Nášivky, nálepky a Gisèle Pelicot

Autorka je spisovateľka

Pamätám si, keď som na gympli začala počúvať Nirvanu a na školský batoh, v ktorom som nosievala knižky a desiatu, som si prišila ikonickú nášivku so žltým smajlíkom a vyplazeným jazykom.

Vyrastala som na juhu Poľska, v dedine, kde najdôležitejšími iniciáciami, ktoré čakali na deti, boli prvé prijímanie a birmovka. Našťastie, na birmovku nás pripravoval iný kňaz ako ten, ktorý viedol naše nepoškvrnené dušičky k prvému prijímaniu. Ten prvý bol pedofil. Po tom, ako u mojich spolužiačok, sedemročných detí, rodičia zistili gynekologické problémy (mala som obrovské šťastie, že som nebola v tej skupine), poslali biskupom a najvyšším cirkevným inštanciám desiatky sťažností, a po roku „pôsobenia“ na fare sa podarilo kňaza „odstrániť“, čo znamená „presunúť“ na ďalšiu faru, kde sa scenár opakoval.

Po rokoch som sa snažila nájsť o ňom akékoľvek informácie na internete, no zistila som, že zmizol ako gáfor, akoby nikdy neexistoval. Jediná stopa, ktorú po sebe zanechal, boli psychické a zdravotné následky, ktoré si moje spolužiačky so sebou nesú dodnes. A pocit hanby, ktorý ich spolu s úzkosťami sprevádza celým životom.

Dá sa povedať, že pred birmovkou sme mali viac šťastia, lebo na birmovku nás už nepripravoval pedofil, ale „obyčajný psychopat“, ktorých bolo v našom okolí veľa, niektorí ich dokonca mali aj doma. Boli sme na nich zvyknutí. Bolo to akoby polozdomácnené zlo. Istým perverzným spôsobom som vďačná, že som už od základnej školy prešla „školou života” a naučila som sa ignorovať psychopatické útoky, nezaťažovať sa nimi a kráčať ďalej. Obyčajný psychopat ma za „satanistickú nášivku”, čiže za žltý smajlík s vyplazeným jazykom, potrestal tak, že ma postavil pred tabuľu a pred očami spolužiakov ma vyfackal triednou knihou. Kniha mala tvrdú väzbu, preto som zostala tvrdohlavá, nášivku som neodstránila a z Nirvany som preskočila rovno na Dimmu Borgira. Kňaz psychopat možno predsa len niekde vnútorne bojoval s pocitom vnútornej rozpoltenosti a viny, lebo sa po niekoľkých rokoch týrania mládeže obesil.

Keď som sledovala vykázanie Lucie Plavákovej z Národnej rady pre nálepky s dúhovým srdiečkom a Mimoňom, smajlík z nášivky Nirvany, zašitý niekde hlboko v mojej pamäti, opätovne vyplazil jazyk, tentoraz akoby provokatívne. Uvedomila som si, že napriek tomu, že prešli desaťročia, nachádzame sa stále v tom istom bode. Psychopati sa nám smejú do ksichtu, šikanujú nás a my stojíme pred tabuľou. Môžeme nastaviť druhé líce alebo vyjsť na ulice.

Myslím na to aj v kontexte francúzskych žien, ktoré húfne protestujú po prevalení prípadu Gisèle Pelicot, ženy, ktorú muž takmer desaťročie opakovane drogoval a nechával znásilňovať desiatkami mužov, pričom si všetko natáčal a ukladal vo svojom počítači. Gisèle Pelicot sa rozhodla, že súdny proces má byť verejný. A tak sa stala novým symbolom feministického hnutia. Niekto možno povie, že nevidí paralelu medzi nášivkou Nirvany, dúhovou nálepkou a prípadom Gisèle Pelicot. Ja ju vidím.