Keď sme dostali práva, už bolo pre nás neskoro, hovorí parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik

Slováci v Maďarsku dostali po roku 1989 mnoho práv, o ktorých snívajú aj Maďari na Slovensku: majú samosprávu, školy vo vlastných rukách a stabilné parlamentné zastúpenie. Podľa Antona Paulika tieto práva neboli najprv garantované, a kým sa rozšírili, počet Slovákov v Maďarsku výrazne klesol a ich identita už bola veľmi slabá.

K slovenskej národnostnej menšine sa v Maďarsku hlási okolo 25-tisíc osôb, väčšina z nich však už vymenila jazyk. Podľa Antona Paulika má zastúpenie v parlamente a správa vlastných škôl veľa výhod, a to aj v prípade, že v školách sa nie všetky predmety vyučujú po slovensky na rozdiel od maďarských škôl na Slovensku, v ktorých výučba prebieha v maďarčine.

Anton Paulik pracuje od roku 2018 v budapeštianskom parlamente ako hovorca Slovákov v Maďarsku, je poslancom parlamentu bez hlasovacieho práva.

V rozhovore sa dočítate,

• ako hovoria po slovensky Slováci v Békešskej župe;
• aký je vzťah maďarských Slovákov a slovenských politikov;
• prečo sa Slováci v Maďarsku výrazne asimilovali;
• načo je dobrý parlamentný hovorca;
• či aj Slovensko potrebuje zákon o národnostných menšinách.

Vyrástli ste v Békešskej župe, prežili ste detstvo v slovenskom prostredí?

Áno, navyše v trojgeneračnej rodine. Žili sme so starými rodičmi, ktorí nehovorili po maďarsky. Moji rodičia už maďarčinu ovládali. Otec po odchode do dôchodku hovoril len po slovensky. V práci musel hovoriť po maďarsky, približne v tom období došlo v mojej rodnej obci k výmene jazyka.

Ako výmena jazyka prebiehala? Zažili ste ju aj vy?

V detstve si človek neuvedomuje, čo sa okolo neho deje. Starý otec mi rozprával rozprávky po slovensky. Mal som štyri či päť rokov, keď rodičia kúpili rádio a po večeroch mi púšťali večernú rozprávku Maďarského rozhlasu. Odvtedy som počúval maďarské rozprávky. Sused oproti si kúpil televízor, po večeroch sa u neho ľudia stretávali a pozerali vysielanie Maďarskej televízie. Odvtedy sme získavali všetky informácie po maďarsky a jazykom komunikácie sa postupne stala maďarčina. Mnoho vecí sme označovali už len maďarskými výrazmi.

Vysielanie Slovenskej televízie ste si nevedeli naladiť?

Na Dolnej zemi to bolo vylúčené, pozrieť sme si mohli len rumunskú televíziu.

V obchodoch alebo na úradoch sa v časoch vášho detstva komunikovalo po slovensky?

O úradoch neviem, ale na ulici každý hovoril po slovensky. Ľuďom ani nenapadlo, aby sa jeden druhému prihovorili po maďarsky, keď sa ráno stretli. Aj v obchodoch sa dalo hovoriť po slovensky, lebo pôvodné obyvateľstvo bolo vo väčšine. V tom čase sa však do obce začali sťahovať ľudia z Békešskej Čaby, ktorá je od nás vzdialená pätnásť kilometrov. Väčšina prisťahovaných rozprávala po maďarsky. Väčšinu obyvateľstva v polovici sedemdesiatych rokov však ešte tvorili Slováci.

Chodili ste do slovenskej základnej školy?

Chodil som do miestnej základnej školy, ktorá tri – päť hodín týždenne vyučovala slovenský jazyk, ostatné predmety sa učili po maďarsky. Od siedmeho ročníka som chodil do slovenskej školy v Békešskej Čabe, ktorá mala dva vyučovacie jazyky. Tam som chodil aj na gymnázium.

Na gymnáziu ste už mali všetky predmety v slovenčine?

Gymnázium je dvojjazyčné, polovica vyučovania prebieha v slovenčine a druhá polovica v maďarčine.

Je miešanie jazykov pre Slovákov v Maďarsku typické? Miešajú do slovenčiny maďarské výrazy?

Deje sa tak dodnes. Aj staršia generácia mieša do slovenčiny maďarské výrazy. Otec každý stroj označoval mašina alebo mašinka. Keď mi povedal, prines mi tú mašinku, nevedel som, na čo myslí. Nemali sme osobitné výrazy na jednotlivé stroje, osobné doklady a mnohé nové veci.

Prečo ste sa rozhodli pre vysokoškolské štúdium v Bratislave?

Sme piati súrodenci. Najstaršia sestra študovala v Bratislave, kam odišla v roku 1968, teda v najlepšom čase. Bola pre mňa vzorom.

Aké bolo prísť do čisto slovenského prostredia? Bolo to iné ako domáca slovenská komunita?

Úplne iné. Na ulici sa neveľmi hovorí spisovnou slovenčinou. U nás sa používa staré stredoslovenské nárečie. Evanjelici ešte vždy používajú biblickú češtinu, v ktorej sa slúžia bohoslužby a mnohé výrazy sa dostali aj do hovoreného jazyka.

V Bratislave ma prekvapilo množstvo cudzích výrazov, ktoré sme v Maďarsku nepoužívali. Maďari cudzie slová prekladajú a my sme sa ich snažili preložiť do slovenčiny. Na Slovensku som sa však na každom kroku stretával s latinskými, anglickými a inými cudzími výrazmi. Študoval som históriu, teda som sa tomu nevyhol. Spočiatku ma prekvapilo aj tempo reči, musel som si naň zvyknúť.

Bolo v minulosti časté, že Slováci z Maďarska študovali na Slovensku? Ako je to dnes?

Študujú tu, ročne sem môžeme vyslať päť štipendistov. Väčšinou študujú v Nitre, ale aj v Bratislave, v minulosti to bolo naopak. Teraz je na Slovensku asi päť študentov.

Neuvažovali ste o tom, že tu zostanete?

Štúdium som ukončil v roku 1986, keď Československo nebolo v porovnaní s Maďarskom veľmi lákavé. Ani mi to nenapadlo.

Slobodnejšia atmosféra v Maďarsku bola lákavejšia?

Áno, v Maďarsku žila aj moja rodina, na Slovensku ma nič nedržalo. Nemal som tu osobné kontakty.

Ako Slováci v Maďarsku vnímali maďarsko-slovenské konflikty na prelome dvoch storočí?

Tamojšia politika nevedela, čo si s nami počať. Po zmene režimu nás oslovili rôzne skupiny, najmä Slovenská národná strana, respektíve organizácie napravo od nej. V tom čase sa formovala naša občianska sféra. S dvomi priateľmi som založil Organizáciu slovenskej mládeže v Maďarsku. Mnohí mali známych zo študentských čias a snažili sa ich zainteresovať do vlastných zápasov.

Veľká politika nás spočiatku brala celkom vážne, najmä v čase výstavby Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Títo politici však neboli medzi Slovákmi v Maďarsku veľmi populárni. Mečiar počas prvej návštevy po stretnutiach v Budapešti vycestoval aj do Békešskej Čaby. Povedal tam aj vetu, že ak sa niekto necíti dobre v Maďarsku, radi ho privítajú na Slovensku. Týmto sa od nás odstrihol, lebo nikto o ničom podobnom ani neuvažoval. Slovenský verejný život v Maďarsku bol výmenou obyvateľstva v rokoch 1946 – 1948 vynulovaný. Nebol to teda veľmi populárny nápad. Naopak, keď politik prednesie takéto slová, každý spozornie.

Odvtedy to už nie je v móde. Stretnú sa s nami, ale väčšinou len na veľvyslanectve. Slováci na vidieku nesledujú slovenskú politiku, slovenské televízie sa nedajú naladiť ani dnes. Mladší si môžu pozrieť správy na internete, ale staršia generácia to nemá vo zvyku.

Boli ste v Maďarsku niekedy diskriminovaný pre vašu slovenskú národnosť?

Nespomínam si. Vždy som pôsobil v slovenskej národnostnej oblasti. Dva roky som pracoval v archíve, mal som na starosti najnovšiu zbierku celoštátneho archívu, v ktorom uvítali moje informácie o Československu. Neskôr som tlmočil v Slovenskom inštitúte, pracoval som v Československom kultúrnom a informačnom centre, bol som aj slovenský referent. Bola to priama cesta. S ničím podobným som sa nestretol.

Viete o ľuďoch, ktorí boli diskriminovaní?

Keď som pracoval na sekcii národnostnej politiky Úradu premiéra, vyslali ma do Békešskej Čaby, kde sa jedna pani sťažovala, že ju pre slovenskú národnosť neprijali do zamestnania. Napokon vysvitlo, že všetko bolo inak. Navyše ju neprijali do slovenskej inštitúcie, no bolo to skôr pre osobné problémy. Podobný prípad teda nepoznám ani z počutia.

Sem-tam sa objavili nejaké nápisy, ale nikdy nie osobné. Keď sme neboli zadobre s Mečiarom, tak sa v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe objavil protislovenský nápis, no miestne spoločenstvo to rýchlo odsúdilo. Jeden z mojich bývalých učiteľov mi rozprával, že keď si ich začali doberať Maďari presídlení zo Srbska, tak sa ich osadenstvo krčmy zastalo. Tu to bolo menej typické ako v okolitých krajinách.

Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa venovali záležitostiam Slovákov v Maďarsku?

Rodinné zázemie. Sme piati súrodenci, štyria z nás maturovali na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Prijali ma na vysokú školu aj v Maďarsku, ale už si nespomínam, prečo som tu napokon neštudoval.

Čo vám dala slovenská univerzita?

V prvom rade som sa naučil jazyk, lebo doma sme hovorili nárečím. O jadrovej fyzike však po slovensky dodnes neviem diskutovať. Ako tlmočník som sa ocitol v situáciách, ktoré by som zrejme nezvládol, keby som neštudoval na Slovensku.

Slováci v Maďarsku sa výrazne asimilovali. Niektorí odhadujú ich počet na stotisíc, ale podľa údajov z ostatného sčítania ľudu je ich okolo 25-tisíc. Kde sú korene silnej asimilácie?

V medzivojnovom období, keď sa začalo zakazovať používanie slovenčiny v školách. Vládny splnomocnenec Adolf Pechány dohliadal na pomaďarčovanie slovenských škôl. Chodil po školách a kontroloval, ako učitelia učia. Dbalo sa o to, aby sa na školu nedostal učiteľ či kňaz hovoriaci po slovensky. Uvedomelí Slováci sa v rokoch 1946 – 1947 presídlili na Slovensko. V školskom roku 1948/1949 malo békešskočabianske gymnázium len jedného žiaka, hoci dovtedy ich bolo viac ako štyristo. Ten, kto chcel zostať Slovákom alebo si z nejakého dôvodu myslel, že sa bude mať lepšie, odišiel. Veľká časť inteligencie a farárov odišla, preto už bolo potrebné komunitu organizovať.

Do istej miery sa to aj podarilo, ale národnostný zákon bol prijatý až v roku 1993, čo bolo pre nás neskoro. Dostali sme práva, ktoré sme už nedokázali uplatniť, lebo sme neboli dostatočne silní a uvedomelí.

Maďarsko chcelo po zmene režimu vlastnými menšinovými zákonmi inšpirovať susedné krajiny, v ktorých žije početná maďarská menšina. Do akej miery je podľa vás maďarská právna norma moderná? 

Zákon z roku 1993 bol dôležitý z toho aspektu, že vytvoril dodnes existujúci systém menšinových miestnych a celoštátnych samospráv. Bol to pokrok, lebo priestor dostali aj tí, ktorí sú vo svojich obciach v menšine, a preto sa nedostanú do miestnej samosprávy. Chýbali však garancie. Išlo o to, že ak pomer menšinového obyvateľstva dosiahne určité percento, tak menšina získa isté práva, no chýbala garancia pre prípad, ak sa tak nestane.

Je možné požiadať o dvojjazyčné dokumenty, no keď som o ne požiadal po prvý raz, musel som sa tri razy vrátiť a mal som so sebou všetky zákony. Bol som vedúci kontrolnej sekcie na ministerstve a úradníci mi nechceli veriť, že takáto možnosť existuje. Nedávno úrad ombudsmana organizoval konferenciu, na ktorej zaznelo, že uplatňovanie národnostných práv žiada len niekoľko tuctov osôb.

Máte však dvojjazyčný občiansky preukaz.

