Razia vo Waxe ma neprekvapila, zjavne bola politicky motivovaná, hovorí expert na drogovú politiku

„Keď užijete drogu, nerobí to z vás feťáka a nerobí to z vás človeka bez práv. Nerobí to z vás človeka, ktorému sa môže policajt pri zákroku vysmievať a porušovať jeho práva,“ hovorí expert na drogovú politiku Jakub Popík zo Slovenskej akadémie vied.

Policajné razie v podnikoch Kácečko v lete tohto roka a Wax2 počas tohto víkendu podľa neho nie sú efektívnym nástrojom v boji proti drogovej problematike a vníma ich ako šikanu a politické rozhodnutie.

V rozhovore hovorí:

• prečo drogy ako také nie sú problém;
• o efektívnych stratégiách proti drogovej problematike;
• o právach účastníkov akcie pri razii;
• o počiatkoch vojny proti drogám a paralelách s dnešnými autoritárskymi režimami.

Ako vnímate piatkovú raziu v klube Wax2?

Ako niečo očakávané, ale veľmi trápne. Drogovej politike sa venujem už siedmy rok z odbornej stránky a aj učím o dosahu vojny proti drogám na vysokej škole, takže viem na základe celosvetových ukazovateľov posúdiť efektivitu týchto razií a to, kam takýto prístup speje. Celý svet už pred začiatkom tohto milénia začal chápať, že vojna proti drogám založená na sile a vyvolávaní strachu má úplne opačný efekt než ten, ktorý chce dosiahnuť: odstrašiť ľudí od užívania drog.

To je ten cieľ, ktorý si vojna proti drogám stanovila. Sformulovaný bol v základných medzinárodnoprávnych dokumentoch, ktoré vojnu proti drogám začali, je to jednotný Dohovor o drogách a narkotikách z roku 1961, kde je už v preambule zakotvený záväzok bojovať. „Svet by mal bojovať so zlom drog.“ To znamená, že drogy sú tam už označené slovom zlo, čo stavia všetku výslednú politiku a snahy do moralistickej roviny. Keď je váš nepriateľ a priori zlý a nemorálny, boj proti nemu sa stáva až križiackou výpravou, v ktorej sme ochotní pokračovať bez ohľadu na to, koľko stojí a koľko obetí prináša.

Drogy nie sú nepriateľ. Richard Nixon mal v roku 1971 ako prezident USA slávny prejav, v ktorom označil drogy za nepriateľa číslo jeden. Ibaže on povedal, že najväčší problém nie sú drogy ako také, ale „drug abuse“, teda zneužívanie alebo nebezpečné užívanie drog. Ja si dovolím nesúhlasiť ani s touto presnejšou interpretáciou.

Prečo? 

Pretože zneužívanie drog naozaj nie je to, čo našej spoločnosti spôsobuje najväčšie škody. Podľa mňa je veľa vecí, ktoré štátnu kasu stoja niekoľkonásobne viac a zasahujú do spoločenskej kohézie oveľa viac ako to, že niekto užíva drogy, a v konečnom dôsledku aj to, že niekto si ničí zdravie drogami. Existuje právo na telesnú integritu, človek má právo so svojím telom robiť aj zlé rozhodnutia. Áno, tie sa dokážu odraziť aj v spoločnosti, napríklad na zaťažení zdravotného systému. Ale máme legálne drogy ako alkohol, ktoré zaťažujú systém až tak, že sa im dá, ako v prípade alkoholu, prisúdiť každá piata smrť na Slovensku, a neriešime ich takým brutálnym spôsobom ako iné drogy.

Drogy nie sú nepriateľ. Existuje tu veľa vecí, ktoré poškodzujú dobré mravy viac ako drogy, no ich užívatelia sú takým obetným baránkom. To je to, čo potom legitimizuje všetky tanky, ktoré sa nakúpia v boji proti kartelom, alebo ozbrojovanie mestských policajtov v Spojených štátoch, pričom práve tento prístup nijako nepomohol. Za tých šesťdesiat rokov, čo tento experiment trvá, sa s čiernym trhom nepodarilo nič spraviť. Ak stále žijeme v tom, že sa spraví nejaký počet razií a potom budeme mať spoločnosť bez drog a bez ich užívateľov, sme na veľkom omyle. A dôkazov, že sa mýlime, je veľa.

Napríklad? 

Stačí sa pozrieť na okolitý svet, ktorý už upustil od tohto najmenej efektívneho a najdrahšieho systému sociálnej kontroly. Je úplne v poriadku, že štát chce chrániť verejné zdravie a verejný poriadok, ale sú oveľa účinnejšie, menej invazívne a lacnejšie prostriedky, ktoré už roky fungujú v iných štátoch.

Hovoríte, že razia vás neprekvapila. V posledných rokoch sa však už takéto veci nediali. Prečo sa razie používali a prečo sú podľa vás neefektívne?

K drogovej politike začínajú po roku 2000 pristupovať štáty dvoma rozličnými spôsobmi. V slovenskom kontexte je dôležitý rok 2004, keď parlament prijal novelu Trestného zákona. Vtedy bol minister spravodlivosti Daniel Lipšic a minister vnútra bol Vladimír Palko. Novela zaviedla prísnejšie tresty, aj čo sa týka drog, pričom celý argument bol postavený na tom, že marihuana je vstupná droga, čo tvrdil Palko, a je škodlivejšia ako alkohol, čo šíril Lipšic. Obe tvrdenia sú mylné a vedeckou komunitou už niekoľkokrát vyvrátené.

Tento zákon stále dovoľuje silovým zložkám používať tie najtvrdšie prostriedky na boj s organizovaným zločinom, ktorý bol začiatkom milénia na Slovensku stále veľkým problémom. Pre policajta je jednoduchšie zobrať človeka do väzby na základe toho, že má jedno vrecúško s nejakou sušinu alebo s kryštalickou látkou, a nie na základe toho, že proti nemu na základe dlhšieho vyšetrovania zozbieram konkrétne dôkazy. Preto ma neprekvapilo, že si polícia tento nástroj ponechala, lebo má naň právo, ale v posledných rokoch upúšťala od jeho využívania.

Prečo? 

Viacerí bývalí policajní prezidenti v médiách hovorili, že to je plytvanie času a zdrojov polície, aby sa zadržiavali obyčajní užívatelia drog. Aj niekoľko bývalých ministrov spravodlivosti hovorilo, že chcú oddeliť užívateľov od dílerov, no spravilo sa len to, že za menšie množstvo je nižší trest a za veľké množstvo je vyšší trest. Stále sa im to nepodarilo dostať do praxe. Zákon takéto zásahy ako cez víkend teda povoľuje. Stačí na raziu nalepiť, že je proti drogám, a to ju v očiach spoločnosti legitimizuje, pretože drogy sú zlo. Ale v širšom kontexte je viditeľné, že razie vlastne nefungujú, že iné štáty to robia inak a úspešnejšie. Mali by sme spozornieť aj nad možnosťou, že ide o zástupnú tému, ktorou štát či už schválne, alebo nechtiac odvracia pozornosť od svojich zlyhaní.

Plus teda tým tretím a hlavným faktorom, prečo ma neprekvapila razia vo Waxe, je spôsob, akým vláda stigmatizuje opozíciu, občiansky aktivizmus a takzvanú bratislavskú kaviareň. Dokonca si myslím, že viem vytypovať aj konkrétne podniky, kde sa pravdepodobne stane ďalšia. Všetky sú známe politickým aktivizmom, hosťovaním zahraničných umelcov a umelkýň, podporou kvír ľudí či otvorenej kultúry.

Takže súhlasíte s tým, čo už povedal europoslanec Progresívneho Slovenska Martin Hojsík a platforma Otvorená kultúra a čo naznačuje aj status okresnej organizácie Smer v Pezinku, že razia bola politicky motivovaná?

Ak chceme hľadať drogy, sú na to oveľa efektívnejšie spôsoby, ktoré už samotná polícia uznala, keď razie prestala používať. A teraz to opäť začala robiť len preto, že môže. Ja tam už iný dôvod nevidím. Ani z odborného a vecného hľadiska to neviem vidieť inak ako priame zameranie sa na jednu politickú skupinu.

Aké sú tie efektívnejšie spôsoby boja s drogovou problematikou?

Podľa toho, aký je cieľ. Ak chceme mať menej ľudí vo väzení za drogy, stačí, že odstránime tresty za drogy zo zákona, a tým ich dekriminalizujeme a máme vyriešený problém. Ochrana verejného zdravia je už komplexnejší problém, ale tam tiež pomôže regulácia trhu alebo dekriminalizácia, ktorá v Portugalsku a v Kanade mala veľmi pozitívne následky. Napríklad v Portugalsku v roku 2003 dekriminalizovali držbu všetkých omamných látok a myslím si, že v priebehu prvých rokov klesol počet smrteľných predávkovaní o zhruba 80 percent. Len v posledných mesiacoch som sa pre médiá vyjadroval minimálne k trom prípadom predávkovania. Keď človek nakupuje na čiernom trhu, nemá absolútne žiadnu šancu si skontrolovať, čo v tom produkte je.

Ako si to však má užívateľ kontrolovať? 

V Portugalsku napríklad občianske združenia poskytujú testovanie, ktoré odhalí látku aj jej potenciu. Drogy sa dajú bezpečnejšie užívať, keď viem presne, čo a koľko si dávam. Keď idem k baru, nepýtam si jeden alkohol, ale povedzme pol deci vodky, ktorá má na obale jasne uvedené, že má v sebe 40 percent alkoholu. Takýmto spôsobom síce sám sebe zmením stav vedomia, ale predvídateľným spôsobom. Toto keby sme spravili pri akýchkoľvek iných látkach, ako to napríklad spravili v Česku, v Rakúsku, v Nemecku, predišli by sme predávkovaniam alebo otrave z prímesí a látok, ktorými môžu byť drogy riedené.

Ak chceme riešiť problém preťaženej polície, tam by tiež pomohla dekriminalizácia a regulácia. Bývalí policajní prezidenti Štefan Hamran a Peter Kovařík to spomínali v médiách, že represívne opatrenia proti drogám plytvajú zdrojmi polície a tá potom niekedy nedokáže pokryť všetky aktuálne potreby, a tak sa stane, že pri bombových vyhrážkach školám po výbušninách musia pátrať sami učitelia. Pri tomto by nám mali svietiť všetky kontrolky, že niečo nie je v poriadku.

Čiže čo je riešenie? 

Je to o prioritách. Ja by som privítal odľahčenie polície a súdov o značnú časť ich drogovej agendy a zdroje sústredil na pre spoločnosť škodlivejšie skutky, ako sú korupcia alebo otvorené propagovanie nenávistných ideológií a tak ďalej. To však znamená uvoľnenie pravidiel, napríklad povolenie pestovania marihuany pre osobnú spotrebu alebo povolenie marihuany na medicínske účely, jednoducho akákoľvek forma bezpečnej legálnej ponuky.

Na Slovensku máme dlhodobo problém, že mládež užíva drogy od veľmi skorého veku. Výskumný projekt European School Project on Alcohol and Drugs hovorí, že niektoré deti už od jedenástich rokov majú skúsenosť s extázou, že je vysoko dostupná na darknete (časť internetu mimo dosahu bežných prehliadačov, používatelia sú z veľkej časti anonymní – pozn. red.), ktorý dnešná generácia už ovláda oveľa lepšie ako my. Zároveň je na vzostupe užívanie legálnych liekov na rekreáciu.

Čo si pod tým predstaviť?

Deti napríklad ukradnú babke alebo z lekárničky benzodiazepíny. Máme tu aj krízu mentálneho zdravia, mnohí používajú zakázané látky ako liečivo, ktoré si naordinujú podľa vlastného uváženia, čo je takisto nebezpečné. A tu by som povedal, že riešením je regulované užívanie. Problémy s drogami nemajú jedno riešenie. V takmer každej krajine však platí, že problém nie sú drogy, ale to, ako sa k nim postaví spoločnosť. Bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan v roku 2011 povedal, že drogy zničili veľa životov, ale zlá drogová politika ich zničila oveľa viac.

Na Filipínach sme videli, čo sa stane, keď má represia extrémne rozmery. Počas vlády prezidenta Rodriga Duterteho v rokoch 2016 až 2020 bolo vo vojne proti drogám zabitých 30-tisíc ľudí, ktorí boli považovaní za drogových kriminálnikov. Ľudí zabíjali len na báze údajného presvedčenia, že išlo o užívateľa. Represívne politiky sa dajú vyhrotiť až do takýchto abnormálnych, populistických a hoaxerských rozmerov, ktoré budú mať siahodlhé následky na životoch nielen ľudí, čo drogy užívajú, ale aj celej spoločnosti.

Hovoríte, že problém nie sú drogy ako také, ale to, ako ich ľudia používajú. No podľa mňa to nemalá časť ľudí vníma tak, že použitie akejkoľvek drogy je nemorálne a škodlivé. Existuje aspoň na európskej úrovni niečo ako konsenzus, čo je naozaj problém a ako sa mu postaviť?

Ja vychádzam z toho, že európsky priestor stojí na zdieľaných hodnotách. Jednou z nich je právny štát a dodržiavanie ľudských práv. To pre mňa znamená, že nemám až taký problém s tými drogami, ale mám zásadný problém s porušovaním ľudských práv, s diskrimináciou, s nerovným zaobchádzaním, s porušovaním princípov právneho štátu a pri drogovej politike tohto nachádzame naozaj mnoho.

