Denník N

Maďarská otázka opäť na programe dňa?

Maďari na Slovensku sú frustrovaní tým, že sa vždy nájde niečo dôležitejšie ako ich problémy.

Autor je politológ, publicista,
bývalý člen Maďarskej občianskej strany

Povolebný obrat v politickej stratégii Bélu Bugára a Mosta-Híd by mohol inšpirovať slovenskú verejnosť aj k tomu, aby sa viac zaujímala o osud polmiliónovej maďarskej menšiny, ktorá tu žije a často len živorí za chladného nezáujmu väčšinovej spoločnosti.

Jediná téma týkajúca sa Maďarov, ktorá dokázala dlhodobo prekonávať prah slovenskej citlivosti, je požiadavka takzvanej autonómie, o ktorej však nikto presne nevie, čo znamená. Videli sme to aj pri prezidentských voľbách roku 2009, keď bola Iveta Radičová „odstrelená“ aj negatívnou kampaňou postavenou na tejto téme. Mimochodom, politická strana, ktorá vtedy stála v pozadí kampane strašiacej maďarskou autonómiou, bola SNS…

Bugárov veľtoč

Slovenská verejnosť dlhé roky posudzovala predstaviteľov maďarskej menšiny nie na základe toho, či sú odborne zdatní, slušní, čestní a pravdovravní, ale predovšetkým podľa toho, či sú zástancami autonómie, alebo nie. Palmu obľúbenosti slovenských médií si od polovice 90. rokov minulého storočia až do polovice marca 2016 odnášal Béla Bugár. Pretože bol (vraj) proti autonómii a za slovensko-maďarskú spoluprácu.

Béla Bugár však ešte v roku 1994, po veľkom komárňanskom zhromaždení zástupcov maďarskej menšiny, zastával iný názor. V rozhovore pre Szabad Újság (13. apríla 1994) povedal, že „záujmy menšiny sa dajú najlepšie presadzovať z opozície“ a „ak hodnotíme obdobie 1990– 992, na poli menšinových práv nemôžeme hovoriť o prenikavých úspechoch ani o priaznivých riešeniach, napriek tomu, že vláda mala vtedy vo farbách Maďarskej občianskej strany aj členov maďarskej národnosti“. Maďarskú občiansku stranu podrobil tvrdej kritike za jej ambivalentný vzťah ku komárňanskému zhromaždeniu, za jej „podkladanie sa“ slovenským záujmom a „vyčleňovanie sa“ z maďarskej koalície tvorenej vtedajším Maďarským kresťanskodemokratickým hnutím a Politickým hnutím Spolužitie.

Teda kým v roku 1994 Bugár tvrdil, že menšinová politická reprezentácia musí byť v opozícii voči akejkoľvek – teda aj demokratickej a proeurópskej vláde –, teraz vstupuje do vládnej koalície so stranami, ktoré podľa jeho vlastného predchádzajúceho hodnotenia nie sú dostatočne proeurópske a robili protimenšinovú politiku. Tento krok podniká na čele strany Most-Híd, ktorú si založil po opustení zjednotenej Strany maďarskej koalície, pričom SMK dlho považoval za jediný efektívny nástroj presadzovania záujmov maďarskej komunity na Slovensku. (Medzitým bola jeho SMK v pravicovej vláde Mikuláša Dzurindu a neskôr jeho Most-Híd bol v pravicovej vláde Ivety Radičovej.) Toto je skutočne ten veľký obrat („veľtoč“), ktorý rámcuje doterajšiu politickú kariéru Bélu Bugára.

