Nová generácia teroristov: najskôr radikáli, až potom islamisti

Autor je americký novinár a politológ
Text uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Atentáty v Bruseli opäť rozprúdili už aj tak horúcu americkú diskusiu o islamskom terorizme. Mnohí na Západe, vrátane republikánskych favoritov Donalda Trumpa a Teda Cruza, volajú po ťažení, ktoré by sa priamo sústreďovalo na moslimské komunity a tých ich členov, ktorí by mohli byť náboženskí extrémisti, a preto aj teroristi.

Lenže nedávne útoky v Európe podnikla nová generácia teroristov, ktorá mení pohľad na to, čo ich motivuje a ako ich nájsť. Dnešní teroristi už nie sú náboženskí extrémisti, z ktorých sa stali radikáli, ale skôr radikáli, z ktorých sa stali náboženskí extrémisti. Je v tom zásadný rozdiel.

Pozrime sa na dvoch bratov, ktorí naplánovali a uskutočnili atentáty v Bruseli. Ibrahim a Chálid Bakraouiovci sa narodili v robotníckej prisťahovaleckej rodine pôvodom z Maroka. Neboli obzvlášť pobožní a skoro si vybrali život zločincov. Ako dvadsiatnici sa dali na krádeže áut a ozbrojené lúpeže. Ibrahima odsúdili na deväť rokov za pokus o vraždu, jeho brat dostal päť rokov za ozbrojenú lúpež. Zdá sa, že ich cesta k džihádu sa začala potom – buď vo väzení, alebo po návrate na slobodu.

Ich príbeh sa zarážajúco podobá na mnohých iných teroristov z Belgicka a Francúzska. Máloktorý bol oddaný moslim. Abdelhamid Abbaoud, zosnovateľ parížskych útokov, pravidelne bral drogy a pil alkohol. Rovnako ako mnohí jeho druhovia. V auguste 2014 New Statesman napísal o dvoch 22-ročných britských džihádistoch, ktorí si pred odchodom z Birminghamu do Sýrie kúpili výtlačky kníh Islam pre začiatočníkov a Korán pre začiatočníkov.

Toto nie je al-Káida

Dôkladná štúdia Rika Coolseata pre belgický Egmont Institute sa snaží pochopiť túto novú vlnu džihádistov a odlíšiť ich od predchodcov, ako boli tí, z ktorých sa stala al-Káida pred 11. septembrom. Priemerný vek európskeho džihádistu bol v predchádzajúcom desaťročí 27,7 roka. Dnes je to takmer 20. Vtedy prerodu ľudí na džihádistov predchádzali roky náboženskej indoktrinácie, dnes je rozhodnutie pridať sa k Islamskému štátu zvyčajne náhle a impulzívne.

Sústreďme sa na jeden veľavýznamný rozdiel. Fatvy al-Káidy obsahovali detailnú kritiku a jasné politicko-náboženské požiadavky. No aké požiadavky boli za parížskymi a bruselskými útokmi? Významný francúzsky mysliteľ Oliver Roy o mladých francúzskych džihádistoch napísal, že takmer žiadny z nich za sebou nemá minulosť politického aktivizmu, fundamentalistického islamu či sociálneho konzervativizmu. „Radikalizujú sa na pozadí bludných predstáv o odvahe, násilí a smrti, neopierajú sa pritom o šaríu a utópiu,“ napísal. Islamský štát je ich posledným gangom, ktorý je oslavou násilia pre vlastné potešenie.

Títo mladí muži – a zopár žien – sú zvyčajne Európania druhej generácie. Podľa Roya sa v skutočnosti často búria proti svojim veriacim rodičom, ktorí sú prisťahovalcami. Majú pochybnosti o vlastnej identite, nie sú zakorenení v novej ani v starej krajine. Čelia diskriminácii a vylúčeniu. Za týchto okolností si nakoniec vyberú rebéliu, zločin a ako posledné zakázané dobrodružstvo džihád.

Koniec, nie začiatok

To vysvetľuje, prečo belgickí moslimovia tvoria neprimerane veľký podiel medzi bojovníkmi Islamského štátu. Štúdia Egmont Institute poukazuje na to, že priepasť vo vzdelaní a nezamestnanosti medzi domorodcami a prisťahovalcami je v Belgicku väčšia než kdekoľvek inde v Európe. Kým pod hranicou chudoby žije 15 percent rodených Belgičanov, medzi Belgičanmi marockého pôvodu je to až polovica. Belgicko má navyše obzvlášť zlé skúsenosti s asimiláciou, pretože ono samotné prechádza krízou identity, ktorá je rozdelená medzi dve kultúry – Flámov a Valónov.

Prečo sú tieto zistenia také dôležité? Sprostredkúvajú nám totiž obraz nového druhu terorizmu, ktorý súvisí menej s náboženstvom a skôr je cestou teroru, ktorý sa najskôr stáva konečným aktom rebélie proti modernému svetu a až potom si hľadá ideológiu, ktorá ho ospravedlňuje. Radikálny islam predstavuje takúto ľahko dostupnú ideológiu. Lenže je len posledným ohnivkom reťaze, nie je jej začiatkom.

Nič to nemení na tom, že moslimovia musia bojovať a vykoreniť nádor vo svojom strede, ktorým je radikálny islam. Lenže môže to tiež naznačovať, že ak je cieľom nájsť teroristov, potom západné presadzovanie práva, odpočúvanie mešít, hliadkovanie pri moslimských komunitných centrách či dokonca boj s fundamentalistickými moslimami mieria zlým smerom. Takých ľudí možno treba hľadať skôr v baroch, v drogových uličkách, v radoch na úradoch práce a vo väzeniach, kde sa zradikalizujú ešte predtým, ako sa zislamizujú.