Denník N

Dajme vláde tých sto dní!

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V individuálnom živote sa človek môže riadiť absolútnymi hodnotami. Ak to robí politik, je to kontraproduktívne pre spoločenstvo, ktorého záujmy zastupuje.

Motto: „Skutoční nepriatelia liberálnej demokracie sa nachádzajú medzi extrémistami z oboch táborov: sú to hyper-realisti, ktorí popierajú všetky ideály, alebo hyper-idealisti, ktorí odmietajú všetky fakty.“ (Giovanni Sartori)

Mnohé z veľmi kritických komentárov k formovaniu a vzniku čerstvej koalície okrem nezvládnutého voličského sklamania majú problém, ako spojiť to, čo je, s tým, čo má byť. Inak povedané, vyznačujú sa nadmierou moralizovania a už menej kognitívnym realizmom, teda kritickým zvážením reálneho stavu vecí.

Lepšia alternatíva neexistovala

Azda väčšina nevoličov Smeru-SD a ĽSNS spracovala šok z volebných výsledkov pestovaním ilúzie o možnosti takzvanej stredopravej koalície neštandardného zloženia strán SaS, OĽaNO-NOVA, SNS, Most-Híd, Sieť a Sme rodina. A dezilúzia je nevyspytateľný stav mysle.

Priznávam, že sama som pri písaní povolebného komentára „Nech ukážu, či to dajú“ (SME, 10. 3. 2016) podľahla tejto ilúzii, a to aj napriek silným pochybnostiam o vhodnosti geopoliticky negramotného Sulíka na post premiéra. Keď rozhodnutie snemu SNS neprekvapujúco uprednostnilo koalíciu s prirodzeným partnerom – Smerom a dve malé stredopravé strany vyhodnotili ako prijateľné vstúpiť do tejto koalície, mnohých to hodilo do stavu dezilúzie a nezriedka aj do následných až hysterických reakcií na sociálnych sieťach, ale aj v tvrdo moralizujúcich komentároch v médiách.

Seriózne komentáre sa viac-menej zhodli na tom, že neexistovala udržateľná a pre krajinu pozitívna „pravicová“ alternatíva. Presvedčivo to vyjadril Ivan Mikloš, ktorého nemožno podozrievať z ľavicových sklonov: „Neexistovala, a vôbec nielen kvôli SNS, Matovičovi či Kollárovi. Neexistovala aj kvôli Sulíkovi. Jeho názory, postoje, ale aj činy v zahraničnej, európskej a bezpečnostnej politike sú nielen pomýlené, ale aj nebezpečné.“ Akokoľvek sa to zúčastnenému pozorovateľovi domácej politiky ťažko verí, insideri tvrdia, že v Bruseli je Fico dôveryhodnejší ako Sulík.

Bolo to príliš rýchlo?

Ešte väčšia zhoda je v odsúdení rýchlosti, akou sa Most a Sieť do koalície s Ficom ponáhľali, čo sa stalo terčom nevyberavej kritiky, ktorú by som očakávala skôr od voličov extrému, hoci aj mňa zarazila rýchlosť, s akou lídri týchto strán prikývli.

Pozrime sa však na to, aká bola ich vyjednávacia sila a aké reálne bolo presadiť viac. Legitimita strán daná výsledkami volieb je vyjadrená nespochybniteľnými číslami. Pomer hlasov pre dve silnejšie a dve malé strany je 962 867 k 315 798, a vyjadrené v mandátoch po odchode štyroch poslancov je to 64 k 17. Pritom Procházka má najnižší podiel preferenčných hlasov spomedzi všetkých predsedov parlamentných strán – iba 46,18 percenta. Most stratil jedného a Sieť až troch poslancov s pravdepodobným rizikom ich ďalšej straty pri naťahovaní rokovania.

Preto k téme rýchlosti pridávam otázku, či sa museli tí štyria tak ponáhľať? Nemohli si to gesto nechať na situáciu, keď by nešlo len o získanie potlesku, ale aj o blokovanie konkrétnej politiky či návrhu zákona, teda k silnejšej kontrole dominujúcej strany vo vláde?

Rýchly odchod Miroslava Beblavého zo strany, ktorú už nevidel ako perspektívnu, a jeho mobilizácia, aby stranu opustili aj ďalší, spôsobili, že sa fakticky zmenšovala vyjednávacia váha oboch strán a ani jeden z dvoch kritizovaných predsedov nemal záruky, že predlžovanie patovej situácie ten rozpad ešte neurýchli.

Realistické obavy

Opakovane sa predsedom malých strán vyčíta, že mali presadiť zloženie vlády bez predsedov strán, a teda aj bez Roberta Fica. Keď však Bugár vyslovil požiadavku na koalíciu bez Fica a Kaliňáka, zostal so svojou požiadavkou sám s tými desiatimi mandátmi.

Argument, že bez týchto strán sa vláda zostaviť nedala, čo by malo teoreticky násobne zvýšiť ich váhu, abstrahuje od realistických obáv Bugára i Procházku, že pri predčasných voľbách by hrozil ich stranám úplný prepad. Preto bola ich „walking away value“ zanedbateľná. To samozrejme Fico, potom ako sa vrhli šprintom do koaličného rokovania, dobre vedel, a preto mohol rozhodovať z pozície silne dominantnej strany a byť imúnny pred „vydieraním“ malých strán.

Pri oligarchizácii politiky globálne a v našom regióne obzvlášť, sú úvahy o tom, ako sa na vláde podieľali oligarchické skupiny z pozadia jednotlivých strán samozrejme oprávnené a zároveň veľmi ťažko konkrétne dokázateľné. Podozrenie nemienim vyvracať, lebo indícií, že sú v pozadí aj spomínané záujmy, je viac, ale pri netransparentnosti transakcií zostáva iba tvrdiť, že vylúčiť to nemožno. Ale ak to aj pripustíme, bolo by predsa aj v ich záujme, aby mali obe malé strany kresiel vo vláde viac.

Etika presvedčenia a zodpovednosti

Meno ministra školstva patrí aj vzhľadom na akútny stav rezortu k tým najhorším nomináciám v súčasnej vláde. Očakávať od úradníka mnohých vlád žiadanú systémovú zmenu vyžaduje značnú fantáziu. Pritom to mohlo byť všetko aj inak, ak by inak výkonný poslanec Miroslav Beblavý reagoval na utajené rokovanie svojho predsedu Procházku na úrade vlády síce tvrdo, ale rozvážnejšie.

Chápem, že mal dôvody rozhorčiť sa nad neférovým konaním, ale ako skúsený politik mohol zvoliť spôsob, ktorý by bral do úvahy aj nezamýšľané dôsledky rýchleho rozhodnutia vystúpiť zo Siete. Tým bolo už spomínané oslabenie pozície Siete pri vyjednávaní postov v koalícii a strata reálnej možnej nominácie na ministra školstva. Asi by sa mu bezprostredne neušlo takého potlesku ako za svoje moralizujúce odstúpenie, ale rozhodne tu bola šanca pre dobro veci urobiť podstatne viac ako z opozičných lavíc. Pri svojom rozhodnutí však uprednostnil princíp etiky vlastného presvedčenia na úkor etiky zodpovednosti, ktorá by pre politika mala byť imperatívom. Hoci sa také rozhodnutia môžu krátkodobo stretnúť s odsúdením či nesúhlasom vlastných voličov.

Príkladom konania v súlade s etikou zodpovednosti je František Šebej, ktorý sa rozhodol byť lojálny k strane, na kandidátke ktorej sa stal poslancom. Nevystúpil z klubu, hoci má a v minulosti mal výhrady. Napríklad, k hlasovaniu Mosta so Smerom o ústavnom zákone. Napriek svojmu predvolebnému odmietnutiu vstupu do koalície so Smerom zmenil svoje rozhodnutie primerane k tomu zloženiu parlamentu, aké priniesli voľby.

Zmeniť rozhodnutie v zmenených parametroch situácie v mene presadzovania zásadných priorít strany – euroatlantického zakotvenia Slovenska považujem za zodpovedné. Rovnako tak považujem za zodpovedný aj zámer Lucie Žitňanskej využiť akokoľvek partnermi ohraničenú možnosť zasadiť sa o právny štát a zlepšiť pomery v súdnictve, ktorý je hodný kompromisu a je v súlade s etikou zodpovednosti politika. Obaja po štyroch rokoch frustrujúcej aktivity v opozícii vedia, aká malá je šanca niečo presadiť z opozičných lavíc.

Zmocnenec verejného záujmu

Argument proti tým, ktorí poslancom zvoleným za Most a Sieť pripisujú zradu, je okrem klasického Weberovho vymedzenia etiky zodpovednosti aj chápanie poslanca ako zmocnenca povereného zastupovať skutočné záujmy svojich voličov, aj keď tým – podľa posledného prieskumu – stratí oporu vo verejnej mienke. Britský politický filozof Edmund Burke to vysvetľoval v čase Americkej revolúcie z roku 1776 svojim voličom takto: „Váš zástupca je vám povinný nielen svoju prácu, ale aj svoj úsudok; spreneverí sa však svojmu poslaniu, ak svoj úsudok obetuje vašej mienke.” Inak povedané zradí, keď informovaný úsudok podriadi momentálnej verejnej mienke.

Áno, v presile populistickej rétoriky je tento klasický koncept čudo – zástupca, ktorý nadraďuje svoj zasvätený úsudok nad verejnú mienku, mysliaci zmocnenec verejného záujmu. Takýto spôsob zastupiteľstva môže fungovať iba za istých podmienok. Zástupca musí dôkladne poznať ľudí a ich záujmy. Na základe pôsobenia v oblasti, ktorú zastupuje, má skúsenosti, aby poznal skutočné záujmy svojich voličov a nielen výsledky posledného prieskumu verejnej mienky. Po druhé, musí mať integritu, čo si vyžaduje múdrosť, odvahu a čestnosť hlasovať múdro, nemajúc bezprostredne podporu verejnosti. Nakoniec, vyžaduje si to politika, ktorý je ochotný obetovať svoju moc v mene presadenia „správnej veci“ pre tých, ktorých zastupuje.

Obaja spomínaní politici chcú z pozícií v koalícii presadzovať tie priority, s ktorými išli do volieb – udržať euroatlantické zakotvenie Slovenska a právny štát, teda presne to, čo je v záujme podstatne väčšej časti občanov, ako je len tých šesť a pol percenta voličov!

Skutočne zrada voličov?

Bugár pred voľbami nikdy nevyslovil záväzok, že so Smerom do koalície nepôjde. Veď práve v tom videli niektorí analytici príčiny voličského neúspechu Mosta. Ak zrada, tak len toho obrazu, ktorí si jeho voliči vytvorili, aby mali vôbec komu hodiť volebný lístok. Avšak ten, kto jeho kroky sledoval pozorne, to pri istej konštelácii síl mal predpokladať. Veď prečo by sa Bugár inak diskreditoval podporou ústavného zákona z dielne Smeru? Stálo ho to predsa nejaké percento hlasov u slovenských voličov. V jednom predvolebnom rozhovore som túto možnosť pripúšťala, hoci som netušila, že to bude v širšej zostave so SNS, ktorej práve chcel Bugár svojím vstupom zabrániť a tým legitimizovať svoju voľbu. (Plus 7 dní, 7.1.2016)

Politici majú byť posudzovaní podľa výsledkov ich politiky a nie podľa deklarácií hoci aj tých najposvätnejších princípov. V individuálnom živote sa človek môže riadiť princípmi racionality absolútnych hodnôt a je hodné rešpektu, ak v mene nejakej idey, pravdy a svojho presvedčenia odmieta nemorálne kompromisy aj s vedomím, že za to bude negatívne sankcionovaný alebo minimálne o niečo ukrátený. Dôsledky znáša sám, prípadne s rodinou, ale získava aj nejakú odmenu – spokojnosť, že sa nespreneveril tomu, čo vyznáva, zachováva svoju identitu, česť, a podobne. Takže ani to nie je hra s nulovým súčtom.

Ak však zvíťazí rozhodnutie v mene zachovania čistoty svojich riešení u politika – ako napríklad zdôvodnil Sulík deštrukciu Radičovej vlády –, tak je to v konečnom dôsledku kontraproduktívne pre spoločenstvo, ktoré na neho delegovalo zastupovanie svojich záujmov. Také konanie nie je hodné ocenenia a rozhodne nie je v súlade s etikou zodpovednosti, ktorá je pre politika dictum.

Nespokojnosť s vládnou zostavou by sme mali namiesto emotívneho rozhorčenia spracovať do toho fundamentu demokracie, ktorú Masaryk formuloval ako požiadavku „každodennej drobnej práce“, teda k ostrému sledovaniu všetkých prešľapov vo vládnutí. Tak ako to robí napríklad Aliancia Fair-play, Via Iuris či zahranično-politická komunita spolu s kritickými novinármi.

Frustrácia a imunizácia

Jeden výstup novej koalície si však zaslúži okamžitú kritiku – odmietnutie zverejniť koaličnú zmluvu. To len posilňuje pochybnosti o základoch koaličného paktu. Pripomeniem, že z doterajších jedenástich koaličných vlád nie sú dostupné len koaličné zmluvy z prvých dvoch Mečiarových vlád a Moravčíkovej dočasnej vlády, čo hovorí samo za seba. Takže slová hovorcu Mosta, že „fungovanie koalície je vnútornou záležitosťou zúčastnených strán“ síce nehovoria o porušení nejakého ústavného zákona, ale rozhodne sú porušením neformálnych pravidiel politiky na Slovensku. To ozaj nie je dobrý začiatok.

Ani ja nie som nadšená zo straníckej a personálnej zostavy a spôsobu, ako vznikla súčasná, trinásta slovenská vláda. Proti frustrácii ma však imunizuje komparatívny pohľad z perspektívy vládnutia v krajinách V4, ako aj porovnanie s našou vlastnou minulosťou – tou nedávnou i staršou. Bonusom je, že tu máme koalíciu a nie vládu jednej autoritárskej strany ako u severných i južných susedov. Doprajme jej po veľkonočnom upokojení tých štandardných sto dní!

Komentáre

Teraz najčítanejšie