Denník N

Potenciálna „tichá revolúcia“ v parlamente

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Poslanci môžu hlasovať naprieč politickým spektrom nie podľa toho, čo im nakážu stranícki bosovia a koaliční partneri, ale podľa toho, či navrhnuté zákony pomôžu riešiť korupciu či vymáhateľnosť práva.

Komentáre o povolebnom vývoji svedčia opäť o tom, ako rýchlo vie slovenská elita upadnúť do pesimizmu a negatívnych emócií. Beznádej je posledná nádej, hnev sa zamieňa za čisté svedomie, pochovávanie Bugára poskytuje alibistický odstup od toho, čo sa udialo vo voľbách. A pritom sa zabudlo, že najhoršie, čo nás za postihlo, neboli výsledky volieb, ale beznádejná, vyprázdnená kampaň, tie tri S – slová, sľuby, strašenie, ktoré mali pre každú stranu jediný účel, a to dostať sa do parlamentu.

Očakávali sme jednofarebnú vládu Smeru. Nestalo sa. Výsledky, ktoré nik nepredvídal, znamenajú, že Smer môže stratiť moc, hoci ju zdanlivo stále drží. Zároveň má spoločnosť a jej elita pred sebou najväčšiu výzvu od roku 1989 a test svojej svojprávnosti – v parlamente máme vyznávačov dvoch S zo strany Mariana Kotlebu.

Okienko nádeje

Volebná katastrofa však otvára aj nové možnosti a riešenia, ktoré nemusia byť na prvý pohľad zreteľné. Veľké politické zemetrasenia často poskytujú priestor na reformu a mobilizáciu demokratických síl, pretože tí, ktorí zmenu nechcú alebo volajú po démonoch z minulosti, sú ešte neskonsolidovaní a nevedia presne, čo chcú a do akej miery môžu pritvrdiť. Tento krátky moment kryštalizácie politickej zmluvy otvára pre spoločnosti okienko nádeje. To je však pootvorené len dočasne, a preto aj u nás treba začať konať rýchlo, rázne a rozvážne.

Tento možný pozitívny vývoj na Slovensku sa teraz môže udiať v NR SR a nazval by som ho možnosť „tichej“, „pokojnej“ či „rozvážnej“ parlamentnej revolúcie. Tento zdanlivo protirečivý výraz som si požičal z kanadskej histórie, kde „Quiet revolution“ vyjadruje zrod moderného Quebecu počas šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Na rozdiel od revolúcie, ktorá vyžaduje náhlu a často aj násilnú zmenu, takáto revolúcia je beh na dlhé trate a premena spoločnosti prichádza postupne. Výsledok je však pre spoločnosť revolučný. Vyžaduje si systematickú drobnú prácu poslancov nášho parlamentu, ktorých v tom musia podporiť, ale aj tlačiť médiá, tretí sektor, intelektuálna elita či študenti.

Od roku 1989 sa NR SR totiž premenila na hlasovaciu mašinériu, keď poslanci často hlasovali podľa príkazu strany a nie Ústavy SR: nezávisle a podľa vlastného svedomia a vedomia. To, čo je nové, je fakt, že politické rozloženie mandátov po voľbách dáva možnosť presunu ťažiska politiky z vlády do parlamentu. NR SR by mohla začať určovať dianie v politike do doby, kým exekutíva neprestane byť zdrojom napätia a korupcie.Rovnako ponúka aj novú rolu pre strany Most-Híd a Sieť, ktoré, napriek nevôli väčšiny svojich voličov, vstúpili do koalície so stranami Smer a SNS.
Súčasťou a impulzom „tichej“ revolúcie nemusí byť len parlament, podpora pre zmenu prichádza z celej spoločnosti.

Ľady sa pohli ešte pred voľbami. Protesty zdravotných sestier, aktivity mimovládok, ale hlavne štrajk stredoškolských a vysokoškolských učiteľov a ich podpora zo strany rodičov ponúkajú širokú a organizovanú skupinu občanov, ktorí sú ochotní vyjsť do ulíc. Postavili sa proti postkomunistickým normalizátorom, ktorí cez nezákonné, ale žiaľ aj zákonné prostriedky rozkrádajú dane a majetok štátu.

Koaličné motívy

Predtým, než opíšem, ako by súčasný parlament mohol byť schopný zlepšiť politickú klímu na Slovensku, zrekapitulujme si možné motívy Mosta-Híd a Siete pre vstup do koalície so stranami Smer a SNS, čo je spojenie, ktoré rozdelilo politickú scénu a spoločnosť a pokiaľ bude pokračovať, paralyzuje aj fungovanie NR SR.

Tak teda prečo Bugár a Procházka údajne „zradili“ svojich voličov? Rovnako ako v detektívke, aj v politike je kľúčová otázka, aký motív je za rozhodnutím politikov. Bez motívu politici konajú len zriedkakedy a ak, tak sú buď v panike, alebo totálne neskúsení. No nezdá sa, že by to bol prípad strán Most-Híd či Sieť. Existujú štyri často protichodné vysvetlenia, prečo vstúpili do koalície so stranami, o ktorých by pred voľbami nepripustili, že s nimi po voľbách vytvoria koalíciu.

Prvé vysvetlenie, vyslovované najväčšími kritikmi, tvrdí, že koalícia je výsledkom ich cynizmu a túžby po moci. Strana Sieť musí údajne splatiť dlhy a Most-Híd je riadený oligarchami. Šebej vraj dostal ponuku veľvyslanca v USA a Kresák post na Ústavnom súde. Tieto názory zastávajú mnohí intelektuáli, často bývalí podporovatelia, politicky a mentálne najbližší stranám Most-Híd a Sieť. Ak by bol v hre tento motív, potom to predstavitelia oboch strán poriadne zbabrali, pretože vstupovali do jednania s Ficom ako tí, ktorí môžu vytvoriť či potopiť koalíciu, a teda mohli žiadať omnoho viac. Získali však minimum postov a zosypala sa na nich všetka zodpovednosť za udržanie Smeru pri moci. Motív je pravdepodobne inde.

Druhé vysvetlenie je, že Most-Híd a Sieť sa báli predčasných volieb, pretože v tých by dopadli ešte horšie ako naposledy. Vskutku, obe strany sú politicky klinicky mŕtve a len presadenie koaličných požiadaviek a reforiem počas tohto volebného obdobia im dáva akú-takú šancu na politickú resuscitáciu. Treba zdôrazniť, že nech bolo motívom zmluvy, ktorú Most-Híd a Sieť podpísali s Robertom Ficom, čokoľvek, nie je to faustovská zmluva naveky, ale zmluva, ktorá bude trvať maximálne štyri roky a minimálne pár mesiacov.

Tretie vysvetlenie, ktoré by asi prezentovali aj samotné strany Most-Híd aj Sieť, je, že k tejto koalícii neexistovala alternatíva. Jednak SNS deklarovala, že proti Smeru nepôjde, a preto koalícia vedená Sulíkom nemohla vzniknúť. Mohol ich ešte motivovať fakt, že Slovensko nepotrebuje nestabilnú politickú klímu v čase, keď budeme predsedať EÚ v najzložitejšom období v doterajšej histórií. Napokon, vznik úradníckej vlády je nerealistický, pretože, po prvé, s takouto vládou nemáme vôbec skúsenosť a, po druhé, tak ako v Česku, takáto vláda vzniká až potom, ako vláda padne, aby sa ukončilo volebné obdobie a nie, keď ešte vláda nebola vytvorená. Úradnícka vláda tiež vyžaduje podporu väčšiny v parlamente a prečo by ju mali podporiť tí, ktorí majú od občanov mandát prevziať moc?

Štvrté vysvetlenie vzniku súčasnej koalície je vstup Kotlebovej neonacistickej strany do NR SR. Tento fakt prekreslil politickú mapu na Slovensku. V izolovaní Kotlebu je zvyšok politickej scény bezvýhradne jednotný. Tento fakt paradoxne ponúka dôležitý spoločný menovateľ, ktorý spája aj tých, ktorí boli v minulosti nespojiteľní. To, čo bolo ešte pár týždňami nemysliteľné, teda že by Sieť išla do koalície so Smerom, či Most-Híd so SNS, je dnes možné práve preto, že Kotleba vyplnil okraj pravého spektra a vytesnil z neho kohokoľvek, kto by koketoval s myšlienkou šíriť xenofóbiu, antisemitizmus či oslavu národného socializmu a Tisovho režimu.

Hrozba Kotleba je zvýraznená tým, že, okrem vyše 200,000 občanov, ktorí ho volili, jeho potenciál sa ešte nenaplnil. To, čím láka svojich, hlavne mladých voličov, nie sú hákové kríže, ale upozorňovanie na reálne problémy. Nateraz potlačil do úzadia svoju pravú neonacistickú tvár a zdôrazňuje protest proti korupcii establišmentu a sľubuje ochranu pred Rómami tým, ktorí nevidia nijaké riešenie rómskej otázky zo strany politickej špičky v Bratislave. Ťažko usúdiť, nakoľko bolo rozhodnutie strán Most-Híd a Sieť ísť do koalície kvôli Kotlebovi vedomé či podvedomé. V každom prípade, práve Kotlebova ĽSNS v parlamente otvára priestor na ešte nedávno nemysliteľné politické prepojenia.

Ťažisko z vlády do parlamentu

Práve tieto nové spojenia môžu v novozvolenom parlamente zohrať kľúčovú úlohu. Poslanci môžu po prvýkrát v novodobej histórii hlasovať naprieč politickým spektrom nie podľa toho, čo im nakážu stranícki bosovia a koaliční partneri, ale podľa toho, či navrhnuté zákony pomôžu riešiť korupciu, vymáhateľnosť práva, pomôžu súdnictvu alebo zreformujú volebný zákon.

Práve tam vidím potenciálnu politickú prehru Smeru, hoci vo vláde drží najsilnejšie posty a zdanlivo má takmer rovnakú silu ako v minulom volebnom období. Nemusí ju mať, ak jeho rivali v koalícii a opozícii zahrajú šachovo-politickú partiu podľa toho, čo spoločnosť skutočne potrebuje a nie, čo žiadajú ich urazenosť a egoistické záujmy. Poslanci musia pochopiť, že politická scéna potrebuje izolovať Kotlebu a príčiny, ktoré ho vytiahli do parlamentu a zároveň obmedziť korupciu a nepotizmus, ktoré za posledné roky živili Ficove vlády. To sa dá v parlamente dosiahnuť postupne, pragmaticky a pokojne, keď parlament konečne začne fungovať tak, ako zákonodarnú moc definujú pravidlá liberálnej demokracie.

Koalícia koaličných a opozičných poslancov za pozitívne a potrebné zákony by mohla v praxi vyzerať nasledovne. V prvom rade by politici, právni experti či neziskovky mali vytvoriť zoznam zákonov, ktoré by radikálne zlepšili fungovanie právneho štátu na Slovensku. Následne, ak opoziční poslanci navrhnú zákony, ktoré zaručia napríklad viac nezávislosti od exekutívy, povedzme, polícii, prokuratúre, rôznym kontrolným orgánom či RTVS, nie je dôvod, aby sa Most-Híd či Sieť nepridali. Rovnako, ak Most-Híd či Sieť iniciujú iné návrhy zákonov, ktoré budú napĺňať požiadavky, s ktorými išli do koalície, a Smer bude proti, opozícia a možno aj SNS môžu zahlasovať za. Koalícia sa nemusí rozpadnúť, veď v žiadnej koaličnej dohode nemôže existovať požiadavka, aby koaliční poslanci hlasovali jednotne.

Toto je scenár, ktorý nazývam „tiché“ spojenectvo naprieč politickým spektrom. Nie otvorená dohoda či tajná konšpirácia, ale tiché presadzovanie spoločných záujmov. Teda dlhodobá parlamentná revolúcia, kde sa presadzuje zákon po zákone, až sa raz zobudíme do dňa, keď sa za fungovanie spoločnosti nebudeme musieť hanbiť.

Pohár môže byť poloplný

Takáto parlamentná revolúcia ponúka veľa pozitívneho. Opozíciu to urobí zmysluplnou a disciplinovanou, stranám Most-Híd a Sieť dáva šancu na prežitie a Slovensku dáva nádej dosiahnuť to, po čom túži väčšina jeho občanov. Paradoxne, Smer zostane pri moci, ale bude musieť rešpektovať zákony, ktoré oklieštia oligarchov a politicky živenú korupciu. Samozrejme, táto stratégia môže viesť k predčasným voľbám, ale to by bol pre Smer veľký risk, ak by dôvodom na ich vypísanie bolo, že poslanci Mosta-Híd a Siete hlasovali za zákony, ktoré by široká verejnosť vnímala pozitívne.

Tichá revolúcia má šancu odstrániť nielen tie najmarkantnejšie neduhy ako kradnutie a defraudáciu štátneho majetku, ale poskytne priestor aj na riešenie kríz v zdravotníctve či školstve. Verme, že sa nájdu aj politici, ktorí si zoberú problémy Rómov a s Rómami za svoju agendu a tak vysušia prameň, z ktorého dnes čerpajú kotlebovci. Napokon, ak nadobudnú platnosť protikorupčné zákony a tí, ktorí majú na starosť vymáhateľnosť práva, budú nezávislí, potom sa Bugár nebude musieť pýtať premiéra na Gorilu a posedenie s Haščákom v inkriminovanom byte, alebo Kaliňáka, prečo tvrdí, že Hedviga Malinová je klamárka. Pýtali by sa ich to nezávislí vyšetrovatelia či prokurátori a ich vinu či nevinu by posudzovali nezávislí sudcovia.

Aj toto je potenciál súčasného parlamentu v nasledujúcich štyroch rokoch.

Pohár možno vnímať ako poloprázdny, ale aj ako poloplný. Samozrejme, zákonodarcovia môžu zostať tým, čím väčšina z nich bola doteraz – anonymnými poberateľmi poslaneckého platu, hlasujúcimi podľa vzoru poslanca Kolesíka na povel. Môžu, ale nemusia. Predstava tichej parlamentnej revolúcie na Slovensku by bola naivná, ak by bola nerealizovateľná. Ona však realizovateľná je. Výsledok závisí od politikov, aj od elít tohto národa, medzi ktoré patria učitelia, lekári, umelci, právnici, vedci, študenti, teda všetci tí, ktorí reprodukujú to pozitívne, čo sme zdedili z minulosti a čo čerpáme z európskych hodnôt. Sloboda nám dáva možnosť rozhodnúť sa, či nás paralyzujú beznádej, pesimizmus a hnev alebo sa pohneme smerom k spoločnosti, ktorú raz budeme môcť nazvať spravodlivejšou, prosperujúcejšou a vedenou viac zdravým rozumom, ako ju môžeme nazvať dnes.

Teraz najčítanejšie