V národnostnom jazyku je v ňom uvedené len meno. Text je maďarský, ale v preukaze je kolónka meno v materinskom jazyku. Tak ho mám v preukaze uvedené aj ja.

Existujú slovenské školy, na ktorých sa všetky predmety vyučujú po slovensky?

Nie. Dvojjazyčných škôl je päť, ich zriaďovateľom je Celoštátna slovenská samospráva. Je to tak od prijatia národnostného zákona v roku 2011. Takáto možnosť bola aj predtým, ale po prijatí zákona máme aj finančné garancie. Celoštátna samospráva má systém vlastných inštitúcií: je zriaďovateľom piatich dvojjazyčných škôl, divadla, dokumentačného centra, vydáva noviny, má aj verejnoprospešnú hospodársku spoločnosť. V miestnych samosprávach panuje väčšia neistota, ale tri školy a viaceré škôlky už prevzala slovenská samospráva.

Je vyriešené vzdelávanie pedagógov?

V Maďarsku sú dve slovenské gymnáziá, jedno v Budapešti a jedno v Békešskej Čabe a bolo obdobie, keď sa diplom zo slovenčiny dal získať na šiestich katedrách. Dnes sa učitelia prvého stupňa vzdelávajú v Sarvaši, učitelia druhého stupňa v Szegede, učitelia stredných škôl a gymnázií zasa študujú na ELTE v Budapešti. Podmienky sú teda dané, ale uprednostňujeme, ak záujemca študuje na Slovensku, lebo tam sa lepšie naučí po slovensky. Nevýhodou je však to, že mnohí z týchto študentov sa dnes už nevrátia domov.

Aký majú postoj k slovenským školám rodičia? Sú populárne?

Je to rôzne, ale naše dvojjazyčné školy sú populárne. Populárne sú však školy miestnych slovenských samospráv, a to odvtedy, čo štát prevzal verejné školstvo, teda rozhodnutia sa nerodia na miestnej úrovni. Je totiž lepšie, ak zriaďovateľom školy je miestna slovenská národnostná samospráva. Každý, kto môže, sa snaží získať späť kompetencie na miestnej úrovni.

Maďarské národnostné menšiny majú právo zostaviť vo voľbách vlastnú kandidátku. Aké to má výhody a nevýhody?

Máme dvojaké voľby, národnostné a parlamentné. V parlamentných voľbách môžu hlasovať len registrovaní slovenskí národnostní voliči, ktorých je viac ako 12-tisíc. V zmysle rozhodnutia ústavného súdu nemôžeme mať viac hlasov ako priemerný maďarský volič. Priemerný maďarský volič má dva hlasy: môže hlasovať za kandidáta v individuálnom volebnom obvode a za celoštátnu kandidátku. V našom prípade menšinový volič, ktorý hlasuje za národnostnú kandidátku, nemôže hlasovať za stranícku kandidátku. Pre nás to však nie je výhodné, lebo nikdy nezískame dostatočný počet hlasov, ktorý je potrebný na mandát.

Na mandát totiž treba získať štvrtinu hlasov poslanca, ktorý sa dostal do parlamentu na straníckej kandidátke s najmenším počtom preferenčných hlasov. Naposledy to bolo viac ako 23-tisíc hlasov, čo dosiahli len Nemci. Nemecký kolega je poslanec parlamentu, má hlasovacie právo a v parlamente vedie výbor pre národnostné menšiny. My hlasovacie právo nemáme. Máme všetky ostatné práva poslancov parlamentu, no nemôžeme iniciovať novelu zákona, môžeme tak urobiť len v mene výboru. Výbor však musí takýto návrh jednohlasne schváliť. Vo výbore je dvanásť osôb, ktoré treba presvedčiť.

Už sa vám podarilo niečo takto presadiť?

Áno, problém je však ten, že ide o skupiny s rôznymi záujmami. Početnejšie národnostné menšiny by radšej posilnili inštitucionálnu podporu, menšie menšiny zasa podporu pre jednotlivé programy. V časoch, keď som ešte nebol v parlamente, sa zrodila dohoda, že každý podporí to, čo nepoškodí ostatných. Vo veci rozpočtu či novely zákona o verejnom školstve vystupujeme väčšinou jednotne.

Je to skutočná výsada alebo ide skôr o výkladnú skriňu?

Nenazval by som to výkladnou skriňou, lebo odkedy máme parlamentné zastúpenie, máme lepšie výsledky. Už počas prvej Orbánovej vlády sa uvažovalo o národnostných hovorcoch. Takáto úprava sa však zrodila až v roku 2011, keď sa do zákona dostalo ustanovenie, že národnosti majú právo podieľať sa na parlamentnej práci. Následne prišli do parlamentu prví hovorcovia.

Je veľmi dôležité, aby nás bolo počuť, aby sme sa mohli vyjadriť k zákonom. Navyše výbor pre národnosti dostáva návrhy zákonov na pripomienkovanie. Ak ide o zákony, ktoré sa bezprostredne týkajú národností, ako je novela zákona o národnostných menšinách, zákony o verejnom školstve alebo kultúre, tak aj poslanecké kluby žiadajú náš výbor o stanovisko. Máme prístup k rokovaniam a podieľame sa na prípravných fázach legislatívneho procesu. Dostavili sa aj výsledky: keď som odchádzal zo štátnej správy, tak na národnostnú problematiku štát vyčlenil zhruba desať miliárd forintov, teraz má len slovenská samospráva päťmiliardový rozpočet.

Keby sme mali hlasovacie právo, bolo by to komplikovanejšie, keďže hovorcovia trinástich národností majú svoje politické preferencie. Napríklad v Slovinsku nechcel byť maďarský poslanec jazýčkom na váhach, keď od jeho hlasu záviselo, či parlament schváli rozpočet. To by bolo zrejme veľmi tvrdé.

V predošlom volebnom cykle vláde zabezpečoval ústavnú väčšinu pre Fidesz poslanec nemeckej národnosti Imre Ritter.

On bol vo svojej obci miestnym poslancom za Fidesz už v čase, keď ešte nebol národnostným hovorcom.

Do akej miery sú Slováci v Maďarsku vnútorne rozdelení?

Dnes už nie sú. Boli obdobia, keď bola spolupráca ťažšia, v celoštátnej samospráve bola vnútorná opozícia. V tomto cykle napätie necítim a nevidím ani jeho stopy. Pred voľbami sa zdalo, že kandidátka nebude jednotná, no napokon jednotná bola a hlasovali za ňu všetci slovenskí národnostní voliči. Nie je to najdemokratickejšie, ale viac kandidátok národnostnej komunite nepomáha. Voliči totiž nemajú radi konflikty.

Konflikty boli dôsledkom politickej rozpoltenosti maďarskej spoločnosti alebo išlo o miestne záležitosti?

Boli dôsledkom osobných konfliktov. K približovaniu sa k politickým stranám došlo až po vnútornom zlome.

Na Slovensku chýba komplexný menšinový zákon, po ktorom volá najmä maďarská menšina. Žiada aj to, aby jeho súčasťou bol aj samosprávny model. Obracia sa na vás slovenská vláda so žiadosťou o stanoviská? Aká je podľa vás v porovnaní s Maďarskom situácia menšinovej legislatívy na Slovensku?

Sledujem tieto procesy od začiatku. Slovenská politika sa neveľmi zaujíma o naše názory, boli sme však v kontakte s tamojšími Maďarmi, napríklad sme sa zúčastnili konferencií Fórum inštitútu pre výskum menšín. Komunite, ktorá vo väčšine obcí tvorí majoritu, sa neoplatí uvažovať o národnostných samosprávach, keďže sa bez problémov dostane do miestnych samospráv, ktoré majú silnejšie kompetencie. Z toho dôvodu to neodporúčam.

Parlamentné voľby sú zaujímavejšou témou, keďže vidíme, že je ťažké prekonať volebný prah. V takejto komunite je ťažké dosiahnuť, aby každý ťahal rovnakým smerom, preto si myslím, že skôr či neskôr bude potrebné podobné riešenie, ako je naše. Pre nás však prišlo neskoro, keďže už nie sme takí početní, aby sme využili všetky možnosti.

Som si však istý, že aj na Slovensku treba pripraviť zákon o národnostných menšinách, aby sa tieto polemiky neustále nevracali. A to ani nie tak z aspektu Maďarov, akékoľvek zastúpenie je totiž problematické v prípade menších národnostných komunít. Nejaká právna úprava je podľa mňa potrebná, no toto rozhodnutie sa musí zrodiť na Slovensku.