Denník N

Bol som tam, keď Martin zmizol na krásnom modrom Dunaji

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Vybrali sme sa zaveslovať si v slnečný jarný deň. Ale keď Martin kričal o pomoc, nedokázal som mu pomôcť.

To bolo tak: stretli sme sa na brehu rieky; stihol som mu akurát vysmiať obstarožné audi TT, ktoré pri mne zaparkoval. Hnedá kožená bunda a tak. Reku, vyzeráš ako petržalský sedlák. Oravec Martin sa schuti zasmial a odomkol bránku na pontón.

Idiot

To bolo tak: chodili sme do dobrej školy. Filka som vtedy úprimne neznášal, pretože dokázal uraziť kohokoľvek bez zjavného dôvodu či trebárs prísť uprostred hodiny a tváriť sa, že na každú tému povie bez prípravy niečo zmysluplné (a potom to naozaj povedať – no akurát za toto som ho miloval).

Potom leteli roky ako voda v Dunaji; Filko zostal sebou, aj keď si už dával viac pozor na ústa. A pritom to bol stále ten nenapraviteľný idiot, slušák-idealista zo školy. Príkladom za všetky bola akási mexická reštaurácia na prízemí jeho činžiaka, ktorá znepríjemňovala život obyvateľom naokolo, porušovala hygienické predpisy a kašľala na nočný pokoj. Martin jej vyhlásil tú svoju hipisácku vojnu na protestné transparenty v oknách a podania, sťažnosti a vecné dôkazy u hygienikov či na mestskom úrade.

Príbeh ako z Kafku: vysoký štátny úradník nebol schopný vybaviť v štátnych úradoch absolútne nič. Celú zimu som si ťukal po hlave a pýtal sa ho, prečo si to nevybaví tak, ako sa na Slovensku patrí správnemu papalášovi, kamarátskym rozhovorom s ministrom zdravotníctva.

Martin sa však na mňa pozrel ako na mimozemšťana: protekciu nenávidel a chcel to vyriešiť ako bežný občan. Ako jeden z nás. Po krátkej odmlke navyše zašomral, že ani nechce vedieť, aké ústupky by od neho za takúto službičku zažiadal minister pre svojich nadriadených zo súhvezdia Penta.

Jednoducho, Filko bol porazený typ. Akurát že to dotiahol najďalej z nás všetkých.

Plavba

To bolo tak: do toho člna sme pôvodne vliezli všetci traja. Ja a Lefo sme poriadne ťažké svine; Martin sedel spredu. Umelohmotné kanoe, ktoré si chalani nedávno kúpili kdesi na internetoch. Štandardný model z druhej ruky za polovičnú cenu. Sedel som už vo všelijakých člnoch, ale tento bol naozaj vratký. Pri najmenšom náznaku pohybu sa boky nakláňali celkom ku hladine a nešli vyrovnať.

Necítil som sa ani trochu bezpečne. A tak som na Lefovu radu vystúpil. On s Martinom odplával. Vraj bezo mňa je čln oveľa stabilnejší, tak si len pokrúžia a potom sa vymeníme. Martin mal na sebe stále tú sedlácku koženú bundu a tuším mu z nej trčala ešte aj stokilová peňaženka. Pamätám si, ako som si pomyslel: boha, v takej ťažkej bunde by som sa fakt nechcel vykúpať.

Ubehlo sotva pár minút. Chlapci vyplávali z malebného prístavu vo Vlčom hrdle do hlavného toku, my sme s Martinovou ženou na pontóne sliepňali do jarného slnka a bavili sa o ničom banálnejšom ako jadrovej fyzike. Až kým som nezačul ten krik: „Pomoc!“ Trochu som sa prekvapil, ale keď som pozrel tým smerom, na protiľahlom pontóne som uvidel zopár vyškerených sopliakov, a tak som ani nežmurkol.

„Pomooc!“ Tentoraz znel hlas z väčšej diaľky. „Prosím, pomoc!“ V tom momente som si spomenul na chlapcov a ich vratké kanoe. Ovládla ma nevýslovná hrôza. Dobehli sme k cípu pri východe z prístavu a otvoril sa nám pohľad na prevrátený čln, na Martinovu šticu vo vode a na postavu, ktorá sa akurát chystala skočiť do vody.

Nejakých pätnásť metrov od celej scény práve prechádzal hore prúdom prázdny remorkér. Na palube bolo niekoľko postáv, ukazovali na prevrátený čln a čosi vykrikovali. Loď však nezastavila a topiacim sa ľuďom nijako nepomohli: voda má celých sedem stupňov, určite sa chcú len vykúpať. Tak čo.

Prelom

Martinov boj proti reštaurácii mal vtipnú pointu. Kašľali už naňho nielen hygienici, ale aj jeho kamoši novinári a novinárky. Vraj by nebolo fér písať o šikanovanom štátnom úradníkovi, keď na ich pomoc čaká toľko dobrých, obyčajných ľudí. Ale potom prišiel prelom. Martin sa na dva dni stal vážnym kandidátom na ministra.

Písal mi ráno, keď som ešte ležal v posteli po sobotňajšej opici. Tak položartom, že ma chce za šéfa tlačového. Ja som mu zase polovážne odsekol, že radšej idem pokúšať osud v občianskej vojne na druhom konci sveta.

