Rodičia majú pocit, že musia byť dokonalí, to je veľká pasca, vraví špeciálna pedagogička Pekarovičová a vyberá päť kníh o deťoch a učení

Pátos rešpektujúcej výchovy niekedy vyvoláva v rodičoch úzkosti. Majú pocit, že musia byť dokonalí, myslí si špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová. Podľa nej by sme však mali byť láskaví aj k svojim chybám.

V rozhovore vraví, že cez tvorenie sa dá naučiť veľa o svete, že deti sa majú hýbať a spoznávať svet rukami, nemusia sa ponáhľať do „intelektuálneho“ sveta.

A odporúča päť kníh, ktoré môžu pomôcť deťom a ich rodičom pri učení.

Boli ste dobrá školáčka?

Podľa mňa áno. Bola som snaživá a tým som vedela vyriešiť veľa zo svojich nedokonalostí, ktoré spôsobuje nepozornosť. Môj najlepší kamarát by dnes spĺňal diagnostiky dyslexie a dysgrafie a ja som ho sprevádzala, aby tú školu dal. Občas s humorom poviem, že moja prax sa začala v prvej triede na základnej škole.

Mali ste s nejakými predmetmi problém?

Jedna časť učenia je inteligencia a rozumové schopnosti, ale veľmi významnú časť tvorí aj emocionalita. Keďže som mala veľmi podporujúce rodinné zázemie, môj otec bol láskavý učiteľ, tak som nikdy nevnímala známky ako niečo, čo by ma malo nejako predurčovať. Táto odvaha mi veľmi pomáhala.

Bola som dieťa, ktorému dosť kolísala pozornosť, takže pre mňa boli úplne typické chyby z nepozornosti a s tým spojené nerovnomerné výkony Raz som niečo zvládla na jednotku a inokedy na štvorku.

Som tiež dysortografická (dysortografia je špecifická porucha postihujúca pravopis – pozn. red.), čiže dodnes sú moje písomné prejavy s gramatickými chybami. Moji klienti si na to už zvykli. Niektorí to považujú za znak neprofesionality, iní to berú tak, že sa viem lepšie vcítiť do ich detí.

Ako môžeme zistiť, že naše dieťa má ťažkosti s učením?

To je ťažká otázka. Môžeme si všímať typické chyby, napríklad nerovnomernosť vo výkone. Tak ako som to mala ja.

Môžeme si všímať aj to, že už vývinový štart nebol úplne typický. Napríklad bol oneskorený vývin reči. Prípadne dieťa preskakovalo nejaké obdobia, vôbec neštvornožkovalo a hneď sa postavilo. Dlho nerozprávalo a zrazu hovorilo celé vety.

Môžeme si všímať aj nejaké príznaky v životnom štýle, napríklad keď má dieťa zlý spánok. Často sa to spája s poruchou pozornosti – objavujú sa ťažkosti v zaspávaní, dieťa sa v noci často budí alebo mu veľmi skoro odchádzajú denné spánky.

V škôlke sú veľmi dobrými pomocníkmi pani učiteľky. Zdravý vývin detí totiž majú „v oku“. Možno nevedia povedať, či ide o nejakú poruchu, ale vedia intuitívne veľmi dobre vycítiť, že niekde by mohol byť problém. Preto vždy vravím, aby ste počúvali pani učiteľky v škôlke, ony to myslia dobre.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali päť kníh o deťoch, učení, motivácii či problémoch v škole. Ako prvú ste vybrali Emila z Lönnebergy od Astrid Lindgrenovej. Prečo?

Často hovorím, že čítať si o Emilovi je milé a úsmevné, ale vychovávať Emila je veľmi ťažké. No aj Emil sa stal nakoniec starostom, takže tá kniha dáva rodičom nádej, že aj nie úplne štandardné deti sú šikovné a môžu dokázať veľké veci. Preto je pre mňa Emil či Pippi Dlhá pančucha prvá voľba. Hlavné postavy sú totiž veľmi silné osobnosti a nemôžete k nim pristupovať štandardne. Ktovie, ako by Emil dopadol, keby jeho mama bola veľmi prísna.

Zároveň ani Emilov otec nefungoval podľa príručiek, no napriek tomu to Emil zvládol. Deti sú totiž veľmi silné. Stretávajú dobré pani učiteľky aj veľmi prísne, zažívajú nespravodlivosť, ale mnohé deti sú práve preto také úžasné, lebo v živote stretli niekoho, kvôli komu museli aktivizovať všetky svoje sily, aby to v takom prostredí zvládli.

Pri príprave na tento rozhovor som si pustil jeden diel Emila na YouTube. Pesnička „Moja milá kôlnička, už zasa ma tu máš…“ vo mne vyvolala spomienky na detstvo, no zároveň mi bolo úzko, keď som videl, ako otec Emila naháňa, ten sa pred ním skrýva v kôlničke, zakrýva si uši, aby nepočul jeho krik a to, ako sa otec snažil vyvaliť dvere. S akými pocitmi sa pozeráte na príbehy, ktoré sme všetci v detstve poznali, no sú na míle vzdialené od rešpektujúcej výchovy?

Romanticky som to vybrala ako knihu, ktorá ukazuje, že v deťoch je sila. No zároveň ak si myslíme, že sme sa niekam posunuli, tak mnohí rodičia by s tým nesúhlasili. Často sa v školách stáva, že sa nerešpektujú opatrenia z poradne, nedodržujú sa individuálne plány, mnohí učitelia vravia, že je to len výmysel. V školách nemáme zabezpečené, aby podmienky, ktoré deti potrebujú, bolo vôbec možné nastaviť. Školy na to nemajú prostredie, financie ani materiálne zabezpečenie.

Ani my nie sme dokonalí rodičia. Pátos rešpektujúcej výchovy niekedy vyvoláva v rodičoch úzkosti. Majú pocit, že musia byť dokonalí, a to je veľká pasca. Mali by sme byť preto láskaví aj k svojim chybám.

No predsa sme sa v niečom posunuli a mnohým nám je jasné, že to, čo robí Emilov otec, nie je bežný štýl výchovy. A aj na ňom môžeme vidieť, ako sme boli my vychovávaní v porovnaní s tým, ako chceme vychovávať svoje deti. Mnohí nechcú vychovávať svoje deti tak, ako si to sami zažili. No zároveň treba chápať, že naši rodičia žili v inej dobe a nevedeli, ako to majú robiť.

A aj dnes narážame na rôzne, často protichodné výchovné stratégie. Rodičia sa v nich musia zorientovať a možno si dnes myslíme, že robíme niečo pre dobro detí, a až po rokoch zistíme, že to bola slepá ulička.

Stáva sa, že rodičia majú obavy, že ich dieťa školu nebude zvládať, hoci ono samotné je vlastne úplne v pohode? Prečo sa to deje?

Keď rodičia a prvorodičia vstupujú do neznámych vôd, akými je aj škola, majú pocit, že sa tým ovplyvní celý život dieťaťa. Samozrejme, chceme, aby naše dieťa bolo šťastné a úspešné, a preto v takejto situácii prirodzene prichádzajú aj obavy.

Môže sa zároveň stať, že naše dieťa nezapadá. Ono vlastne nie je ťažké nezapadnúť do škatuľky vzdelávacieho systému, ktorý nebol dlhé roky reformovaný.

Stáva sa tiež, že keď dieťa má nejakú poruchu a rodič mal tú smolu, že sa nestretol s podporným prostredím, tak začne dieťa pred systémom ochraňovať. Vtedy mnohí rodičia volia domáce vzdelávanie. Niektorí prečítajú také knihy a urobia si také kurzy, že si akoby urobili pedagogickú vysokú školu.

No mnohí sa aj časom upokoja, lebo zistia, že deti sa do piateho ročníka rozbehnú. Tlak na rodičov časom klesá.

Druhá kniha, ktorú ste vybrali, je Myšlienkové mapy pre deti. V akých situáciách dokážu byť myšlienkové mapy užitočnou pomôckou?

Vieme, že u detí máme problémy s porozumením toho, čo čítajú. Na druhom stupni sa predpokladá, že už máme zvládnuté čítanie ako také, a mali by sme viac pracovať s obsahom. Myšlienkové mapy sú dobrým spôsobom, ako deti učiť spoznámkovať si učivo, vyberať si to, čo je podstatné, a členiť si prečítaný text. Najmä pokiaľ sú vizuálne založené.

Kniha ponúka viacero spôsobov, ako je možné využívať myšlienkové mapy. Nemusí ísť len o text, ale môžem tak podporiť dieťa, aby sa napríklad dokázalo samo zbaliť na dovolenku.

Ako myšlienkové mapy fungujú?

Ich veľkou výhodou je, že vám zadefinujú základné okruhy otázok: čo, kde, kedy, ako… Alebo môžu fungovať ako osnova, ktorá vám logicky rozčlení text. Dáva nám konkrétnu štruktúru a my si tak môžeme roztriediť masu informácií do škatuliek.

Navyše to deti núti nielen prepisovať celé vety, ale musia hovoriť vlastnými slovami a používať krátke body. To je užitočné pri spracovaní textu. A tí, ktorí neradi píšu, si do mapy môžu robiť obrázky.

Pre ľudí, ktorým pomáha vizualizovanie a kategorizovanie, je to užitočné. Ale je pravda, že to nie je pre všetkých. Napríklad môj syn myšlienkové mapy neznáša.

Pre aké predmety sú myšlienkové mapy vhodné?

Začínajú byť zaujímavé, keď chcem učiť dieťa spracovávať si poznámky. To sa začína v treťom až štvrtom ročníku. Kniha ukazuje viaceré spôsoby pre rôzne predmety, ale aj bežné situácie, napríklad keď niekam ideme alebo chceme niečo zmeniť. Mnohí rodičia sa snažia stanoviť nejaké pravidlá používania mobilov a aj toto môžu spracovať v podobe myšlienkovej mapy. Kniha teda ukazuje, že využitie myšlienkových máp môže byť naozaj rozmanité.

Čitateľská gramotnosť je na Slovensku vážny problém. Podľa testovania PISA tretina 15-ročných detí nerozumie písanému textu. Môže rodičom pomôcť kniha Ako rozvíjať porozumenie textu u žiaka od Petra Gavoru?

Verím, že áno. Táto kniha možno nie je až taká atraktívna, je to príručka pre učiteľov. Nie je teda určená rodičom, ale podľa mňa je skvelá.

Vysvetľuje, ako sa učíme čítať, že existuje nejaké predčitateľské obdobie. Že čítanie začíname vnímaním jazyka po fonematickej stránke. Všímame si, že slová majú rôzne dĺžky, máme nejaké slabiky a melódiu… Toto obdobie je kľúčové. Aj výskumy ukazujú, že ak majú deti oslabenia vo fonematickom uvedomovaní, s vysokou pravdepodobnosťou budú v školskom veku slabými čitateľmi.

Máme na to výskumy, logopédi majú testy, aby sa to dalo včas identifikovať, naše poradne nimi disponujú. Máme vymyslené aj stimulačné programy. Takže je dôležité, aby o tom rodičia vedeli.

Učenie je ako stavba, v každom období ľudského života potrebujete stavať niečo iné. Možno to nie je úplne o čítaní, ale mám pocit, že sa potrebujeme vrátiť k tomu, že deti sa majú hýbať a spoznávať svet rukami. Nemusíme sa ponáhľať do „intelektuálneho“ sveta, kde sa deti učia angličtinu v predškolskom veku. Pokiaľ teda nie sme bilingválna rodina. Skrátka, doprajme deťom, aby boli deťmi a spoznávali zmyslami svet. Lebo to je prvý stavebný kameň pre ich ďalšie učenie.

Čo ďalšie sa rodičia z knihy dozvedia?

Na knihe sa mi páči, že vysvetľuje etapy učenia a čítania, či už cez fonematiku, alebo cez spoznávanie písmeniek a ich spojenie do slabík. Následne sa dostávame do fázy prvého čítania. Nie je to tak, že po skončení prvého ročníka musíme mať doma perfektného čitateľa.

Vďaka tejto knihe pochopíme, že prvé štyri roky máme čas a že ak sa niečo zadrháva, je tam krásne napísané, k čomu sa máme vrátiť.

Pre druhý stupeň zas kniha obsahuje návody, ako aktivizovať porozumenie čítanému textu. Nájdete v nej konkrétne metódy, ako rozvíjať kritické myslenie a aké otázky môžeme po prečítaní textu deťom klásť na posilnenie porozumenia. Je teda plná úžasných návodov a rodičia si môžu vybrať to, čo im vyhovuje.

Občas rodičia povedia, že ich dieťa nie je na knižky. Alebo majú dve deti, jedno číta a druhé nie je „čitateľský typ“. Máme to nejako riešiť? Ako podporiť čítanie u takýchto detí?

Myslím si, že je dôležité, aby dieťa vedelo čítať a aby mu to dávalo zmysel. Pretože bez čítania sa v živote nepohne. Rozhodovala by som sa teda podľa toho, či moje dieťa dokáže pracovať s textom a využívať ho na to, aby mohlo spokojne žiť. Ak by som vnímala, že dieťa v tejto oblasti zlyháva, snažila by som sa ho podporovať. No je veľká chyba myslieť si, že sa to má zlepšiť len čítaním. Väčšinou musíme objaviť tie oslabené čiastkové funkcie, ktoré sa podieľajú na čítaní, a posilniť ich.

Niektoré deti zas čítanie nebaví, pretože sú to napríklad futbalisti alebo hokejisti a na takéto veci podľa nich nemajú čas. Ale to neznamená, že nevedia pracovať s textom alebo že si z neho nevedia vytiahnuť potrebné informácie.

Rozhodovala by som sa teda prakticky. Pre mňa má veľký význam, aby malo úsilie zmysel. Nepotrebujeme čítať len preto, aby som splnila nejaký sen o dokonalej mame.

No čo ak má dieťa s čítaním problém?

Vtedy je dôležité vedieť, či ide len o menšie oneskorenie alebo o špecifickú poruchu učenia. V tom sa môžu obrátiť na školu či poradňu. Väčšinou musíme doma trénovať, ideálne podľa odborne stanoveného plánu. A tu by som rada podporila rodičov v tvorivosti. Chápem, že je to veľmi ťažké v každodennom kolobehu. No o tom je aj ďalšia odporúčaná kniha Atómové návyky, ktorá radí, aby sme si z povinností urobili niečo zmysluplné a zvládnuteľné, aby to nebolo vnímané ako boj.

Pretože ak sa učenie začne spájať s nechuťou, zvyčajne to postihuje oboch – rodiča aj dieťa. Existuje však mnoho spôsobov, ako na to nazerať, a je dôležité ich len nájsť.

V čom teda kniha Atómové návyky môže pomôcť rodičom?

V prvom rade, keď hovoríme o problémoch alebo o tom, že by sme chceli niečo zlepšiť, tak vám odborníci často zdôrazňujú potrebu pravidelnosti. Musíme to robiť denne alebo aspoň každý druhý deň. To má totiž väčší význam než hodina učenia raz za týždeň. Súvisí to aj s tým, ako funguje naša pamäť. Potrebujeme si veci opakovať v určitých intervaloch.

Kniha Atómové návyky nám môže pomôcť s dlhodobým udržaním týchto návykov. Viem, aké je to ťažké, najmä keď ide o deti – motivovať seba je jedna vec, ale motivovať dieťa je dvojnásobná výzva.

V knihe sú spomenuté viaceré princípy. Napríklad že by nás to malo baviť. Pokiaľ ide o čítanie, nemusíme čítať dlhé knihy. Môžeme vyberať to, čo dieťa baví, vrátane komiksov. Nemusíme čítať celé knihy od začiatku do konca, ale môžeme sa aj striedať – ja prečítam jednu vetu, ty prečítaš ďalšiu. Dôležité je, aby sme si z toho spravili niečo zábavné. Keď deti potrebujú zistiť niečo nové, veľmi rada ich pozývam, aby sme si to spolu prečítali.

Druhá vec, ktorú považujem za veľmi užitočnú, je predpríprava. Často zlyhávame, pretože si nespravíme plán. Ak poviem dieťaťu, že ideme čítať, tak musíme vedieť, čo ideme čítať. Môj syn napríklad rád číta vtipy, môžem teda využiť jeho záujem, ale musím mať pripravené aj vhodné materiály. Kniha ponúka užitočné rady, ako rozmýšľať nad prípravou, aby to bolo jednoduché.

Ďalší dôležitý aspekt je mať veci na očiach. Ak ideme trénovať písanie, nemôžeme sa zaoberať hľadaním vhodného zošita, pretože zrazu sú všetky cvičné zošity stratené. Asi máme doma nejakých škriatkov, ktorí schovali všetky papiere. Zistíme, že máme len čisté kancelárske papiere, ale dieťa potrebuje linajkový. Tieto situácie nám berú čas.

Keď máme pripravené pekné perá alebo fixky, obklopíme sa vecami, ktoré máme radi, tak sa nám aj ľahšie učí a máme to na očiach. Stačí len siahnuť a začať.

Základná pedagogická zásada hovorí, že výzvy musia byť primerané. Je jedno, že dieťa je už tretiak a malo by už čítať nejaké vety. Ak tam ešte nie je, musím mu pripraviť zvládnuteľné texty. Nie ľahké, ale primerané.

Je to dôležité, pretože čím viac sa rozširuje priepasť medzi tým, čo dieťa vie, a tým, čo by malo vedieť, tým väčšia je pri učení frustrácia. Frustrácia ovplyvňuje pamäť a fungovanie mozgu. Preto potrebujeme prostredie, ktoré podporuje radosť, aby nám učenie išlo od ruky. Ak sa učenie končí kričaním, mozog dieťaťa sa v podstate „zablokuje“.

Autor knihy James Clear odporúča aj zaznamenávať si pokrok. Má okolo toho vytvorený aj biznis a predáva napríklad zápisníky, do ktorých si môžu ľudia značiť plnenie svojich úloh. Je dobrý nápad vytvoriť si s dieťaťom nejaký graf alebo tabuľku? Alebo to môže byť skôr stresujúce, ak plán neplníme?

Keď som tú knihu čítala, nepredstavovala som si grafy, ale skôr nejaké nádobky s cukríkmi, nálepky, pečiatky a podobne. Ale vo všeobecnosti si myslím, že je to skvelý nápad. Vidím to na sebe. Po dlhšom čase som sa začala opäť učiť angličtinu, podľa tejto knižky som si spravila vyhodnocovací papierik a vidím, že ma to motivuje. Je super vidieť pokrok. Predtým som si to nemyslela, skôr som očakávala, že ma to bude zaťažovať.

Keď rodič uvažuje nad podobným prístupom, vždy odporúčam predstaviť si zlý scenár a pokúsiť sa mu predísť. Je dôležité nastaviť to tak, aby to bolo viac motivujúce. A ak to aj tak nebude fungovať, majte plán, ako to ukončiť so cťou. Môžeme si povedať, že toto nám nevyšlo, a ukončiť to bez zbytočného stresu.