Práve teraz som bol na festivale právneho štátu, kde sa hovorilo o tom, k čomu nás zaväzuje Charta základných práv Európskej únie, napríklad k zákazu dvojitého trestania. My ho však používame stále. Napríklad Dušan Dědeček, keď po pätnástich rokoch vyjde z väzenia, tak bude môcť šoférovať. Naopak Jozef Šipoš (konopný mastičkár – pozn. red.), ak dostane vysoký trest za tie mastičky, bude musieť stále chodiť na protidrogové liečenie. A už tu vidíme vlastne dvojaký prístup štátu alebo diskrimináciu na základe toho, že jedna droga má nálepku nelegálna.

Asi by nám bolo všetkým najkrajšie, keby nikto nemal potrebu dať si drogu. Ale to isté sa dá povedať o potratoch a vojnách. Žijeme vo svete a v spoločnosti, v ktorom sú tieto veci prítomné, a tváriť sa, že vyriešime drogový problém tým, že drogy zakážeme, je absolútny blud, ktorý nám za 60 rokov spravil na svete riadny zmätok. Kartely aj súčasný stav čierneho trhu sú výsledkom vojny proti drogám. Do roku 1914 boli všetky drogy legálne.

Čo spustilo ich obmedzovanie? 

Prvý zákon na svete, ktorý sa snažil obmedziť produkciu, predaj a distribúciu drog – konkrétne kokaínu a heroínu ako medicínskych prostriedkov – vznikol v Spojených štátoch. Bol výsledkom naratívu, ktorý sa šíril najmä na juhu krajiny o takzvaných „Drug crazed negroes“, teda Afroameričanoch v drogovom „rauši“, ktorí idú znásilňovať naše ženy. Hnacím motorom prohibície boli triedne a rasové predsudky. Štát vytvoril nepriateľa z etnickej menšiny, ktorej prisúdil až biblicky apokalyptické účinky a potom ju perzekvoval cez drogovú legislatívu.

Štát použil trestné právo s cieľom kontrolovať skôr tie menšiny ako samotný medicínsky problém. Dnes vidíme niečo podobné v týchto raziách, nejakú snahu kontrolovať bratislavské kluby, kultúrnu scénu, bratislavskú kaviareň. Ľudia užívajúci drogy sú v istom zmysle tiež menšina, minimálne marginalizovaná skupina.

Jeden z Nixonových poradcov John Ehrlichman v rozhovore povedal, že Nixonova prezidentská kampaň mala v roku 1968 dvoch nepriateľov: protivojnovú ľavicu a Afroameričanov. Vedeli, že nemôžu tieto skupiny priamo perzekvovať, tak začali zdôrazňovať výskyt drog v týchto komunitách, aby ich mohli následne šikanovať tvrdou drogovou politikou.

Dnes som na festivale počul veľmi dobrú poznámku od advokáta, bývalého poradcu bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorý povedal, že autoritárske režimy vždy robia prvé kroky tak, aby sa vyhli kontrole. Keď polícia musí robiť drogové razie, nebude mať čas na vyšetrovanie napríklad korupčných káuz. Väčšine spoločnosti to nebude prekážať alebo s tým bude rovno súhlasiť, lebo je to zaobalené do toho populistického naratívu proti užívateľom drog, proti bratislavskej kaviarni, ktorá nič nerobí. Veľmi to kopíruje protihipisácke hnutie v 70. rokoch. Globálne nájdeme viac príkladov. Máme také dva svety, čo sa týka drogovej politiky.

A to sú aké? 

Na jednej strane je ľudskoprávny prístup, ktorý si začína všímať aj OSN a postupne slabne legitimita medzinárodných dohovorov, ktoré zakazujú drogy. Na druhej strane sú ľudia ako ruský prezident Vladimír Putin, ktorý na začiatku vojny na Ukrajine povedal smerom k ukrajinským vojakom, že on sa ľahšie dohodne s nimi ako s vládou feťákov a narkomanov a nacistov v Kyjive. Náckovia a ľudia užívajúci drogy sú podľa Putina rovnako morálne zlí, a preto je povolené urobiť čokoľvek, aby sme sa ich zbavili.

Predseda SNS Andrej Danko povedal, že sa musíme ísť do Budapešti naučiť bojovať s liberálmi a s feťákmi. V Rusku už päť alebo šesť rokov platí zákon o zahraničných agentoch a za akúkoľvek zmienku o drogách je 15 rokov väzenia za šírenie toxikománie. Nejaká časť sveta stále používa tento reštriktívny prístup. Tá druhá časť sveta akoby už chápala, že toto nefunguje. Vidíme, že ochrana ľudských práv nie je v Rusku ani v Maďarsku nejakou prioritnou hodnotou.

Promotéri akcie v klube Wax2 a potom aj europoslanec Martin Hojsík hovorili, že klubová kultúra je o tolerancii, slobode, otvorenosti a boji proti xenofóbii, rasizmu a homofóbii. Sedí tento opis? Máte skúsenosti s klubovou kultúrou?

Som ešte bezdetný a vo veku, keď sa chodí do klubov, takže áno. Dokonca som v Kácečku dlho pracoval. Chodím do bratislavských klubov a s tým opisom sa stotožňujem. Opisy týchto akcií často obsahujú pravidlá, ako sa na párty správať, že je dôležitý súhlas a diskriminácia tam nemá miesto. Každý jeden z týchto organizátorov hovorí o vytvorení bezpečného miesta. Niektoré kluby nedovoľujú fotografie a prelepujú mobilné foťáky, aby si ľudia mohli s vlastnými telami robiť, čo chcú. Doslova tancovať, akoby sa nikto nepozeral. To bezpečné miesto sa stráca, keď do klubu môžu kedykoľvek vtrhnúť kukláči bez toho, aby na to mali vôbec dôvod. Pokiaľ viem, tak v Kácečku ani vo Waxe sa ešte nestalo, že by sa niekto predávkoval. Tieto prípady boli v iných kluboch, do ktorých, mimochodom, žiadna razia neprišla. Kluby alebo akcie mávajú aj tzv. floor angels. To sú osoby, ktoré dávajú pozor na to, či niekomu nepríde na parkete zle a či niekto nepotrebuje pomoc. Doslova suplujú štát, čo sa týka ochrany zdravia.

Je to veľmi pekný, funkčný, veľmi efektívny a menej invazívny spôsob kontroly verejného zdravia ako policajný zásah, ktorý môže človeku v zmenenom stave vedomia zásadným spôsobom narušiť psychické zdravie. Keď ten človek prežije takýto zásah v zmenenom stave vedomia s pištoľou na chrbte, nebodaj so svietiacimi baterkami a s takými vnemami, na ktoré sa nepripraví a s ktorými nesúhlasí, môže to dopadnúť veľmi zle.

Finančná správa tvrdí, že razie boli úspešné, pretože našli problémy s fungovaním ekasy aj nejaké drogy. Prečo by ľudia, ktorí vedome porušia zákon, mali mať garantované bezpečné miesto?

Základné ľudské práva nestrácam tým, že dám čokoľvek do svojho tela. Aj závislý človek má práva. Aj človek, ktorý užíva, má práva. Práva nestráca ani väzeň, ani vrah. Ľudské práva sú univerzálne. Druhá rovina je, kto je kontrolovaný a prečo. Drogy môžu byť všade v nočných kluboch. Prečo nie sú razie v Košiciach, Banskej Bystrici či Prievidzi?

Je to preto, že nemáme neobmedzené množstvo policajtov a musíme rozložiť ich sily. A to už je politické rozhodnutie. Čiže spravili politické rozhodnutie, že pôjdu do troch bratislavských klubov. Tam našli vrecúška s kryštalickou látkou, lebo ich ľudia odhodili na zem. Aká je efektivita takého zásahu, keď nevedia priradiť tú látku k človeku, čo ju vyhodil na zem? Aký je zmysel takej akcie?

Polícia hovorí, že akciu iniciovala finančná správa so zámerom kontroly vydávania bločkov.

Keď chcem skontrolovať vydávanie bločkov, tak si niečo kúpim, a keď dostanem bloček, kontrola je hotová, keď ho nedostanem, tak je kontrola hotová tiež. Nepotrebujem ani pištoľ, ani psa, ani kuklu. Prídem dokonca v civile. Musím aj zdôrazniť, že na Slovensku nie je trestné byť pod vplyvom drog. Do svojho tela môžem dať čokoľvek. Trestná je distribúcia, výroba a držba. Ale ja nemôžem užiť niečo, čo nemám v držbe. To znamená, že neexistuje nič ako beztrestný užívateľ, ale len čo mám niečo v tele a nemám to vo vrecku, lebo som zvyšok povedzme vyhodil pri razii, tak už nepácham trestný čin. Ďalšia vec je, že možno tam nejaké drogy našli, ale koľko?

Vy to viete? 

Pri Kácečku som počul o piatich vreckách. Pokiaľ viem, v piatok tam býva plus-mínus tisíc ľudí, čiže policajti obmedzili 995 nevinných ľudí. Mne sa to ani náhodou nezdá ako primerané. A tí piati neboli nejakí veľkí díleri. Určite sa to dá robiť aj menej invazívne a nielen voči tým ľuďom, ktorí drogy pri sebe nemali, ale aj voči tým, ktorí ich mali. Pri Waxe vidíme, že menej invazívne sa to dá robiť aj voči organizátorom akcie, ktorí stratili 12-tisíc eur, a voči hosťom, čo už neprídu na Slovensko, lebo sa tu necítia bezpečne. Mali by sme myslieť predovšetkým na ľudské práva a nebrať nálepku feťák ako dôvod ich nedodržiavať.

Keď užijete drogu, nerobí to z vás feťáka a nerobí to z vás človeka bez práv. Nerobí to z vás človeka, ktorému sa môže policajt pri zákroku vysmievať a porušovať vaše práva. Ja viem, že je to zaužívaná prax. Bohužiaľ, ide o menšinu, ktorej sa ani politicky, ani odborne dlho nikto nezastával. My už nežijeme v 90. rokoch, takéto razie sú dnes omnoho menej efektívne. Organizovaný zločin sa presunul z tých výklenkov na internet a už funguje úplne inak ako kedysi.

Ako? 

Pri online predajoch, pri šifrovaných aplikáciách a smartfónoch v každom vrecku nie je možné, aby niekto ťahal predávať do klubu naraz veľké množstvo drog. Nie je možné, aby náhodná razia v jednom klube dosiahla nejaký citeľný úspech. Tá nezmyselnosť je tam taká zrejmá, že musíme už hovoriť o nejakej politickej šikane.

Na svojom instagramovom účte ste po razii v Kácečku zverejnili zoznam práv, ktoré majú ľudia pri razii. Po razii vo Waxe ho ľudia opäť vo veľkom zdieľali. Je ešte niečo, čo by ste pridali po razii vo Waxe?

Nie, myslím, že tam je všetko podstatné. Prvý bod je, že máte právo si zásah polície nakrúcať. Existuje rozhodnutie Ústavného súdu, že je vo verejnom záujme vedieť, ako postupujú orgány pri výkone funkcie. Ale prvá výpoveď svedka razie, ktorú som si prečítal od platformy Otvorená kultúra, bola o tom, že niekomu vyrazili mobil z ruky. Toto polícia robí a robiť to nemôže. Ale čím viac ľudí o tom vie, tým je väčšia šanca, že nabudúce zásah takto neprebehne. Ja by som chcel, aby každý vedel, že si môže nahrávať policajtov pri zásahu. Viete poslúchnuť príkaz, byť v pokoji a mať ruky hore, a mať pri tom v jednej ruke telefón.

Vidíme často aj pri vážnejších prípadoch, ako neefektívne vyšetruje polícia sama seba a svoje zlyhania. Kontrola polície je dnes, bohužiaľ, vo veľkej miere práve na občanoch, ktorí sú pri zásahu. Svedectvo o tom vedia poskytnúť verejnému ochrancovi práv alebo zatlačiť na relevantné inšpekčné úrady polície. Tie svedectvá sú naozaj najdôležitejšie.

Čo hovoríte na argument alebo obavu ľudí, že liberalizácia drogovej politiky bude viesť k vyššiemu počtu užívateľov a drogy budú užívať ľudia, ktorí by si ich inak nedali?

Hecujeme ľudí užívať alkohol tým, že ho predávame na čerpacích staniciach, a hecujeme ľudí do obezity, keď máme mäsiarstva v každej dedine? Sú to nezdravé produkty, a predsa sú dovolené. Z regulácie drog môže mať štát napríklad zisk na daniach, keď už konsoliduje verejné financie. Prečo sa nerozprávame o regulácii trhu, čo je v Nemecku aj v Česku bežná politická debata? Nemecko už od tohto roka a Česko od budúceho roka dekriminalizuje a bude regulovať trh s marihuanou.

Na Slovensku máme aktuálne tvrdú represiu drog, ale v Európe sme pri vrchole rebríčka v koncentrácii pervitínu na počet obyvateľov v odpadových vodách. Máme veľmi veľa mladých ľudí, ktorí mesačne pijú alkohol alebo za posledný týždeň užili marihuanu. Taká je realita, keď máme najprísnejšie tresty v Európe. Tie problémy sa ďalej prehĺbia, keď Česká republika alebo Rakúsko budú mať regulovaný trh s konopou, dramaticky to zníži cenu a zvýši dostupnosť marihuany na Slovensku. Bez toho, aby sme regulovali predaj aj my, sa to bude dostávať k mladistvým. Naďalej im to bude škodiť.

Čo s tým? 

Máme v Európe takmer najprísnejšie tresty za drogy. Keď sa teraz prijímala novela Trestného zákona, Milan Uhrík z Republiky zverejnil video, ako v obálke posiela striekačky národne cítiacim politikom Huliakovi, Tarabovi a Dankovi. Vo videu hovorí, že ak znížime tresty na polovicu, stane sa zo Slovenska drogová turistická krajina. Ja neviem, či bol niekedy v Amsterdame, v Brne a v ďalších európskych mestách, ktoré sú vyhlásenými miestami kultúry užívania marihuany. Stále im tam všetko funguje.

Aj na základe tohto videa dal vtedy Tibor Gašpar zo Smeru pozmeňovací návrh, ktorým by napríklad pán Šipoš mal v sadzbe doživotie za pestovanie marihuany na mastičky.

My už pomaly ani nevieme ísť ďalej s tým sprísňovaním trestov. A toto je podoba slovenskej spoločnosti, akú máme pri najprísnejších trestoch v Európe. Chceme zmeniť tieto politiky? Lebo touto novelou Trestného zákona sme ich nezmenili. Stále nie je množstvo drogy, na základe ktorého nepôjdeme do basy, a stále existuje množstvo, na základe ktorého môžeme ísť na doživotie.

Ako vnímate nedávne zmeny Trestného zákona z pohľadu odborníka na drogovú politiku? Zlepšilo sa tam niečo?

Určite to netreba nazývať zlepšením. Pokiaľ ide o tých pár paragrafov, ktoré sa týkajú drogovej trestnej činnosti, k nejakým zmenám tam došlo, ale nechcem ich rozoberať dopodrobna, zdá sa mi to celé úplne hlúpe na mnohých úrovniach. Predkladatelia novely Trestného zákona hovorili o akejsi humanizácii trestov v justícii, o približovaní sa k európskym štandardom. Európske štandardy sú jasné práve v oblasti dekriminalizácie, respektíve regulovaného trhu s konopou medicínskeho užívania. Všetky členské štáty EÚ aj Slovensko majú v rukách odporúčanie Európskej únie, aby prijali legislatívu, kde by marihuana aj vo forme kvetu mohla byť medicínskym liečivom.

To však nie je niečo, čo by u nás platilo…

My sme sa na to vykašľali a nič s tým nespravili. Je absurdné, že obyčajní užívatelia stále môžu ísť do väzenia. Na Slovensku sú dva gramy nepatrné množstvo, ale aj za toto môžete ísť na šesť mesiacov až jeden rok do väzenia. V praxi to pravdepodobne bude podmienečný trest, to však nie je alternatívny trest a ani to nie je beztrestné. Veľmi sa vymykáme štandardom okolitých krajín, Česka, Rakúska, Nemecka, kde doslova môžete mať na verejnosti 25 gramov, doma 50 gramov. U nás za dva gramy stále môžete ísť do väzenia.

V kontexte toho, že tresty v ekonomickej a daňovej oblasti a pri ochrane životného prostredia dramaticky klesli, je absurdné hovoriť o nejakej restoratívnej justícii či spoločenskej náprave. Namiesto toho tu vyrábame kriminálnikov z ľudí, ktorí len užívajú a žiadna iná spoločensky škodlivá činnosť sa nepreukázala. Nech sa každý sám seba spýta, čo je podľa nich škodlivejšie. To, že človek si dá niečo do svojho tela, alebo to, že niekto stavia v národných parkoch alebo vylúpi hniezda výra skalného?

Za mňa je odpoveď jednoznačná už len preto, že hovoríme o komunitách väčšinou uzavretých do klubov. Nie je to niečo, čo sa deje na verejnosti. Nie je to niečo, čo v reálnom svete ovplyvňuje zvyšok spoločnosti. Za mňa je tam tá odpoveď úplne jasná, ako by sa mali tieto drogové trestné činy posunúť v tom modernom ponímaní trestných práv, restoratívnej justície a tak ďalej.

Pri ostatných trestných činoch sa vláda oháňala humanizáciou trestov, ale pri trestoch za drogy nie.

Hovoríte o zákone proti šíreniu toxikománie v Rusku. Na Slovensku máme taký zákon tiež, aj keď tresty nie sú také vysoké. Myslím, že na základe tohto paragrafu niekto zažaloval predsedu SaS Richarda Sulíka pred jeho prvými parlamentných voľbami, pretože z bilboardov sľuboval dekriminalizáciu marihuany. Stáva sa vám, že sa musíte sám cenzurovať alebo dávať pozor, aby vás niekto nemohol obviniť zo šírenia toxikománie?

Nie. Keď som v médiách, tak mám poväčšine pozitívnu spätnú väzbu a vždy sa snažím zdôrazniť, že najlepšie sa vyhneme rizikám užívania drog, keď ich nebudeme užívať vôbec. Lenže to je tá jednoduchá rovina. Nula drog, nula rizika.

To by sa dalo povedať aj o alkohole.

Áno, chápanie tej širšej spoločnosti je v tomto selektívne, alkohol a jeho riziká sú podhodnocované. Na toto máme aj dáta v SAV, že ľudia čím ďalej, tým menej vnímajú škodlivosť alkoholu a cigariet. Podľa viacerých výskumov je alkohol číslo jeden ako najničivejšia droga z pohľadu objektívne meranej škodlivosti jednotlivcovi aj spoločnosti.

Existuje pojem harm reduction, čo znamená znižovanie škôd, ktoré môžu drogy spôsobiť. Tie škody netreba chápať len ako okamžitý stav zdravia jednotlivca. To znamená, že alkohol síce je legálny a nehrozí mi, že pôjdem do väzenia, ale hrozí mi, že budem mať chronické problémy s pečeňou, to je tá škodlivosť.

Tým, že je alkohol normalizovaný, tak ho začínajú piť čím ďalej, tým mladší ľudia. Toto sú škody, ktoré je potrebné zohľadniť pri vyhodnocovaní drogy. A vtedy nám vyjde, že celá tá debata je úplne nelogická. Alkohol by mala byť tá najviac rozporuplná droga. Takisto cigarety. Prečo je teda marihuana veľkou časťou politického spektra stigmatizovaná, keď nemá také škodlivé účinky?

Pri psychedelických drogách sme tú debatu ešte ani nezačali, pritom iné krajiny už naskakujú na psychedelické terapie na závislosti a ďalšie možné využitie v medicíne. A všetky tieto látky majú aj dobré využitie, aj zlé. Dokonca aj pervitín sa využíva vo vojenskom letectve na zvýšenie pozornosti a v určitých podmienkach vie pomôcť. Česká armáda ide teraz nakupovať lízanky s fentanylom, pretože spôsobujú rýchlejšie tíšenie bolesti ako morfín. Samozrejme, rozhoduje lekár, koľko a ako často. Samotné drogy nie sú problém, problém je, ako ich ľudia využívajú, v akých podmienkach a v akom kontexte.

Ako vnímate postup vlády v prípade drogy HHC? Najprv bola taká neregulovaná, že si ju mohli kúpiť deti v automatoch, a o mesiac bude platiť zákaz úplne pre všetkých.

To je ďalšie zo stupídnych rozhodnutí. Na Slovensku máme zákon o omamných a psychotropných látkach, kde je nejaký zoznam, na ktorý postupne pripisujeme ďalšie zakázané látky. Väčšinou to funguje tak, že Svetová zdravotnícka organizácia monitoruje nové látky na trhu a potom odporučí štátom, ako ich regulovať.

OSN nám odporučila, že marihuana už sa nepovažuje za omamnú látku, keď má koncentráciu medzi dvomi až šiestimi percentami THC. My sme si určili dve percentá.

Pritom jeden z tých známych konopných väzňov pán Miloslav Weizer mal rastlinky, ktoré nepresahovali tri percentá THC a primárne obsahovali CBD (legálna látka – pozn. red.), a hrozil mu trest odňatia slobody na 15 či 16 rokov. Čiže toto robíme namiesto toho, aby sme nejako dôkladne preskúmali tie látky a ich využitie v medicíne. Diskusia na úrovni ústredných orgánov štátnej správy prebieha úplne minimálne. Ministerstvu zdravotníctva príde nejaký dokument, odporučia to zaradiť do zoznamu omamných a psychotropných látok, a zaradia to tam.

Odvtedy, čo je nová látka na trhu, kým sa zakáže, uplynie nie krátke obdobie, keď sa môže dostať k hocikomu.

Česko nemení zoznam zakázaných látok zákonom, ale vyhláškou, čiže ten proces je oveľa rýchlejší. Ale aj tu poviem, že minulý rok zachytilo Európske monitorovacie centrum, resp. teraz už Európska drogová agentúra, myslím, 720 nových látok. Nie je možné pri každej stihnúť zmeniť ten zoznam. A už dnes, keď je zakázané HHC, sú dostupné látky, ktorých chemický vzorec nie je zapísaný v zozname omamných a psychotropných látok, čo znamená, že sú voľne predajné.