Za deň seriálu herec zarobí toľko, čo za mesiac v divadle

Váš film Fair play má 15 nominácií na Českého lva, aký to je pocit?

Úžasný.

A získate cenu za najlepší ženský výkon?

Nie som si tým úplne istá. Lebo som tam s mimoriadne dobrými herečkami ako Táňa Pauhofová, Táňa Vilhelmová či Klára Melíšková. Všetky som ich videla hrať aj vo filme, aj v divadle a sú to výborné herečky. Je to pre mňa veľká radosť, že som nominovaná.

Ste najmladšia.

Nesledovala som to podrobne, ale nemyslím si, že by niekto takto mladý vyhral. Nemyslím si, že to vyhrám.

Za váš prvý film Dom ste dostali veľa ocenení. Zmenilo sa potom niečo? Vnímali vás inak herci, režiséri?

Nepocítila som to. Musela som dávať rozhovory a hovoriť, aké to je, ale postavy nedostávam ľahšie. V tom sa nič nezmenilo. Ani postoj ku mne sa nezmenil. Veľa ľudí ani nevedelo, že som niečo vyhrala. Stále chodím na kastingy a nič som nedostala zadarmo. Spolupracovala som síce s jednou režisérkou, ktorá ma obsadila, lebo ma poznala, ale aj tam som musela ísť na kamerové skúšky. Zatiaľ som nedostala žiadnu filmovú úlohu tak, že by ma len zavolali. Vždy ma museli vyskúšať, či sa hodím. Nič extra sa nezmenilo, len mám doma  tri sošky.

Stále fungujete cez agentúru?

Áno, mám fotky v agentúre, ale už ma niekedy nezavolajú na kasting na základe fotky, ale preto, že ma videli vo filme. Ale aj tak musím ísť na skúšky a nie je to tak, že by všetko vyšlo. Napríklad, že by ma častejšie brali, lebo som dostala ocenenie.

Boli teraz nejaké prípady, že to nevyšlo?

U mňa je to často tak, že ak mám dobrý pocit z kastingu, tak to nevyjde. A keď vôbec neviem, koho hľadajú, a nevidím žiadne emócie na môj výkon, tak to vyjde.

Ktorý film vám tak nevyšiel?

Ide väčšinou o prvé kolá, ktoré mi nevyjdú, a často ani neviem, ako sa film volá. Väčšinou, keď idete na kasting, takmer nič o tom neviete. Niekedy môžete dostať dialógy alebo na mieste niečo o filme povie režisér, ale často ani to nie. V druhom kole povedia viac. Alebo keď ste v užšom výbere, tak pošlú aj scenár, aby ste sa na ďalšie kamerové skúšky mohli pripraviť. Ale ani vtedy to nemusí vyjsť.

A koľko kastingov vám nevyšlo?

Viac, nerátam to. Na kastingy chodím od vysokej školy. Ak mám čas, idem.

Keď ste hrali, boli ste vo veľmi dobrých projektoch. Vyberali ste si ich vy, alebo ako ste sa k nim dostali?

Mala som šťastie, že išlo o veľmi pekné filmy, na ktoré som hrdá. Oslovili ma však aj na niečo, čo som odmietla, keď som sa na to necítila, alebo som mala iné ponuky, ktoré sa mi páčili viac. To je na tom ťažké, že každý deň sa musíte rozhodnúť a povedať: toto budem robiť a toto nie. A niekedy o peniaze prídete pre tieto rozhodnutia, ale človek by si mal za nimi stáť, aby ho to bavilo. Zatiaľ nechcem robiť veci, ktoré ma nebavia.

Čo ste odmietli?

Nejaké denné seriály. Nemala som vtedy konkrétne ponuky na celovečerné filmy, prebiehali kamerové skúšky a ešte nebolo rozhodnuté, ale mala som tušenie, že ak by to vyšlo, krylo by sa mi to a ja by som pre seriál nemohla robiť celovečerný film. A tak som to odmietla. Som rada, lebo mám iné projekty.

Hrali ste však v seriáli Doktori.

To bol desaťdielny seriál a išiel raz do týždňa. Bol to poctivejšie napísaný scenár ako pri dennom seriáli. Denné seriály neodsudzujem, aj na tom sa človek veľa naučí. Ale teraz mám pocit, že by ma dlhodobo nebavilo hrať jeden charakter, ktorý si herec musí sám vymyslieť, lebo to v tom scenári nie je veľmi napísané.

O aký seriál šlo?

To sa nepatrí hovoriť. Boli to viaceré seriály, ktoré sa dnes denne vysielajú.

Herci často berú úlohy v týchto seriáloch, aby si zarobili.

To je pravda. Je to dlhodobý zárobok, ktorý dodá istotu.

Ako je to so zárobkami hercov? Dá sa vyžiť len z filmu a divadla?

Záleží to aj na divadle, vo väčších dostávajú herci viac, lebo sú tam aj dve scény, takže hrajú viac. V menších divadlách je to trochu menej. Niekedy sa stane, že človek nakrúca seriál a za jeden  alebo dva dni zarobí viac ako za mesiac v divadle. O také veľké rozdiely ide. Ale hercov stále viac baví divadlo, kde musíte hrať stále, stále sa tam niečo deje. Pri nových skúšaniach sa naučíte nové veci. A hráte sa spolu, to je na tom vzrušujúce. Preto to herci robia, aj keď možno už nepotrebujú peniaze z divadla. Robia to ako záľubu.

Ako je to pri filme?

Aj tam si herec zarobí oveľa viac ako v divadle. O koľko, záleží na tom, či ide o nízkorozpočtové filmy, alebo napríklad o koprodukciu medzi viacerými krajinami. Nedá sa to povedať globálne, ale nie je to vždy tak, že si za deň zarobím viac ako za mesiac v divadle.

Ak je koprodukcia viacerých krajín a medzi nimi napríklad silnejší investor, ako povedzme Nemecko vo Fair play, cítiť to?

Finančné otázky so mnou riešili len slovenskí producenti. Iné to bolo v tom, že sme mohli ísť do rôznych lokalít a bolo všetko zabezpečené. Nepovedala by som, že tam bol väčší luxus.

Ako dlho sa nakrúcal film Fair play?

Pri slovenských a českých projektoch sa väčšinou nakrúca 30 či 40 dní. Fair play sa nakrúcal v auguste 11 dní a v marci a apríli zhruba dva týždne. Aj Dom sa nakrúcal na jar a v lete. Medzi tým je často aj niekoľko mesiacov a musíte si spomenúť, ako to bolo. A nenakrúca sa to kontinuálne – niekedy robíte veľmi vypätú scénu, ktorá má nasledovať po takej, ktorá ešte nie je, a neviete, ako bude vyzerať. Je to ťažké. Hranie aj príbeh musia byť plynulé. Film je drahá vec, robí na tom veľa ľudí. Preto je pre mňa zázrak, že vôbec vznikne. Často sa stane, že sa niečo nenakrúti a zanikne to v strižni, lebo na strih, dorobenie zvuku či efekty treba veľa peňazí, ktoré neostanú. Preto je riskantné robiť film.

Čo bolo na Fair play najhoršie? Teda okrem ofiny, o ktorej ste vo viacerých rozhovoroch hovorili, že vám liezla na nervy?

Beh. Ten bol ťažký, aj keď sme mali dablérky. Trvalo niekedy aj hodinu, kým sa nastavil záber, pretože museli vymyslieť, kto koho kedy predbehne a ako to bude vyzerať. Tak to zabehali dablérky a nám už ukázali až výslednú dráhu. Snažili sa nás šetriť, nikdy sme nebehali celých 200 metrov, len štart, kľúčový moment v pretekoch a cieľ. Ale veľké preteky sme nakrúcali vždy celý deň – od rána do večera. Lebo tam bolo veľa záberov a bolo ich ťažké nakrútiť. Pri posledných pretekoch v Nemecku mi už ku koncu odišlo koleno, mala som natiahnutý sval. Bola to obrovská bolesť, ale potrebovali ešte záber zboku. Predtým bola prestávka na obed, tak mi tam dali ľad a naozaj som sa cítila ako športovec, ktorý je v koncoch, ale nejako som to zvládla a boli veľmi radi, že to nemuseli vymýšľať inak, alebo že to nemusel niekto odbehnúť za mňa. To bolo najkritickejšie. A na druhý deň som musela opäť nakrúcať. Nebolo to jednoduché.

Takže športovcov si už nezahráte?

To zas nie. Ak by prišla taká ponuka, rada ju prijmem. Bola to dobrá skúsenosť, iba v ten moment som sa musela zaťať.

Pripravujete ďalší film?

Chodila som na konkurzy a jeden asi vyšiel. Teraz sa dolaďujú termíny, aby sa to dalo zosúladiť s divadlom v Komárne, kde pôsobím. Ale je to v počiatočných fázach, tak by som o tom veľmi nechcela hovoriť.

Čo je pre vás prvoradé? Divadlo či film?

Aj preto som šla do stáleho angažmánu, lebo mám pocit, že v divadle sa stále nepohybujem až tak isto. Som v jednom kolektíve, kde stále skúšam iné postavy i charaktery a veľa sa tam naučím.  Mám pocit, že sa tam začínam viac uvoľňovať. Vždy, keď sa po určitej dobe vrátim z nakrúcania filmu, potrebujem deň – dva, aby som sa do toho divadla zas dostala. Ale je veľmi dobré po nejakých obdobiach, keď skúšam v divadle s tými istými ľuďmi, ísť do úplne iného projektu, napríklad do celovečerného filmu. Najmä ak je dobrý scenár. Je veľmi dobré to kombinovať.

Často ste vraveli, že ste apolitická. To môže byť zložité v rodine politika, nie?

Ani nie, otec sa do politiky dostal, keď sme boli deti. Tak je jasné, že nám o tom nehovoril a nejak mu to ostalo. Keď sa spýtame, povie.  Ale nie je to tak, že si k nám sadne a začne nám rozprávať, čo sa v politike deje a čo bude robiť. Ale začala som viac čítať správy a noviny, lebo sa ma na to pýtajú. Je to zaujímavé, ale umenie je pre mňa stále zaujímavejšie.

Ale nechceli by ste sa, ako dcéra politika, možno niekedy angažovať aj vy?

Myslím, že ocko sa nesnažil, aby sme sa v tom veľmi angažovali, do ničoho nás netlačil, ani nám nevnucoval názory. V niektorých veciach som zostala mimo a zaoberala som sa divadelnými snami, a politiku som vo svojom živote neriešila.

Máte maďarskú národnosť. Vnímajú vás ľudia inak? Pripomínajú vám váš prízvuk?

Stretla som sa s tým napríklad pri nakrúcaní filmu Dom, raz mi režisérka Zuzka Liová povedala, že Judit, to znie hrozne maďarsky, skús to ešte raz. A Miroslav Krobot a Tatjana Medvecká, ktorí hrali rodičov, tomu vôbec nerozumeli, nepočuli to. Aj pri Doktoroch mi režisér Matúš Libovič povedal, že to tam počuje. Niektorí hneď povedia, že tam niečo počujú, iní, že počujú niečo iné, ale nie je to konkrétne maďarský prízvuk, a niekto nič nepočuje. Snažím sa, aby to nebolo cítiť. Ani vtedy, keď hrám po maďarsky, lebo aj s tým som sa už stretla, že cítili, že žijem v slovenskom prostredí. Je to trochu schizofrénia. Skúšam to brať ako farebnosť, že môžem spolupracovať so slovenskými aj s maďarskými režisérmi.

Nebolo by ľahšie, ak by ste mali slovenskú národnosť?

Neraz mi to napadlo, že by bolo lepšie patriť k väčšine. Preto chápem ľudí, ktorí sa z menšinového spoločenstva rozhodnú zaradiť k väčšine, alebo odídu do krajiny, kde by boli väčšina. Chápem ich, lebo to nie je ľahké. Človek musí ,,prepínať“ jazyky, musím často vysvetľovať, kto som a prečo doma hovorím po maďarsky. Ale zas mi to až tak neprekáža, keď som tu ostala a robím v oboch prostrediach, je to pre mňa dobrodružstvo. Výhodou je, že poznám obe kultúry a viem ich porovnať.

Spomínali ste prípady, že ste zachytili poznámky, ak hovoríte na ulici s kamarátkou po maďarsky, alebo že ste mame v električke radšej nezdvihli, lebo s ňou tiež hovoríte po maďarsky.

Áno, to bolo ešte na škole v noci v Bratislave, keď som chodila električkou. Momentálne však žijem väčšinou v Komárne, ktoré je dvojjazyčné. Väčšinou počujem, ako ľudia hovoria po maďarsky alebo dvojjazyčne. Niekedy neviem, či ide o Slováka, ktorý vie po maďarsky, alebo sa nejaký Maďar snaží hovoriť po slovensky, niektorí to veľmi miešajú. V Komárne nik nerieši, ako rozprávam. Ale v Bratislave to tak niekedy môže byť, ale neriešim to.

Keď prídete z Komárna do Bratislavy, nerobí vám problém hovoriť po slovensky?

Niekedy neviem nájsť slová.

A v ktorom meste sa cítite lepšie?

V Bratislave som nikdy nebola členkou žiadneho divadla. Študovala som tu, v ročníku na VŠMU sme boli dvaja spolužiaci maďarskej národnosti a dvaja Slováci, ktorí vedeli po maďarsky. Všetci ostatní boli Slováci. Na umeleckých školách to je iné, je tam viac národností. Chodila som na konzervatórium a boli tam Rómovia, Chorváti, Česi, tam je to viac medzinárodné a veľmi tolerantné. Ak boli nejaké poznámky, išlo len o žart. Ale nestalo sa mi, že by mi niekto povedal, že čo tu robím, keď som Maďarka, alebo že si mám dať -ová za meno, ak tu chcem ostať. To mi nikto nepovedal.

Takže je podľa vás spoločnosť k ľuďom s maďarskou národnosťou tolerantná?

Moja umelecká spoločnosť určite áno.

Chodili ste najmä na umelecké školy – najskôr konzervatórium, tam ste chodili na klavír, a potom na VŠMU. Tam ste sa prihlásili a hneď vás vzali. Ako sa vám to podarilo?

Bol to pokus. Chcela som si overiť, či na to mám. Ak by ma neprijali, dokončila by som klavír.

A prečo ste pri ňom neostali?

Nikdy som presne nevedela, čo chcem robiť. Herectvo vyzeralo fajn. Nie som herečka, ktorá by to od detstva chcela robiť. Bola som kultúrne vychovaná, chodili sme do kina, divadla a na koncerty. Od detstva som chodila na klavír. Keď som bola v škôlke, počula som mamu  hrať na klavíri, tak som jej povedala, či ma prihlási, keď začnem chodiť do školy. Chodila som na recitačné súťaže. Vedela som, že sa vyberiem umeleckým smerom. Keď som bola na konzervatóriu, chcela som byť aj klaviristka, ale pristihla som sa, že chodím viac do divadla ako na koncerty, tak som skúsila herectvo.

A niekedy ste chceli robiť niečo iné ako kultúru?

Ani nie, ale bola som v tom nerozhodná. Keď som prišla na konzervatórium, bola som rada, že tam nie je matematika či fyzika, to ma veľmi nebavilo.

Teraz máte angažmán v Komárne. Hráte ešte v inom divadle?

Hosťujem v divadle Andreja  Bagara v Nitre v jednom predstavení a ešte v Slovenskom národnom divadle v predstaveniach Mechúrik-Koščúrik a Lakomec. A v Komárne mám v repertoári tri či štyri inscenácie.

Čo vám dáva hosťovanie? Musí to byť fyzicky náročné, cestovať, skúšať s iným súborom. Je to prínos či skôr únava?

Aj, aj. Ale inscenácie, ktoré mám v Bratislave, som naskúšala ako štvrtáčka na škole a sú v repertoári, tak prídem, zahrám a odídem. V Nitre som šla na konkurz a nevzali ma do súboru, ale zavolali ma na hosťovačku a je to veľmi pekná inscenácia, ktorú režíroval Roman Polák, s ktorým som predtým robila ako druháčka na VŠMU.

Podľa čoho si vyberáte, kam pôjdete hosťovať? Podľa režisérov, scenára, divadla?

Väčšinou ma volajú len do dobrých vecí. Takže si vyberám len podľa termínov. Ak by som nemala na to dosť času, nebolo by to dobré ani pre mňa, lebo by som to nevedela dobre naskúšať a nebolo by to fér ani ku kolegom, ktorí by tam boli stále.

Prečo ste vzali angažmán v Komárne?

Tam ma zavolali.

Chceli ste ísť inam?

Po škole som si podala prihlášku len  do Astorky v Bratislave, tam som chcela ísť najviac, do Slovenského národného divadla a do Nitry. Inde som si ani nepodala. A z týchto troch mi ani jedno nevyšlo, tak som rok ostala na voľnej nohe. Do Komárna ma volali, ešte keď som bola na škole. A nebola som rozhodnutá tam ísť, mala som nakrúcanie v Bratislave.  Aspoň som si na rok vyskúšala, aké to je, keď si človek môže vyberať. Na jednej strane je to super, ale aj veľmi náročné na organizáciu a čas. Potom mi ponúkli angažmán v Komárne, tak som chcela skúsiť, aké to je, keď niekam patrím. A zatiaľ je to veľmi dobrý pocit. Je to úžasný súbor.

Prečo ste si neboli istá Komárnom?

Lebo keď tam človek ide, tak tam veľa hrá a skúša. A mala som iné ponuky na seriál či film, tak som nevedela, či by som to nemusela zrušiť. Teraz sa mi zdá, že sa to dá dobre kombinovať.

Nebojíte sa, že keď nie ste v Bratislave, tak nedostanete iné ponuky?

To sa môže stať. Ale je to v poriadku, lebo mám pocit, že sa v Komárne veľa učím. V podstate mi už aj odišli pre divadlo dva projekty v Bratislave, do ktorých ma volali, až keď som sa dohodla v Komárne. Ale neprekáža mi to. Človek nemôže mať všetko.

V divadle sú väčšinou režiséri, vo filme ste robili najmä so ženami. Prečo sa muži viac prejavujú v divadle?

Možno z hľadiska autority, ale neviem.

A je rozdiel, keď ste robili so ženou a s mužom? Mali ženy menej autority?

Nie, ale boli to úplne iné ženy. Zuzana Liová je v niečom veľký introvert, ale veľmi jasne vie hercom povedať, čo chce, a hovorí veci cez seba, a preto je to veľmi hlboké, čo je super. Andrea Sedláčková a Mariana Čengel-Solčanská sú rázne ženy a jasne vedia povedať, ako si to predstavujú. Rozdiel je asi v tom, že muži menej povedali o svojom živote, menej sa otvoria. Do žien vidím viac. Pri mužoch ma zas baví sloboda, niekedy menej konkrétne povedia, ako chcú, aby som to zahrala,  ale cítim sa trochu slobodnejšia. Ale v prvom rade musí byť dobrý scenár. Lebo môžeme do toho dať všetko, ale ak scenár nie je zaujímavý, môže byť aj režisér super, ale nebude to ono.