Denník N

Ochranárka: Vďaka pastierom kôz rastú pri Bratislave orchidey, príroda ľudí občas potrebuje

Michaela Bartíková (1986) študovala na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde dnes pôsobí ako vedecká pracovníčka. V rámci projektu sa zameriava na ochranu brehule hnedej, rybárika riečneho a včelárika zlatého. Spolupracuje s Bratislavským ochranárskym združením, kde v minulosti robila mediálnu manažérku. Spoluzakladala Vodárenskú komunitnú záhradu, je vegetariánka. Foto – autorka
Michaela Bartíková (1986) študovala na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde dnes pôsobí ako vedecká pracovníčka. V rámci projektu sa zameriava na ochranu brehule hnedej, rybárika riečneho a včelárika zlatého. Spolupracuje s Bratislavským ochranárskym združením, kde v minulosti robila mediálnu manažérku. Spoluzakladala Vodárenskú komunitnú záhradu, je vegetariánka. Foto – autorka

Mokrade nie sú iba liahňou nepríjemného hmyzu, môžu nás zachrániť pred povodňami a navyše nám efektívne čistia vodu okolo nás. A aj keď sa zdá, že príroda by najlepšie fungovala bez človeka, niektorým krajinným oblastiam vedia ľudia pomôcť.

Tým, že sa snažíte chrániť mokrade, vlastne ochraňujete aj živočíchy a pre mnohých otravný hmyz. Nenadávajú vám za to ľudia?

Jednou z dezinformácií je, že mokrade sú len liahňou komárov, čo sa ľuďom nepáči. Rôzne vývojové štádiá komárov sú však dôležitou zložkou potravinového reťazca iných živočíchov. Nedávno sme pre deti robili aj interaktívnu výstavu práve o dôležitosti ochrany prostredia, v ktorom žijú vzácne a ubúdajúce druhy vtákov ako brehuľa hnedá, rybárik riečny a včelárik zlatý.

Mokraď som si vždy predstavovala ako bahnistú liaheň hmyzu. Čo sú vlastne mokrade?

Mokraď nie je iba zapáchajúca vodná plocha. Patria sem vodné plochy s trstinovými porastmi, nivy riek aj periodicky zaplavované lúky, ktoré sú doslova špongiou na zadržiavanie vody, a teda nenahraditeľnou ochranou proti povodniam. Mokrade sú dokonca aj rybníky alebo ryžové polia, ktoré vytvoril človek.

Kde na Slovensku môže človek vidieť peknú mokraď?

V národnej prírodnej rezervácii Šúr neďaleko Bratislavy je veľmi pekný, pôvodný jelšový les s rašeliniskom medzinárodného významu. Ľudia odnepamäti osídľovali okolie riek, pretože tam bola úrodná pôda, množstvo zvierat aj materiálu na stavbu obydlí a ošatenie. A keďže rašelina veľmi dobre konzervuje, na týchto miestach sa našlo aj množstvo historických artefaktov.

Takže by sme mali mokrade chrániť aj preto, aby raz zakonzervovali nás a našu kultúru.

V podstate veľmi dobre konzervujú čokoľvek. Navyše tu rastú aj vzácne druhy rastlín, ktoré inde nenájdeme. Najhoršie je, že strata mnohých mokradí vytváraním nelegálnych skládok a vypúšťaním chemikálií do prírody je nenávratná.

Vedia sa mokrade chemikálií časom zbaviť?

Aj keď sú významnými filtrami na čistenie vody, niektorých látok, najmä dusičnanov a pesticídov z poľnohospodárstva, sa zbavujú len veľmi ťažko. Ich zabudovaniu do tiel vodných živočíchov, či v konečnom dôsledku aj človeka, sa dá ťažko zabrániť.

Akú časť povrchu zeme tvorili a tvoria mokrade?

Patria celosvetovo k najohrozenejším ekosystémom, zaberajú len šesť percent zemského povrchu. Podľa odhadov do roku 2025 bude až 35 percent obyvateľstva niesť priame následky znižujúcich sa zásob vody. Na Slovensku napríklad z pôvodnej rozlohy rašelinísk nezostalo už ani 10 percent.

Ochranári mokradí veľa vyčítajú poľnohospodárom. Čo je za tým?

V minulosti sa veľa mokradí vysušovalo, aby sa získala pôda na pestovanie rastlín. Hladina podzemnej vody na území klesla a polia sa následne museli zavlažovať. Vysoké náklady mali poľnohospodári najprv na odvodnenie a neskôr ešte vyššie náklady na zavlažovanie. Zničením mokrade narušíme celý zložitý systém, ktorý vytvorila príroda, nový sa nedá vytvoriť kdekoľvek. Navyše je škoda, ak odvodňovaním alebo necitlivým pestovaním monokultúr kukurice či nepôvodných druhov rastlín prichádzame o druhovú rozmanitosť.

S vašou organizáciou sa snažíte urobiť prietoky aj na niektorých ramenách Dunaja. V čom okrem rýchlosti prúdenia vody sa mŕtve rameno líši od toho „živého“?

V sedemdesiatych rokoch bolo Devínske rameno odrezané od hlavného toku Dunaja. Tým, že tam prestala prúdiť voda, dochádzalo k vysychaniu lužného lesa na Slovanskom ostrove, ktorý je aj oblasťou európskeho významu a platí tam piaty stupeň ochrany. Navyše je to aj chránené vtáčie územie. V tomto mŕtvom ramene voda bývala len počas povodní, bola stojatá, a miestnych obyvateľov tak obťažovalo aj množstvo komárov. Keď sme v marci 2015 toto rameno sprietočnili, zlepšili sa podmienky pre mnohé druhy živočíchov – ryby, vtáky, ale v konečnom dôsledku je prostredie príjemnejšie aj pre ľudí. Podobnú aktivitu momentálne máme aj na Karloveskom ramene.

Stačilo by mokradiam, ak by ich človek neničil? Vedeli by samy existovať a uzdraviť sa?

Niektoré mokrade sú súčasťou kultúrnej krajiny, do ktorej človek stále nejakým spôsobom zasahuje. Napríklad zaplavované nivné lúky, ktoré boli v minulosti v okolí rieky Moravy spásané hovädzím dobytkom, či suchomilné pasienky na Devínskej Kobyle, kde ľudia pásli ovce a kozy. Aj vďaka nim sa tam, paradoxne, zachovávali vzácne druhy orchideí. Dnes funguje projekt, vďaka ktorému si tu ľudia sami môžu adoptovať kozu a zapojiť sa tak do tejto ochranárskej aktivity. Nedá sa jednoznačne povedať, že ak by človek prestal zasahovať do prírody, tak by zrazu všetko začalo ísť prirodzeným vývojom k lepšiemu. Aj kultúrna krajina má význam pre zachovanie niektorých druhov živočíchov, a ak človek prestane akokoľvek zasahovať do prírody a obnovovať ju, tak o ne prídeme.

Môžeme si teda trocha namyslene povedať, že sme pre prírodu dôležití?

Čiastočne áno. Aj v tejto oblasti však existujú rôzne postoje, ktoré si nemusia vždy nevyhnutne odporovať. Myslím, že lesoochranárske združenie Vlk má iný názor.

Povedali ste, že mokrade sú najohrozenejším ekosystémom. To sa však hovorí aj o ľadovcoch a pralesoch. Prečo by sme mali zachraňovať práve mokrade?

Je ťažké povedať, čo je pre nás najdôležitejšie. Mali by sme si chrániť to, čo máme v blízkosti, a myslieť aj na to, čo sme a čo nie sme schopní urobiť pre prírodu.

V poslednom čase sa veľa protestovalo proti vodným elektrárňam na Váhu. Na prvý pohľad to však vyzerá ako skvelý nápad, keďže ide o výrobu energie pomocou obnoviteľných zdrojov. Ako môže vodná elektráreň uškodiť?

Ľudia z Katedry ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa snažia ľuďom v rámci kampane „Za živé rieky“ vysvetľovať negatívne vplyvy práve tohto alternatívneho zdroja energie. Ak, samozrejme, porovnávame obnoviteľné zdroje, ako je energia vody, s energiou jadra či so spaľovaním fosílnych palív, tak tieto zdroje majú nepopierateľne svoje pozitíva. Ale nám zoológom a ekológom ide najmä o to, aby stavby na vodných tokoch napríklad nebránili migračným trasám živočíchov. Pritom by sa tieto migračné koridory dali po diskusii s odborníkmi vybudovať.

Aj keď je jasné, že niektorým živočíchom to môže skomplikovať život, neboli by prínosy takýchto vodných elektrární väčšie než straty?

Je to hypotetická otázka. Vieme o priamych dôsledkoch, ktoré by takáto stavba mala. Vieme zistiť, koľko živočíchov by tým zahynulo. Vtedy je asi lepšie premýšľať nad iným zdrojom, napríklad nad verernou alebo solárnou energiou, aj keď ani tu to nie je ideálne.

Žijete v meste, ale pracujete s prírodou. Snažíte sa do mesta preniesť trocha prírody?

Aj pre husto osídlené mesto je dôležité zachovať si – pre rekreáciu aj zmenu klímy – čo najväčšie zelené plochy. Je dobré ľudí zapojiť do budovania napríklad komunitných záhrad a naučiť ich byť sebestačnejšími, šetrnejšími, aby neplytvali potravinami. Aj na strechách mestských budov sa dajú napríklad chovať včely, či pestovať jedlo.

Komunitné záhrady sa však spájajú skôr s budovaním medziľudských vzťahov než s efektívnym pestovaním potravín. Naozaj sa to oplatí aj z tohto hľadiska?

Už tretí rok máme vďaka OZ Terra Voice vlastnú komunitnú záhradku pri Karloveskom ramene. Ide o Vodárenskú záhradu, ktorá bola kedysi nevyužívanou plochou. Teraz sa asi dvadsať ľudí dokáže počas niekoľkých mesiacov zásobiť vlastnou zeleninou. Nemusia si kupovať rajčiny zo Španielska, znižujú uhlíkovú stopu dopravy, ktorá by vznikla, a nepoužívajú pesticídy. Samozrejme, má to aj sociálny aspekt, že ľudia sa v rámci mesta viac zbližujú a spoznávajú. Každý si môže vybrať, čo je pre neho prínosnejšie. Podobných projektov je nielen v Bratislave viacero.

Ľudia, ktorí chcú chrániť prírodu, napríklad odmietajú lietať lietadlom, práve pre uhlíkovú stopu. Patríte k nim aj vy?

Mám kolegu, ktorý odmieta sadnúť do lietadla, ale ja lietadlom lietam. Nie som nejaký veľký cestovateľ, ale zdá sa mi škoda nevyužiť šancu byť za kratší čas niekde úplne inde. Existuje však zaujímavý projekt, ktorý môže uľahčiť zaspávanie ľuďom s podobným problémom, ako mám ja. Na webe si môžu vypočítať vplyv svojho cestovania na prírodu a podľa toho venovať presnú sumu napríklad na vysadenie stromov. V poslednom období som si všimla aj zvyšujúci sa záujem ľudí o takzvané „zelené“ cestovanie, využívanie alternatívnych zdrojov dopravy priamo v  cieľových destináciách, podporu lokálnej ekonomiky a podobne. Okrem toho sa aj tu na Slovensku snažím byť aspoň čiastočne potravinovo sebestačná a dopestovať si, čo sa dá, jedlom neplytvám, som vegetariánka, nekupujem si to najlacnejšie oblečenie z Bangladéša a, samozrejme, separujem.

Vedia ľudia na Slovensku využívať prírodu na rekreáciu?

Keď sa pozriete na hausbóty na Jaroveckom jazere, tak vidíte, že je to trocha iné vnímanie lásky k prírode. V Tatrách stavajú obrovské rekreačné rezorty na úkor stromov a vytvoria sterilné prostredie namiesto starého hodnotného lesa, v ktorom by sa ľudia vedeli zrekreovať oveľa lepšie než vo vybetónovanom bazéne s mizivým výhľadom na zničený les. V susednom Rakúsku majú také isté lužné lesy ako my, ktoré si čo najviac chránia a sú aj súčasťou národného parku. U nás sa na takom istom území môžu pomaly stavať golfové ihriská.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie