streda

Benčíkovi sa za blogy vyhrážajú smrťou, písať neprestane

Nezastrašia ma, tvrdí bloger, ktorého ostro napádajú konšpirátori, žoldnieri na Ukrajine aj fašisti.

Ján Benčík. Foto - archív J. B.

JÁN BENČÍK sa narodil v roku 1948, má dve maturity. Pred rokom 1989 pracoval v geologickom ústave a ako technik na montážach. Po revolúcii spoluzakladal VPN v Ružomberku a bol redaktorom tamojšieho periodika Ružomberský hlas. Neskôr pôsobil ako učiteľ na základnej škole a vedúci odbytu a marketingu vo vydavateľstve. Na dôchodku začal publikovať na blogu denníka N, kde detailne odhaľuje správanie a názory konšpirátorov, Slovákov a zároveň proruských žoldnierov na Ukrajine, fašistov a iných extrémistov v online prostredí.

Váš otec bol rumunským Slovákom z Nadlaku, evanjelickým farárom a účastníkom SNP. Mama bola evanjelička z Vrútok. Kde sa zoznámili?

Mama ostala úplnou sirotou v siedmich rokoch po tom, čo jej otec padol v prvej svetovej vojne a matka umrela na rakovinu. Vychovali ju staršie sestry. Keď sa osamostatnila, odišla z Vrútok, kde vyrastala, do Bratislavy. Tam sa zamestnala ako banková úradníčka a niekde na stretnutiach evanjelickej mládeže sa zoznámila aj s budúcim manželom.

Aké prostredie vás formovalo?

Moje smerovanie bolo úplne jasné odmalička. Keby sme žili v normálnej demokratickej krajine, otec by zrejme volil štandardnú sociálnu demokraciu švédskeho typu.

K nášmu socializmu nemal práve vrelý vzťah, pretože komunisti tvrdo potláčali náboženstvo a on dobre videl, aké zmanipulované súdne procesy, justičné vraždy a väznenia sa u nás spustili v 50. rokoch.

Doma sa počúvala Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Otcovou výhodou bolo, že perfektne ovládal rumunčinu a latinčinu, za rok štúdia v zahraničí sa naučil aj francúzštinu. Rumunské vysielanie Slobodnej Európy totiž nebolo také rušené ako slovenské.

Prečo so ženou neodišiel do Rumunska?

Pôvodne aj chcel ako farár slúžiť rodákom v Nadlaku. Cez vojnu však dostal povolávací rozkaz do rumunskej armády, čo odmietol, a po vypuknutí SNP sa aktívne zapojil do odboja na Slovensku.

Po vojne sa do Rumunska dlhé roky bál vrátiť, lebo nevedel, či by ho za odmietnutie nastúpiť do tamojšej armády nepotrestali, hoci už mal československé občianstvo. Prvýkrát sa tam odvážil, až keď som mal 15 rokov.

Začali ste študovať na Prírodovedeckej fakulte, školu ste nedokončili. Čo sa stalo?

Dorazili sem vojská Varšavskej zmluvy a potlačili demokratizáciu režimu. Zlomilo ma to. Mal som 20 rokov, žil som tou obrovskou zmenou a zrazu sa mi zrútil svet. Že som to nezvládol, však bola de facto moja chyba.

Lákali vás komunisti do strany?

Iba raz počas povinnej vojenskej služby, kde som vykonával práporčícku funkciu. Odmietol som však so slovami, že sa na to necítim. Zrejme tam mali bordel, lebo nedostali k dispozícii kompletné materiály o mojej osobe. Až neskôr zistili, že som synom farára, a teda nevhodný, vo funkcii ma však už nechali.

Kde vás zastihol november 1989?

V maringotke v Hliníku nad Hronom, kde som pracoval na montážach. Počas generálneho štrajku som však mal práve trojdňové voľno, takže som bol doma v Ružomberku, kde som sa zapojil do demonštrácií.

Bol som sa pozrieť aj na vysokej škole vo Zvolene, uchvátila ma atmosféra zmeny. Fungoval tam pôvodný rektor, ktorý pozval starých komunistických funkcionárov, aby študentov presvedčili, že zmena režimu je hlúposť, že udalosti v Prahe sa stali úplne inak a komunisti im chcú v skutočnosti len dobre.

Chcel som k študentom prehovoriť, ale nedovolili mi to. Rektor, ktorý si vtedy ešte počínal ako samovládca, však čoskoro zaslúžene vo funkcii skončil.

Ján Benčík počas návštevy Václava Havla v Ružomberku. Foto - Jozef Petráš
Ján Benčík počas návštevy Václava Havla v Ružomberku. Foto – Jozef Petráš

Hneď ste zakladali aj Verejnosť proti násiliu?