Ďalší kotrmelec

Bugár v roku 2009 vykonal omnoho väčší kotrmelec, než za aký pred dvadsiatimi rokmi kritizoval Maďarskú občiansku stranu. Založil rovno stranu slovensko-maďarskú. Toto rozhodnutie bolo slovenskej demokratickej verejnosti – pokiaľ sa vôbec o maďarské záležitosti zaujímala – nadmieru sympatické. Veď ktorý skutočný liberálny demokrat a Európan by nebol za slovensko-maďarskú spoluprácu a zmierenie? Mnohí slovenskí komentátori síce v roku 2009 neboli celkom presvedčení o pravdivosti Bugárovej legendy o príčinách jeho odchodu zo SMK (tušili, že za tým môžu byť aj osobné a lobistické záujmy), myšlienka „slovensko-maďarskej spolupráce“ ich však presvedčila, že je potrebné postaviť sa za Bugára a vymedziť sa voči „zvyškovej“ SMK.

Autor tohto textu je všetkými desiatimi za slovensko-maďarskú spoluprácu, sám v tejto oblasti už čo-to vykonal a často mu dokonca niektorí maďarskí spoluobčania vyčítajú, že je príliš „proslovenský“ a liberálny. Napriek tomu si myslí, že „prevádzkovať“ slovensko-maďarskú stranu v podmienkach existujúcich na dnešnom Slovensku je ako silou-mocou pchať biele a rómske, či zdravé a ťažko zdravotne postihnuté deti do spoločnej triedy. Pod heslom inkluzívnosti.

Áno, inkluzívnosť aj v podobe fyzickej integrácie je žiaduca, pokiaľ sú na ňu vytvorené adekvátne personálne, materiálne, sociálne, právne, vzdelanostné a mentálne podmienky. Tie však vytvorené nie sú a okrem niekoľkých mimovládiek a akademikov o ich vytvorenie skutočný záujem ani nikto nemá.

Odlišné očakávania

Slovenské a maďarské členstvo, slovenská a maďarská voličská základňa, slovenská a maďarská verejnosť majú smerom k Mostu-Híd ako k „slovensko-maďarskej“ strane odlišné (niekedy diametrálne odlišné) očakávania. Slovenské očakávania smerujú k tomu, aby sa Most-Híd stal ešte viac „občianskym“, aby mal na kandidátke viac Slovákov, aby sa ešte viacej venoval všeobecným politikám a menej sa sústreďoval na menšinové témy.

Podobné očakávania s rovnakou razantnosťou však nikdy nezaznievajú voči ostatným stranám. Na kandidátkach „slovenských“ strán nenájdete príslušníkov menšín, alebo ak áno, tak len na ukážku. V ich programoch nenájdete ucelenú predstavu o riešení ľudskoprávnych a menšinových otázok. Paradoxne, SNS a Sieť sú jediné „slovenské“ strany, ktoré do svojich volebných programov zmienku o národnostných menšinách zahrnuli. Jednou vetou.

O podstate menšinovej otázky ani slovenskí podporovatelia Mosta-Híd nemali vždy jasnú predstavu. Boli ochotní sa dôrazne postaviť proti zjavnej diskriminácii a šikanovaniu, ako v prípade Hedvigy Malinovej. To je už samo osebe chvályhodné. Pri otázke aktívnej podpory menšinových práv pre Maďarov na Slovensku však viac-menej tiež žili v úprimnom presvedčení, že v tejto oblasti je situácia vyhovujúca, občasné napätia nie sú spôsobené dlhodobo neriešenými problémami, ale sú umelo vytvárané „radikálnymi“ politikmi.

Do ešte väčších ťažkostí sa Bugár dostal po tom, čo začal svoju stranu označovať za „občiansku“. V maďarčine sa liberálna demokracia povie „polgári demokrácia“, čiže občianska demokracia. Označenie „polgári“ má teda jednoznačný význam a zmysel. Lenže na Slovensku sa obsah pojmu „občiansky princíp“ vo verejnom diskurze za ostatných 25 rokov úplne zdeformoval. V tu zaužívanej interpretácii „občiansky charakter“ neznamená trvanie na princípoch liberálnej demokracie, právneho štátu, rešpektu k ľudským právam a efektívnej účasti všetkých občanov na verejnom živote, ale takmer výlučne sa doň premieta požiadavka prekonávania národnostných rozdielov, prispôsobovania sa národnostných menšín väčšine.

Skvelý príklad na ilustráciu tohto stereotypu neposkytol nikto iný, ako jeden zo zvolených poslancov strany Most-Híd. Vytkol svojmu spolustraníkovi, že svoj (súkromný!) blog nevedie v slovenčine, alebo aspoň všetko neprekladá okamžite do slovenčiny. To vraj nie je v súlade s občianskym charakterom strany. Ak samotní slovenskí členovia strany majú takúto skreslenú predstavu o občianskosti, čo Bugár očakáva od svojich koaličných partnerov?

Dobre mienená rada, aby sa Most-Híd ešte viac otvoril voči slovenskej komunite, je za takejto situácie naivná. V lepšom prípade. Bugár to nemôže urobiť. Nielen preto, že by tým ubral miesta „svojim“ Maďarom. A už vonkoncom nie preto, že by sa od strany z tohto dôvodu odvrátili maďarskí voliči. Tým Slováci na kandidátke neprekážajú. Ak by však v orgánoch strany prevážil slovenský element, dôležité menšinové požiadavky by sama nemusela podporiť.

Frustrovaní Maďari

Na druhej strane, slovenská verejnosť by nemala byť voči Bugárovi, ale ani voči SMK nespravodlivá. Maďarské menšinové reprezentácie a maďarskí voliči majú značný diel zásluhy na tom, že slovenská spoločnosť ako celok sa za ostatných 25 rokov nasmerovala na trajektóriu demokracie, európskej a transatlantickej integrácie a udržala sa (zatiaľ) na nej.

Maďarský volič sa cíti do značnej miery podvedený. „Svojimi“ stranami, ale aj štátom. Rozvojové impulzy na južnom Slovensku sú minimálne, nezamestnanosť je vysoká, chorobnosť stúpa, vzdelaná mládež odchádza. Toto všetko sa, samozrejme, týka aj Slovákov žijúcich na južnom Slovensku. No zo strany väčšinovej spoločnosti osciluje porozumenie pre osobitosti menšinovej identity, pre túžby a požiadavky Maďarov blízko bodu mrazu. Aj po 25 rokoch od „Nežnej“.

Maďari sú frustrovaní tým, že sa vždy nájde niečo dôležitejšie a prednejšie ako ich postavenie: raz je to budovanie demokracie, potom rozdeľovanie Československa, neskôr budovanie novej, mladej republiky, potom Rómovia, utečenci e tutti quanti. Jedným z paradoxných dôsledkov tejto frustrácie je to, že často sami zaujímajú negatívny postoj k právam iných menšinových skupín. Ich očakávania sú pritom také jednoduché, ľahko splniteľné a inde v Európe také samozrejmé a bežné. Len keby sa našla politická vôľa. Maďarská otázka na Slovensku je stále takmer výhradne politickou otázkou a nie ľudskoprávnou výzvou. V dôsledku toho je nemožné „obyčajnými“ ľudskoprávnymi nástrojmi riešiť akúkoľvek otázku týkajúcu sa národnostných menšín.

Maďarská komunita na Slovensku je v kríze. Nejde len o to, že za 20 rokov sa počet obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku znížil o vyše stotisíc osôb. Kríza sa prejavuje aj v tom, že mnohí Maďari nešli voliť: volebná účasť medzi Maďarmi bola najmenej o 10 percent nižšia než medzi Slovákmi, niekde aj o 15. Môže sa stať, že napriek všetkému Most-Híd v súčasnej vládnej konštelácii čosi pre maďarskú menšinu aj pre spoločnosť ako celok presadí. Bodaj by to tak bolo a želajme si to. No môže sa tiež stať, že pri najbližších voľbách si aj znechutení maďarskí voliči nájdu svojho Kotlebu. Potom budeme mať Kotlebov dvoch. Naozaj veselá perspektíva.

 

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie