Pellegrini ide v stopách Kisku a Čaputovej

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Prokuratúra zatiaľ nepresvedčila ani Najvyšší súd, aby uznal jarný atentát na Roberta Fica za terorizmus. Vraj treba dokázať, že onen dôchodca Juraj C. svoj skutok vykonal v úmysle donútiť vládu štátu, aby niečo konala, opomenula alebo strpela. Zato obeť atentátu už stihla o pozadí streľby v Handlovej prejudikovať pozoruhodné veci.

Otázka, kto a čo bolo za atentátom, bude vraj ešte predmetom veľkých diskusií. „Nechcem dopredu nič hovoriť, ale vyzerá to na strašné veci, strašné veci,“ povedal premiér v Slovenskom rozhlase. Ale napriek tomu dodal, že strelec bol aktivista s „plnými kontaktmi“ na opozičné strany a že „dokonca ešte ďalej ako na opozičné strany“. Podľa neho na tom pracuje „siska“.

A teraz si predstavme, že toto počuje príslušný orgán činný v trestnom konaní, ktorý trebárs „vypátral“, že Juraj C. bol osamelým strelcom, ako sa hovorí, s krátkou zápalnou šnúrou, a že ho zradikalizoval spôsob, akým predseda vlády komunikuje s verejnosťou.

Inými slovami, nie je za tým žiadna organizácia, žiadne temné sily, žiadne opozičné úklady, je to v jadre prostý a jasný prípad. A k tomu si predstavme, že vyšetrovanie atentátu sa deje pred takýmito kulisami: mocní ľudia v tomto štáte rozprášili NAKA, Úrad špeciálnej prokuratúry, mstia sa vyšetrovateľom i prokurátorom a v prípade sa „moce“ ešte aj SIS pod vedením nominanta Smeru Pavla Gašpara.

Má verejnosť istotu, že za tejto situácie prebieha nezávislé vyšetrovanie, ktoré dospeje k nezávislým výsledkom bez ohľadu na to, aké „strašné veci“ avizuje premiér? Tak to ani náhodou. A hoci verejnosť nemá stopercentnú istotu ani v tom, že výsledky budú zmanipulované tak, aby verzia atentátnika „sedela“ s tou premiérovou, v danej situácii takúto možnosť treba pripustiť.

Áno, aj či práve vďaka predsedovi vlády, ktorý sa nedokáže zdržať nevhodných komentárov. Dá sa na to dokonca pozrieť aj z tej strany, že premiér takto na diaľku „usmerňuje“ orgány činné v trestnom konaní.

Zopár múch jednou ranou

Druhou možnosťou – a to už zabŕdame do psychológie – je, že premiér má nutkavú a neodbytnú potrebu zhodnocovať cez atentát seba samého. Keby bol atentátnik takpovediac len obyčajný zradikalizovaný dôchodca bez konšpiratívneho kontextu, v očiach premiéra by atentát vyzeral ako banalita.

Ťažko na ňom vystavať svoju vlastnú dôležitosť a ukázať ju verejnosti. Keď však k atentátnikovi pridáme väzby na domácu opozíciu, ba aj na niečo ešte tajomnejšie, po čom pátra tajná služba, tak to je už iné. Obeť v spleti úkladov temných síl sa predsa len vyníma inak ako, obrazne povedané, mucha v pavučine v tmavom kúte na povale.

No a keď sme už spomenuli muchu, možno je to ako s tými dvoma muchami jednou ranou: legendou o „nájomnom vrahovi“ sa urobí zadosť psychike, uškodí opozícii a pozdvihne sa morálka voličskému elektorátu, z ktorého sa pod ťarchou konsolidačného balíčka akosi odvetrávajú sympatie. Takže vlastne tri muchy jednou ranou… No nech je to tak či onak, samotný atentát na premiéra a to, čo sa okolo neho vytvára, je ďalším dôkazom „patologizácie“ slovenskej politiky.

Napriek všetkému, ako pochybne sa do funkcie dostal, čo všetko zlé a rozporuplné je v jeho politickej minulosti popísané, treba oceniť a povzbudiť prezidenta Petra Pellegriniho, aby pokračoval v celonárodnej ozdravnej terapii.

Nedávno v OSN odsúdil ruskú agresiu voči Ukrajine a v kontexte falošného pacifizmu, ktorý šíril kedysi aj on sám a pokračuje v ňom slovenský premiér, povedal, že „trpké ponaučenia z minulosti nám hovoria, že odhodlaný agresor sa nedá len tak uchlácholiť“.

Opravte radšej mosty

Prezident Pellegrini sa však priamo „obul“ aj do vlády a premiéra Fica. Namiesto demisie ministerky zdravotníctva Zuzany Dolinkovej vraj očakával demisiu ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej; spochybnil komunikáciu o konsolidačnom balíčku i pokritizoval vládnu podporu splnomocnencovi vlády Petrovi Kotlárovi. Premiér Fico sa postavil za antivaxera a splnomocnenca Kotlára týmito pozoruhodnými slovami: „Nie som lekár, ale ja osobne som odmietal očkovanie proti covidu experimentálnymi vakcínami. Mám okolo seba kopu ľudí, ktorí po očkovaní prešli vážnymi zdravotnými problémami.“

Prezident to však vidí diametrálne inak. Napríklad Kotlárovo tvrdenie o covide ako biologickej zbrani zotrel týmto výrokom: „Čudoval by som sa, ak by sa vláda mala zaoberať správou pána Kotlára, že ide o biologickú zbraň.“ A ešte k tomu dodal, že Slovensko má väčšie problémy, ako sú napríklad stovky padajúcich mostov.

Ale asi najväčšiu frčku do čela dostal predseda vlády v súvislosti s konfliktom medzi Rudolfom Huliakom a Andrejom Dankom. Prezident Pellegrini premiéra vyzval, aby ho riešil, zatiaľ čo ten sa urputne tvári, že sa ho netýka. Ak to zhrnieme a zájdeme len do blízkej histórie, v tomto sa nová hlava Slovenskej republiky začína nápadne podobať na svojich predchodcov Andreja Kisku a Zuzanu Čaputovú.

No a tá druhá strana sa k nemu pomaly aj správa tak hrubo ako k jeho predchodcom. Podľa predsedu SNS Danka sa prezident správa ako „zemepán“. Ešte to síce nie je Blahova a Ficova americká k.va a prostitútka, ale čo nie je, môže byť.

Keď sa jeden topí a druhý ho zachraňuje, nepýta si ho od neho životopis. Slovenská „semidemokratická“ republika je v obdobnej situácii topiaceho sa. Tu sa už každá zdravá hlava ráta. A zdravá (alebo vyzdravená) hlava štátu možno najviac.