Cez ružomberské podniky som nemal šancu priamo sa zapojiť, lebo podnik, kde som pracoval, mal sídlo v Bratislave. Do tašky som si však vzal Chartu ľudských práv, ústavu, text Charty 77 a v deň generálneho štrajku šiel na demonštráciu pred mestský úrad, kde sa postupne zhromaždilo okolo sedemtisíc ľudí.

Úradníci z okien pozerali na dav, dav na úradníkov, nik nevedel, čo presne robiť. Ľudia potom začali skandovať heslá, až niekto zakričal, prečo sa nevyvesí aspoň zástava. Na balkón však vyšiel zamestnanec úradu a habkal, že prístup k nej má len správca budovy a ten sa šiel práve najesť.

Jednu zástavu však mal aj robotník vedľa mňa, takže sme sa obaja vychytili a šli ju vyvesiť. A keď už som bol na balkóne, ostal som. Postupne prichádzali aj zástupcovia podnikového VPN z projekčného ústavu a zo štrajkových výborov iných podnikov vrátane najväčších závodov v meste od bavlnárov a z celulózky.

Spísal sa zoznam ľudí, ktorí chcú povedať svoj prejav, prihlásil som sa a nakoniec prehovoril za bratislavský podnik. A rovno som vtedy, hoci úplným omylom, pozval ľudí aj na ďalšiu demonštráciu.

Konkrétne?

V meste som videl nejaké plagáty, že v ten večer bude akcia na tému ekologických problémov Ružomberka. Logicky som si myslel, že za tým je nejaký konkrétny organizátor. Nebol, takže sa ma všetci pýtali, o čo ide. Odpovedal som, že som čítal takú výzvu a myslel si, že o tom vedia. Už to však bolo vyhlásené, a tak to nik neodvolal.

Zaangažoval som do toho evanjelického farára aj katolíckeho kaplána, ktorí tam prehovorili, a večer po demonštrácii sme si viacerí povedali, že oficiálne založíme mestský výbor VPN.

Tak sa aj stalo. V januári na zasadnutí výborov VPN zo závodov a z organizácií bol riadne zvolený celomestský Koordinačný výbor VPN a ja som bol zvolený za jeho predsedu.

Začali ste písať pre Ružomberský hlas, po roku vás však vyhodili.

Bolo to periodikum, ktoré vychádzalo už v 60. rokoch, až kým ho komunisti v rámci normalizácie nestopli. My sme ho obnovili, po asi troch číslach som ho však už robil sám.

Najmä vtedajšie KDH sa v meste profilovalo až na extrémne nacionalistickú úroveň, takže moje reportáže sa mu, logicky, nepáčili. Najviac výhrad mali jeho poslanci k môjmu kritickému textu o oslavách Hlinku a k článku o osude ružomberských Židov.

A keďže šlo o noviny spadajúce pod mesto, začal sa tlak na moje preradenie či vyhodenie. Poslanci za KDH, SNS a Stranu slobody v mestskej rade odhlasovali, aby som bol preradený na inú prácu, teda aby som nerobil noviny.

Nakoniec som odišiel dohodou, aby som nerobil problémy kamarátke, šéfke mestského kultúrneho strediska, ktoré noviny vydávalo, pretože v rozpočte nemala financie na žiadne miesto, kam by ma mohla preradiť.

Navyše dostala na vedomie, že ak sa ma nezbaví, pôjde aj ona. A hoci som odišiel, netrvalo dlho a rovnaký osud stihol aj ju. V živote sa však určite nestratila.

Ján Benčík. Foto – archív J. B.
Ján Benčík. Foto – archív J. B.

Na dôchodku ste mohli oddychovať, miesto toho ste začali aktívne blogovať o konšpirátoroch, extrémistoch, slovenských žoldnieroch bojujúcich na Ukrajine či o aktuálnych neonacistoch v parlamente. Čo vás motivovalo?

O náckoch som písal už do okresných novín v rokoch 1990 až 1992. Aktuálne blogovanie však malo svoju zvláštnu predohru. Po odchode na dôchodok som totiž uvažoval, čomu sa venovať vo voľnom čase popri častých vychádzkach do prírody. Kúpil som si počítač, syn mi urobil profil na Facebooku a spriatelil som sa s mnohými ľuďmi.

Medzi nimi sa našiel jeden, ktorý má na svedomí, že som začal podrobne mapovať správanie extrémistov – Marian Jaslovský. Pred asi tromi rokmi ma zavolal do jednej diskusie na dnes už neexistujúcej stránke Mlčanie od Tibora Rostasa. Dostal sa totiž do polemiky s jeho fanatickými fanúšikmi.

Zapojil som sa, vznikla diskusná prestrelka, Rostas si moje meno s Jaslovským zapamätal, a keď bol vo vysielaní Slobodného vysielača u Norberta Lichtnera, nestačil som sa čudovať, čo za hlúposti obaja

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |