Denník N

Zlepenec nie. Čo by mohlo platiť na extrémy a rozklad strán

Mali by sme rešpektovať prirodzený vývoj a odstrániť pocit odcudzenia, ktorý zažívajú voliči vo vzťahu k politikom.

Chceme bojovať proti fašistom a nesystémovým stranám v parlamente? O. k., dá sa to skúsiť aj bleskovým vytváraním nezrozumiteľných „zlepencov“, pokračovaním v doterajšom štýle spravovania štátu a dúfaním, že za štyri roky sa to nejako zlepší. Možno by však bolo časom lepšie riešiť problémy tam, kde vznikajú, a venovať sa (okrem zmysluplného vládnutia) aj zmene volebného systému. Tieto voľby priniesli niekoľko premiér, skúsme si na nich ukázať, čo sú dnes najväčšie neduhy.

Doteraz nikdy sa nestalo, že by sa do parlamentu nedostala strana, ktorá má v názve kresťanstvo. Kresťanskodemokratické hnutie v ňom bolo od roku 1990 vždy (v roku 1998 v špecifickom garde pod kandidátkou SDK). V deväťdesiatych rokoch tam navyše bolo aj Maďarské kresťansko-demokratické hnutie, celú minulú dekádu bola lídrom pravice Slovenská demokratická a kresťanská únia. Dnes sme v stave, keď väčšinovo katolícka krajina nemá v parlamente žiadnu stranu, ktorá by sa ku kresťanskej demokracii hlásila či už názvom, alebo ideológiou.

Bývalí členovia a nominanti KDH sú síce roztrúsení v polovici parlamentných strán (Žitňanská v Moste, Procházka v Sieti, Lipšic u Matoviča, Krajniak u Kollára) a Bugár v minulosti viedol MKDH, ale všetci na to akoby zabudli a dnes sa nedefinujú ako kresťanskí demokrati. Ak uznáme Smeru hru na sociálnu demokraciu a akceptujeme, že SaS je „liberálna“, tak spolu s národnou SNS a extrémistickými kotlebovcami ide o jediné parlamentné strany, ktoré aspoň zhruba zapadajú do tradičnej klasifikácie strán. A to treba ozaj prižmúriť všetky oči.

Nie estetický detail

Prvýkrát sa zároveň stalo, že sa do parlamentu dostali strany, ktoré majú v názve meno svojho lídra, a to hneď dve – „Boris Kollár – Sme rodina“ a „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“. Nejde pritom o estetický detail, ale o vyjadrenie podstaty, ktorou je silný ťahúň s vysokou osobnou popularitou. Na jeho chrbte sa potom dostane do parlamentu súhrn takmer náhodných osôb, z ktorých by tam väčšina nebola, keby to čo i len trochu záviselo od ich osobných daností. Samozrejme, extrém by v politike asi ostal. No aby bol úspešný, musel by asi prejsť prerodom, pretože člen ľudskoprávneho výboru známy z videa, kde pokrikuje po bezbrannej moslimskej rodine, či mĺkvy nositeľ zbrane by zrejme mali aj na dnešnom Slovensku problém so zvoliteľnosťou. Minimálne väčší, ako keď ich prikryje kultivovanejší Marian Kotleba.

Ďalšia novinka – rozpad klubu ešte pred prvým stretnutím poslancov. Príbeh Siete ukazuje nielen to, že stranám chýba základné hodnotové ukotvenie. Vytvára absurdnú situáciu, keď polovica hlasov za tú istú kandidátku išla na podporu koalície a druhá na podporu opozície. S Mostom je to podobné (a to ešte keby platila vôľa voličov, tých poslancov sa zrejme musí trhnúť aj viac). Reakcia nespokojných voličov pritom tiež napovedá, ako vnímajú podstatu svojej voľby – protestné výzvy často smerovali skôr k jednotlivým kandidátom, do ktorých vkladali svoje nádeje, než k straníckym centrálam.

Posledným špecifikom výsledku volieb je spôsob, akým koalícia hneď v úvode začína spochybňovať opozíciu. Nikomu by vo sne nenapadlo tvrdiť, že Jurzyca, Mihál, Nicholsonová, Poliačik či Blahová sú extrémisti alebo hrozba pre Európu, lebo je to skrátka absurdné. Žiaľ, vďaka niektorým krokom Richarda Sulíka sa môže dariť prišiť túto nálepku SaS ako takej. Podobne tak Grendel, Lipšic, Remišová, Suchánek ani Žarnay nie sú žiadnym rizikom pre riadne fungovanie štátu, no vďaka Matovičovi sa bude budovať imidž hazardérskej partie.

Rešpektujme vývoj

Zhrňme si – tieto voľby znova potvrdili, že slovenská politika stále viac prekonáva fázu centrálne riadených, ideologicky vyhranených strán (priznali to napokon aj „štandardné“ strany koalície, ktoré dokázali nájsť programovú zhodu za niekoľko hodín, aj keď akože zastupujú úplne opačné pozície). Naopak, voliči kladú stále väčší dôraz na konkrétnych ľudí, či už sa im páči Kollár, Kotleba, Matovič, alebo Žitňanská. Áno, aj tí ich dokážu prekvapiť. Lenže na rozdiel od neuchopiteľných strán si aspoň so sebou nesú dôsledky svojich rozhodnutí.

Nejde o robenie politickej revolúcie. Naopak, ide o rešpektovanie prirodzeného vývoja a odstránenie pocitu odcudzenia, neprehľadnosti a sklamania, ktorý vzniká aj preto, že systém je vybudovaný pre štruktúry a idey, ktoré už neexistujú alebo nikoho nezaujímajú. Len čo dáme pri voľbách väčšiu váhu výberu konkrétneho človeka, nie strany, začneme len rešpektovať to, čo už voliči aj tak robia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie