Autor je americký historik
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj mi raz povedal, že „všetko je v Shakespearovi“. Na začiatku vojny citoval v britskom parlamente slávnu vetu z Hamleta „Byť či nebyť.“ Teraz to iným spôsobom hovorí znovu, pričom sa to rôznym spôsobom týka administratívy Joea Bidena i jeho vlastnej vlády. Vyhrá Ukrajina a prežije? A pomôže jej s tým Biden a budeme si ho pre to pamätať?
Čo je a nie je realistické
Ukrajinci aj Američania chcú mier. A naozaj nikto nemôže chcieť mier viac ako Ukrajinci. Ich lídri sa posledné dva týždne pokúšali presvedčiť amerických novinárov i Bidenovu administratívu, ako k nemu dospieť, snažili sa im povedať jednoduchú strategickú pravdu: Rusko uzavrie mier len vtedy, keď Putin uverí, že jeho krajina prehráva. Teraz prezentujú to, čo nazývajú „plán víťazstva“, aby sa pokúsili dosiahnuť to.
Je to realistický postoj, keďže použitie slova „vyjednávanie“ v akomkoľvek inom zmysle je zavádzajúce: samotní Rusi opakovane dávali najavo, že ich cieľom je poníženie a zničenie Ukrajiny, čo by bol prvý krok k svetovému poriadku, v ktorom sú takéto činy normálne. Za hranicami bojujúcej krajiny počúvame aj myšlienky, že rokovania si jednoducho možno zvoliť v ktoromkoľvek bode konfliktu, a to bez toho, aby sa primerane zmenilo mocenské postavenie. Toto však nie je realizmus, to je zbožné želanie.
Rozhodnúť sa vyjednávať s mocou, ktorá sa otvorene snaží dosiahnuť koniec vášho národa a štátu, sa jednoducho nedá. Najprv musíte ukázať, že pokus zničiť vás sa skončí neúspechom. S väčšou americkou i inou pomocou (posilnením všetkých veľmi dôležitých predchádzajúcich dodávok) a s ďalšou podporou od európskych a iných spojencov by Ukrajina mala dobrú šancu to zvládnuť.
Otázkou momentálne je, či táto pomoc príde. Prezident Zelenskyj je v Spojených štátoch, kde predloží svoje žiadosti. Súčasná administratíva má šancu využiť posledných pár mesiacov pri moci, aby podnikla rozhodné kroky na ukončenie vojny.
Toto je príležitosť pre Bidenov historický odkaz v zahraničnej politike. Na prezidenta a jeho tím budú spojenci, samozrejme, v dobrom spomínať pre ich diplomaciu a kompetenciu a vo všeobecnosti pre obnovenie pocitu normálnosti a spoľahlivosti. To nie je maličkosť – v skutočnosti je to obrovský úspech. Ukrajina je však výzvou, ktorú ponúkla história a ktorú sa zatiaľ nepodarilo naplniť.
Ešte sme to nepochopili?
Toto je vojna dvoch časových rámcov a dvoch realít. Je chvályhodné a pôsobivé, že prezident Biden navštívil Kyjiv v čase vojny a že ho pravidelne navštevujú vysokí americkí predstavitelia. Napriek tomu je táto vojna iná ako vojny v minulosti v tom, že sa vytvorilo príliš málo osobných vzťahov. Američanov so zmysluplnými skúsenosťami zo súčasnej Ukrajiny je príliš málo. Zatiaľ čo sa Ukrajinci bránia v najväčšej pozemnej vojne v Európe od roku 1945 a zadržiavajú ruskú armádu, o ktorej sa Washington v roku 2022 domnieval, že je nezastaviteľná, Američanov, ktorí tam boli fyzicky prítomní, a teda mohli vojnu pozorovať (a poučiť sa), je príliš málo. Zatiaľ čo Rusi Ukrajincov vo veľkom bombardovali, mučili a popravovali, americká debata sa príliš často točí okolo profesionálnej povesti a zranených citov vo Washingtone.
Hoci sme v tejto vojne boli na správnej strane, odpichli sme sa od zlého predpokladu. Bidenova administratíva mala absolútne právo veriť a zdieľať svoje spravodajské informácie o ruskom pláne napadnúť Ukrajinu. Táto odvážna inovácia pomohla obnoviť americkú dôveryhodnosť, a keď prišla invázia, vytvorila základ pre koalíciu na pomoc Ukrajine. Táto konkrétna predpoveď založená na konkrétnych údajoch však bola spojená so všeobecným presvedčením založeným na konsenze ruských expertov a implicitných (a ako sa ukázalo, nesprávnych) predpokladoch o ruskej moci a ukrajinskej slabosti, že keď Rusko napadne Ukrajinu, porazí ju do troch dní.
Keď vtedy Spojené štáty vyzbrojovali Ukrajinu, šlo o zbrane na partizánsky odpor, ktorý mal nasledovať po rýchlom ruskom víťazstve a rozpade ukrajinského štátu. Ukrajina sa však ako štát i ako spoločnosť, samozrejme, postavila na odpor, a to s veľkým efektom, čím dala Američanom šancu, ktorú sme ešte ani po viac ako dva a pol roku vojny celkom nevyužili.
Keď Ukrajinci tieto zbrane (i svoje vlastné) v počiatočnej fáze ruskej invázie vo februári a v marci 2022 použili na jej zastavenie, mali sme analytický problém, ktorý sme ešte stále poriadne nevyriešili. Keďže nespochybniteľným predpokladom, z ktorého sme vychádzali, bolo, že Ukrajina prehrá, mali sme a stále máme problém s myšlienkou, že Ukrajina môže vyhrať. No kým sa nedopracujeme k tejto myšlienke, nemôžeme dosiahnuť mier.
Neočakávané úspechy
Ukrajina mala svoj plán, ako odolať ruskej invázii, a vo februári a v marci 2022 ho aj uplatnila. Tento plán vo všeobecnosti fungoval. Ukrajinci vyhrali bitky o Kyjiv a Charkiv, čím prinútili Rusov sústrediť sa na juhovýchod. V septembri 2022 spustili prekvapivú protiofenzívu a vzali si späť veľkú časť Charkivského regiónu. Neskôr v tom istom roku oslobodili významné územie na juhu vrátane mesta Cherson. To bol bod, keď mala Ukrajina najväčšiu šancu vojnu vyhrať. Mohla vyhrať, keby Spojené štáty dovtedy dodali zbrane, ktoré však dodali oneskorene.
Na jeseň sa na spomalení ukrajinského postupu podieľal aj Elon Musk, keď sa pre osobnú úzkosť rozhodol odrezať ukrajinské jednotky od satelitného systému Starlink. Bál sa, že ukrajinské útoky na ruskú flotilu v Čiernom mori budú mať za následok koniec sveta alebo niečo podobné. Ukrajina nakoniec tieto námorné útoky podnikla a z Čierneho mora vyhnala väčšinu ruskej flotily. Strategické dôsledky boli len pozitívne, napríklad v tom, že to umožnilo ukrajinským roľníkom obnoviť dodávku potravín pre stovky miliónov ľudí v Afrike a Ázii. Tomuto víťazstvu ukrajinského námorníctva sa však v Spojených štátoch venovalo príliš málo pozornosti, a to z nesprávnych dôvodov. Väčšina našich odborníkov tento úspech neočakávala a Ukrajinci ho dosiahli pomocou vlastných zbraní.
Pravdaže, pozemná vojna je strašne nákladná. Od konca roku 2022 sa ani jednej strane nepodarilo dosiahnuť významné zisky, a to aj napriek jednej ukrajinskej protiofenzíve v lete 2023 a niekoľkým ruským protiofenzívam. V súčasnosti Rusi postupujú pomaly a za obrovskú cenu v Donbase, zatiaľ čo Ukrajinci prekvapivo prerazili na ruské územie v Kurskej oblasti.
Putin ešte nejaký čas môže beztrestne posielať svojich ľudí zomierať (čím viac mužov z miest musí bojovať, tým hlasnejšie hodiny tikajú). Rusko má veľký zbrojný priemysel, ktorý dokáže kopírovať ukrajinské inovácie a potom vyrábať vo veľkom (hoci sankcie fungujú a dajú sa ešte sprísniť a vynucovať). Rusko ovláda na Ukrajine územie, ktoré je dôkladne zamínované a opevnené. Ukrajina nemôže vyhrať jednoducho tak, že sa postaví Rusku v zákopoch a bude každý deň trestať jeho mestá. Musí bojovať inteligentne, čo stále dokazuje, a dostávať od svojich priateľov správny typ pomoci, čo je momentálne otvorená otázka. A musí byť schopná zasiahnuť ruské letiská a iné miesta, z ktorých prichádzajú každý deň údery na jej územie.
