Chceme svojich blízkych späť, silou sme nedokázali nič, vravia ľudia v Tel Avive rok po tragédii

„Toto je naša Romi,“ vysvetľuje 88-ročná Dvora a do očí sa jej tlačia slzy. Prstom ukazuje na tvár mladej kučeravej ženy, ktorú má vytlačenú na bielom tričku.

Na Námestie rukojemníkov v centre Tel Avivu prišla v predvečer 7. októbra práve kvôli nej – kvôli svojej vnučke.

Romi Gonen je jednou z viac ako stovky rukojemníkov, ktorých Hamas stále drží v palestínskom Pásme Gazy.

Blízki ju opisujú ako talentovanú a veselú dušu, skautku a hlavne milovníčku tanca. Aj z toho dôvodu sa vlani v októbri vybrala spolu s priateľmi na hudobný festival Supernova neďaleko kibucu Re’im na juhu Izraela.

Keď sa ráno ozvali prvé sirény, Romi sa bežala schovať a rýchlo sa spojila s rodinou na severe krajiny, odkiaľ pochádza. Posledné, čo stihla povedať mame, ktorá sa ju snažila cez telefón utešiť, bolo, že krváca.

Auto, v ktorom sa snažili presunúť, zasiahli teroristi a Romi postrelili do ruky. Ostatní pasažieri neprežili.

V ten deň teroristi na festivale zavraždili 364 ľudí.

Keď vozidlo neskôr našli záchranné zložky, nikto v ňom nebol. Romin telefón podľa jej rodiny neskôr lokalizovali v Pásme Gazy.

„Je to už 300 dní od chvíle, čo sme o nej naposledy mali nejakú správu. Jeden z rukojemníkov, ktorý sa vrátil domov, ju totiž videl,“ opisuje jej babička Dvora.

Na Námestí rukojemníkov, ako sa vraví priestranstvu pred telavivským múzeom umenia, vraj nechodí často. Nerobí jej dobre pozerať sa na tváre unesených, ktorí stále nie sú doma.

Dnešok je výnimočný – od tragédie, ktorá zasiahla mnoho rodín, ako je tá ich, ubehol rok. No izraelská vláda podľa Dvory stále nerobí dosť preto, aby sa s vnučkou znova stretla.

„Ako keby ich nechcela späť. Premiéra Benjamina Netanjahua nemám rada. Nie je hlúpy, ale záleží mu len a len na sebe, čo je problém,“ hodnotí dôchodkyňa, ktorá je pôvodom z Iránu.

Prístup súčasnej vlády podľa nej dobre vystihla aj skúsenosť s ministrom obrany Joavem Gallantom. „Počas chanuky som ho poprosila, aby s Hamasom uzavreli dohodu, aby sa rukojemníci mohli vrátiť domov, ale povedal, že to nejde. Že to pôjde len silou. O niekoľko mesiacov neskôr vidíme, že sila nedokázala nič. Potrebujeme vyjednávanie,“ hovorí žena rázne.

Libanon všetko prekryl

Priestranstvo pred múzeom umenia sa v poslednom roku stalo asi najvýraznejším symbolom boja za vrátenie rukojemníkov. Bannery a plagáty s ich tvárami vidieť všade v Izraeli, nikde inde sa však nekoncentruje tak veľa úsilia ako v centre Tel Avivu, kde sa pravidelne organizujú demonštrácie aj stretnutia rodín unesených.

V jednom rohu rozľahlého námestia stojí stan pripomínajúci dianie na hudobnom festivale na juhu Izraela. V druhom sa týči veľká obrazovka ukazujúca čas, ktorý už rukojemníci strávili v zajatí.

Smerom z centra rámuje priestranstvo dlhý jedálenský stôl. Rôznofarebné stoličky, ktoré sem zo svojich domovov doniesli rodiny rukojemníkov, reprezentujú každého z nich. Tie obyčajné jedálenské dopĺňa aj niekoľko detských stoličiek – sú trpkou pripomienkou najmladších unesených.

Stred rozľahlej plochy delí tunel – atrapa, ktorá má priblížiť, čím si rukojemníci doslova museli prejsť.

Neďaleko sa ozýva piano, ktoré rodina mladého rukojemníka a pianistu Alona Ohela nainštalovala nielen v Tel Avive, ale aj v ďalších mestách sveta. Hrou na piane môžu ľudia vyjadriť symbolickú podporu uneseným a ich rodinám. Počas štyroch hodín sa nástroj na Námestí rukojemníkov ani raz neodmlčí na viac ako na chvíľu.

Plagáty s fotografiami a základnými informáciami o rukojemníkoch lemujú vchod k múzeu. Pri jednom z nich sa krčí drobná žena, aby fixkou upravila vek jednej zo žien – ďalšie nenápadné gesto a pripomenutie, ako dlho už sú preč.

Námestie je miestom zdieľania, opory, ale aj neutíchajúcej snahy dostať rukojemníkov domov. Tu sa o tom, čo je najvyššia priorita – na rozdiel od vládnych mítingov, ako tu mnohí kriticky zdôrazňujú –, nediskutuje. Tu je to jasné.

„Všetci sú tu vítaní. Chodia sem ľudia rôzneho vyznania, vojaci, rodiny. Politika tu neexistuje,“ opisuje dobrovoľníčka Bonnie, ktorá stojí pri stánku s virtuálnou realitou.

Krátky hraný film, ktorý vymyslela a podporila rodina jedného z rukojemníkov, má záujemcom explicitnou formou priblížiť, čo niektorí v zajatí prežili. Ten, kto film neuvidí, podľa nej nikdy nepochopí, aké to je.

Sama pred rokmi prišla o brata, ktorý bol parašutistom v izraelskej armáde. Po útokoch 7. októbra cítila, že sa musí zapojiť.

„Presne si pamätám to zaklopanie na dvere. Pamätám si, ako nám ten moment zmenil život. Vidím tu tie rodiny a viem, čo ich čaká,“ opisuje, prečo sa pridala k Fóru rukojemníkov a rodín nezvestných osôb, ktoré organizuje väčšinu podujatí na námestí.

To, čo sa podľa nej predtým vnímalo ako ojedinelé prípady straty, je dnes zdieľanou skúsenosťou. „Každý piatok sem napríklad chodí rodina, ktorá prišla o syna pred desiatimi rokmi. Jeho telo stále nemajú. Vtedy na to boli úplne sami, ale dnes sa im ľudia ospravedlňujú a sedia tu s nimi, pretože už chápu, aké to je,“ uvádza príklad 69-ročná žena. Dodáva, že v Pásme Gazy v posledných mesiacoch bojoval aj jej syn. Dnes je nasadený v Libanone.

Práve dianie okolo invázie do susednej krajiny podľa nej zatienilo všetko ostatné, vrátane témy rukojemníkov. „V televízii a v novinách už takmer nič o rukojemníkoch nevidíte. Všetko je o vojne na severe, Libanon všetko prekryl. No my na nich nechceme zabudnúť,“ povzdychne si s tým, že sa politici starajú len o vlastné kreslá. Rýchlo sa tak ukazuje, že aj tu napriek jej prianiam politika existuje.

Viacerí ľudia, ktorých Deník N oslovil na námestí, veria, že inváziou do Libanonu odvádza súčasná izraelská vláda pozornosť od situácie v Pásme Gazy. Veľká časť z nich však jedným dychom dodáva, že vláda tak reaguje na situáciu vnútorne vysídlených ľudí na severe Izraela.

„Najprv musíme zastaviť boje v Gaze, dostať všetkých domov, pretože nevieme, koľko toho ešte zvládnu. A až potom sa môžeme rozhodnúť, čo bude ďalej na severe,“ myslí si Bonnie.

Všetci z oslovených Izraelčanov snívajú o mieri a o živote bez násilia. Posledný rok však jasne demonštruje, že bez preklenutia hlbokých politických, strategických a náboženských rozporov zostáva sen o živote v bezpečí a mieri len prianím.

Vojna v Pásme Gazy a invázia do Libanonu prekresľujú nielen geopolitickú mapu Blízkeho východu, ale aj životy všetkých, ktorých sa týkajú, nech už sú na akejkoľvek strane hranice.

Čokoľvek urobíme, je zle

V predvečer výročia sa pred telavivskym múzeom stretávajú ľudia rôzneho veku, pôvodu aj motivácie. Väčšina z nich má na sebe žltú stužku – symbol nádeje, že sa rukojemníci vrátia.

Plastové stoličky zoradené do veľkého kruhu pod jedným stanom obsadzuje skupina mladých Izraelčanov, ktorí sa pripravujú na službu v armáde. Sú medzi nimi aj Tomer a Esther, ktorí majú čerstvých 18 rokov. Po dni plnom pomoci vnútorne vysídleným obyvateľom zo severu Izraela sa vydali práve sem.

Na otázku, ako hodnotia súčasnú situáciu, po chvíľke obaja odpovedajú rovnako: je to komplikované, a to najmä s ohľadom na civilné obete v Pásme Gazy, ktoré si uvedomujú.

„Všetci poznáme niekoho, kto bol unesený alebo zomrel. Vojna v Gaze pokračuje a musí pokračovať, pretože tam sú stále rukojemníci, ale zároveň bojujete s Hamasom, ktorý sa ukrýva medzi civilistami, takže ťažko rozoznať, kto je dobrý a kto zlý. Čokoľvek urobíme, je zle,“ uvažuje Tomer.

„Myslím, že veľa ľudí nerozumie tomu, že bojujeme s teroristickou skupinou, nie s ďalším štátom. Jasne, že nechceme ubližovať civilistom, ale oni sami ich nechránia. Neviem, či existuje nejaké správne riešenie,“ smutne dodáva dievča.

Odmalička si vraj obaja uvedomovali, že príde čas, keď budú musieť ísť do armády, to sa so životom v Izraeli spája. Rodičia ich vždy upokojovali tým, že kým vyrastú, Izrael už nebude armádu potrebovať.

„Akurát, že teraz ju potrebujeme viac ako inokedy, aj keď nechceme,“ zdôrazňuje Esther. A fakt, že rukojemníci nie sú hlavnou prioritou vlády, podľa nej jasne ukazuje na jej zlyhanie. „Stavia politiku nad ľudí, tak to je,“ prízvukuje Tomer.

Kritikov vlády je tu plno a zdá sa nemožné nájsť tu podporovateľa Netanjahuovej politiky. Je to logické – priestranstvo pred múzeom sa stalo bezpečným priestorom pre kritiku aj na ventilovanie frustrácie.

Zároveň je aj miestom, ktoré priťahuje veľkú medzinárodnú pozornosť. Dôkazom je počet reportérov a televíznych štábov zo zahraničia, ktorí sem prišli.

Vojna nie je riešenie

Po zotmení sa námestie zaplní nielen novinármi – desiatky ľudí, ktoré práve prišli, sa posadia na pripravené stoličky a ďalšie stovky nachádzajú miesto na zemi. Počet účastníkov na verejných akciách sa kvôli bezpečnostnej situácii obmedzuje na dvetisíc, podľa neoficiálnych odhadov policajtov, ktorí priestranstvo strážia, tu však môže byť až o tisíc účastníkov viac.

Na pódiu sa začína spomienková akcia k prvému výročiu tragédie. Rodiny rukojemníkov zdieľajú príbehy svojich blízkych aj svoje vlastné.

Medzi rečníkmi je aj Sapir Cohen, ktorá prežila v zajatí 55 dní.

„Chcem sa vám všetkým poďakovať,“ povedala z pódia pri spomienke na moment, keď jej tí, čo ju väznili, ukázali zábery práve z priestranstva pred telavivským múzeom.

„Väčšinou nám púšťali televíziu preto, aby nám ukázali deštrukciu Gazy. Tentoraz to však bolo Námestie rukojemníkov. Tisíce ľudí, ktorí chceli náš návrat,“ pripomenula s tým, že práve táto podpora jej dodávala v ďalších dňoch silu. Nikdy neviete, kto z rukojemníkov sa bude pozerať nabudúce, dodala.

Medzi prizerajúcimi je aj manželský pár Meir a Rachel. Neprišli sem kvôli konkrétnemu človeku – podobné akcie vnímajú najmä ako príležitosť na vyjadrenie nesúhlasu s postupom vlády a predovšetkým s premiérom Netanjahuom. Na demonštrácie chodia pravidelne od roku 2019, keď bol Netanjahu oficiálne obvinený z korupcie, podvodov a zo zneužitia dôvery.

Aj to je podľa názoru 75-ročného Meira dôvod, prečo premiér pokračuje vo vojne a nerobí nič pre to, aby sa mohli rukojemníci vrátiť domov. „Chce sa udržať pri moci,“ hovorí sklamane bývalý policajný vyšetrovateľ, ktorý sa v minulosti zaoberal trestnou činnosťou takzvaných bielych golierov.

Lenže boje – či už v Pásme Gazy, alebo v Libanone – podľa Meira nie sú riešením. „Toto je naša krajina, nikam nepôjdeme a chceme tu žiť mnoho a mnoho ďalších rokov. Keď budeme riešiť všetko len vojnou, nedopadne to dobre. Musíme hľadať riešenia, ktoré zahŕňajú mier. To je jediná cesta,“ uzatvára.

Len o chvíľu neskôr, ako sa dav rozíde, prichádza z Fóra rukojemníkov a rodín nezvestných osôb správa: ďalší z rukojemníkov, 28-ročný Idan Štivi, je po smrti. Rodinu o tom informovala izraelská armáda s tým, že prišiel o život už počas útoku 7. októbra a jeho telo bolo následne prevezené do Pásma Gazy.