mier) a pod ním sa za Atlantikom preslávil. Po víťazstvách na majstrovstvách Európy v litovskej lotyšskej Rige či úspechoch na turnajoch v Taliansku a Poľsku na kontinente už ťažko hľadal súpera. Do Ameriky sa dostal ešte pred vojnou, no v začiatkoch sa pravidelne vracal do Československa. Po vzniku vojnového Slovenského štátu tam už zostal natrvalo.

Americkí novinári boli z obrovského chlapa z Kapitulskej ulice ohromení. „Whoops! Pozrite na tie medaily,“ nadchýnal sa New York Post pred jeho súbojom so zápasníkom Frenchym Larueom.

„Je dobré, že ich nemusí nosiť aj v ringu, lebo s nimi by nikdy nezdvihol svojho 90-kilogramového súpera.“ Noviny dokonca písali, že 120-kilový „židovský obor“ je so svojimi medailami ešte o päť kíl ťažší.

No váha a víťazstvá neboli jediné, čím Bratislavčan ohúril novinárov. Unesení boli aj z jeho znalosti desiatich jazykov, ktorá pre zápasníkov v ťažkej váhe nebola typická.

New York Post o Unreichovi. Zdroj – Archív Martina Mózera
New York Post o Unreichovi. Zdroj – Archív Martina Mózera

Obľúbené jedlo? Székelyho guláš

Svoju schopnosť skákať z jednej reči do druhej Unreich predviedol reportérovi novín Rochester Democrat and Chronicle. Keď sa v roku 1940 Bratislavčana pýtal, ako dlho už vlastne zápasí v Spojených štátoch, odpovedal mu po nemecky: „Vierzehn Monaten“, teda štrnásť mesiacov.

Na ďalšiu otázku – koľko zápasov za ten čas vyhral – už Unreich zareagoval po poľsky. „Sto dziewiętnaście,“ čiže stodevätnásť, odpovedal. Zvláštna náhoda, zaznamenal reportér novín vo svojom článku, veď presne toľkých zápasov sa zatiaľ Unreich v Spojených štátoch zúčastnil.

Čím to teda je, že židovský obor stále víťazí? Čo pred každým zápasom robí? „Já doufám, že vyhraju,“ odvetil Ben Shalom stručne a tentoraz v češtine.

Okrem nemčiny, poľštiny a češtiny ovládal, samozrejme, aj slovenčinu, maďarčinu, litovčinu a ruštinu, angličtinu, hebrejčinu a arabčinu.

Z rozhovoru, ktorý v tomto roku vznikol, vieme ešte zopár detailov z Unreichovej kariéry: bol jediným zápasníkom za celé dva roky, ktorého americký debut zaujal aj slávny denník New York Times.

Jeho manažérom v Amerike bol športový novinár Joe Banks a jeho najobľúbenejším jedlom bol Székelyho guláš, ktorý my poznáme pod názvom segedín. Székelyho guláš je však označenie správnejšie, lebo nápad zmiešať perkelt a uvarenú kyslú kapustu ako prvý dostal archivár Jozsef Székely v roku 1846.

Zrejme najslávnejším Unreichovým víťazstvom v Amerike bol zápas s nemeckým šampiónom Ernstom Hefnerom, ktorý sa uskutočnil 22. júna 1939 v bostonskej Madison Square Garden. Hefner vtedy reportérom hovoril, že nie je nacistom, no divákov v aréne pozdravil nacistickým pozdravom, teda vztýčenou pravicou.

Noviny v článkoch o súboji nezabúdali pripomínať medzinárodný kontext: proti sebe sa mal postaviť zápasník z ríše, ktorá len pár mesiacov predtým rozbila štát, odkiaľ pochádzal jeho súper.

Čechoslovák Unreich nakoniec Hefnera porazil v šiestej minúte. V tom čase už však bolo jeho víťazstvo len symbolické. Domov do Československa sa v lete 1939 už vrátiť nemohol.

Päste v uliciach Bratislavy

Ani návraty posledných pár rokov predtým už židovského zápasníka netešili. V druhej polovici 30. rokov sa Bratislava zmenila. Kozmopolitné mesto, kde boli roky vedľa seba zvyknutí žiť Slováci, Maďari, Nemci a Židia, obchádzala nenávisť. Ulicami sa promenádovali ľudácki gardisti aj nacisti z Deutsche Partei.

„Bolo to na Turíce, na Šavuot 1938,“ opisuje Bratislavu z konca 30. rokov vo svojej knihe obchodník Aron Grünhut. „Celú bratislavskú železničnú stanicu obkľúčila Hlinkova garda s transparentom Slovensko Slovákom – Palestína Židákom (…) Gardisti pochodovali v desaťstupoch a revali Židia von! Polícia sprevádzala pochodujúcich gardistov po Štefánikovej ulici až po trhovisko, pred Tatra banku. Zhromaždilo sa ich tu asi 6000.“

Keď sa oficiálne pochody skončili, pokračovali skupinky gardistov a nacistických chuligánov vo vyčíňaní aj po nich. Vtrhávali do ulíc, kde žili bratislavskí Židia, rozbíjali okná na ich domoch či výklady ich obchodov, podpaľovali zvitky Tóry z modlitební. „Malé bojové skupinky si na záver zašli na Židovskú ulicu,“ spomína na tieto výpady vo svojej knihe Noc po fronte Ján Rozner.

„Tak ako mladí flamendri si po veselej zábave odskočili ešte do susedstva Židovskej, ku kurvám, tam na Židovskej národne uvedomelá zápalistá vysokoškolská inteligencia vytĺkala nejaké obloky na domoch, porozbíjala obloky či dvere nejakých starinárstiev, obchodíkov s koloniálnym tovarom na dôkaz svojho odhodlania a mladistvej činorodosti.“

Za nimi podľa Roznera nasledovali ďalší, ako on hovorí, zadný voj, z okolia bratislavského Zuckermandla a Ovsišťa.
„Tí nebrali už činorodosť tak platonicko-ideologicky a z rozbitých starinárstiev si odnášali tu starú stoličku, tam vyležaný matrac, z koloniálnych obchodov nejaké vrece múky alebo nejaké kilá cukru, až sa definitívne v hlúčikoch vracali domov.“

Útočníci tieto večery napádali každého, kto pred nimi neutekal. A väčšina naozaj radšej utekala. No niektorí židovskí mladíci nie. Po prvých útokoch sa v bratislavskej židovskej štvrti vytvorila akási domobrana. Jej jadrom sa stali športovci z klubu Makkabea, mnohí boxeri či zápasníci. Stodvadsaťkilový šampión medzi nimi nechýbal, no okrem neho sa chcel gardistom postaviť aj ďalší úspešný zápasník. Boxer a gymnasta Imrich Lichtenfeld, rodák z Budapešti, ktorého rodina sa však presťahovala do Bratislavy.

Skupina mladíkov okolo Unreicha a Lichtenfelda bojovala, ako vedela. Pouličné bitky nemali pravidlá. Raz napadli mladí Nemci a gardisti židov, inokedy to bolo naopak. Útočilo sa pre pomstu aj snahu odstrašiť antisemitské bojové skupiny od ďalších atakov. Medzi väčšie konflikty patrí bitka medzi mladými židmi, študentmi z katolíckeho internátu Svoradov a prívržencami Deutsche Partei.

Pouličné boje boli pre Unreicha nakoniec tvrdým tréningom, ktorý ho ešte lepšie pripravil aj na športové zápasenie. Jeho kamarátovi Imimu Lichtenfeldovi zasa doprial dostatok skúseností, aby po tom, ako sa mu po Dunaji podarilo utiecť do Palestíny, vytvoril vlastný systém sebaobrany, ktorý je dodnes známy pod názvom Krav maga a využíva ho aj izraelská armáda.

