Na Kornela Földváriho spomíname dnes, lebo lepší dátum neexistuje

Kornela Földváriho si rôzne režimy 20. storočia posúvali podľa svojej vôle. Kádrovali jeho aj celú rodinu, nedovolili mu študovať, neskôr ani pracovať, pretože ako politicky nespoľahlivý občan musel do PTP. Po príchode vojsk v auguste 1968 sa musel stiahnuť aj z novinárskeho sveta, pretože týždenník Kultúrny život zanikol. Na toto obdobie spomínal ako na najlepšie vo svojom živote. Nasledovali roky normalizácie a mlčania, ktoré mu však ani obdobie po novembri 1989 nikdy nemohlo plne vynahradiť.

Rozhovor sme robili v roku 2014, keď bol dlhší čas v nemocnici. Ja si zase pre zmenu spomínam ako na najlepšie obdobie svojho života práve na čas, keď som dostala šancu spoznať ho bližšie. Stretávali sme sa počas návštevných hodín a spomínali. Vtedy sa z vážneho stavu rýchlo zotavil, trvalo len pár mesiacov, aby sme sa opäť stretávali v kníhkupectve alebo kaviarni. Veľa sme sa smiali a veľa sme si rozprávali.

Ako ste začali pracovať v Kultúrnom živote?

Ja som prišiel z vojny, z PTP, a hľadal som si miesto, mnoho ľudí mi pomáhalo. Môj kamarát písal do časopisu pre poľnohospodársku mládež, ktorý redigoval Mňačko. On k nemu aj chodil do rodiny a Mňačka na mňa upozornil. Zavolal si ma a povedal, že by chcel vyskúšať, ako by mi práca v novinách pasovala, a mal len jednu podmienku – nesmel som vyplniť ani jeden dotazník. Pretože keby dostal do rúk akýkoľvek kádrový dotazník, musel by ma vyhodiť. Čiže keď ma potom z Mladej tvorby vyrazili, tak som mal úplne prázdny materiál na kádrovom oddelení, úplne prázdnu obálku, pretože som nemal vyplnený ani jeden dotazník.

Nikdy ste žiadny nevypĺňali?

Raz som vypĺňal jeden dotazník do zväzu novinárov a Mňačko ma pri tom uvidel. Vrhol sa na mňa ako tiger, vytrhol mi ho z ruky a hovoril: „Nepovedal som ti o tých dotazníkoch?“

Aký šéfredaktor bol Ladislav Mňačko?

Bol odvážny a nebál sa o svoje miesto.

Boli aj šéfredaktori, ktorých ste nemali radi?

Mali sme tam zopár zlých šéfredaktorov, ja som mal najmenej rád Ruda Fabryho, ktorý bol zbabelý. Strašne sa bál. Keď mu volali z ÚV, že prečo sme neuverejnili nejakú recenziu alebo článok, on povedal: „Já nevjém, nevjém, tí kurvy za mojím chrbtom robia, čo chcú…“

Takže sa vás nezastal?

Nie, hoci to je predsa základná funkcia šéfredaktora, držať chrbát. Ale on bol vydesený, všetkého sa bál. Prišiel som ráno do redakcie, on tam bol ako prvý, a vtedy (mimochodom, vtedy chodila pošta trikrát denne: ráno, poobede a ešte sme mali aj poštový priečinok) on tú prvú dávku pošty otvoril a čítal. Už som len videl, ako Rudo Fabry ide so svojou ideálnou mužskou postavou: meter štyridsať krát meter štyridsať krát meter štyridsať – chodil ako taká guľa s peknými, krátkymi plutvičkami. V jednej plutve držal list a mával. Hovoril: „Sme v rity, sme v rity, čitatelia nám píšu.“ Takže on sa bál aj čitateľov.

Kedy sa napríklad vydesil čitateľa?