Za tie dva dni bratislavskí hygienici pochopili istú nepríjemnú súvislosť, totiž že ten úbožiak, ktorý ich dlhé mesiace márne žiada robiť to, čo je ich psou povinnosťou, sa môže onedlho stať ich šéfom. Do mexickej reštaurácie nabehli vo veľkom štýle, potvrdili všetky tie do neba volajúce nedostatky, ktoré Martin pre nich zdokumentoval, a reštaurácii zakázali variť.

Večer pred tou osudnou plavbou sme ešte sedeli u Filkovcov, chechtali sa nad zbabelosťou hygienikov a popíjali rum. Na druhý deň som sa mal podujať napísať ten mexicko-filkovský príbeh ja, aj keď by nepochybne išlo o príklad protekcie spolužiakov z dobrej školy.

Breh

S Martinovou ženou v panike skáčeme do môjho auta a rútime sa vysokou rýchlosťou prístavom a potom ďalej, prašnou cestou po prúde rieky. Napadlo mi, že ak mi teraz niekto vbehne do cesty, nestihnem ani zabrzdiť. A ešte to, že tí dvaja dementi mi určite zašpinia poťahy, keď ich budem viezť mokrých domov.

Na brehu sa ozýva pridusený krik; prerážam cez pobrežné chrastie a na strmom brehu uvidím Lefa, ktorý sa ledva drží na nohách. Chcem mu pomôcť, ale vtedy zakričí akýsi hlas nižšie po prúde – „poďte sem, pomôžte mu!“ Keď tam dobieham, na brehu stojí nahý mladý muž a zúfalo ukazuje na vodu. V ktorej vôbec nič nie je. „Kde je?“ „Tam!“ Ukazuje ešte raz na jednotvárny, dravý tok bez jedinej známky života.

Sú dvaja. Jeden sa náhodou volá takisto Martin a druhý Alan. Dvaja slovenskí hrdinovia: druhý Martin riskoval život v mrazivej vode pre toho nášho. A skoro sa mu to podarilo. S drkotajúcimi zubami vysvetľuje, že jeden pasažier sa dostal na breh sám, no náš Martin sa držal prevráteného člna. A potom sa ho pustil. Vtedy za ním skočil, no Martina unášal prúd. Keď už bol pri ňom na nejaké dva metre, čosi naňho zakričal. Martin sa akoby uvoľnil, akoby uveril, že už je v bezpečí.

Hneď nato zmizol pod hladinou a viac sa nevynoril. Opäť si spomeniem na Martinovu koženú bundu a strasie ma.

Martinova žena náhlivo vyťahuje telefón a volá pomoc; chlapci vravia, že už niekto volal hasičov. Ja sa rozbieham po prúde rieky, potkýnam sa o kamene a jastrím očami po hladine.

Nie je tam nič, na čom by som mohol zachytiť pohľad. Uplynulo možno desať minút; prechádzam okolo päťsto metrov, až k záhybu rieky, z ktorého vidím možno ďalších päťsto. Mám ísť ďalej? Napokon sa vraciam, tentoraz pomalšie, v nádeji, že som čosi prehliadol. To sú tie minúty, ktoré môžu rozhodnúť o všetkom: nech len nájdem niečo, k čomu by malo aspoň chabý zmysel doplávať a pritiahnuť ku brehu. Nenašiel som.

Prevrátené kanoe už prúd strhol stovky metrov nižšie; prešlo na opačnú, petržalskú stranu a takmer mi mizne z dohľadu. Volám núdzovú linku a dávam im koordináty člnu. Čo ak sa ho Martin naďalej drží zubami-nechtami a dúfa v zázrak?

Vesty

Na miesto prichádzajú hasiči a potom polícia. Onedlho prifrčí záchranný čln a ja sa pýtam, kedy prídu ďalšie. Neprídu, jeden vraj stačí. Vytáčam núdzovú linku ešte raz a vreštím čosi o pravej ruke ministra, ktorú majú hľadať všetkým, čo sa dá. Viem, že poctivák Filko sa na mňa teraz nesúhlasne mračí, ale ja na to kašlem a dúfam, že mu protekcia aspoň raz v živote pomôže.

Okolo nás sa zatiaľ začína celá tá nočná mora z miesta činu, akú poznáme z filmov a akú nechceme nikdy zažiť na vlastnej koži. Pár krokov odo mňa stojí Lefo, v mokrom tričku a kraťasoch, samozrejme, bosý. Tvrdí, že mu nie je zima. Aspoň stihol vo vode zhodiť mikinu. Keď sa to stalo, nachádzali sa sotva päť metrov od brehu. Všetko vraj trvalo pár sekúnd. Opäť si spomeniem na Martinovu bundu. Stavím sa, že on tú svoju zhodiť nestihol. A vraj nebola vôbec kožená, ale z hrubej vrecoviny, čo je ešte horšie.

Keď sa napokon záchranári roztrúsia za svojimi úlohami, odchádzame aj my. Nepamätám si, ako sme prišli do centra, ale tuším som riadil Martinovo TT-čko. Môžem však odprisahať, že mexická reštika u Filkovcov bola otvorená, akoby nič – načierno a napriek všetkému. Napokon, Filko asi nebude ministrom, tak koho to zaujíma.

A čo dodať na záver? Možno len jedinú prosbu. Ak sa idete člnkovať na Dunaj, vždy noste záchrannú vestu. Nebuďte ako my, suveréni z dobrej školy.

Martin Filko

Teraz najčítanejšie