Dávid Unreich so šéfom bostonskej polície Josephom Timiltym. Zdroj - Archív Martina Mózera
Dávid Unreich so šéfom bostonskej polície Josephom Timiltym. Zdroj – Archív Martina Mózera

Chovateľ psov a obchodník so žinenkami

Vďaka šnúre stovky zápasov bez prehry sa z Dávida Un­reicha stala americká zápasnícka hviezda, ktorá sľubovala výbornú šou. A slávnym zostal dodnes. Chris Bollwage, starosta stotisícového mesta Elizabeth v štáte New Yersey, kde sa Unreich usadil so svojou ženou Janice, hovorí, že meno Ben Shalom je tam známe dodnes.

Keď Unreich skončil so zápasmi v ringu, venoval sa obchodovaniu v rodinnom podniku, kde vyrábali matrace a žinenky. Okrem toho vlastnil chovnú stanicu psov a pravidelne navštevoval svojho mladšieho brata Ľudovíta v Izraeli. Nie všetci z Unreichovej rodiny mali šťastie a vojnu a holokaust prežili. Vo vyhladzovacom tábore Osvienčim zahynuli Dávidovi rodičia a jeho sestra Tereza.

Zápasnícky šampión sa nakoniec vysokého veku nedožil. Zomrel v roku 1957, teda vo svojej päťdesiatke, na zlyhanie srdca v lietadle, ktorým sa práve vracal do Spojených štátov z Izraela. Pochovali ho na cintoríne v izraelskom meste Kfar Saba.

Na Slovensku zatiaľ nemá žiadny pomník, no dnes by chceli v Múzeu židovskej kultúry na jeho pamiatku usporiadať aspoň výstavu. Ale plány sú väčšie. Postaviť Unreichovi, židovskému zápasníkovi, ktorý sa postavil na ochranu svojich susedov, sochu na miestach, kde sa v Bratislave stretáva Zámocká, Židovská a jeho rodná Kapucínska ulica.

Kto bol Imrich (Imi) Lichtenfeld

Zakladateľ systému sebaobrany Krav maga sa narodil v Budapešti v roku 1910, detstvo a mladosť už prežil v Bratislave. Mal svojrázneho otca Samuela, ktorý vo svojich trinástich rokoch utiekol k cirkusu a dvadsať rokov strávil tým, že v ňom predvádzal grécko-rímske zápasy a vzpieranie. Neskôr pracoval ako policajný inšpektor.

Aj vďaka otcovmu vplyvu sa na športy a zápasenie vrhol aj Imi. Podobne ako Dávid Unreich najprv plával, no potom sa dostal k zápasom, boxu a ku gymnastike. Bol členom bratislavského športového klubu Makkabea. V roku 1928 vyhral slovenský šampionát juniorov v zápasení a v roku 1929 uspel už aj v kategórii dospelých. Víťazstvo si priniesol aj z národného šampionátu v boxe.

Spolu s Unreichom pred vyhlásením Slovenského štátu organizoval židovskú domobranu v Bratislave a zúčastňoval sa stretov s gardistami a mladými prívržencami nemeckej Deutsche Partei.

Československý pas Imricha Lichtenfelda. Zdroj: krav-maga.sk
Československý pas Imricha Lichtenfelda. Zdroj: krav-maga.sk

V roku 1940 sa Imi rozhodol utiecť zo Slovenska. Podarilo sa mu nalodiť na loď Pentcho, ktorá smerovala do Palestíny. Pre problémy s úradmi však plavba trvala dva roky a loď nakoniec pri gréckych ostrovoch stroskotala. Lichtenfeld sa v zlom zdravotnom stave dostal do Alexandrie, kde mu museli operovať ucho.

Po uzdravení vstúpil do československých jednotiek, ktoré bojovali pod britskou vlajkou proti nacistom v Líbii, Sýrii, Libanone a Egypte. Ešte v roku 1944 sa mu podarilo dostať do Palestíny a začal trénovať židovské obranné jednotky Haganah. Po vzniku nezávislého štátu Izrael prijal hebrejské meno Imi Sde-Or a stal sa hlavným inštruktorom fyzickej prípravy izraelských vojakov.

Tu vyvinul a postupne zdokonaľoval bojové umenie Krav maga, ktoré po odchode z armády upravil tak, aby mohlo slúžiť ako technika sebaobrany pre napadnutých ľudí. Zomrel v roku 1998 v Izraeli.

Teraz najčítanejšie