Európa stále nie je pripravená niesť bremeno vlastnej bezpečnosti

Autor je britský novinár a spisovateľ

Poliaci sú podobne ako ich pobaltskí a severskí susedia čoraz netrpezlivejší. Frustruje ich americké váhanie pri pomoci Ukrajine a obmedzenia, ktoré Washington ukladá Ukrajincom, ktorí by chceli adekvátne reagovať na ruské útoky. Obávajú sa, že režim Vladimira Putina alebo jeho nástupcu bude pripravený na ďalšiu vojnu oveľa skôr, ako si väčšina ľudí zo Západu myslí. Vynakladajú preto obrovské sumy na obranu a budujú sieť úzkych bilaterálnych a multilaterálnych väzieb v oblasti bezpečnosti, plánovania, spravodajstva a obstarávania.

Kontrast s krajinami ležiacimi južnejšie je obrovský. Stredoeurópania nielenže zaostávajú, ale idú aj zlým smerom. Víťazom rakúskych volieb sa stala FPÖ Herberta Kickla, ktorý ako minister vnútra urobil z tamojšej tajnej služby vyvrheľa. Slovensko si minulý rok znovu zvolilo za premiéra Roberta Fica, otvoreného kritika ukrajinskej vojny a spojenca maďarského veterána Viktora Orbána. Česká vláda, obdivuhodná v zahraničnej politike, je pre problémy so životnými nákladmi roztrieštená a nepopulárna. Bývalý premiér a magnát Andrej Babiš dúfa, že sa na budúci rok vráti. Spolu s Orbánom je Babiš súčasťou nového zoskupenia „Patrioti pre Európu“, ktoré je podobne ako Fico proti pomoci Ukrajine a z vojny obviňuje Západ.

Situácia v krajinách ďalej na západ nie je oveľa veselšia. Proputinovské pravicové a ľavicové strany si v nedávnych regionálnych voľbách v Nemecku viedli dobre a koalícia pod vedením kancelára Olafa Scholza je čoraz nefunkčnejšia. Jeho zlyhanie sa netýka len Ruska. Čo sa týka vzťahu k Číne, politiku najväčšej európskej ekonomiky, zdá sa, poháňajú krátkodobé komerčné úvahy. Spomedzi lídrov veľkých krajín ponúka jasný postoj a rozhodnosť iba talianska premiérka Giorgia Meloni.

Nesúlad medzi členskými štátmi Európskej únie kladie ešte väčšie nároky na novú Európsku komisiu. Odpoveď na apokryfnú otázku (nesprávne pripisovanú Henrymu Kissingerovi): „Komu mám zavolať, ak chcem hovoriť s Európou?“ je jasná: predsedníčke komisie Ursule von der Leyen. Už si síce vybrala nový tím, ale ten ešte nefunguje. Vypočutia v Európskom parlamente budú až v novembri, pričom svet je v plameňoch a niektoré rozhodnutia bolo potrebné prijať už včera. Napríklad váhanie EÚ v otázke rozširovania podnecuje nespokojnosť v kandidátskych krajinách v juhovýchodnej Európe, čo Rusko a Čína s radosťou využijú.

Stručne povedané, „Veľká Európa“ s viac ako 30 krajinami integrovanými v NATO, v EÚ alebo v oboch organizáciách, nie je pripravená niesť bremeno vlastnej bezpečnosti. Chýba jej strategický nadhľad: napríklad nemá čo povedať o Blízkom východe. Sústredenie sa členských štátov na vlastný záujem znamená, že európsky obranný priemysel je roztrieštený. Európe sa nedarí strategicky využiť doterajšiu mohutnú rozvojovú pomoc v ázijských, afrických a latinskoamerických krajinách, kde pretrvávajú protiizraelské a protiamerické nálady.

Navyše, Európa nie je schopná byť spoľahlivým spojencom Spojených štátov. Teoreticky by dohoda mala byť jasná: pomôžeme Američanom obmedziť Čínu výmenou za pokračujúce americké vojenské záruky. Príliš veľa Európanov sa však pri myšlienke, že by boli zapletení do globálnej konfrontácie s Čínou, spotí. Radšej by zarábali. Pritom v obrane sa stále spoliehajú na Američanov. Väčšina vojenských plánov sa do veľkej miery spolieha na to, že situáciu zachránia práve oni.

V tomto kontexte sa seversko-poľsko-pobaltský rámec javí ako mimoriadne dôležitý. Sú to spojenci s efektívnymi vládami, silnými ekonomikami, odolnými spoločnosťami a schopnými armádami. Pridajte k tomu niekoľko ďalších krajín – povedzme Britániu, Holandsko a Rumunsko – a toto nové „minilaterálne“ zoskupenie okolo Baltského mora vyzerá čoraz sľubnejšie.

Jednou z otázok je, ako rýchlo sa môže už existujúca spolupráca zameraná na vojenskú oblasť rozšíriť aj na tú politickú, diplomatickú a administratívnu. Ďalšou je, či dokáže odolať ruskému tlaku, ktorý bol v iných krajinách taký úspešný.