Denník N

Benčíkovi sa za blogy vyhrážajú smrťou, písať neprestane

Ján Benčík. Foto - archív J. B.
Ján Benčík. Foto – archív J. B.

Nezastrašia ma, tvrdí bloger, ktorého ostro napádajú konšpirátori, žoldnieri na Ukrajine aj fašisti.

JÁN BENČÍK sa narodil v roku 1948, má dve maturity. Pred rokom 1989 pracoval v geologickom ústave a ako technik na montážach. Po revolúcii spoluzakladal VPN v Ružomberku a bol redaktorom tamojšieho periodika Ružomberský hlas. Neskôr pôsobil ako učiteľ na základnej škole a vedúci odbytu a marketingu vo vydavateľstve. Na dôchodku začal publikovať na blogu denníka N, kde detailne odhaľuje správanie a názory konšpirátorov, Slovákov a zároveň proruských žoldnierov na Ukrajine, fašistov a iných extrémistov v online prostredí.

Váš otec bol rumunským Slovákom z Nadlaku, evanjelickým farárom a účastníkom SNP. Mama bola evanjelička z Vrútok. Kde sa zoznámili?

Mama ostala úplnou sirotou v siedmich rokoch po tom, čo jej otec padol v prvej svetovej vojne a matka umrela na rakovinu. Vychovali ju staršie sestry. Keď sa osamostatnila, odišla z Vrútok, kde vyrastala, do Bratislavy. Tam sa zamestnala ako banková úradníčka a niekde na stretnutiach evanjelickej mládeže sa zoznámila aj s budúcim manželom.

Aké prostredie vás formovalo?

Moje smerovanie bolo úplne jasné odmalička. Keby sme žili v normálnej demokratickej krajine, otec by zrejme volil štandardnú sociálnu demokraciu švédskeho typu.

K nášmu socializmu nemal práve vrelý vzťah, pretože komunisti tvrdo potláčali náboženstvo a on dobre videl, aké zmanipulované súdne procesy, justičné vraždy a väznenia sa u nás spustili v 50. rokoch.

Doma sa počúvala Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Otcovou výhodou bolo, že perfektne ovládal rumunčinu a latinčinu, za rok štúdia v zahraničí sa naučil aj francúzštinu. Rumunské vysielanie Slobodnej Európy totiž nebolo také rušené ako slovenské.

Prečo so ženou neodišiel do Rumunska?

Pôvodne aj chcel ako farár slúžiť rodákom v Nadlaku. Cez vojnu však dostal povolávací rozkaz do rumunskej armády, čo odmietol, a po vypuknutí SNP sa aktívne zapojil do odboja na Slovensku.

Po vojne sa do Rumunska dlhé roky bál vrátiť, lebo nevedel, či by ho za odmietnutie nastúpiť do tamojšej armády nepotrestali, hoci už mal československé občianstvo. Prvýkrát sa tam odvážil, až keď som mal 15 rokov.

Začali ste študovať na Prírodovedeckej fakulte, školu ste nedokončili. Čo sa stalo?

Dorazili sem vojská Varšavskej zmluvy a potlačili demokratizáciu režimu. Zlomilo ma to. Mal som 20 rokov, žil som tou obrovskou zmenou a zrazu sa mi zrútil svet. Že som to nezvládol, však bola de facto moja chyba.

Lákali vás komunisti do strany?

Iba raz počas povinnej vojenskej služby, kde som vykonával práporčícku funkciu. Odmietol som však so slovami, že sa na to necítim. Zrejme tam mali bordel, lebo nedostali k dispozícii kompletné materiály o mojej osobe. Až neskôr zistili, že som synom farára, a teda nevhodný, vo funkcii ma však už nechali.

Kde vás zastihol november 1989?

V maringotke v Hliníku nad Hronom, kde som pracoval na montážach. Počas generálneho štrajku som však mal práve trojdňové voľno, takže som bol doma v Ružomberku, kde som sa zapojil do demonštrácií.

Bol som sa pozrieť aj na vysokej škole vo Zvolene, uchvátila ma atmosféra zmeny. Fungoval tam pôvodný rektor, ktorý pozval starých komunistických funkcionárov, aby študentov presvedčili, že zmena režimu je hlúposť, že udalosti v Prahe sa stali úplne inak a komunisti im chcú v skutočnosti len dobre.

Chcel som k študentom prehovoriť, ale nedovolili mi to. Rektor, ktorý si vtedy ešte počínal ako samovládca, však čoskoro zaslúžene vo funkcii skončil.

Ján Benčík počas návštevy Václava Havla v Ružomberku. Foto - Jozef Petráš
Ján Benčík počas návštevy Václava Havla v Ružomberku. Foto – Jozef Petráš

Hneď ste zakladali aj Verejnosť proti násiliu?

Cez ružomberské podniky som nemal šancu priamo sa zapojiť, lebo podnik, kde som pracoval, mal sídlo v Bratislave. Do tašky som si však vzal Chartu ľudských práv, ústavu, text Charty 77 a v deň generálneho štrajku šiel na demonštráciu pred mestský úrad, kde sa postupne zhromaždilo okolo sedemtisíc ľudí.

Úradníci z okien pozerali na dav, dav na úradníkov, nik nevedel, čo presne robiť. Ľudia potom začali skandovať heslá, až niekto zakričal, prečo sa nevyvesí aspoň zástava. Na balkón však vyšiel zamestnanec úradu a habkal, že prístup k nej má len správca budovy a ten sa šiel práve najesť.

Jednu zástavu však mal aj robotník vedľa mňa, takže sme sa obaja vychytili a šli ju vyvesiť. A keď už som bol na balkóne, ostal som. Postupne prichádzali aj zástupcovia podnikového VPN z projekčného ústavu a zo štrajkových výborov iných podnikov vrátane najväčších závodov v meste od bavlnárov a z celulózky.

Spísal sa zoznam ľudí, ktorí chcú povedať svoj prejav, prihlásil som sa a nakoniec prehovoril za bratislavský podnik. A rovno som vtedy, hoci úplným omylom, pozval ľudí aj na ďalšiu demonštráciu.

Konkrétne?

V meste som videl nejaké plagáty, že v ten večer bude akcia na tému ekologických problémov Ružomberka. Logicky som si myslel, že za tým je nejaký konkrétny organizátor. Nebol, takže sa ma všetci pýtali, o čo ide. Odpovedal som, že som čítal takú výzvu a myslel si, že o tom vedia. Už to však bolo vyhlásené, a tak to nik neodvolal.

Zaangažoval som do toho evanjelického farára aj katolíckeho kaplána, ktorí tam prehovorili, a večer po demonštrácii sme si viacerí povedali, že oficiálne založíme mestský výbor VPN.

Tak sa aj stalo. V januári na zasadnutí výborov VPN zo závodov a z organizácií bol riadne zvolený celomestský Koordinačný výbor VPN a ja som bol zvolený za jeho predsedu.

Začali ste písať pre Ružomberský hlas, po roku vás však vyhodili.

Bolo to periodikum, ktoré vychádzalo už v 60. rokoch, až kým ho komunisti v rámci normalizácie nestopli. My sme ho obnovili, po asi troch číslach som ho však už robil sám.

Najmä vtedajšie KDH sa v meste profilovalo až na extrémne nacionalistickú úroveň, takže moje reportáže sa mu, logicky, nepáčili. Najviac výhrad mali jeho poslanci k môjmu kritickému textu o oslavách Hlinku a k článku o osude ružomberských Židov.

A keďže šlo o noviny spadajúce pod mesto, začal sa tlak na moje preradenie či vyhodenie. Poslanci za KDH, SNS a Stranu slobody v mestskej rade odhlasovali, aby som bol preradený na inú prácu, teda aby som nerobil noviny.

Nakoniec som odišiel dohodou, aby som nerobil problémy kamarátke, šéfke mestského kultúrneho strediska, ktoré noviny vydávalo, pretože v rozpočte nemala financie na žiadne miesto, kam by ma mohla preradiť.

Navyše dostala na vedomie, že ak sa ma nezbaví, pôjde aj ona. A hoci som odišiel, netrvalo dlho a rovnaký osud stihol aj ju. V živote sa však určite nestratila.

Ján Benčík. Foto – archív J. B.
Ján Benčík. Foto – archív J. B.

Na dôchodku ste mohli oddychovať, miesto toho ste začali aktívne blogovať o konšpirátoroch, extrémistoch, slovenských žoldnieroch bojujúcich na Ukrajine či o aktuálnych neonacistoch v parlamente. Čo vás motivovalo?

O náckoch som písal už do okresných novín v rokoch 1990 až 1992. Aktuálne blogovanie však malo svoju zvláštnu predohru. Po odchode na dôchodok som totiž uvažoval, čomu sa venovať vo voľnom čase popri častých vychádzkach do prírody. Kúpil som si počítač, syn mi urobil profil na Facebooku a spriatelil som sa s mnohými ľuďmi.

Medzi nimi sa našiel jeden, ktorý má na svedomí, že som začal podrobne mapovať správanie extrémistov – Marian Jaslovský. Pred asi tromi rokmi ma zavolal do jednej diskusie na dnes už neexistujúcej stránke Mlčanie od Tibora Rostasa. Dostal sa totiž do polemiky s jeho fanatickými fanúšikmi.

Zapojil som sa, vznikla diskusná prestrelka, Rostas si moje meno s Jaslovským zapamätal, a keď bol vo vysielaní Slobodného vysielača u Norberta Lichtnera, nestačil som sa čudovať, čo za hlúposti obaja tárajú. Hádam pätnásť minút venovali nám dvom, urážali nás, ponižovali. Celý čas pritom varili z vody.

Dôvod?

Absolútne nič o mne nevedeli, akurát si z Facebooku stiahli moju verejne prístupnú fotografiu, z ktorej si odvodili, že som bol vo VPN a určite som kamarát Václava Havla. Šlo totiž o starú fotografiu z návštevy vtedajšieho prezidenta v Ružomberku.

Napádali nás, že s Marianom sme donášači, udavači, eštebáci a podobne, tak je to u nich zvykom. Na primitívne lži som nebol zvyknutý, preto som utrpel menší šok, nakoniec ma to však „nakoplo“, aby som sa na tých čudných ľudí pozrel podrobnejšie.

Najskôr ste sa však stiahli do úzadia.

Áno, asi na rok, nič o nich som nekomentoval, len som poctivo monitoroval ich prostredie. Bolo pre mňa zarážajúce, čo za zmes ľudí okolo nich funguje.

Napríklad?

Virtuálne som tam stretol stredoškoláka, ktorý sa chválil, aký úspech mal jeho referát na hodine u spolužiakov aj učiteľky, hoci išlo o konšpirácie z Rostasovho Mlčania. Narazil som aj na študentku vysokej školy, ktorá o tej konšpiračnej knihe písala seminárnu prácu.

A tiež na policajtov, ktorým sa tie myšlienky páčili, na ťažkých rasistov a antisemitov, ale aj na úplne pomýlené žienky od sporákov či vysokoškolsky vzdelaných, jazykovo zdatných jedincov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí zrejme potrebovali najmä psychiatrické vyšetrenie.

Čo ich spájalo?

Najmä bezmedzná viera v najprimitívnejšie konšpiračné teórie, odpor až nenávisť k liberálnej parlamentnej demokracii, EÚ, USA, Západu ako takému, nostalgia za minulým režimom a často aj reminiscencie na vojnový slovenský štát.

Ako som ich sledoval, zrelo to vo mne, až som na základe svojich poznatkov napísal na blog prvé články venované Tiborovi Rostasovi, Norbertovi Lichtnerovi a Ľubomírovi Huďovi.

Ján Benčík. Foto – archív J. B.
Ján Benčík. Foto – archív J. B.

Články mali veľký úspech, dokonca až taký, že kritici Denníka N si vás začali mýliť s jeho plateným redaktorom. Ani im netrklo, že by to niekto mohol robiť zadarmo.

To je nič. Tí, o ktorých píšem, ma neraz označujú aj ako niekoho, kto pracoval v ŠtB a SIS, sú to však nezmysly, navyše mám negatívne lustračné osvedčenie.

Vypisujú, že som starý osamelý človek, ktorý nikoho nemá, niektorí dokonca tvrdia, že som starý ožran či narkoman. V skutočnosti som 41 rokov šťastne ženatý stále s tou istou ženou, mám dvoch synov a dvoch vnukov.

Všetci sa máme veľmi radi, nefajčím, drogy som nikdy ani len neskúsil. Pijem naozaj iba príležitostne, s alkoholom som v živote nemal žiadny problém, hoci na montážach naň bolo mnoho príležitostí.

Zaregistroval som aj bludy, že som bol Mečiarov človek, lebo na fotkách z návštevy Havla je Mečiar. V skutočnosti som už v marci 1991 napísal do denníka Verejnosť kritický článok o Mečiarovom výroku, že dostáva k dispozícii pásky s telefonátmi lídrov VPN, na základe ktorého urobili kontrolu telefónov v centrále VPN na Jiráskovej ulici v Bratislave a naozaj našli plošticu.

Z toho je celkom jasné, aký som mal vzťah k Mečiarovi, keď sa dral k moci a mal podporu 60 až 80 percent ľudí.

Konšpirátori o vás píšu aj iné vtipné veci – ako Havlov kamarát ste vraj mali našliapnuté na post ministra, a keď to nevyšlo, ako sklamaný a zúfalý človek ste sa aj cez články na blogu začali mstiť druhým.

Oni tak reálne uvažujú, vždy však varia z mútnej vody. Havla si síce vážim, stretol som ho však jediný raz práve počas jeho návštevy v Ružomberku pred voľbami v roku 1990. Vtedy si dal podmienku, že si nepraje, aby ho vítal nejaký oficiálny funkcionár mesta, teda nik, kto bol dovtedy v politike.

Logicky som ho privítal ja ako predseda VPN, a pretože mal v meste tri stretnutia, mal som aj tri krátke príhovory. Osobne sme spolu prehodili možno dve vety. Celkovo som bol malá ryba, reči o ministerskom mieste sú úplný blud.

Nikdy som za VPN nebol nikam nominovaný a z funkcie som nemal žiadne materiálne výhody. Rovnako som nič ani neprivatizoval. Ružomberok vtedy dokonca nebol ani okresným mestom, spadali sme pod Liptovský Mikuláš.

Písať o konšpirátoroch je jedna vec, ísť do sporu so Slovákmi reálne zabíjajúcimi ľudí na Ukrajine druhá. Ťahať sa za prsty s Reitmanom, Potockým či Roháčom je iná liga.

Dvoch z nich, Reitmana a Potockého, som evidoval už od roku 2013, pretože boli v okruhu okolo Rostasa či Slobodného vysielača. Samozrejme, že sa mi nepáčilo, čo za vyhlásenia majú ľudia, ktorí bojujú na strane proruských separatistov, tak som sa na nich zameral a pozrel na ich minulosť aj súčasnosť zblízka. Síce sa im to nepáčilo, ale s tým som počítal.

V tomto kontexte je komické, že vypovedať na políciu ste museli prísť až po zverejnení facebookového statusu o smeráčke Dane Sršňovej. Všimli ste si totiž, že v roku 2014 v rámci volebnej kampane mala heslo „Pomôcť čo len jednému človeku má zmysel“ a v roku 2016 na adresu štrajkujúcich učiteľov uviedla, že „Keď sa im nepáči, môžu ísť. Začiatok optimalizácie školstva“.

To je naozaj komický príbeh. V súvislosti so štrajkom učiteľov som však zachytil mimoriadne množstvo hlúpych, urážlivých a vulgárnych názorov, tak som o tom spravil celkom humorný album.

A keďže som niekde narazil aj na túto pani magisterku, ktorá sa s vlastným heslom neskôr vyrovnala po svojom, tak sa do albumu dostala aj ona. Napísala mi a neskôr aj volala, že vraj tým poškodzujem meno bytového podniku, ktorému šéfuje, a že na mňa aj môjho syna podala trestné oznámenie. On to totiž odo mňa zdieľal.

Trvala na tom, že jej vraj ubližujem zámerne, lebo podporujem OľaNO, čo je úplná hlúposť. A ak to vraj obaja zmažeme, oznámenie na polícii stiahne.

Jej fotografiu ste vymazali. Prečo?

Hoci som vedel, že tá pani nemá šancu uspieť na polícii ani na súde, bral som to tak, že v živote som nemal opletačky s políciou a ani sa mi na ňu nechce chodiť. Navyše to už videlo toľko ľudí, že na tom nezáležalo.

Zmazal som to teda, syn však odmietol. A hoci to nemal zdieľané verejne, zrejme jej to žaloval niekto z jeho „friendov“. Synovi prišlo predvolanie na políciu, komické však bolo, že Sršňová obvinenie nepodložila žiadnym dôkazom z jeho Facebooku, mala obrázok iba z môjho.

Prečo bol predvolaný syn, je teda otázne. Vyšetrovateľka ho však požiadala, aby mi odkázal, že chce hovoriť aj so mnou, a vraj sa mám ozvať, aby ma nemusela predvolať. Zavolal som, prišiel som a ona to veľmi korektne uzavrela. Musela to postúpiť na okresný úrad, z neho sa už nik neozval.

Sršňová tým teda dosiahla iba to, že ste o tom napísali na blog a dostali sa k tomu desaťtisíce ľudí.

Veď to. Keby mlčala, prečítalo by si to pár mojich kamarátov na Facebooku, takto sa článok vo veľkom zdieľal a videlo ho viac ako 37-tisíc ľudí. A ešte vznikla aj fan stránka Zdieľame Sršňovú.

Vyvrcholenie prišlo, keď som sa na pani pozrel bližšie a zistil som, že sa zapojila do absolútneho svinstva. Kdesi priali smrť jej straníckej kolegyni Monike Flašíkovej-Beňovej, vulgárne ju urážali, a ona sa do diskusie zapojila slovami, že „a čo čakala za svoje názory, možno karafiáty“. Má zaujímavé osobné preferencie.

Posledné články ste venovali extrémistom z ĽSNS.

Logicky, lebo som vychovaný v antifašistickej tradícii, otec aktívne bojoval v SNP, dostal za to aj vyznamenanie, hoci prilepšenie k dôchodku si kvôli tomu nikdy nevybavil. Mal k tomu postoj, že on tam nešiel pre peniaze, ale z presvedčenia.

Náckovia sú mi mimoriadne proti srsti, a tak som pre históriu detailne preštudoval profily viacerých poslancov, okrem iných aj Krupu a Mazureka.

Zaznamenal som tak ich primitívne vyjadrenia, ktoré v slušnej spoločnosti nesmú mať priestor. Tí ľudia sú vyslovene nebezpeční pre demokraciu, pričom som vôbec nepredpokladal, že sa dostanú až do parlamentu. Ich výsledok ma naozaj zarazil.

Stihli ste to ešte predtým, než si zmazali účty na Facebooku.

Našťastie. Jeden si profil zmazal hneď po voľbách, druhý až po zverejnení môjho článku, a urobili to už aj ďalší. A potom si profil zmazal aj Mazurekov otec, pretože som napísal, ako vulgárne sa správal v komunikácii s nami a so zákazníkmi vlastného eshopu. To bolo až neuveriteľné. Jablko v tomto prípade naozaj nepadlo ďaleko od stromu.

Záber z Facebooku žoldniera Maria Reitmana, ktorý sa Jánovi Benčíkovi vyhrážal smrťou. Foto – archív J. B.
Záber z Facebooku žoldniera Maria Reitmana, ktorý sa Jánovi Benčíkovi vyhrážal smrťou. Foto – archív J. B.

Za vaše články sa vám bežne vyhrážajú. Minimálne pre jednu vážnu vyhrážku ste podali aj trestné oznámenie.

Okrem bežných facebookových tárajov, ktorí mi píšu, že ma treba obesiť, dať mi po papuli či navštíviť ma s roxorom a podobne, ma vyrušil v podstate len Mario Reitman, ktorý bojuje ako žoldnier na strane proruských separatistov v Donecku.

Na svojom profile totiž zverejnil fotku ostrého náboja, na ktorom bolo uvedené meno Benčík. Vraj ho má odložený pre mňa. Nejaké vyhrážky som zachytil aj od istého bývalého člena francúzskej cudzineckej légie. A keďže Reitman ani ten bývalý legionár naozaj nie sú typmi z nedeľnej školy, vzal som to trochu vážnejšie a šiel na prokuratúru.

Ako sa to skončilo?

Vypočuli ma na polícii. Uviedol som tam aj meno svedkyne, ktorá by mohla Reitmana stotožniť s jeho facebookovým profilom, tá však radšej odmietla vypovedať. Zjavne si nechcela poškodiť.

A pýtali sa jej aj na toho druhého. Zrazu sa tvárila, že nemôže poznať každého na Facebooku, hoci mám dôkaz, že s bývalým legionárom je na spoločnej fotografii a Reitman bežne komunikuje na jej facebookovom profile.

Neuvažovali ste, že by ste o týchto veciach prestali písať?

Ani na sekundu. Mňa nezastrašia, hoci mnohí mi posielajú vyhrážky či uverejňujú komentáre, že už nebudem mať dlhý život. Medzi nimi aj akože normálni ľudia. Citujem trebárs jednu knihovníčku a majiteľku pedikérskeho salónu: „Budú prví na rade títo zapredaní pisálkovia, keď príde deň zúčtovania, a nebude to pekný pohľad.“

V každom prípade si pre istotu všetky vyhrážky a urážky, ktoré sa ku mne dostanú, podrobne mapujem a odkladám. Sú ich desiatky. Niektorí „hrdinovia“ majú anonymné nicky a boli by prekvapení, ako ľahko sú zistiteľné ich skutočné mená.

Pátrate po všetkých informáciách do článkov sám alebo máte spolupracovníkov?

Nie, ani zďaleka to nerobím sám, nechcem však tých ľudí menovať, aby som ich neohrozil. Voľne spolupracujem s ľuďmi z tretieho sektora, ktorí sa venujú boju proti extrémizmu, s bývalými pracovníkmi ministerstva vnútra a s viacerými priateľmi. Nik z nás za to nemá jediný cent, len dobrý pocit.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie