Denník N

O našich drahých nízkoštandardných politických stranách

Aj tie politické strany, ktoré samy seba označujú za štandardné, majú k štandardnosti v mnohých veciach ďaleko.

Autor je politológ

Minulý rok ma na konferencii v Prahe zaujala otázka po vystúpení kolegov v diskusii od uznávaného brnianskeho politológa Lubomíra Kopečka. Spýtal sa: aké sú vlastne tie štandardné politické strany? Všetci politickí analytici toto magické slovné spojenie používajú a každý si pod ním predstavuje niečo odlišné. Jednotná definícia neexistuje a problémom sú zaiste aj lokálne „zvláštnosti“, ak to máme zasadiť do slovenského prostredia.

Tu za takzvané štandardné politické strany považujeme napríklad Smer-SD, SNS, Most-Híd, Sieť alebo mimoparlamentné KDH. Ak by sme za štandard považovali len to, že tieto strany majú relatívne širokú členskú základňu, vybudované regionálne štruktúry, aspoň formálne funkčné vnútrostranícke rozhodovacie a iné mechanizmy, už vtedy by naše vymedzenie pokrivkávalo. Pretože platiť členské príspevky ešte neznamená, že člen strany je nejakým spôsobom aktívny, respektíve má vplyv na fungovanie strany.

Dávam za pravdu výrokom trenčianskeho primátora a nového politického aktéra Richarda Rybníčka, ktorý sa viackrát vyjadril, že strany sú v obciach, mestách a regiónoch prakticky mŕtve – nikto nevie, kde majú pobočky a čo reálne robia (česť výnimkám!).

Dodávam, že sú takmer také utajené a slabo zosieťované ako spiace teroristické bunky. Vynárajú sa po úspešných parlamentných voľbách a zobrazujú hladné krky, ktoré treba naplniť funkciami vo verejnej správe a dozorných radách. Prinajlepšom sa využívajú tváre lokálnych partajníkov pred každými inými voľbami na bilbordoch, aby demonštrovali, že aj na miestnej úrovni majú strany čo ponúknuť.

Niekto však tie volené a nevolené „fleky“ musí predsa len obsadiť, preto by politické subjekty mali mať členov alebo aspoň zoznam sympatizujúcich odborníkov. Problémy sú dva. Prvým je, ak má strana do dvesto členov, a to väčšinou z Bratislavy ako SaS (o OĽaNO ani nehovoriac). Po voľbách 2010 SaS ako vládna strana naraz nemala kapacity, ako obsadiť toľko politických nominantov po celom Slovensku, keď sa rozdelil koláč. Písalo sa, že len v Košiciach, kde sa rozdeľovalo približne sto funkcií, mala SaS nárok na viac funkcií, ako má v meste členov (konkrétne vtedy ich SaS v Košiciach mala 11).

V poriadku, dáme tam odborníkov, tak by to malo byť. Lenže kto bude niesť politickú zodpovednosť? Pretože vyhovárať sa na to, že to bol náš nominant, ale inak s nami nemal nič spoločné, to je príliš jednoduché. Pripravovaný zákon o štátnej službe by mal oddeliť politické a odborné funkcie. Tie politické budú existovať vždy, preto by politické zoskupenia mali mať pripravených ľudí na miestnej úrovni (nemusia to byť členovia strany).

Druhým problémom je práve odbornosť. Strana síce môže mať stovky členov, ale čo z toho, ak do vlády dáte za svoju stranu iba nestraníkov (!). Viď SNS. Nová politická kultúra? Skôr personálna vyprázdnenosť. Inak, urobiť nábor členov, aby sa predstierala štandardnosť, to je najmenej. Vidieť to na Sieti. Členovia strany by potrebovali tímbilding, aby spoznali svoje názory, hodnoty. Inak by sa Sieť netrhala na kusy.

Potom až na vyskladanej kandidátke zistíte, koľkí medzitým, ako poslanec Beblavý stihol vypiť kávu v bratislavskej kaviarni, podpísali výzvu Aliancie za rodinu. A až po voľbách zistíte, kto nemá problém so Smerom a kto áno. Strana nemá byť názorovo homogénna, ale mala by sa aspoň v základných bodoch zhodnúť, respektíve sa dohodnúť, že niektoré otázky sa otvárať jednoducho nebudú.

To sú len drobné detaily, kým sa pozrieme na to, kým sú vlastne kandidátky skladané. V Smere ju navrhuje predseda, hoci je formálne schvaľovaná. Andrej Danko z SNS tiež vyriekol, že kandidátku skladal sám. Inde sú tie mechanizmy podobné – vždy rozhoduje úzke vedenie strán. A čo tak primárne voľby? Alebo rešpektovanie regiónov, o čo sa vždy snažilo KDH, lebo nemohlo ignorovať silné regionálne štruktúry. Napriek tomu, vždy si prvé a zvoliteľné miesta na kandidátke vyhradilo pre úzke vedenie.

Bolo to tak aj v Dzurindových časoch v SDKÚ, keď primárne voľby síce určovali celú kandidátku, ale približne o prvých 15 miestach kandidátky rozhodlo predsedníctvo. Ale o tom už nepochybuje nikto, že najdôležitejšie rozhodnutia v strane robí predseda a stranícka elita; ak by sme parafrázovali pánov oligarchov, tak nielen volič, ale aj radový člen strany je h…

SaS je sympatická v tom, že ich je okolo 170, takmer všetci sa poznajú, majú podobné názory… uhm… utečenci… ďalší problém. No nemajú – dokonca aj pri malom počte členov a stovkách sympatizantov sa na 150-miestnu kandidátku dostávajú veštice a podobne. Kde sa stále deje chyba vo výbere členov a kandidátov? Naozaj iba „nejsou lidi“?

Ak sa posunieme ďalej, tak ani Most-Híd nemôže byť štandardnou stranou, lebo napriek vytváraniu obrazu o občianskej strane je to strana budovaná na etnickom základe.

Ak sa máme baviť o programoch, Smer mal vo voľbách 2016 párriadkový program poskladaný zo všeobecných téz a v eurovoľbách 2014 program pripravili dodatočne, až keď ho chceli analyzovať odborníci. To je, prosím pekne, tretie volebné obdobie rozhodujúca vládna strana. A to nehovorím o ideovom základe.

O Smere, pozor – sociálnej demokracii, sa toho v súvislosti s populizmom, konzervativizmom, nacionalizmom a marketingom popísalo toľko, že ani odborník na mutácie by z toho nezistil, čím sú vlastne zač. A to platí aj pre iné strany. Naopak, pri KDH vieme, o čo ide. Lenže ústava hovorí, že štát sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Je v tomto zmysle KDH štandardnou stranou?

Ďalšou vecou je transparentné financovanie strán. To by nám však nezostal čas na strany neštandardné, alebo sme o iných ani nepísali? V roku 2008 Národný demokratický inštitút vydal brožúrku o minimálnych štandardoch demokratického fungovania politických strán.

Štandardná politická strana sa má „správať“ tak, že rešpektuje dodržiavanie ľudských práv, považuje demokratické voľby za základ na kreovanie vlády, dodržiava volebné pravidlá, zaväzuje sa nepoužívať násilie a nepodnecovať násilie ako politický nástroj, má komunikovať o svojich politických zásadách, politických návrhoch s členmi strany, priaznivcami strany a občanmi, má podporovať politickú participáciu, má sa usilovať vtiahnuť do politiky historicky vylúčené alebo nedostatočne zastúpené skupiny – vrátane žien a etnických alebo iných menšín – a ak má možnosť byť vo vláde, má zodpovedne vládnuť.

Po organizačnej stránke by štandardná politická strana mala mať napríklad jasné podmienky na členstvo v strane, vymedzené vzťahy medzi jednotlivými zložkami v strane, mechanizmy na riešenie sporov, mala by predvídať konflikty a podporovať zdravú vnútrostranícku debatu. Cez jasné a vopred určené pravidlá by mala uskutočňovať voľbu vedúcich činiteľov a kandidátov strany do volieb, aby minimalizovala vnútorné spory.

Dôležitá je aj zodpovednosť za financovanie v strane a opatrenia na boj proti politickej korupcii. Kotleba je, samozrejme, mimo obliga. Kollár s trojtýždňovou stranou tiež. Matovičova nová iniciatíva o veľkom otvorenom ľudovom hnutí je chvályhodná. Formovanie tieňovej vlády stranami SaS, OĽaNO a Sme rodina tiež, pretože ľudské zdroje, odbornosť a program, však áno. A všetci ostatní „štandardní“? Majú ešte čo doháňať. Alebo aj nie, pretože budúcnosť politických strán je neistá.

Teraz najčítanejšie