Prejavy normálnosti zostávali, ale represie sa stupňovali

Autor je britský novinár a spisovateľ

Sarah Rainsford prišla do Ruska nabalená syrovou omáčkou a čokoládou v čase, keď bol tamojší život síce tvrdý, ale nádej ešte nikdy nebola taká veľká. Jej odchod – v roku 2021 ju s charakteristickou zmesou šikanovania a klamstva Putinov režim vyhnal – bol príkladom toho, ako krajina upadá do diktatúry. V knihe Goodbye to Russia novinárka zaznamenáva svoj vzťah s Ruskom od čias života v Petrohrade v roku 1992 až po svoje posledné pôsobisko na poste moskovskej korešpondentky BBC. V čiastočne autobiografickom diele zaznamenáva politické a spoločenské dejiny Ruska, pričom čerpá zo svojich vynikajúcich reportáží. Treťou líniou je vojna na Ukrajine, o ktorej písala už po svojom vyhnaní. Ako poznamenáva, agresia v zahraničí zodpovedá represii doma.

Všetky tri línie spája rovnaký motív: Rusko je dnes nočnou morou, hoci pred tridsiatimi rokmi cudzincov očarúvalo. Preto si pred začiatkom univerzitného ruštiny išla Rainsford zdokonaliť svoje školské jazykové znalosti priamo tam. Nakoniec sa ponorila hlboko do postsovietskeho života v najpríťažlivejšom, no zároveň tragickom meste, kde pracovala v bare, nadväzovala priateľstvá a snažila sa pochopiť kruté zmeny, ktorými prechádzalo.

Politická sloboda bola takmer nespochybniteľná: Rusi mohli po desaťročiach prvýkrát hovoriť a konať, ako chceli. Problémom tentoraz nebola prisilná štátna moc, ale to, že jej bolo primálo. Ľudí, ktorí chceli viesť normálny život, ohrozovala mafia, nie úrady. Myšlienka, že by táto schátraná krajina mohla spustiť veľkú vojnu na Ukrajine a predstavovať vážnu hrozbu pre NATO, bola nepredstaviteľná.

To bola chyba. Korene ruského moderného vražedného imperializmu spočívajú v premárnených príležitostiach 90. rokov. Ľudia, ktorí najlepšie poznali Rusko – bývalé zajaté národy sovietskeho impéria –, robili všetko pre to, aby pred latentným autoritárstvom, šovinizmom a endemickým bezprávím varovali zvyšok sveta, lenže západniari boli príliš zaneprázdnení zarábaním peňazí a zábavou a Estóncov, Lotyšov, Litovčanov, Poliakov, Ukrajincov, Čečencov a iných nepočúvali. Pre cudzincov, na ktorých záležalo (teda tých západných), bolo Rusko obrovským sľubným rozvíjajúcim sa trhom, partnerom vo vojne proti terorizmu, riadeným ľuďmi, ktorí väčšinou hovorili o demokracii. Bol to čas na cukor, nie bič. Cenu za vtedajšiu chamtivosť, samoľúbosť a naivitu teraz platia Ukrajinci a čoskoro ju možno budeme platiť aj my ostatní.

Zahraniční korešpondenti sa často nazdávajú, že keď končia svoje pôsobenie v nejakej krajine, musia o tom napísať knihu. V mnohých prípadoch by malo zostať len pri myšlienke. Ich nadrozmerné egá, obrovská zášť a kaleidoskopické správy môžu spôsobiť, že ich knihy budú samoľúbe a trpké. Najmä moskovskí korešpondenti zo západných krajín sa až príliš často ocitajú v zajatí kremeľského zmýšľania a svetonázoru zameraného na Rusko (či skôr Moskvu). Kým si osvojíte ruský jazyk, prelomíte každodennú hrubosť a zažijete to, čo Rainsford nazýva „ťažko vybojovaným ruským teplom“, a navštívite aspoň väčšinu z jedenástich časových pásiem obrovskej krajiny, zostáva vám už len málo času na okolie, napríklad na Ukrajinu.

To však nie je Rainsfordovej prípad. V prvom rade nie je vystatovačná, i keď mnohí čitatelia by možno chceli vedieť o ostrej i súcitnej pozorovateľke niečo viac. Dozvedáme sa síce o inšpiratívnej učiteľke ruštiny na štátnej škole (žiaľ, takmer vyhynutý druh), psovi menom Smudge a manželovi, ktorého volá Kes a ktorý má rád salsu (spomienka na ich vyslanie na Kubu), no veľa toho o nich nehovorí. (V skutočnosti je Kester Aspden uznávaným autorom s fascinujúcim osobným príbehom.)

Ale Rainsfordovej inštinkt osobné pasáže knihy zosilňuje. Je zmätená, vystrašená a nešťastná, keď jej ako údajnej hrozbe pre národnú bezpečnosť zamietnu vstup do Moskvy, miesta jej bydliska. Jej naťahujúce sa vyhostenie sa stáva medzinárodným škandálom. Ale ako píše, to všetko je v porovnaní s vražednými represiami okolo nej „hlúpo nedôležité“.

Pre optimistov bude kniha Goodbye to Russia, a Personal Reckoning from the Ruins of War dojímavým čítaním. Dnes je už ťažké predstaviť si éru – bolo to len pred 20 rokmi –, keď mala BBC v Moskve štyroch korešpondentov (pridajte si k tomu producentov a pomocný personál) a mohla bez obmedzení podávať správy z ktoréhokoľvek kúta krajiny. Dnes zahraniční korešpondenti pracujú pod dohľadom a riskujú, že ich uväznia ako špiónov, ako to dosvedčuje Rainsfordovej kolega z Wall Street Journal Evan Gershkovich, ktorého príbeh obohacuje o bohaté a silné detaily.

V knihe načrtáva aj osobnosť Vladimira Putina, ktorého kariéru zachytáva od pôsobenia v chaotickom Petrohrade 90. rokov až po cársku Moskvu a jej ničivú vojnovú mašinériu. Rainsford sa vyhýba kremľológii a teóriám o väzbách ruského vodcu na organizovaný zločin a veľký biznis, ale rozpráva iné príbehy. Píše, že jednou z kľúčových raných lekcií putinizmu bolo obliehanie školy v Beslane na severnom Kaukaze, kde pri zbabranom zásahu zomreli s čečenskými väzniteľmi aj stovky rukojemníkov. „Aby rozdrvil tých, čo ho vyzývajú, neušetril by nič a nikoho.“ Napokon zahynulo viac ako 330 ľudí, z toho 186 detí.

Z hľadiska Putinových kritikov táto udalosť (ako aj mnohé ďalšie) len potvrdila to, čo už vedeli: bývalý člen KGB síce dovolil povrchné prejavy politickej súťaže a zákonnosti, ale jeho skutočným cieľom bolo prerobiť ruský štát na hrôzostrašný nástroj moci. Problém novinárov spočíval v tom, že v krajine zostalo dosť prejavov normálnosti na to, aby cítili povinnosť o tom informovať. Putin sa rád vykresľoval ako niekto, kto naozaj vzišiel z volieb, preto sa stále konali voľby, súdne procesy, tlačové konferencie a všetky náležitosti, ktoré patria k politike, kde si politici navzájom konkurujú.

Po celý čas sa však zároveň stupňovali represie. Niekedy to bolo komické. Rainsford napríklad opisuje, ako sa úrady pokúšali pošpiniť opozičného politika Iľju Jašina, ktorý sa v roku 2015 uchádzal o poslanecké kreslo v provinčnom meste Kostroma. Rozdávali noviny s názvom Kostromova gejská pravda, kde písali o gejskej sexuálnej hračke, ktorá sa údajne našla v Jašinovom moskovskom byte, alebo dávali rady „ako rozpoznať geja v dave“. Častejšie to však bolo zlovestné a vražedné, keď za svoju statočnosť zaplatila životom novinárka Anna Politkovská (zastrelená) či opoziční lídri ako Boris Nemcov (takisto) a Alexej Navaľnyj (záhadne zomrel vo väzení). Nášho spoločného priateľa anglo-ruského politika Vladimira Kara-Murzu odsúdili za poškodzovanie celosvetovej povesti Ruska, pretože „prezentoval krajinu ako štát, v ktorom sú porušované ľudské práva“. (Toho nedávno prepustili pri výmene väzňov za špiónov, rovnako ako Gershkovicha a Jašina.) Jeden z mnohých vynikajúcich portrétov venovala autorka disidentke Anastasii, ktorá dnes žije v exile. „V tejto krajine sa necítim bezpečne,“ hovorí Rainsfordovej. „Dokonca sa bojím, keď počujem niekoho klopať na dvere. Chápem, že môžu prísť kedykoľvek. Vždy keď čítate správy, pomyslíte si: Bože, kedy sa to skončí? Kedy sa zastaví mašinéria represií?“

Takéto výkriky zaznievali aj počas stalinského teroru v 30. rokoch minulého storočia. A práve história, píše novinárka, mala byť podľa optimistickej optiky najlepšou obranou Ruska proti návratu k tyranii. Napokon, hrôza z nacistickej éry údajne zaočkovala Nemecko proti akémukoľvek návratu k autoritárstvu. Pravdepodobnejšie však je, že sovietska minulosť pôsobí na Rusko ako historický magnet, nie ako odstrašujúci prostriedok.

Rainsfordovej pretrvávajúcu nostalgiu za krajinou, ktorá ju odmietla, zabila vojna proti Ukrajine. Ako píše, „zostáva len málo vecí, ktoré nepoškvrnilo“ Putinovo štvrťstoročie pri moci. Ešte celkom nestratila vieru, že lepšie Rusko je možné, hoci tento záblesk nádeje nenájde veľa pochopenia medzi Ukrajincami, ktorých utrpenie tak živo zobrazuje.