17 rokov bol osobným trénerom Jágra: Slafkovský mi ho pripomína, ale zaráža ma, že mu nikto nepovedal, ako bude vyzerať jeho život

Marián Jelínek je jedným z najvyhľadávanejších mentálnych koučov a manažérov v Česku. Spolupracoval alebo spolupracuje s menami ako Karolína Plíšková či hokejový brankár Petr Mrázek. Všetci sa ho však pýtajú na čosi iné.

Jelínek bol 17 rokov osobným trénerom Jaromíra Jágra, pôsobil s ním aj v zámorí. Pomáhal mu nielen po mentálnej, ale aj po kondičnej stránke.

„Koľkokrát sa stalo, že som ho bral na zadnom sedadle skrytého pod dekou, aby ľudia nevideli, že ho vyvádzam z haly,“ hovorí Jelínek v rozhovore pre Denník N o Jágrovej sláve.

Slávneho českého hokejistu mu pripomína Juraj Slafkovský. Vyjadril sa preto aj k jeho slovám pre The Athletic, ktoré zarezonovali aj na Slovensku. „Zaráža ma, že mu nikto nepovedal, že takto bude vyzerať jeho život,“ vraví Jelínek.

Jelínek v rozhovore hovorí aj o tom:

• ako vníma Slafkovského tvrdú kritiku SZĽH a čo by mu poradil;
• o stretnutí s tínedžerom Slafkovským v Škandinávii;
• ako vníma Slafkovského slová o strate súkromia a prečo mu pripomína Jágra;
• ako si k nemu a Jágrovi sadol Tiger Woods, aby sa s nimi navečeral.

---

Ste bývalým hokejistom a hokejovým trénerom, sledujete NHL. Všímate si aj Juraja Slafkovského?

Určite. Vnímam ho dokonca ešte z tínedžerských čias v Škandinávii. Niekoľkokrát sme spolu aj hovorili.

O čom?

To je priveľmi osobné, takže neodpoviem, prepáčte.

Aký je to tlak na hráča, keď sa v mladom veku stane draftovou jednotkou pred Kanaďanom, od ktorého to všetci očakávali?

Je to mimoriadny tlak, Kanada totiž vníma, že hokej je šport, ktorý vynašla a exportovala do sveta. Na druhej strane, keď som pôsobil v NHL, necítil som, že by tam niekomu čosi bolo vyčítané len preto, že nie je Kanaďan. Podvedome však cítite, že ste domácim stúpili na kurie oko, a preto od vás očakávajú viac a akoby hovorili: „Tak sa teda ukáž. Dokáž, že si lepší ako naši chlapci!“

V sledovanom rozhovore pre The Athletic Juraj Slafkovský hovoril o tom, ako ho obťažuje, že doma v Košiciach nemôže vyjsť na ulicu, do reštaurácie chodí zadným vchodom a je v samostatnom salóniku. Ako sa pozeráte na toto?

S niečím takým skrátka musí počítať. Keď lovím v nebezpečnej rieke, musím počítať s tým, že tam môžu byť krokodíly. Keď to hráčovi nikto nevysvetlil a on sa teda mentálne nepripravil na to, že bude v strede záujmu, že bude nesmierne záležať na tom, čo povie v rozhovoroch, že bude pod tlakom médií a detí, tak mi to je ľúto a znamená to, že on nepochopil tento život.

Toto som zažil s Jardom Jágrom, ktorý si v Pittsburghu nemohol ísť ani kúpiť topánky. Raz si v podobnej situácii vzal bejzbalovú šiltovku, okuliare a kapucňu, no keď si topánky skúšal, ľudia si ho napriek tomu všimli a obkolesili ho asi desiati. Samozrejme, že to niekedy môže byť nepríjemné, ale musíte s tým skrátka počítať. Byť športovou hviezdou je určitá rola, najmä na Slovensku a v Česku, kde je hokej národným športom.

A tým, že Slafkovský je mladý, veľmi mi pripomína Jágra, keď bol mladý. Koľkokrát sa stalo, že som ho bral na zadnom sedadle skrytého pod dekou, aby ľudia nevideli, že ho vyvádzam z haly.

Ako s tým Jágr pracoval?

Nemal s tým veľký problém. Reagovali sme vždy na konkrétnu situáciu. Museli sme sa skrátka prispôsobiť, nič iné veľmi neurobíte. Hľadáte riešenia, aby ste sa tomu vyhýbali. Keď niekomu prekáža tlak v reštaurácii, prečo tam chodí?

Veľký ohlas na Slovensku vyvolali Slafkovského tvrdé slová voči SZĽH. Vraj na Slovensku hrá len ten, kto má známosti, a mnoho iného. Keby ste s ním spolupracovali, odhovorili by ste ho od takéhoto otvoreného rozhovoru?

Od začiatku by som ho konceptuálne viedol k tomu, ako má pristupovať k médiám a rozhovorom. Prvý základný faktor je, že si musí uvedomiť ohromnú silu, ktorú majú jeho slová. A za to prebrať zodpovednosť. Nemá tajiť, nemá klamať, len si toto musí uvedomiť a zároveň si dať pozor na formu.

Dám vám príklad, ktorý je trošku z iného súdka, ale podstata je rovnaká. Pred mnohými rokmi Jágr v rozhovore povedal, že denne vypije dva litre mlieka. Spustila sa neuveriteľná lavína správ od ľudí, ktorí mu vyčítali, čo to urobil. Že ich deti teraz nechcú zaspať, kým nevypijú dva litre mlieka. Bavili sme sa preto o zodpovednosti za svoje slová, že aj vtip, ktorý povie niekde verejne, niekto nemusí pochopiť.

Neviem, čo presne Slafkovský pre The Athletic povedal, ale keď to, o čom hovorí, zažil a obťažovalo ho to v kariére či živote, prípadne opustil Slovensko práve preto, tak skrátka prerozprával svoju skúsenosť. Keď mu zároveň slovenský hokej pomohol k statusu a ku kariére, ktorú práve prežíva, možno by som bol v kritike striedmejší.

Slafkovský takto kritizoval aj bulvár. Sťažoval sa, že fotili jeho dom, vstúpili mu do intímnej zóny. Je toto ešte v medziach slávy alebo rozumiete jeho hnevu?

Rozumiem rozhorčeniu, ale to má význam len vtedy, keď nájdete riešenie, čo s tým. Keď riešenie neexistuje, musíte to dokázať prijať a žiť s tým. Prispôsobiť sa a reagovať situáciu od situácie. Kým to je v hraniciach základnej slušnosti, vyčítať niečo ľuďom nemá význam. Je to otravné aj nepríjemné, so Slafkovským súcitím. Ale neľutujem ho. Je to súčasť života, ktorý si vybral. Zaráža ma, že mu nikto nepovedal, že takto bude vyzerať jeho život.

S Jágrom ste riešili aj osobné veci a pocity. Na Slafkovskom často vidieť, aký večer na ľade prežil. Keď prehrá a nedarí sa mu, je to úplne iný človek, ako keď zvíťazí. Dá sa na tom z vašej skúsenosti nejako pracovať?

Podľa toho, ako to pôsobí na okolie. Je však dobre, že sú z neho dvaja rozdielni ľudia. Chceli by ste, aby sa hráč po prehre aj víťazstve správal rovnako? Nemyslím si. Otázkou je, ako presne sa správa, a to najdôležitejšie: ako dlho to trvá? Nemám rád hráčov, ktorí sa po neúspešnom zápase usmievajú. Nemám však rád ani hráčov, ktorí po prehre chodia tri dni podráždení a roznášajú negatívne emócie. Preto vždy hovorím: do polnoci sa radujme, do polnoci smúťme.

Už viackrát ste spomenuli Jaromíra Jágra, spolupracovali ste s ním 17 rokov. Ako sa táto spolupráca začala?

Učil a trénoval som na hokejovej škole v nemeckom Kolíne nad Rýnom. Jedného dňa nám trénerom zakladateľ školy pán Bendik povedal, že príde talentovaný hráč z Kladna. Volá sa Jaromír Jágr a že sa oňho budem starať ja. Mal prísť k deťom, aby sa im podpísal, a zároveň trénovať. Bol som najmladší, preto som ho dostal na starosti ja. Uvoľnili ma z môjho štandardného rozvrhu a venoval som sa mu.

Zažil som s ním štyri dni, počas ktorých sme sa dopoludnia venovali deťom a poobede sme chodili do posilňovne, na tenis a neustále sme sa rozprávali. To už pôsobil v NHL, bol som preto neuveriteľne zvedavý, ako to tam vyzerá a prebieha. Po štyroch dňoch sme sa rozlúčili, no o ďalších 14 dní zavolal, či by som s ním nechcel pôsobiť dlhodobo v zámorí.

Bol rozdiel medzi Jágrom hráčom, spoluhráčom a človekom?

Veľký, vždy hráte nejakú rolu. Keď sa do jednej „obliekate“ ako hokejista, robíte to tak, aby ste odviedli čo najlepší výkon ako hokejová hviezda. Vo vašej role sa preto objavia prvky, ktoré sa u vás ako osoby neprejavia. Zistíte potom, že športovec je mimo ľadu iný ako na ľade.

Čo konkrétne by ľudí prekvapilo, keby spoznali Jaromíra Jágra osobne?

Mnoho ľudí by možno prekvapilo, aký premýšľavý je. Zaujímajú ho veci medzi nebom a zemou. Má altruistický pohľad na svet. Fascinuje ma, ako vníma svoju rolu hokejovej hviezdy v kontexte vzťahov s fanúšikmi. Obdivoval som, že aj keď mal zlú náladu, neustále sa venoval deťom a fanúšikom. Vnímal, že predsa pre nich to všetko robí. Je to neskutočný profesionál.

Kladno je malé mesto pri Prahe. Práve odtiaľ Jágr pochádza a tam aktuálne dohráva kariéru. Nezmenila ho Amerika?

Bude to znieť ako klišé, ale to je na ňom skutočne zábavné: Jarda zostal úplne rovnaký. Pravidelne sa do Kladna vracal, do tej istej izbičky, kde začínal. Aj preto sa ho ľudia neustále pýtali, prečo si nekúpil nový dom. Aj keď mal a má peniaze, jazdil na autách oficiálnych sponzorov klubov, v ktorých pôsobil. Mohol by si kúpiť mnoho vecí, no on taký skrátka nie je.

Ako sa v tomto ohľade správal v Amerike?

Keď sme sa stretli s niekým slávnym, ja som mal mierne chvenie. Predsa to boli ľudia ako Charles Barkley, Michael Jordan či Miloš Forman. A Jarda? Ten bol úplne normálny. Išli sme na večeru a zrazu si k nám prisadol Tiger Woods. A on mi to dopredu ani nepovedal. Keď som sa ho na to spýtal, odpovedal mi len: „No a čo? Ide sa s nami najesť.“ On zo seba ani z iných ľudí nerobil vedu.

Nedávno Jágr oznámil, že v 52 rokoch po tejto sezóne ukončí kariéru. Prečo práve teraz?

Pred pár týždňami sme spolu otvorene hovorili asi dve hodiny. Jarda Jágr pozná svoje telo. Chce sa rozlúčiť vo veľkom štýle, preto sa na túto sezónu veľmi dobre pripravil. Zároveň by chcel dosiahnuť, aby Kladno nebolo v baráži. Pochopil, že jeho telo má nejaké limity, trošku náročnejšie sa už nútil do vecí, ktoré predtým robil automaticky. Došlo k niečomu, čo je neodkladné. Láska k hokeju zostáva, ale už to bolí.

Miloval hokej vždy?

S jeho rodičmi aj starými rodičmi sme sa o tom veľa rozprávali. Vždy chcel brať hokejku do ruky a hrať. Robil pre to maximum. Svoj sen vyslovil v roku 1985. Išiel s otcom z haly v pražských Holešoviciach, kde sa hrali majstrovstvá sveta. Hrala Kanada. Išli na električku a 12-ročný Jarda otcovi povedal: „S tými budem niekedy hrať.“ On mu odpovedal: „To môžeš, ale zatiaľ to nikomu nehovor.“ Nepovedal mu, že to nedokáže, čo je veľmi dôležité.

O štyri roky neskôr bol draftovaný do Pittsburghu, aj keď pôvodne mal ísť do Philadelphie. Tam však nechcel. Povedal, že bude musieť ísť na vojnu, a vtedy Philadelphia „cukla“, lebo v prvom kole nechcela brať niekoho, kto nebude môcť hrať. Keď prišiel Pittsburgh, zrazu na vojnu nemusel.

Nedávno som robil rozhovor s bývalým slovenským futbalovým reprezentantom Adamom Nemcom, ktorý aktívne hrá aj v 39 rokoch. Povedal mi, že nechce skončiť, lebo nevie, čo ďalej. Toto teda nie je Jágrov prípad?

Myslím si, že nie, pretože on vie, čo bude robiť ďalej, len to nechce povedať. Jardova kariéra bola o jeho láske k športu. On skrátka miluje hokej. Vždy žil prítomnosťou, hovorieva, že Pán Boh mu naznačí alebo ukáže, čo ďalej. Nemal plány na 3, 5 či 8 rokov. To bol len hokej, hokej a ešte raz hokej.

Stretávate sa s Nemcovou argumentáciou pri svojich športových klientoch častejšie?

Z konca majú strach, to určite. A áno, často preto, že nevedia, čo ich čaká. Sú športovci, ktorí si predlžujú kariéru aj v nižších ligách, pretože si neskoro uvedomia, že koniec prichádza, a začnú premýšľať, čo ďalej.

Prečo na život po kariére nemyslia skôr?

Nemôžete to začať trieštiť priskoro. Keď začnete premýšľať nad životom po kariére v 25 či 26 rokoch, môže vás to zaťažiť. Získate totiž variant B a potom do variantu A nedáte všetko. Svojich zverencov preto vediem k tomu, aby študovali. Možno nevedia, čo bude po kariére a kedy ten čas príde, ale mať školu určite nikdy nebude na príťaž.

Kedy je teda správny čas premýšľať o živote po kariére?

Možno to nie je len vekom, ale aj vyspelosťou hráča. A zároveň podmienkami. Keď ide o úspešného športovca, ktorý zarába toľko, že je zabezpečený do konca života, tak na to musí myslieť trošku menej. No keď robíte šport, ktorý vás na celý život nezabezpečí, musíte nad tým premýšľať po tridsiatke. Svojich zverencov začnem „naťukávať“, pýtať sa ich, či nad tým už premýšľali, ako si predstavujú život ďalej. Postupnými krokmi ich vediem k tomu, aby toto premýšľanie začalo byť súčasťou ich života a kariéry.