Niekto napísal nejaký článok o Sládkovičovi a použil v ňom slovo synkretizmus. Čitateľ nám napísal, že to nie je správne, veď máme toľko pekných slovenských slov a ten synkretizmus je práve taký, že jeho mama mu napríklad vôbec nerozumie. Rudo Fabry sa úplne vydesil a hovoril: „No má pravdu, Kornel, šak ani moja mama by tomu nerozumela.“

Písal aj Fabry do Kultúrneho života?

Volalo sa to Trasa 54, to boli mladí českí modernisti, ktorí v Bratislave vystavovali svoje diela a vyvolali šialene negatívny ohlas. Vo štvrtok ráno sme mali hodnotenia nového čísla v redakcii. Zistili sme, že jedna strana je vymenená a namiesto nej napísal nejaký anonym o Trase 54. Článok bol podpísaný iba R-kom. Kalinová sa na Fabryho vrhla ako taký malý ratlík a hovorila mu: „Ale Rudenko, keď si už pociťoval potrebu napísať text, prečo si ho nepodpísal? Prečo si ho podpísal menom redakcie?“ On jej odpovedal: „Jebenci, a jaká redakcia? R = Rudo!“

Prečítajte si

Zomrel spisovateľ Kornel Földvári

Ako vyzerala redakcia Kultúrneho života po príchode vojsk?

Bolo to veľmi zaujímavé, keď sa zastavil Kultúrny život. My sme tam sedeli a mal som pocit, akoby sme boli na cintoríne, lebo k nám chodili ľudia s kyticami a lamentovali nad stratenými novinami. Oni to mysleli dobre, ale mňa to šialene deprimovalo. Bol to naozaj koniec, ako keď na hroby prinášajú vence. Čakali sme, čo bude ďalej.

Čo malo byť ďalej?

Mal vychádzať Literárny život, ktorý sa mal venovať len literatúre a vyhýbať sa politickým témam. Naťahovali sme sa s Husákom, pretože ten si želal, aby v novom periodiku bezpodmienečne prestalo písať päť ľudí. To bola Agneša Kalinová, Rudo Olšinský, Miško Nadubinský, ja a ešte niekto, koho meno si presne nepamätám.

Neexistoval nikto, kto by sa vás vtedy mohol zastať?

V Literárnom živote sa striedali šéfredaktori – prvý bol Dominik Tatarka, ktorému začali hovoriť, čo smie a čo nesmie, a on im preto škaredo vynadal. Povedal: „Tak kto je tu teda šéfredaktor, keď si ja nemôžem vyberať ľudí?“ Keď z miestnosti odchádzal, šialene pleskol dverami. Po ňom ako šéfredaktor pôsobili Hamada a kdekto iný. Najväčšie nádeje si robil Števo Drug, lebo on poznal Laca Novomeského ešte počas jeho pôsobenia v DAV-e a po tom, čo ho po procesoch s buržoáznymi nacionalistami pustili. Vtedy Novomeský nemohol robiť nič a Števo Drug o ňom písal a obhajoval davistov. Tak si trúfol a skúsil Novomeského presvedčiť, aby sa prihovoril u Husáka.

Ako to dopadlo? Pomohol vám Novomeský?

Števo Drug mu povedal: „Veď ako by to dopadlo, ako by som bez tých novinárov mohol robiť noviny, keď ich potrebujem?“ Novomeský sa ho opýtal, koho napríklad potrebuje. Števo Drug povedal, že mňa. Odpoveď bola, že som výborný človek, skúsený, ale povedzme si otvorene: môže tam byť? Takže ma odmietol, rovnako ako Kalinovú. Štefan Drug potom podal demisiu.

Kto bol šéfredaktorom po ňom?

Po ňom prišiel Hamada, ale tiež nevydržal dlho. Proste tam bolo asi päť rezignovaných šéfredaktorov a stále ten Literárny život nechceli pustiť. Nakoniec, keď ho povolili vychádzať, nepravidelne vyšlo šesť čísiel vinou cenzúry. Potom, ako nakoniec Literárny život zanikol, mali všetci jeho šéfredaktori – ilúzórni šéfredaktori, keďže ani jeden z nich reálne noviny neredigoval – problémy.

Lasica žiadal zdvihnúť plat o 20 korún

Práca v redakcii teda už nebola reálna. Čo ste sa rozhodli robiť ďalej?

Nuž, ja som sa v tom čase už kamarátil s Lasicom a Satinským, a ako sme tam na tom novinárskom cintoríne, v redakcii Kultúrneho života sedeli, chodili za nami aj oni. S nimi som veľa žartoval, aby som zabudol na to, čo sa deje. Keď som tej situácie mal skutočne plné zuby, keď mi bolo jasné, že aj keď Literárny život začne vychádzať, tak z toho nebude nič, tak som si povedal, že sa nebudem namáhať kvôli ničomu. Keď prišiel Lasica, spýtal som sa ho, či by nemali v Divadle Na korze nejaké miesto. On mi povedal, že samozrejme, veď im chýba dramaturg. Tak sa opýtal, či by som tam mohol nastúpiť.

Najprv ste teda boli dramaturgom Divadla Na korze?

Nie. Vrátil sa asi o týždeň s tým, že má pre mňa lepšie miesto. Potrebovali nového riaditeľa. Bolo to koncom roku 1968, takže sme o tom veľa žartovali. Neveril som, že sa im môže podariť dostať ma na takúto pozíciu. Vymýšľali sme veľa vtipov – Lasica napríklad žiadal, aby som mu zvýšil plat o dvadsať korún, aby bolo vidno, že je lepší herec ako Satinský. Potom tam bola tá mladá činohra, Dančiak, Huba, Porubjak, Labuda, ktorá vtipkovala medzi sebou. Vymýšľali sme, že keď nastúpim ako riaditeľ , tak prvý pokyn, čo vydám, bude, že zakážem Dančiakovi nosiť ako svoju súkromnú čiapku do mesta čiapku z Čakania na Godota. Ale ten smrad so mnou vypiekol, lebo mi odpovedal, že naopak: to je jeho súkromná čiapka, ktorú prepožičiava divadlu. Zatiaľ mu za ňu nezaplatili, takže za každé predstavenie odohraté s tou čiapkou žiadal dve koruny.

Kedy sa zábava skončila?

Tak sme dookola žartovali, až kým v novembri nevyšiel taký bulletin pre kultúrnych pracovníkov, ktorý vydávalo povereníctvo kultúry. Tam bolo napísané, že riaditeľom formujúceho sa Divadla Na korze bude Kornel Földvári. Vtedy som pochopil, že bol koniec srandy, že už to začalo byť vážne. Takmer okamžite ma prišiel inaugrovať jeden z Válkových námestníkov, ktorý hovoril o tom, aké je úžasné, že máme federáciu. To mu nevadilo, že sú tu Rusi.

Predtým ste však s divadlom nemali veľa spoločného…

V mojom príhovore po tom, čo ma inštalovali za riaditeľa, som to priznal, so slovami: „Ako vidno, pomery sa prudko normalizujú, už zasa sa stal riaditeľom neodborník.“ Teda ja.

Mali ste prácu v divadle rád?

To divadlo, to bola skvelá atmosféra. Stále tvrdím, že to bol najkrajší rok môjho života. Naozaj tam boli všetci výborní, a to nielen Lasica a Satinský, ktorí boli zrelí herci – veď ich som videl už v roku 1966 na prvom oficiálnom predstavení, kvôli ktorému som odmietol všetkých výborných kritikov a sám som ho recenzoval. To boli však už hotoví, sformovaní herci a autori.

Aká teda bola činohra?

Tú tvorili sopliaci, nie však takí obyčajní. Veď métou každého herca je, že sa raz dostane do národného divadla. Túto trojicu – Labuda, Dančiak a Paľko Mikulík – prijali hneď po škole. Ihneď po promóciách začali hrať v národnom divadle. A predstavte si, oni spravili to, čo sa nikdy predtým nestalo: dali výpoveď v národnom divadle, aby mohli účinkovať v Divadle Na korze. To bolo neuveriteľné. To boli také vĺčatá, chceli spraviť dieru do života. Chceli robiť niečo iné ako ostatní herci a chceli to robiť dobre. Napríklad spravili to, že keď prišli na generálku, dvakrát si celú hru zbehli a z divadla odchádzali asi o pol druhej, na druhý deň ešte trikrát, takže nemávali len generálky, ale akoby predgenerálky. Boli voči sebe absolútne ostrí, vzájomne si znižovali plat, každý deň mi volali, že ten druhý by mal dostať nižší plat, pretože podal slabší výkon. Ja som im stále hovorieval: „Chlapci, s čímkoľvek sa babrite, ale peniazom dajte pokoj, lebo sa môže niečo stať a náhodou to príde v čase, keď niekomu znížili plat, a on potom bude mať problémy.“ A mal som pravdu. Lebo potom, keď zakázali Divadlo Na korze, tie ich znížené platy znížili ešte viac. No a títo chlapci – Strnisko, Porubjak, činoherecký zbor – boli všetci skvelí a takí pracovití, výreční.

Prečítajte si

Lasica, Bagala, Kapitáňová aj Shooty spomínajú na Földváriho: Bol to frajer

Ako sa začal váš priateľský vzťah s Lasicom a Satinským?

Keď mi Julo Satinský povedal, že sa v tej pivnici tak strašne rehocem, že vydýcham všetok vzduch, a potom aby sa ľudia nečudovali, že sa tak strašne potia. Tak sme sa odvtedy aj stretávali.

Aká bola atmosféra v divadle, medzi umelcami?

Divadlo Na korze bol spôsob života – stretávali sme sa na obedoch pri veľkom stole v jednej bratislavskej domáckej maďarskej reštaurácii. Pod oknami bol dlhý stôl a za tým sme niekedy sedeli aj dvanásti-pätnásti. Ľudia z Divadla Na korze sa teda spolu bavili, spolu obedovali ako v nejakých gréckych sympóziách, pri hostine. Skrátka to bola taká partia a naozaj sme si jednak hovorievali, ako tí mušketieri, že jeden za všetkých, všetci za jedného, ale súčasne tam boli aj veľké spoločné ambície. Chceli sme priniesť niečo nové, no potom nás zlikvidovali a na pokračovanie nás povyhadzovali. Mňa napríklad v deň mojich 38. narodenín.

Kedy ste začali tušiť, že to s divadlom vyzerá zle?

Keď tu už boli tanky, začali sa šíriť klebety, že v Divadle Na korze sa hľadá nový riaditeľ a že Válek a Mihálik pred ním kľačali na kolenách, aby divadlo vzal na seba. Oni vždy chceli, aby sa recitovala poézia, ale my sme mali činohru. Takže sa to začalo takýmto šepkaním. Ja som to vtedy už vedel: na Slovensku je to tak, že z klebiet (človek by povedal, že klebety sú blbosť) – no naozaj sa z tých klebiet nakoniec stala realita a Divadlo Na korze skončilo.

Tušili ste, že to bude úplný koniec, alebo ste si mysleli, že sa aspoň divadlo zachová?

Ja som vedel od začiatku, že sa na tom mieste dlho neudržím, no chcel som zachrániť aspoň tie mladé talenty, tých mladých hercov. Vyžiadal som si preto audienciu u Válka, veď on bol vlastne môj starý kamarát z Mladej tvorby. Celkom dobre sme vychádzali, ja som ho predsa v Mladej tvorbe zasväcoval do behu redakcie. V liste som mu vysvetlil, že nejde o mňa, ale ide o tých mladých ľudí, ktorých spolu s ich talentom treba chrániť. No a odrazu som dostal odpoveď vo forme telefonátu. Válkova sekretárka volala, že súdruh minister ma prijme. O deviatej trinásteho februára 1970. Keď som to prišiel oznámiť do divadla, všetci boli nadšení, že to nie je náhoda, že si ma Válek zavolal k sebe v deň mojich narodenín. Lenže nikto si neuvedomil, že ten trinásty február pripadol v tom roku na piatok.

Boli ste poverčivý?

Keď som k Válkovi prišiel, on ma prijal veľmi kamarátsky s kávou a koňakom. Potom zavolal svojho tajomníka, ktorý prišiel s takými červenými doskami. Bol to dekrét, ktorý potvrdil, že od pondelka nie som riaditeľom Divadla Na korze. Tak som mu povedal: „No, Miro, to je pekné, dostal som prvý darček na narodeniny.“ Začal sa ospravedlňovať, že on nevedel, že oslavujem. Spýtal som sa ho: čo by sa zmenilo, keby to vedel?

Čo sa po vašom odchode stalo s divadlom?

Vrátil sa ten riaditeľ, ktorého mali predtým. Bol to negatívny človek a prvé, čo urobil, bolo, že vyrazil Lasicu a Satinského koncom júna. Ďalší rok zrušili celé divadlo.

Smeli Lasica a Satinský ďalej hrať v divadlách po týchto problémoch?

Odišli do Brna, kde hrali v divadle Večerní Brno. Tu mohli robiť ešte vyše roka, no sťažovali sa na nich naši Slováci, vraj ako je možné, že tu ich vyrazili a v Česku ich prijali – kde je potom jednotná politika? Tak po roku aj niečo sa museli vrátiť a začali pracovať v operete na Novej scéne. Lasica vtedy povedal, že horšie by to dopadlo, len keby ich zadelili do baletu.

Aké predstavenia sa hrali v Divadle Na korze?

Jaj, tam boli krásne predstavenia. Hrali sme napríklad Gogoľovu Ženbu, prvé naše predstavenie bolo Beckettovo Čakanie na Godota. Na tú Ženbu sa sťažovali divadelníci, vraj ako je možné, že hráme ruskú hru napriek tomu, že sólisti českých a slovenských divadiel vydali bojkot ruských a sovietskych hier. Obvinili nás z toho, že my sme tento bojkot porušili. Ja som si Gogoľa nakoniec obránil, povedal som im: „Chlapci, ale však to nie je ich Gogoľ – to je náš Gogoľ! Keby žil, tak má také isté problémy ako my.“

Veď ani jeho život nebol jednoduchý…

Mal problémy, lebo sa usiloval vyrovnať so systémom, a skončilo sa to tým, že sa zbláznil a spálil druhý diel Mŕtvych duší.

Pamätáte si posledné predstavenia Divadla Na korze?

Boli to dve Čechovove jednoaktovky a vtedy celé divadlo plakalo. Všetci herci – dokonca aj takí drsňáci ako Kukura a Maco Debnár, môj kamarát, tučný herec. Viete si predstaviť stodvadsaťkilového malého slona, ako plače? Existuje dokonca fotka, na ktorej mu na lícach vidno slzy ako hrachy. Aj ja som plakal, samozrejme. Posledná hra bola Čechovova Svadba. Vtedy herci sedeli na javisku a na stole boli, tak ako na svadbe, poháre, výzdoba, fľaše, taniere. Po klaňačke začali z amoku hádzať o zem, ale aj z javiska, tento riad. Všetko porozbíjali s tým, že keď my končíme, tu nič nenecháme. Bolo to veľmi smutné.

Dostali sa potom herci z vašej činohry do iných divadiel?

Dostali sa do Novej scény, kde im dovtedy závideli, takže teraz im to dali vyžrať. Uznávanej speváčke Zore Kolínskej dali niečo zaspievať, aby skontrolovali, či vie spievať. Herci museli recitovať… tí závistliví kolegovia ich proste urážali.

Od opojnej únavy k únave z beznádeje

Mali ste pocit, že vďaka tomu, čo ste v Divadle Na korze robili, sa môže čosi na pomeroch zmeniť?

Nie, zmeniť nie, politické pomery sme zmeniť nechceli. Verili sme však, že môžeme zmeniť smerovanie kultúry. Pretože my sme hrali iné veci ako v ostatných divadlách a k nám ľudia chodili každý večer ako do kostola na kázne. Lasica a Satinský predsa tvorili v tom najťažšom období, v roku 1968, a ľudia k nim chodili hľadať útechu. A takú odpoveď. Ja stále hovorím, že Lasica a Satinský boli univerzitou humoru, ktorá učila ľudí, ako prežiť. Ukazovali im, aký dôležitý je humor, a ľudia si ho začali viac vážiť. Takže ľudia dostávali cez humor priam politickú výchovu. Určite to nebolo márne.

Takže ste cez humor vyjadrovali svoje politické postoje?

Áno, intenzívne a čo najviac zaobalene, ale predsa som v dôsledku toho neskôr dvadsať rokov nesmel v kultúre pôsobiť.

Vôbec ste počas normalizácie neboli kultúrne činný?

Nedá sa povedať, že vôbec. Humorné je, že mladí karikaturisti si ma našli napriek všetkým zákazom. Jedného dňa za mnou prišiel napríklad Dušan Polakovič s tým, že končí univerzitu diplomovou prácou s desiatimi satirickými litografiami. V podstate karikatúr urobených špeciálnou technikou. Poprosil ma o pomoc, pretože potreboval k svojej práci doslov. Chcel, aby som ho napísal. A ja som mu povedal, že veľmi rád, ale koho podpíšeme? Nakoniec mi solídny pán architekt, Pavol Miškovič, môj kamarát z gympla, požičal meno.

Používali ste pseudonymy potom aj inokedy?

Raz odo mňa napríklad z Prahy chceli, aby som vybral nejaké karikatúry na výstavu. Žil som takým podzemným životom. Otváral som tu asi trom Čechom vernisáže, všetci boli karikaturisti. Robilo sa to tak, že ja som napísal text a niekto iný ho za mňa čítal. Napríklad Ľubo Gregor môj text čítal tak precítene a tak oddane, až začal tých súdruhov urážať a pohádal sa s nimi.

Neexistovala žiadna možnosť, aby ste písali a tvorili pod vlastným menom?

Nie, ja som za tých dvadsať rokov nemohol písať, nesmel písať. Popravde som sa tam ani netlačil, lebo som nechcel spôsobovať nikomu problémy a nechcel som nikomu ublížiť. Občas mi Tomi Janovic dal niečo napísať a to sa uverejňovalo pod menom sestry mojej manželky Naďky – Oľga Majerová. Takže Oľga Majerová písala o novej karikaturistickej knihe a podobne.

Dalo sa takéto šikanovanie a cenzúra psychicky zvládnuť?

Nuž, teraz odbočím úplne, ale napríklad keď Kusého vyhodili zo všetkých funkcií a živil sa ako cestár, chodieval do politickej redakcie s tým, že by rád napísal komentár. Nechcel písať nejaký agresívny text, bol to obyčajný mierny politický komentár. Nemal ambície skrývať doň nejaké podpichovačné myšlienky. Nakoniec ho zverejnil pod menom kolegu. Neskôr na to úrady prišli a toľko doňho rýpali, toľko ho vyšetrovali, tak dlho ho otravovali, že zomrel. Dostal infarkt.

To ste vtedy zrejme ešte netušili, že to bude trvať dvadsať rokov.

No veď to je to strašné – ja som si myslel, že tí Rusi tu budú tak tri-štyri roky a ja si potom opäť budem môcť robiť svoju prácu. Také obdobie som už jedno zažil, keď som bol v PTP. Povedal som si, že sa na chvíľu prikrčíme, budeme ticho a o pár rokov sa situácia uvoľní. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude trvať dvadsať rokov.

Nerozmýšľali ste nad tým, že krajinu opustíte?

Ja som nikdy nemienil emigrovať. Raz som síce uvažoval o odchode do Nemecka, no hovoril som si: koho by to zaujímalo, čo píšem v Nemecku? Navyše sme tu mali príbuzenstvo, moja mama ešte žila, strýko tiež, sestra Irena, s ktorou sme boli veľmi prepojení. Každý týždeň sme si písali listy. Bol tu jej syn Robert, malý lotor, mal som ho rád. Žena tu mala tiež rodičov, sestru s dievčatkom. My sme vedeli, že musíme ak, tak prežiť tu.

Ten fenomén optimizmu tu existoval aj po roku 1948, potom po roku 1968 – ľudia verili, že to zlé sa skončí skoro. Ako je možné, že medzi vami aj novinármi neprevládal skepticizmus?

Rok 1968 bolo krásne, ale nesmierne ťažké obdobie. My sme sa, samozrejme, celý čas obávali, že prídu a dajú nám po papuli, lebo oni tie naše Literárky a Kultúrny život v Moskve horlivo čítali. Aj v reakcii na naše články prišli, a to si pritom nenamýšľam. Vtedy tá práca vyzerala tak, že sme zalomili číslo, v ktorom boli štyri negatívne materiály, kvázi protisocialistické, a teraz v poslednej chvíli prišiel najostrejší článok. Kým existoval tlačový dozor, bolo všetko jasné. To, čo oni pustili, išlo na ich konto a problémy z toho mali tlačoví dozorcovia. Ale vtedy, v roku 1968, sme sa odrazu museli rozhodovať sami. Zvažovali sme, či to na jedno číslo nebude priveľa negatívneho textu, či z toho nemôže byť škandál. Tak sme sa rozhodli, že ten ďalší článok dáme do budúceho čísla. Ale vzápätí prišila otázka: „A čo keď to budúce číslo nebude?“ Žili sme takto schizofrenicky. Bolo to veľmi ťažké.

Mali ste aj vtedy optimistický pocit? Mysleli ste si, že snaha o demokratizáciu sa môže podariť?

Ja som mal od začiatku pocit, že nám to nemôže prejsť. Vtedy som robil naplno a to bola vlastne naša povinnosť, robiť všetko naplno, kým to šlo. Ale toho, či to vydrží, som sa obával. Vedel som, že nie.

Takže ten optimizmus počas normalizácie pramenil z toho, koľko úsilia ste vynaložili do Kultúrneho života a koľko námahy vás stálo pokúsiť sa stav spoločnosti vylepšiť?

Áno, veď to bola pasia. Musím povedať, že ja som bol najprv tajomník redakcie, neskôr zástupca šéfredaktora a trávil som celú stredu v tlačiarni, behal som od rána po schodoch hore-dole. Keď sme večer šli do redakcie, kde nás čakali naši skalní fanúšikovia, tak sa mi chveli kolená od únavy z toho behania. Ale niesol som im prvých desať výtlačkov Kultúrneho života. To bola opojná únava. Ale únava potom, počas normalizácie, tá bola iná. Beznádejná.

Prečítajte si

Kornel Földvári posielal dobro faxom

Práca v autorskom združení LITA teda asi nebola príjemná…

Keď som robil pre LITA, vôbec som necítil tú radosť z práce. Mal som vedľa seba nachystanú hŕbu nemeckých kníh a napriek tomu, že literatúru milujem, som neprečítal ani jednu. Pritom to bola moderná nemecká literatúra. Prepadol som dezilúzii.

Verili ste niekedy v socializmus?

Ja som bol z iného tábora. Ale bolo to preto, že Husák všetko vymyslel veľmi dobre. Na začiatku ako sopliak som mal prirodzený odpor k autoritám. Preto som z trucu čítal aj manifest komunistickej strany. Zdalo sa mi, že tým nasieram fúru ľudí vrátane môjho otca. Ale keď sa to filtrovalo cez našu kožu, tak som vedel hneď, že to nie, toto nechcem, toto nechceme.