Súperenie demokracie s autokraciami – nie je dôvod byť pesimistickým

Autor je právnik a politológ

Častou témou súčasných politologických diskusií je úpadok demokracie a vzostup autoritárskych a semi-demokratických režimov v globálnom rámci. Obyčajne je sprevádzaný aj výrazným moralizovaním a obľúbeným katastrofizmom. Nakoniec, o úpadku demokracie, modernej civilizácie, Západu a ľudstva ako takého sa v najvyspelejších západných štátoch hovorí asi dve a pol storočia a takáto diskusia je integrálnou súčasťou západného politického myslenia. (A konštatovanie morálneho a iného úpadku je asi súčasťou ľudského myslenia ako takého, ako máme zdokumentované od čias najstarších písomných záznamov.)

Sofistovanejšie komentáre opisujú tento jav ako situáciu, že po období rastu počtu liberálnych demokracií vo svete približne v rokoch 1980 až 2010 sme teraz svedkami stagnácie alebo dokonca poklesu počtu krajín s liberálno-demokratickými politickými režimami. A nástupom populizmu a charizmatických, no autoritárskych lídrov a hnutí je ohrozená demokracia aj v tradičných demokraciách Západu.

Tento postreh je v podstate správny, avšak sklamanie či dokonca zdesenie z neho vyplýva z úplne nesprávnej predstavy o lineárnom a kontinuálnom vývoji ľudstva od barbarstva k radostnej demokracii západného strihu. Tak to nie je, a i keď sa pozeráme na dejiny ľudstva s pozitivistickým optimizmom, musíme konštatovať existenciu častých období regresu, dočasného či lokálneho úpadku a diskontinuity.

Ak to aplikujeme na demokratizačný a liberalizačný proces, ktorý objektívne prebieha od poslednej tretiny 18. storočia a je integrálnou súčasťou modernizácie spoločnosti a ekonomického a technologického rozvoja, tak vhodnejšie je vychádzať nie z predstavy kontinuálnej demokratizácie, ale skôr koncepcie tzv. demokratizačných vĺn, ako ich definoval Samuel Huntington:

Prvou bola v období cca 1828 – 1926 demokratizácia, ktorá zasiahla Severnú Ameriku, západnú a severnú Európu a tiež britské presídlenecké kolónie.

Druhou v rokoch 1945 – 1962 vlna dekolonizácie a sociálnodemokratických reforiem, keď počet demokracií vyrástol z 12 na 36.

Treťou bola vlna medzi rokmi 1974 až 1994, ktorá zasiahla Južnú Európu, Latinskú Ameriku a následne celý sovietsky blok.

Po každej demokratizačnej vlne nastal určitý regres demokracie, môžeme povedať, že antidemokratická, kontrarevolučná vlna – a časť krajín sa vrátila k autoritárskym formám vlády.

Príčin môže byť viacero:

• jednoducho zlyhal pokus zaviesť demokraciu v krajine, kde na to neexistovali objektívne podmienky (vzdelanie, relatívne vysoká socio-ekonomická úroveň, existencia strednej vrstvy, kultúrne predpoklady)
• po nádychu slobody sa obyvatelia proste „zľakli“ a vrátili sa k osvedčeným formám vládnutia, najmä ak demokracia nenaplnila pôvodné (najmä ekonomické) očakávania
• časť politickej elity sa rozhodla pre pohodlnejšie autoritárske vládnutie
• vonkajší zásah autoritárskej veľmoci

Rusko-americký politológ Sava Gunitsky pozná dokonca 13 revolučno-demokratických vĺn. Posledné dve sú vlna farebných revolúcií (2000 – 2007) a arabská jar (2010 – 2012). Ich neúspech (s výnimkou Ukrajiny) fakticky potvrdzuje, že globálny proces demokratizácie v tomto momente narazil na aktuálne kultúrne, sociálno-ekonomické a mocensko-politické hranice.

Ak sa pozrieme na situáciu vo vnútri západných demokratických krajín, dokážeme identifikovať niekoľko faktorov, prečo demokraciu v nich vnímame ako ohrozenú, a prečo v nich silnejú rôzne populistické a takzvané alternatívne hnutia. Ale napriek všeobecnému presvedčeniu sa môžeme domnievať, že všetky sú v skutočnosti prejavom – technologického, ekonomického a sociálneho pokroku v globálnom rámci.

Prvou z pozitívnych zmien je predĺženie dĺžky života. Oproti situácii napríklad z polovice 20. storočia obyvateľ západného sveta (kam patrí aj Slovensko) môže rátať so životom o 10 až 20 rokov dlhším. Predlžuje sa aj aktívny vek, dnešný šesťdesiatnik (pokiaľ nepije a nefajčí) je v omnoho lepšej fyzickej a mentálnej kondícii ako šesťdesiatnik napríklad v roku 1950, no celkovo rastie zastúpenie seniorov v populácii. Ak okolo roku 1960 bolo na Slovensku asi šesť percent dôchodcov, v roku 2000 asi 11 percent, tak teraz je ich asi 18 až 19 percent. Okrem ekonomických a finančných dôsledkov (menej pracovnej sily, záťaž pre dôchodkový systém) to má aj politické dôsledky. Dôchodcovia sa stávajú veľmi významným segmentom elektorátu. Pričom ich požiadavky sú iné než mladších generácií. Žiadajú väčšiu mieru sociálneho prerozdelenia aj na úrok investícií (vyššie dôchodky, viac pre zdravotníctvo, menej do školstva, obrany, infraštruktúry, vedy a pod.) „Dodanie“ výsledkov politiky potrebujú hneď – nie o dvadsať rokov. Preto preferujú rýchle a krátkodobé riešenia.

Starší ľudia sa ťažšie prispôsobujú zmenám. Preto sú skôr negativistickí k reformám a technologickým inováciám. Od politiky očakávajú hlavne pokoj, stabilitu a izoláciu krajiny od turbulencií vonkajšieho sveta („Do ničoho sa nemiešať, nikoho k nám nepustiť!“). Nie všetci starí ľudia sú láskavými babičkami a múdrymi deduškami. Starecké povahové zmeny často vedú k egoizmu, agresivite a strate súdnosti a sebakontroly. Na jednej strane seniori môžu byť extrémne nedôverčiví, no na druhej hocikedy schopní naletieť podvodníkovi, ktorý z nich vyláka celoživotné úspory, podpis na prevod majetku, presvedčí ich, že očkovanie škodí a pod. Poväčšine banujú za svetom svojej mladosti a túžia po „obnove Ameriky z roku 1962“, „starom dobrom socializme z roku 1985“ a pod. Sú preto náchylní podľahnúť rôznym skratkovitým a populistickým riešeniam, čo mnohí politickí vodcovia s radosťou využívajú.

Znamená to, že v demokratickej spoločnosti stúpa volanie po populistických, nesystémových a rýchlych riešeniach okamžitých, často len veľmi parciálnych problémov, ktoré však u dôchodcov vyvolávajú diskomfort (migrácia, dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ceny základných potrieb, premnoženie lesnej zveri) – a to na úkor investícií, rozvoja školstva a vedy, obrany, medzinárodnej spolupráce a pod. Dlho sme populizmus spájali najmä s mladou neskúsenou generáciou. Teraz sme svedkami zrodu vyslovene „stareckého populizmu“.

Demokratizácia spoločností znamenala faktické vymiznutie vojnových konfliktov medzi demokraciami. V demokratických spoločnostiach narástli pacifistické tendencie a tieto prešli procesom radikálnej demilitarizácie. S istým váhaním i to môžeme označiť za pozitívny jav, no takéto pacifistické demilitarizované demokracie po dlhom mierovom období majú problém čeliť na medzinárodnej scéne agresívnym autoritárskym mocnostiam. Veď armády sú redukované a obyvatelia stratili pôvodné vojenské zručnosti… A občania sa o potrebe nárastu výdajov na obranu a služby v armáde presviedčajú len pomaly a neochotne.

Vo vnútroštátnej politike sú humanistické demokracie zaskočené prílevom neprispôsobivých a agresívnych migrantov a metódami podvratnej hybridnej vojny zneužívajúcej práve demokratickú slobodu a právne garancie poskytované demokratickými západnými štátmi.

Dlhé mierové obdobie, blahobyt a vysoká miera bezpečnosti doslova otupili sebazáchovné inštinkty občanov vyspelých demokracií. Stratili tak pocit ohrozenia a nie je jednoduché ich mobilizovať proti agresorom na medzinárodnej scéne a proti vnútorným hrozbám. K politike a závažným politickým rozhodnutiam tak nezriedka pristupujú s detinskou ľahkovážnosťou – bez toho, aby si uvedomovali, že hlasovanie čisto zo vzdoru, protestu a hnevu môže krajinu dostať do komplikovanej situácie a im doslova zničiť život.

Internet a všeobecná dostupnosť počítačového napojenia vytvorili fenomén sociálnych sietí, Facebooku, Twitteru a pod. Na jednej strane to znamená demokratickosť šírenia informácií, veď každý si môže založiť napríklad facebookový účet a osloviť desaťtisíce sledovateľov, na druhej úplnú nekontrolovateľnosť šírenia informácií.

Ak si aj odmyslíme politicky motivovanú cenzúru, tak v minulosti, ak niekto chcel niečo zverejniť napríklad v novinách, jeho príspevok prechádzal reťazou viacerých ľudí (redaktor, redaktor vydania, šéfredaktor, jazykový korektor atď). Dnes tieto kontrolné mechanizmy proti šíreniu akýchkoľvek hlúpostí o náhlych citových poryvoch mysle odpadli.

Globalizácia, ktorá zintenzívnila ekonomickú spoluprácu, podstatným spôsobom prispela k ekonomickému rozvoju, rastu HDP, cestovaniu, šíreniu informácií atď., mala dva negatívne dôsledky, ktoré spôsobili stagnáciu životnej úrovne strednej a nižšej triedy vo vyspelých západných štátoch. A to dvoma základnými spôsobmi.

Vysoká mobilita kapitálu znamenala, že bohatí z vyspelých krajín dokázali presunúť veľkú časť svojich finančných aktív do daňových rajov, investovať ich v rozvojových krajinách podobne. Vlastné štáty tak ukrátili o dane, pomocou ktorých tieto financovali verejné služby, z ktorých mali prospech predovšetkým príslušníci stredných a nižších tried: verejné školstvo, zdravotníctvo, doprava a pod., lebo si ich nedokážu zabezpečiť individuálne. (Dobrým príkladom je situácia, že ak sa chce v lete okúpať príslušník vyššej vrstvy, zriadi si pri svojej vile bazén. Ak príslušník strednej, je odkázaný na verejné kúpalisko.)

Druhým javom je presun priemyselnej výroby a najnovšie už aj centier poskytovania služieb a časti vývoja do krajín globálneho Juhu alebo bývalých socialistických štátov.

Áno, je to v celosvetovom meradle pokrok. Priemerné mzdy v juhovýchodnej Ázii stúpli z 80 na 500 dolárov a ekonomický rast v bývalom treťom svete bol vskutku impozantný. Ale nemecký robotník zo zatvorenej oceliarne alebo Američan z takzvaného hrdzavého pásu z toho asi až takú veľkú radosť nemajú.

Táto stagnácia a dokonca pokles životnej úrovne veľkej časti obyvateľov narušili niekoľko desaťročí (1920 – 2000) platnú dohodu o sociálnom zmieri, podľa ktorej sa nižšie triedy zriekli ašpirácií na radikálnu revolúciu, za čo im štát a elity sľúbili postupný rast životnej úrovne, ochranu pred trýznivou chudobou a možnosť sociálneho vzostupu do strednej triedy pre deti proletárov prostredníctvom vzdelania a štátnych programov pomoci.

Nebývalý ekonomický vzostup krajín globálneho Juhu zásadným spôsobom zmenil aj svetové mocenské pomery. Pred tridsiatimi rokmi sa svet delil v podstate na dve kategórie štátov. Na jednej strane boli bohaté, vyspelé vojensky silné a demokratické krajiny Západu, ktoré reprezentovali asi 70 až 80 percent svetového HDP. Na druhej strane chudobné rozvojové alebo postsocialistické krajiny, ktorých režimy boli autoritárske, no keďže záviseli od západných technológií, kapitálu, rozvojovej pomoci a odbytísk, ich elity sa tvárili, že im záleží na ľudských právach, medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách, OSN a perspektívne aj na demokracii. (Áno, výnimku z tejto schémy predstavovali rôzne ropné emiráty, štyri východoázijské tigre a pod.)

Dnes sme v kardinálne odlišnej situácii. Zostal tu síce relatívne bohatý demokratický Západ – dokonca posilnený o také štáty ako Poľsko, Južná Kórea a pod., no jeho podiel na svetovom HDP klesol pod 50 percent. Väčšina štátov niekdajšieho tretieho sveta sa totiž posunula do kategórie stredne rozvinutých štátov. Pomerne búrlivo sa v nich rozvíja priemysel, prebieha urbanizácia, posilňujú svoju vojenskú moc a vzniká vzdelaná stredná trieda so záujmom o politiku a so silným národno-štátnym uvedomením. Lenže politické režimy zostali prevažne autoritárske. Dokonca teraz predkladajú požiadavky zahraničnopolitického charakteru – na susedné územia, na reorganizáciu medzinárodného poriadku a pod. Od Západu už nie sú tieto štáty také závislé, lebo sa dokážu podporiť navzájom na horizontálnej úrovni (dodávky surovín a technológií, pôžičky, investície) – a to bez „dodatočných obchodných podmienok“ v podobe požiadaviek na ochranu ľudských práv, boj proti korupcii, či nebodaj demokratizáciu. Veľmi aktívne v tejto úlohe alternatívneho investora a dodávateľa technológií vystupuje ČĽR a sčasti Rusko. 20 milión dolárov do vrecka miestnemu diktátorovi a rota wagnerovcov na jeho ochranu môžu mať väčší politický vplyv než polmiliardová európska rozvojová pomoc podmienená kontrolným mechanizmom proti rozkrádaniu a požiadavkou na vnútroštátne reformy.

Predpoklad, že ekonomický rozvoj v krajinách tretieho sveta pôjde ruka v ruke s liberalizáciou, demokratizáciou a príklonom k pacifizmu, sa nenaplnil. Preto sa teraz vypisujú dlhočizné a bolestínske úvahy o tom, že tento predpoklad bol chybný, že neplatí v nezápadných kultúrach a podobne.

V skutočnosti však modernizácia naozaj vedie časom k liberalizácii, slobode, demokracii a zodpovednému správaniu sa na medzinárodnej scéne. Problém je v tom, že proces modernizácie neprebieha vo všetkých spoločenských oblastiach súčasne. Modernizačné vzopätie v technológiách a ekonomike a armáde na časovej osi predbieha zmeny v usporiadaní spoločnosti a politickom myslení. Je to logické – ak sa nad tým zamyslíme. Takmer každá spoločnosť, ak sa už musí reformovať a modernizovať, prijíma inovácie najprv v oblastiach, kde má pocit, že prinášajú okamžitý a viditeľný zisk bez rizika destabilizácie spoločenského poriadku: teda zavádzajú sa nové („západné“) technológie, buduje sa infraštruktúra, preberajú sa moderné metódy hospodárenia, moderná veda, modernizuje sa armáda…. Krajina viditeľne silnie.

Na druhej strane model organizácie spoločnosti, politiky a štátu, rodinný život a náboženstvo odolávajú výrazne dlhšie a menia sa len pomaly. Predstavujú totiž oblasť spoločenských a kultúrnych hodnôt, ktoré každé spoločenstvo vlastne definuje a dodáva mu osobitnú identitu. Vládcovia a politici v každej krajine sú navyše veľmi opatrní pri zmenách politického života a organizácie štátnej moci. Oprávnene sa domnievajú, že keďže uspeli a dostali sa k moci podľa starých pravidiel a mechanizmov, zmeny môžu ohroziť ich moc a na výslnie dostať nových ľudí a celé nové spoločenské skupiny.

Dobrým poučením je predsa aj vývoj jednotlivých západných krajín. Až do konca 19. storočia väčšina z nich veselo modernizovala a industrializovala v podmienkach osvietenského alebo policajného absolutizmu. Keď sa pozrieme na USA, Britániu aj Francúzsko, vidíme, že najprv prechádzali fázami imperializmu a kolonializmu (v USA v špecifickej podobe územnej expanzie k Pacifiku), a až v 20. storočí sa z nich stali vyspelé demokracie. Ešte lepšie to vidíme na prípade „oneskorencov“, ako boli Nemecko, Taliansko a Japonsko. Prudký ekonomický rozmach a technická modernizácia boli spojené najprv s vlnou nacionalizmu, dočasným nastolením zdanlivo modernizačného autoritárskeho, ba dokonca totalitného režimu (nacizmus, fašizmus), dôrazom na vojenskú silu a militarizáciu spoločnosti a s pokusom o zahraničné výboje. Až následne sa „upokojili“, začali myslieť viac na blaho svojich občanov, liberalizovali sa prešli na demokratické formy vlády.

Prečo by krajiny globálneho Juhu – najmä také ako Turecko, Indonézia, Čína, India a pod. mali predstavovať nejakú inú vývojovú trajektóriu?

Základná téza – že ekonomický a sociálny rozvoj podnietia aj rozvoj demokracie, liberálnej spoločnosti a pacifizmu – je zrejme správna. Avšak treba ju poopraviť v tom, že sa tak v prípade väčšiny prudko sa rozvíjajúcich krajín globálneho Juhu stane až v druhej polovici 21. storočia. Dovtedy môžeme byť konfrontovaní so skupinou čerstvo modernizovaných krajín riadených autoritársky, ktoré budú chcieť uplatniť svoju nadobudnutú moc na medzinárodnej scéne a to pomerne asertívnym spôsobom. A „bojom proti Západu“ budú chcieť utužiť svoje sebavedomie a potvrdiť svoju kolektívnu identitu.

Kľúčovým faktorom ich tranzície na demokracie bez imperialistických ambícií bude zrejme prekonanie hranice HDP na obyvateľa okolo 20- až 30 000 USD podľa parity kúpnej sily (v dnešných cenách). Takáto ekonomika už zrejme umožňuje existenciu stabilnej demokratickej spoločnosti – a vlastne vyvolá aj spoločenskú požiadavku na takúto tranzíciu. Ale pozor, úrovne HDP na obyvateľa nie na základe ťažby ropy a nerastných surovín, ale na základe rozvoja priemyslu a služieb. Až vtedy je dôkazom toho, že sa rozvinula aj spoločnosť ako taká (školstvo, úroveň vzdelania, stredná trieda, právne garancie atď. ).

Najbližšie dekády však budú v znamení konfliktov medzi spoločenstvom demokratických relatívne vyspelých krajín („Západom“) a rôznymi zoskupeniami autoritárskych alebo polodemokratických mocností na strednej úrovni spoločenského a ekonomického rozvoja, no už s dostatočne rozvinutými technológiami aj vojenskými a ekonomickými kapacitami a najmä početnými populáciami.

Nebude to asi taký nezmieriteľný ideologický zápas ako počas studenej vojny (v podstate budú proti sebe zápasiť dve formy kapitalizmu – jedna spojená s liberálno-demokratickými režimami, druhá s etatisticko-autoritárskymi), ale môže to byť pomerne ostrý konflikt. Tie dva politické systémy jeden druhý vnímajú ako existenčné ohrozenie, a to z vnútropolitických príčin:

Vodcovia autoritárskych režimov sa budú obávať, že pre ich obyvateľov budú demokratické krajiny príťažlivým príkladom, ktorý bude narúšať stabilitu ich vlády. Budú sa snažiť z medzinárodných vzťahov vylúčiť agendu ľudských práv a akúkoľvek kritiku vnútroštátneho spôsobu vládnutia.

Avšak aj pre demokracie súčasná existencia autoritárskych režimov predstavuje veľkú výzvu. Nie je s nimi možná taká konsenzuálna dohoda o mieri, odzbrojení, ľudských právach, slobode myslenia a ekologických opatreniach ako v rámci spoločenstva demokracií. V dnešných podmienkach sú demokracie navyše vystavené hybridným útokom zo strany autokracií, voči ktorým sa v demokratických podmienkach ťažko bojuje. Autoritárske režimy si okrem toho dokážu doslova platiť klientských politikov v demokratických krajinách a rozkladať ich tak zvnútra.

Pre vlastné obyvateľstvo budú autoritárske režimy ponúkať posolstvo reagujúce na zrod kolektívnej idey v rámci prvotného politického modernizačného procesu – nejakej formy nacionalizmu, ktoré bude masírovať antizápadný sentiment. Sentiment vychádzajúci z niekdajšieho pocitu poníženia za kolonializmus alebo za porážku v studenej vojne (v Rusku) a zo závisti voči relatívnemu blahobytu západných národov. (Vznik a rozvoj nacionálneho cítenia je súčasťou procesu modernizácie a demokratizácie, napriek tomu, že to mnohí slovenskí intelektuáli vehementne popierajú.)

Pre naivnejších občanov demokratických krajín môžu mať autoritárske režimy určitú atraktivitu. Najmä ak sú prezentované v spojení so sociálnymi heslami, víziou „poriadku“ a naplnenia okamžitých požiadaviek populistického charakteru (izolacionizmus, „mier“, vyhnanie ilegálnych migrantov, masívna štátom riadená sociálna redistribúcia a pod.).

Dokonca časť štátnikov v demokratických krajinách môže podľahnúť zvodom autoritarizmu a pokúsiť sa odstrániť demokraciu, ktorú môžu vnímať ako prekážku svojich osobných ambícií. V súčasnosti neplatí klišé, že diktátor sa dostane k moci vojenským prevratom proti demokraticky zvolenej vláde v štýle Augusta Pinocheta alebo generála Franka. Takmer 70 % súčasných diktatúr vzniklo tak, že pôvodne demokraticky zvolení prezidenti či premiéri si povedali, že demokratické mechanizmy sú pre nich príliš obmedzujúce a radšej využijú svoju nadobudnutú moc na to, aby ich odstránili a ďalej vládli autokraticky a podľa možnosti doživotne.

Takéto príklady poznáme aj z európskych dejín už od počiatkov rôznych foriem kolektívnej a zastupiteľskej vlády. Stačí spomenúť azda francúzskeho prezidenta Charlesa-Louisa Napoleona Bonaparteho, ktorý potlačil parlament a v roku 1852 sa vyhlásil za cisára Napoleona III. V česko-slovenskom kontexte si stačí spomenúť na podobné kroky komunistov a Klementa Gottwalda v rokoch 1946 – 1948.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nastolenie autoritárskeho režimu v ako-tak vyspelej demokracii nevyhnutne musí znamenať, že krajina – aby režim mohol byť stabilný – musí byť doslova „zrazená“ o niekoľko vývojových stupňov nižšie, aby sa dosiahla rovnováha medzi politickým režimom a sociálno-ekonomickou úrovňou. Dobre to nedávno predviedol Chavézov a Madurov režim vo Venezuele. Prechod k vláde „tvrdej ruky“ tak môže znamenať vyriešenie nejakých konkrétnych parciálnych problémov, ktoré pociťujú občania v danom momente ako akútne, no v strednodobom výhľade znamená zákonité schudobnenie. Len málo diktatúr dokáže ako-tak ekonomicky fungovať bez toho, aby mali k dispozícii bohaté prírodné zdroje. Na to by potrebovali rozvinúť ľudský kapitál a slobodnú kreativitu – čo je presne to, čo obmedzujú.

Demokratický a vyspelý národ tak môže zaplatiť krutú cenu za prípadný pokus svojich populistických vodcov udržať sa pri moci aj nedemokratickými metódami a s tým cieľom sa „primknúť“ k spoločenstvu autoritárskych štátov v očakávaní, že tam budú ich maniere tolerované.

Napriek všetkým varovaniam na záver azda možno konštatovať, že nie je dôvod byť pesimistickým a podľa vzoru Jakubiskových filmov už teraz nariekať a lamentovať nad koncom Západu. Netreba umierať a pochovávať sa pred vlastnou smrťou – ako vyzýval sovietsky básnik Jevgenij Jevtušenko, ktorého meno už mladej generácii asi veľa nehovorí.

Podiel „starého Západu“ – teda najmä západnej Európy a Severnej Ameriky bude na svetovom HDP či populácii zrejme nevyhnutne klesať. No v skutočnosti sa budú k Západu definovanom politicky (liberálnou demokraciou, vyspelou trhovou ekonomikou, súborom politických hodnôt a politickými väzbami na ostatné západné štáty) postupne a pomalými krokmi pridávať viaceré krajiny z niekdajšieho rozvojového sveta a socialistického bloku. Tak ako spravili za poslednú generáciu štáty strednej Európy a Pobaltia, Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Chile, Argentína a pod.

V budúcich desaťročiach tento posun možno očakávať v niektorých ďalších krajinách Latinskej Ameriky, západného Balkánu, Južného Kaukazu, juhovýchodnej Ázie a azda aj v Turecku a na Ukrajine.