Samé zlé výsledky
Američanom v hodnotení tejto vojny bráni ich vlastné počiatočné podceňovanie Ukrajiny – keďže sme si na začiatku mysleli, že musí okamžite prehrať, stále máme problém prijať myšlienku, že môže a musí vyhrať. Zdá sa, že nás ovláda predstava, že vojny vždy vyhráva väčšia, imperiálna alebo jadrová mocnosť. V skutočnosti však historické záznamy ukazujú, že tieto mocnosti veľmi často prehrávajú. Rusko (v rôznych štátnych útvaroch) prehralo krymskú vojnu, rusko-japonskú vojnu, svoju časť prvej svetovej vojny, poľsko-boľševickú vojnu, afganskú vojnu i prvú čečenskú vojnu.
V tom, čo Ukrajinci nazývajú plánom víťazstva, uvádzajú veľmi špecifický prípad založený na správnom čítaní vojnovej politiky všeobecne a Putinovho režimu konkrétne: mier je možný, keď sa jeden alebo druhý politický systém ohne, takže tí, ktorí chcú mier, si budú musieť vybrať stranu a pomôcť s ohýbaním.
Trump to chápe. Dal jasne najavo, že je na ruskej strane, a ak bude zvolený, použije americkú moc na to, aby vyvíjal tlak na Kyjiv a nie na Moskvu, čím si vynúti ukrajinskú kapituláciu.
Okrem obrovského utrpenia na Ukrajine, ktoré bude nasledovať, by to bola rana pre svetový poriadok i americkú bezpečnosť a prosperitu, z ktorej sa tak skoro nespamätáme. Ukázalo by to, že bojovať za demokraciu je zbytočné, pretože vám nikto nepomôže. Ukázalo by to, že medzinárodný právny poriadok nič neznamená, keďže narúšanie hraníc, zaberanie územia a ničenie štátov umožňujú aj Spojené štáty. Podporilo by to čínsku agresiu v Tichomorí, od ktorej Peking doteraz odrádzala Ukrajina tým, že demonštrovala, že útočné operácie prinášajú náklady. Zvýšilo by to pravdepodobnosť jadrovej vojny, pretože ponaučenie zo zničenia Ukrajiny bude také, že jadrovú veľmoc, akou je Rusko, odradia iba jadrové zbrane, čo povedie k ich ďalšiemu šíreniu.
Stojí za to pripomenúť, že Spojené štáty v roku 1994 tlačili na Ukrajinu, aby sa vzdala svojich jadrových zbraní – spolu s raketami dlhého doletu. Ukrajina potom odovzdala svoje rakety Rusku, ktoré bolo považované za bezpečného partnera. Teraz Rusko vystreľuje rakety tohto typu – pravdepodobne aj niektoré z tých ukrajinských – na Ukrajinu. Ukrajinci pochopiteľne veria, že to vyvolalo morálnu povinnosť zo strany Spojených štátov pomôcť im, v neposlednom rade preto, že to v skutočnosti hovoria vtedajšie budapeštianske dohody. Hlbším problémom však bolo šírenie jadrových zbraní. V tom čase bolo rozumné veriť, že Spojené štáty konajú tak, aby ho spomalili. To sa však ukázalo ako chyba. Ten istý záujem o spomalenie šírenia jadrových zbraní je teraz podmienený poskytnutím zbraní Ukrajine, aby porazila jadrového tyrana, ktorým sa Rusko stalo.
Riadia našu úzkosť
Priznanie si chýb nie je práve silnou stránkou Spojených štátov, rovnako ako počúvanie druhých v stresovej situácii. Rusi rozumejú našim slabostiam možno lepšie ako my sami a ich úspechy v tejto vojne sú takmer výlučne výsledkom ich postupných víťazstiev v psychologickej vojne (opäť niečo, o čom Američania budú len ťažko uvažovať, nieto si to ešte priznávať). Pre Rusov je však národná a individuálna psychológia bojiskom. Jednou oblasťou, kde sú USA zraniteľné, je potreba byť vždy stredobodom pozornosti. A tak vždy, keď Ukrajina žiada niečo od Spojených štátov, ako napríklad práve teraz v pláne pre víťazstvo, Putin zmení tému na nejasné hrozby, ktoré by nás mohli znepokojovať, pri ktorých by sme mohli zažiť osobnú úzkosť. Potom hráme Hamleta nesprávnym spôsobom, čím sa z naliehavého strategického momentu stáva monológ.
