Dávam boľševikovi rok, maximálne dva

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Skúsenosť hovorí, že keď pustíte SNS do štátnych štruktúr, je to také, akoby ste do mestského vodovodu naliali jed. Vladimír Mečiar to urobil dvakrát, Robert Fico dokonca už trikrát. Tento tretí pokus je špeciálny v tom, že sa s Andrejom Dankom do štátnych štruktúr vovalili ľudia, ktorí lovia voličov na samom okraji názorového spektra. Od Tomáša Tarabu cez Martinu Šimkovičovú, Petra Kotlára až po Rudolfa Huliaka. Zvlášť po roztržke medzi Dankom a Huliakom je zrejmé, že vládna trojkoalícia je v skutočnosti minimálne štvorkoalícia. Minimálne preto, lebo Huliakovou „emancipáciou“ ešte nie je deštrukčný potenciál SNS vyčerpaný. Je tam napríklad onen minister Taraba, ktorý sa aktuálne pridal k Dankovi, čo je vzhľadom na jeho politickú fluktuáciu účelové spojenectvo.

So zarovnávaním SNS do vládneho zákrytu má Robert Fico skúsenosti. Vie, čo na nich funguje: funkcie vo verejnej správe, verejné zákazky a tak; sú skrátka na prachy. Pri súčasnej rozdrobenosti klubu SNS je to však s nákupom lojality ťažšie. Ak sa poslanec Huliak sťažuje na ministra Tarabu, že mu už vyhadzuje z úradov ľudí, z pohľadu premiéra Fica sa tým oslabuje puto, ktoré poslanca Huliaka drží pri vláde krehkej väčšiny. Huliakova cena na trhu, ktorý manažuje Smer, tak rastie.

A keby sme to vzali z tej strany, že v poslaneckom klube SNS vlastne každý hrá sám za seba a spoločne hrajú akurát len o podiel na koristi, je to s ohľadom na súdržnosť koalície nemilé, ale riešiteľné. Avšak s jednou podmienkou, že chamtivosť, fanatizmus a obmedzenosť neprekročia akceptovateľnú mieru. Vtip je ale v tom, že to, kde sa táto miera nachádza, nie je vopred jasné, takže môžu nastať nečakané zvraty, ktoré narušia doterajšiu skúsenosť, že SNS síce zvykne narobiť problémy, ale vlády na nej nepadajú.

A čo tak päťkoalícia?

Faktická štvorkoalícia sa z určitého uhla pohľadu javí ako potenciálna päťkoalícia. Emancipačná tendencia je totiž badateľná aj v Hlase. V osobe jeho poslanca Radomíra Šalitroša, ktorý otvorene hovorí, že s určitými vecami v koalícii nesúhlasí. Medzi bodmi jeho nesúhlasu je aj odvolanie predsedu PS Michala Šimečku z postu podpredsedu parlamentu, pretože to podľa jeho slov „bol útok na jeho partnerku, rodinu, nie naňho“. Hoci proti odvolaniu boli aj poslanci Roman Malatinec či Samuel Migaľ, poslanec Šalitroš tvrdí, v Hlase zatiaľ nie je krídlo nespokojných; pri prejavoch nesúhlasu s krokmi koalície sa vraj poslanci v ich strane nijako nekoordinujú. Skúsenosť však hovorí, že vzdialenosť od individuálneho nesúhlasu ku skupinovému odporu býva krátka. Veď je to ľudsky prirodzené. Ak sa človek ocitne v kolektíve, s ktorým sa nedokáže stotožniť, je preňho úľavou, ak zistí, že nie je so svojimi odlišnými názormi sám.

Nespokojnosť poslanca Šalitroša je však z inej podstaty ako tá Huliakova. Poslanec Šalitroš sa podľa svojich slov drží programu Hlasu a požaduje v politike kultivovaný vecný dialóg; poslancovi Huliakovi je program SNS ukradnutý a rovnako aj kultivovaný a vecný dialóg. Inými slovami, toto sú dva odlišné koncepty politiky. Civilizovaný a necivilizovaný. Slušný a vulgárny. Empatický a útočný.

Pritom obe strany, ak sa to tak dá nazvať, majú dobré dôvody pokračovať v tom, čo začali, a vyostrovať tým koaličné nedorozumenia. Medzi nimi aj to pavedecké, ktoré živí „pandemický“ splnomocnenec vlády a poslanec SNS Kotlár, čo tlačí na vládu, aby pre ich škodlivosť zastavila očkovanie vakcínami mRNA. Nielen vedecká obec, ale aj zopár koaličných poslancov si ťuká na čelo. Ako sa má v lekárskej obci cítiť trebárs prejavom kultivovaný predseda zdravotníckeho výboru, poslanec Smeru MUDr. Vladimír Baláž, PhD.?

Dajte mi pokoj

Robert Fico sa vlastnou hlavou a vlastnou vinou ocitol v spoločnosti, v ktorej by sa, obrazne povedané, nechcel ocitnúť nikto, koho doma dobre vychovali. Osobné animozity, rozbroje a chaos v koalícii sa navyše odohrávajú v zložitom ekonomickom i zahraničnopolitickom rámci. Nečudo, že štvornásobný premiér s podlomeným zdravím nemá dosť energie, aby toto všetko riešil. Musí manévrovať, skrývať sa, odtláčať problémy od seba s väčšou zbabelosťou, ako keď mu sily i historické okolnosti priali.

Aj v piatok odstúpivšia ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková mu vytkla, že zdravotníctvo nie je premiérskou témou. V tomto bode má pravdu. Robert Fico počas celej svojej kariéry pôsobil proti reformám v zdravotníctve, a keď sa z tohto rezortu stalo klbko nerozmotateľných problémov, umyl si nad ním ruky. Ak to chceme porovnať, tak na rozdiel od premiéra Hegera, ktorý zdravotnícke reformy podporoval a verejne aj obhajoval.

Predseda vlády má však problém aj v Smere. Akosi je tam tých radikálov už priveľa. Popri Ľubošovi Blahovi vyrástli ďalší a zaberajú mediálny priestor ako aktuálne tí dvaja hyperaktívni návštevníci Nadácie Zastavme korupciu Juraj Gedra a Erik Kaliňák. Radikáli mu síce pomohli vyhrať voľby, ale vnútrostranícky dávajú veci na hranu. Je to obdobne ako medzi poslancami Šalitrošom a Huliakom – civilizovaný verzus necivilizovaný. No a tajnú službu a bezpečnosť majú v rukách Gašparovci. To je vhodné riešenie na to, keď chcete rozbúrať demokraciu, právny štát a do vybudených domácich konfliktov prizvať ešte aj demokratický Západ. V slávnych Pelíškach zaznie nemenej slávny výrok – dávam boľševikovi rok, maximálne dva. Tipovanie teda môže byť zradné. V prípade Ficovej štvrtej vlády je však lákavé.