Denník N

Ale ja som nechcela, aby sa vojna skončila…

Kniha Vojna nemá ženskú tvár vyšla vo vydavateľstve Absynt.
Kniha Vojna nemá ženskú tvár vyšla vo vydavateľstve Absynt.

Do druhého vydania knihy Vojna nemá ženskú tvár zaradila čerstvá nobelistka aj opis stretov so sovietskou cenzúrou.

Malá história je taká, má mnoho verzií. Často odlišných, niekedy až protikladných, protirečiacich si.
A tým vlastne len poukazujúcich na mnohorakosť života. Tak ako je odlišná mužská a ženská vojna, líši sa aj vojna jednotlivých vojakov a vojačiek, i keď bojovali pod tým istým velením a pod rovnakou vlajkou.

Mnohé ženské hlasy v knihe bieloruskej laureátky vlaňajšej Nobelovej ceny Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár (Absynt) spomínajú s bolesťou na návrat z vojny. Na osočovanie zo strany žien „domácich“, že do vojny šli spávať s ich mužmi: „Vieme, čo ste tam robili! Zvádzali ste našich mužov mladými p…!“ A na nechuť mužov čokoľvek si v mierových časoch začať s „frontovým“ dievčaťom. („Azda sa normálna žena naučí strieľať a pôjde na vojnu? To preto nevieš ani porodiť normálne dieťa.“ „S kým si sa to oženil? S frontovým dievčaťom… Máš dve mladšie sestry. Ako sa teraz vydajú?“)

Aké dievčatá? Vojaci!

Mnohé z nich spomínajú na život na vojne ako na časy veľkého kamarátstva, svojský druh seberovnosti, scénu, kde sa ocitajú spolu s mužmi nahé v jednom kúpeli – a počiatočné rozpaky a stud zaženie výkrik jedného z nich: Aké dievčatá? Vojaci!

Na vojne nebol čas na lásku, zaznie mnohokrát. No sú tu aj spomienky na pokojné dni, keď sú vojaci zaneprázdnení, ale noci, keď pre ženu zápas pokračoval na inej úrovni a spočíval v neprestajnej obrane a „oháňaní sa rukami“ po spolubojovníkoch. Iné vám o tom nehovorili? Iné to vari nespomínali? Čuduje sa rozprávačka.

Príbeh vojnovej lásky: mladá žena sa zamiluje do veliteľa, ktorý netají, že má rodinu a deti, a ona od začiatku vzťahu vie, že láska sa skončí zároveň s vojnou. („Strávili sme spolu také šťastné minúty! Zažili sme také šťastie!.. Vojna sa skončila, skončila sa aj láska… Vrátil sa k manželke a deťom. Na pamiatku mi nechal svoju fotografiu. Ale ja som nechcela, aby sa vojna skončila… Je strašné to povedať… Len vás prosím, neuvádzajte moje priezvisko.“)

Spodná bielizeň miesto veľkého obrazu

Kniha Vojna nemá ženskú tvár po prvýkrát vyšla na Slovensku v roku 1990, to však bol preklad verzie diela, ktoré vyšlo za socializmu oklieštené sovietskou cenzúrou.

Do druhého autorkou upraveného vydania, ktoré máme k dispozícii v súčasnosti z vydavateľstva Absynt, spisovateľka zaradila aj opis stretov s cenzúrou. „Áno, ťažko sme dosiahli víťazstvo, ale mali by ste hľadať hrdinské príklady. Sú ich stovky. A vy ukazujete špinu vojny. Spodnú bielizeň…“ Ničíte veľký obraz, rozčuľoval sa cenzor.

Alexijevič tvrdí, že veľké obrazy, veľké idey potrebujú malých ľudí, veľa malých ľudí, a na nich sa rozhodla sústrediť. A navyše na hlas, ktorý akoby nikdy nezaznel, hlas, ktorý zanikol, jej kniha sa sústreďuje na mlčanie a hlas žien. Lebo „všetko, čo vieme o vojne, poznáme z mužského hlasu“.

Práve preto je mlčanie rovnako dôležitou súčasťou malých dejín ako rozprávanie. Malé dejiny mlčania. „Počúvam, keď rozprávajú… Počúvam, keď mlčia… Aj slová, aj mlčanie – sú pre mňa text.“

Keď Svetlana Alexejevič dostala literárnu nobelovku, zdôvodnenie poroty okrem iného prízvukovalo, že je to za polyfónny literárny štýl, ktorý je „dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“.

Miesto psychoanalýzy – suseda

Kniha Vojna nemá ženskú tvár je polyfóniou ženských hlasov, sovietskych vojačiek, žien, ktoré išli bojovať do druhej svetovej vojny ako dievčatá, mladé ženy. Vojna navždy poznamenala ich telá, duše, život, sny. Väčšina z nich trpela tým, čo dnes nazývame posttraumatický syndróm. Ale ako sa vyjadrila jedna z nich, vtedy neboli psychoanalytici. Človek sa mohol vyrozprávať nanajvýš susede.

Svetlana Alexijevič teda putuje za ženami, aby ich počúvala. A sú to celkom iné príbehy ako tie, ktoré sa rozprávajú na školských akadémiách. Je to celkom iná tvár vojny. A tiež zisťuje, že musí byť so ženami sama, aby jej otvorili svoje vnútro, nie je dobré, ak sú pritom iní ľudia, členovia rodiny. Ako to výstižne pomenuje manžel jednej z nich, jeho a jej spomienky sú celkom odlišné, on si pamätá udalosti, ona pocity.

„Nezaujíma ma len tá realita, ktorá nás obklopuje, ale aj tá, ktorá je v nás. Nezaujíma ma len samotná udalosť, ale aj udalosť citov. Nazvime to – duša udalosti,“ píše Svetlana Alexijevič.

Z toho, čo vyškrtla cenzúra alebo autocenzúra

Z toho, čo cenzúra vyškrtla, je tu napríklad príbeh mladej ženy z potápajúcej sa lode. Vybuchla munícia, silný výbuch. Breh nebol už ďaleko, keď vojaci poskákali do vody.

„Bola som dobrá plavkyňa, chcela som zachrániť aspoň jedného… Aspoň jedného raneného… Voda… Počujem – ktosi sa blízko vynára hore a opäť ide pod vodu. Hore – pod vodu. Vystihla som chvíľu, chytila som ho… Niečo chladné, šmykľavé… Myslela som si, že je to ranený, ktorému oblečenie strhol výbuch… Tmisko. Tma ako v rohu… Nejako som s ním doplávala na breh… Na oblohe práve v tom momente vybuchla raketa a ja som zbadala, že som so sebou pritiahla veľkú ranenú rybu.“

Z toho, čo vyškrtla v rámci autocenzúry sama, je tu smutný príbeh o návrate z vojny. Z vojny domov – do Stalinovho náručia – do náručia smrti. „Zatkli tých, ktorí boli v zajatí, prežili nemecké lágre, tých, ktorých Nemci odviezli na prácu – všetkých, ktorí videli Európu. Ktorí mohli rozpovedať, ako tam ľudia žijú. Bez komunistov. Aké sú tam domy a cesty.“

Sukne z vreca, svadobné šaty z obväzov

A čo v spomienkach rôznych žien zaznieva znova a znova? Snaha zostať ženou. Zachovať si – i vo vojne – ženskú tvár. Uľpievanie mladých dievčat na maličkostiach symbolizujúcich ženstvo. Jedna si tajne na noc dáva náušničky a spí v nich, iná prerobí vrecia na sukne, ďalšia si z obväzov ušije svadobné šaty. Pýtaš sa, čo je na vojne najstrašnejšie a očakávaš, že odpoviem – smrť, vraví Nina V. Koveľonovová, rotná, sanitárna inštruktorka streleckej roty.

„Ale poviem ti niečo iné… Najstrašnejšie pre mňa bolo na vojne nosiť mužské trenírky. Tak toto bolo strašné. A pripadalo mi to… No, po prvé, veľmi nepekné… Si na vojne, chystáš sa zomrieť za vlasť a máš na sebe mužské trenírky.“

Mnohé ženy hovoria o tom, ako nemohli po vojne zniesť červenú farbu, iné sa báli pohľadu na nebo či na čerstvo pooranú zem. „Aj keď po nej už pokojne chodili havrany. Vtáky rýchlo zabudli na vojnu…“
Ľudia by nemali. Preto je taká dôležitá kniha Svetlany Alexijevič, ktorá dáva zaznieť toľkým hlasom, polyfónii.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie