Denník N

Francúzska vláda zneužíva výnimočný stav, obmedzuje ním ľudské práva, hovorí človek z Amnesty International

Výnimočný stav platí po teroristických útokoch vo Francúzsku. Foto - TASR/AP
Výnimočný stav platí po teroristických útokoch vo Francúzsku. Foto – TASR/AP

Nechceme, aby ľudí súdili podľa ich vierovyznania alebo podľa toho, ako vyzerajú, hovorí odborník na diskrimináciu Marco Perolini z Amnesty International.

Marco Perolini je výskumník v regionálnej kancelárii Amnesty International pre Európu a strednú Áziu v Londýne. Venuje sa problematike diskriminácie, vrátane islamofóbie, zločinom z nenávisti a diskriminácii voči rómskemu obyvateľstvu. V súčasnosti dokumentuje porušenia ľudských práv v kontexte zákonov a politík namierených proti terorizmu. Študoval sociálne vedy a ľudské práva.

Vo Francúzsku platí výnimočný stav od 14. novembra, teda od nasledujúceho dňa po teroristických útokoch. Čo to pre Francúzov znamená?

V krajine platia výnimočné podmienky. Štát a vláda môže vyhlásiť výnimočný stav, avšak ten, ktorý platí vo Francúzsku, obmedzuje ľudské práva. Tieto obmedzenia sú disproporčne silnejšie ako ochrana ľudských práv. V tomto prípade hovoríme najmä o domových prehliadkach a nariadeniach, ktoré obmedzujú osobnú slobodu. To sú dve základné opatrenia výnimočného stavu, na ktoré v Amnesty upozorňujeme.

Ako sa to odzrkadľuje v živote ľudí?

Hovorili sme s mnohými ľuďmi, ktorým obmedzili slobodu. Títo nemôžu opustiť okres, v ktorom bývajú.

Nemôžu tiež opustiť svoj byt či dom?

Môžu, ale len cez deň, v noci to majú zakázané. Nemôžu však opustiť oblasť, v ktorej bývajú. Musia tam zostať a hlásiť sa na polícii dva alebo trikrát za deň. Takže to dosť ovplyvní ľudí, ktorí si napríklad začali hľadať prácu pred tým, ako vláda vyhlásila výnimočný stav. Ale aj tých, ktorí pracujú inde ako v oblasti, v ktorej bývajú. Navyše tam máme ďalšie podmienky, ktoré sú zo strany vlády veľmi vágne a často sa týkajú praktizovania náboženstva a viery.

Narážate na zatváranie mešít v krajine?

Áno, viacero mešít po teroristických útokoch zatvorili. Mnohí však nemôžu navštevovať mešity a zúčastňovať sa obradov, pretože ich polícia registruje ako potenciálnych teroristov, napríklad preto, že navštevovali konkrétnu mešitu, kde sa podľa úradov v minulosti radikalizovali niektorí členovia komunity. Mali sme však aj také prípady, keď úrady považovali niektorých moslimov za radikálnych z veľmi zvláštnych dôvodov. Napríklad sme mali prípady chlapcov, ktorí si oholili bradu v deň teroristických útokov v Paríži. Takže úrady a polícia ich z tohto dôvodu považovali za podozrivých.

Mnohí sa tiež chodia hlásiť na políciu za vlastné peniaze, a teda musia si sami platiť lístok na autobus a dochádzať na policajnú stanicu v inom mieste, ako bývajú.

Áno, aj toto je veľký problém. Poznáme prípady, keď ľudia dochádzajú do iného mesta na políciu a táto cesta im trvá viac ako 40 minút. Nie je to teda len otázka peňazí, ale aj času. Navyše tak títo ľudia nemôžu žiť normálny život a prichádzajú o jeho značnú časť, keďže sa musia hlásiť na polícii trikrát za deň.

Marco Perolini je výskumník v regionálnej kancelárii Amnesty International pre Európu a strednú Áziu v Londýne. Venuje sa problematike diskriminácie, vrátane islamofóbie, zločinom z nenávisti a diskriminácii voči rómskemu obyvateľstvu. V súčasnosti dokumentuje porušenia ľudských práv v kontexte zákonov a politík namierených proti terorizmu. Študoval sociálne vedy a ľudské práva. Foto – Amnesty
Marco Perolini. Foto – Amnesty

Výnimočný stav predĺžili na ďalšie tri mesiace do konca mája. Ako to odôvodnila vláda?

Argumentovala, že vo Francúzsku je stále vysoká hrozba terorizmu, takže je ho nevyhnutné predĺžiť.

Zmenilo sa niečo? 

Pred predĺžením výnimočného stavu platilo oveľa viac obmedzení ako dnes. Znížil sa aj počet ľudí, ktorým podstate obmedzili slobodu. Stále však tento stav obmedzuje slobodu a práva ľudí. Napríklad ľudia, ktorí majú vážne zdravotné problémy a  chodia k lekárovi na pravidelné prehliadky, majú veľký problém.

Je to však stále dostatočné na to, aby sa takto obmedzovali ľudské práva?

Pre nás to nie je dostatočné a tiež argumentácia vlády na jeho predĺženie je podľa nás veľmi chabá. My stále tvrdíme, že ak chce vláda predĺžiť výnimočný stav, musí nielen dokázať, že je to nevyhnutné, ale tiež, že neexistuje iný spôsob, ako obmedziť hrozbu terorizmu, len tým, že sa obmedzia ľudské práva.

Môže sa táto situácia zmeniť po zatknutí Salaha Abdeslama, jediného žijúceho teroristu z parížskych útokov?

Nemyslím si, že sa situácia zmení výrazne, hoci ide o veľmi dôležitý krok. Francúzska vláda však nikdy neodôvodňovala nevyhnutnosť výnimočného stavu dolapením teroristov. Na druhej strane však môže vláda využiť toto zatknutie na to, aby výnimočný stav po 26. máji už nepredĺžila. V spoločnosti však prebieha veľmi veľa diskusií o tom, kým sú potenciálni teroristi podporovaní, preto sa veľká pozornosť sústreďuje na problémové štvrte nielen vo Francúzsku, ale aj v Belgicku.

Platil výnimočný stav vo Francúzsku aj niekedy v minulosti, napríklad počas vojny s Alžírskom?

Tento zákon existuje od roku 1955 a použili ho v čase vojny s Alžírskom niekoľkokrát. Neskôr ho použili ešte v roku 2005 na zvýšenie bezpečnosti po vlne násilia na predmestiach Paríža. Takže vo Francúzsku platí opäť po desiatich rokoch.

Mnohí Francúzi, najmä moslimovia, sa vyjadrujú, že po vyhlásení výnimočného stavu majú strach. Polícia robí u nich razie najmä v noci, ničí im majetok a straší deti. Ako môžu ľudia proti niečomu takému bojovať? Ako sa to dá obmedziť?

Hovorili sme s mnohými ľuďmi, ktorí nám opisovali, ako k nim prišla polícia a použila neprimeranú silu, napríklad im rozbili dvere alebo nábytok. Takisto sme mali niekoľko prípadov, keď policajti neprimerane zasiahli voči osobám. Takíto ľudia sa môžu sťažovať na súde, ale vo Francúzsku je problémom zložitá administratíva. Momentálne neregistrujeme veľa ľudí, ktorí sa sťažujú na neprimeraný zásah policajtov. Mali sme pár prípadov, keď ľudia žiadali finančné odškodnenie, čo sa nakoniec aj podarilo. Ľudia sa však viac sťažujú na nariadenia, ktoré obmedzujú ich slobodu a žiadajú jeho zrušenie. Takýchto prípadov máme oveľa viac.

Takže môžeme povedať, že francúzska vláda a polícia zneužívajú situáciu v krajine a výnimočný stav?

Áno, jednoznačne. Tie podmienky sú neúmerné a často diskriminačné. To je aj dôvod, prečo kritizujeme francúzsku vládu.

Čo konkrétne v Amnesty robíte?

Pred predĺžením výnimočného stavu sme chceli spolupracovať s parlamentom ohľadne jeho podmienok a najmä, aby ho ďalej nepredĺžili, to sa však nepodarilo. V Amnesty sme po predĺžení výnimočného stavu vo februári spísali petíciu, ktorou sme kritizovali vládu za tieto podmienky. Žiadali sme tiež parlament, aby kriticky zhodnotil nevyhnutnosť výnimočného stavu, a pripravili sme preň hodnotiacu správu. Nie sme však jediní, kto kritizuje vládu za výnimočný stav.

Ako na to reaguje vláda?

Ministerstvo vnútra sa voči týmto výzvam stavia veľmi negatívne a odmietavo. Argumentuje, že väčšina Francúzov (podľa prieskumov okolo 80 percent, pozn. red.) podporuje výnimočný stav a súhlasí s ním. To je ich hlavné zdôvodnenie. Problémov však je, že francúzska vláda odôvodňuje výnimočný stav aj strachom. Keďže sme mali v krajine veľké teroristické útoky, táto téma je veľmi citlivá. Ľudia sú ohrození, majú strach, celá spoločnosť je veľmi citlivá. Je prirodzené, že ľudia, ktorí majú strach, požadujú od vlády lepšie bezpečnostné opatrenia. Podľa nás však vláda tento strach zneužíva, a to nie je dobré.

Mnohí moslimovia sa tiež vyjadrujú, že neveria súdom. Ako môže vláda tento stav zlepšiť?

Vo Francúzsku sa veľa hovorí o výnimočnom stave, či o diskriminácii určitých skupín obyvateľov. Ale málo sa hovorí o dôvere spoločnosti vo vládu. Už pred vyhlásením výnimočného stavu sme v spoločnosti mali problém, že moslimovia neverili vláde a verejnej moci. Toto sa nezmenilo a myslím, že po vyhlásení výnimočného stavu je to ešte horšie.

Ako však takýchto ľudí znova integrovať do spoločnosti?

Už podmienky výnimočného stavu stigmatizujú moslimskú minoritu v krajine. A tento stav je horší najmä v malých mestách a dedinách, kde každý každého pozná. Takže tam ľudia jednoduchšie vedia, že niekto sa chodí hlásiť na políciu, alebo že u nich bola razia a hľadali dôkazy o teroristickej činnosti. Toto sa veľmi nezmenilo ani po predĺžení výnimočného stavu, ktorým sa čiastočne zmenili jeho podmienky. Dôležité je však túto skupinu uistiť o tom, že ich vláda nebude diskriminovať a že ich francúzska spoločnosť podporuje a neodsudzuje. Chceme docieliť, aby moslimov a ľudí, ktorých podľa výzoru považujú za moslimov, nediskriminovali na školách aj v práci, aby nemali problém nájsť si zamestnanie preto, že sú moslimovia alebo preto, ako vyzerajú.

Rozhovory

Útok v Paríži

Teraz najčítanejšie