Je dôležité to pomenovať, inak to odchádza do stratena. Dieťa si na to zvykne a povie si, že mama má zas len nejaký šialený nápad, ju to po týždni-dvoch prejde. Je preto lepšie, ak to ukončíme a pomenujeme. Povieme si, že sme išli touto cestou, tá nevyšla, ale nevzdáme sa a budeme hľadať ďalej a zlepšovať naše nápady.

Kniha ďalej hovorí: radšej začnite s malými cieľmi. Prečítajte napríklad len jednu vetu, ale začnite. Naučme sa začať, potom nám dáva zmysel pokračovať. Tento prístup funguje aj pri deťoch. Napríklad keď nechcú robiť úlohu, môžeme im povedať, aby spravili len pár príkladov a uvidíme. Keď dieťa prevracia oči nad dlhým zoznamom úloh, môžem povedať, že tomu budeme venovať len 10 minút a uvidíme, koľko stihneme.

To deti naučí začať, čo býva častý problém. A potom zrazu zistia, že už majú polovicu hotovú, a tak to hneď aj dokončia. Alebo prídu skôr zvonku domov a vedia, že to za 10-20 minút celé dokončia.

Piatou odporúčanou knihou je Tvoříme s prožitkem. V čom môže táto kniha deťom pomôcť?

Myslím si, že cez tvorenie sa dá naučiť veľa o svete. Zároveň druhou najčastejšiu oblasťou, s ktorou sa trápia moji rodičia, je písanie. Cez tvorenie si vieme pripraviť ruky na písanie.

Tvorenie je radostný čas, no doba trochu pokrivila aj také kreslenie. Často prekresľujeme nejaké obrázky z Pinterestu a snažíme sa dobehnúť dokonalý grafický svet počítačov. Táto kniha je iná. Nerieši, čo kreslíme a ako to bude vyzerať. Namiesto toho sa sústreďuje na tvorbu a na to, kam nás tento proces dovedie.

Obsahuje rôzne postupy. Niektoré projekty sa napríklad začínajú vyhadzovaním listov do vzduchu a sledovaním, ako letia. Až potom sa prechádza ku kresleniu padajúceho lístia a k experimentovaniu s rôznymi technikami tvorby. Výsledok nie je podstatný. Dôležité je, aby sa deti cítili slobodne a užívali si ten proces.

V práci využívam prvky artefiletiky (využívanie umeleckých aktivít vo vzdelávaní a výchove – pozn. red.), ktoré kladú dôraz na zážitky pri tvorbe. Mám s tým výborné skúsenosti. Keď sa zameriavame na proces, využívame netradičnejšie pomôcky, a keď sa viac uvoľníme, je to niečo úplne iné. Používanie netradičných materiálov, ako sú prírodné predmety, nite alebo klinčeky, môže priniesť úplne iný zážitok.

Prečo je tvorivosť pre dieťa taká dôležitá?

Pre mňa je často dôležité, aby dieťa rado robilo s ceruzkou, aby si rado sadlo a niečo kreslilo.

Keď dieťa chytí do ruky nejaký nástroj, trénuje si úchopy, ktoré neskôr využije pri písaní. Keď pracuje s drobnými predmetmi, ako sú spinky, tak ich musí chytať štipkovitým úchopom. Týmto spôsobom teda nenápadne formujem jeho ruku.

Pozitívny vzťah k takýmto činnostiam je dôležitý. Písanie si vyžaduje schopnosť prekresliť tvar, ktorý vidím. Ak teda dieťa získa skúsenosti pri tvorení, pomáha mu to rozvíjať skryté funkcie potrebné na písanie. Tvorenie je proces zábavný a nenásilný a dieťaťu môže priniesť radosť a zmysel. Týmto spôsobom budujem aj jeho dôveru vo svoje schopnosti. Ak zmiernim nechuť k aktivitám s ceruzkou, ľahšie sa mi buduje chuť k práci s perom.