Denník N

Sestra Kočanová: Pre stav našich nemocníc zomierajú pacienti

Ľubica Kočanová (56) vyštudovala Stavebnú fakultu na STU (betónové konštrukcie a stavby), neskôr aj ošetrovateľstvo na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Pred niekoľkými rokmi otvorila na svojom blogu tému preležanín v slovenských nemocniciach, za čo získala Novinársku cenu. Je predsedníčkou Asociácie sestier a pacientov. Je jednou zo spoločníkov centra integrovanej zdravotno-sociálnej starostlivosti pre ťažko a dlhodobo chorých, pre ľudí s mentálnym a fyzickým postihnutím a pre ich rodiny. V minulosti pracovala na geriatrii aj v liečebni dlhodobo chorých. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ľubica Kočanová (56) vyštudovala Stavebnú fakultu na STU (betónové konštrukcie a stavby), neskôr aj ošetrovateľstvo na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Pred niekoľkými rokmi otvorila na svojom blogu tému preležanín v slovenských nemocniciach, za čo získala Novinársku cenu. Je predsedníčkou Asociácie sestier a pacientov. Je jednou zo spoločníkov centra integrovanej zdravotno-sociálnej starostlivosti pre ťažko a dlhodobo chorých, pre ľudí s mentálnym a fyzickým postihnutím a pre ich rodiny. V minulosti pracovala na geriatrii aj v liečebni dlhodobo chorých. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľubica Kočanová pracovala na geriatrii aj v liečebni pre dlhodobo chorých. Uznáva, že niektoré sestry sú rezignované a nestarajú sa o pacientov. Treba však nájsť príčinu, prečo už vo svojej práci nevidia poslanie.

Pracovali ste na geriatrii v nemocnici, v liečebni pre dlhodobo chorých, teraz budete pracovať v Dome Rafael. V čom to bude iné?

Chceme sa venovať zdravotno-sociálnej starostlivosti, ktorá obidva spôsoby starostlivosti spája do jednej a stáva sa komplexnou a individuálnou.

Zvonku to vyzerá tak, že ste odišli z nemocnice a liečebne pre dlhodobo chorých a idete si to teraz robiť po svojom.

Moje odhodlanie je ísť vlastnou cestou, v ktorej bude dominovať pacient a jeho rodina. Súčasťou liečby pacientov je totiž aj jeho rodina, ona sa podieľa aktívne alebo pasívne na jeho liečbe. Je to nová cesta, ktorou chceme obohatiť zdravotníctvo. Nevymýšľame teplú vodu, takto to funguje aj v iných krajinách. Chceme to pomenovať, aby sme nevyháňali rodinu od pacienta ani v nemocnici. Lebo tam rodina patrí. A má to aj merateľné výsledky. Sama som videla rodiny v domácnostiach, ktoré mali pozitívny vplyv na vyliečenie pacienta.

Prečo to bežne v nemocnici nefunguje?

Je to v zdravotníkoch, snažia sa neukázať rodine, akou formou sa starajú o pacienta. Aj mňa to trápilo, keď som prišla za príbuznými a chcela som niečo nové priniesť a nebolo mi to umožnené. Inštitúcia sa ohradí tým, že má svoje kvalitné prostriedky. Počas denného štúdia a širokej praxe v zdravotníctve som videla , že to tak nie je. Vtedy ma oslovila myšlienka zapájať aj rodinu. Veď ak niečo nemáme v nemocnici, povedzme pravdu, že to nemáme. Prečo neosloviť rodinu, keď vedia a chcú pomôcť? Môžu napríklad doniesť, čo nemáme, alebo môžu s pacientom cvičiť, keď na to nemá nemocnica dostatočnú kapacitu. Môžu sa od zdravotníkov naučiť, čo budú potrebovať doma a čoho sa nemajú báť.

Nesnažia sa práve nemocnice takto schovať to, čo nemajú a čo nefunguje?

Je to jeden uhol pohľadu. Druhý je, že sú to zabehané chodníčky, rituál, ktorý sa ťažko niekomu zmení. Keď sa pozrieme na viaceré oddelenia, všade je to podobné, vidieť pravidelnosť činností, skoré budenie pacientov teplomermi, odbery, vizita, ranné úkony, obed, hygiena, ako keby mal byť človek takto naprogramovaný. Ale pri liečbe to takto podľa mňa nefunguje a každý potrebuje individuálny prístup. Prečo príbuzný nemôže byť pri vizite? Veď je to demokratický a najmä podporný prístup zo strany rodiny, aby aj pacient a jeho príbuzný rozhodoval o spôsobe liečby. V zdravotníctve sme dali príbuzných aj pacientov do podriadenej roly. A to nie je správne. Mali by sme byť na rovnakej úrovni, aby sme spolu komunikovali. Iba tak budú sebestační a môžu sa zlepšovať.

Prečo zdravotníci nechcú, aby im boli pacienti rovní?

Nájdu sa svetlé výnimky, ktoré si na rodinu čas nájdu a komunikujú s nimi. Musíme tu však odbúrať jeden závažný mýtus, že s príbuznými a pacientmi musí hovoriť iba lekár. Musí s nimi hovoriť aj sestra, aj fyzioterapeut, pozorujú vývoj pacienta a pracujú s ním každý deň. Ak je spoločensky zaužívané, že s pacientmi a príbuznými hovorí len lekár, tak sa zo sestry stáva nemý človek. Ošetrovateľstvo akoby pre pacienta neexistovalo a z príbuzných sa stávajú bezmocní ľudia, ktorí nemajú dostatok informácií, ako sa majú následne postarať o pacienta. Pre nedostatok týchto informácií prichádza aj k poškodeniu pacienta. Iná otázka je, či má na to sestra čas. Akoby to vypadlo z procesu liečby a už sa to tam nezmestí.

Nie je to aj preto, že to sestrám vyhovuje?

Určitému percentu sestier to vyhovuje, lebo nechcú niesť zodpovednosť a rozhodovať. Ale je tu vysoké percento sestier, ktorým to nevyhovuje a ktoré vedia a chcú niesť zodpovednosť a vnášajú toto nové pravidlo s ťažkosťami do praxe.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kto im v tom bráni?

Je to najmä zaostalý štandard oddelenia. Keď niekto prinesie novinku, má ťažkosti ju presadiť. Takto to predsa fungovalo roky. Ale tento nadradený pocit zdravotníkov treba prehodnotiť. Je veľmi nesprávny. Spoluúčasť pacienta a rodiny je potrebná. Nie preto, že by pacient či rodina rozhodovali o liečbe, ale preto, aby mali možnosť do toho lepšie vidieť a priaznivejšie pôsobiť pre úspech liečby. Najmodernejšia filozofia, ktorá by mala byť súčasťou moderného zdravotníctva, hovorí, že treba informovaného a vzdelaného pacienta. My ich však do procesov často nezapájame.

Písali ste na blogu, že ste videli, ako pacienti dávali 5 eur, a videli ste na nich strach. Čoho sa boja?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Výpovede sestier

Teraz najčítanejšie