Tam, kde americkí lídri veria, že zvládajú eskaláciu, Rusi vedia, že riadia našu úzkosť. Toto robia a robia to dobre. Robia to s vrúcnym odhodlaním, pretože tomu veria a vedia, že je to ich jediná šanca vyhrať.
Američania robia veľa vecí dobre a ich materiálna pomoc bola nevyhnutná, čo Ukrajinci neustále uznávajú. Posledný balík podpory pre Ukrajinu schválil kongres po veľmi pôsobivej politickej práci Bieleho domu. Národná bezpečnostná rada vykonala neuveriteľnú prácu pri koordinácii dodávok zbraní bez toho, aby ju brzdila zložitosť tejto úlohy. Americké zbrane zvyčajne fungujú na bojisku lepšie, ako sa očakávalo.
Ale Rusku sa podarilo dosiahnuť, že sa o dodávkach zbraní rozhodlo oveľa neskôr, než sa malo. Prevádzková rýchlosť nemôže prebiť strategickú pomalosť. S ukrajinským plánom víťazstva buď uvidíme tento vzorec (ukrajinská požiadavka – ruská hrozba – americké zdržanie) ešte raz, alebo cyklus prerušíme, dáme Ukrajincom šancu a zmeníme priebeh vojny. Jeseň 2024 je poslednou šancou Bidenovej administratívy nasadiť strategické tempo.
V tejto vojne Putin nielenže ovláda našu úzkosť, ale vytvoril úplne nové pravidlá vojny, ktoré dnes až príliš veľa z nás považuje za samozrejmé – aj keď nemajú precedens a sú absurdné. Napríklad sa nám javí ako správna novinárska prax označovať ukrajinské zbrane ako americké či aliančné, aj keď v prípade výzbroje amerického alebo európskeho pôvodu v iných krajinách tento termín nepoužívame. Napokon ani o zbraniach, ktoré používa Rusko, ale sú vyrobené v Severnej Kórei a Iráne, nehovoríme ako o severokórejských a iránskych. Akosi normálne sa nám zdá, že vojna by sa mala viesť len na ukrajinskom území, aj keď to odporuje akejkoľvek strategickej logike, akémukoľvek základnému zmyslu pre spravodlivosť a medzinárodné vojnové právo týkajúce sa sebaobrany.
Len čo sa Rusku podarí pretransformovať tieto zvláštne predstavy do americkej rétoriky a mentálnej výbavy, Američania ich začnú brániť, aj keď boli vytvorené za hranicami, aby nám ublížili a nedávali zmysel. Keď ich používame v reči a písaní, len nás to spomaľuje.
Čas a bytie
Samozrejme, nie je pravda, že ruská vojnová mágia funguje na sto percent. Jadrové vydieranie pôsobí na čoraz menej ľudí. Postupom času Rusko stráca svoju povesť nezastaviteľnej vojenskej sily aspoň medzi tými, ktorí poznajú históriu alebo sledujú, čo sa v skutočnosti deje. Nakoniec sme takmer vždy dali Ukrajincom to, čo chceli, ale po prieťahoch, ktoré umožnili Rusku pokračovať vo vojne.
Čas sa míňa, míňa sa minimálne súčasnej americkej administratíve. Cieľom Rusov je prinútiť Bidenov tím pohybovať sa pomaly, aby mohli pokračovať v boji, kým ich nezachráni Trump. Najbližšie mesiace ukážu, či tento ich plán fungoval.
Ide tu o hamletovské „Byť či nebyť.“ Z hľadiska Bidenovej administratívy ide o jej odkaz, o to, aby sa na ňu spomínalo ako na ľudí, ktorí zmenili svet k lepšiemu. Ukrajina to musí brať doslovne, jej ide o prežitie, o samotné bytie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Timothy Snyder

































