Denník N

Sestra Kočanová: Pre stav našich nemocníc zomierajú pacienti

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľubica Kočanová pracovala na geriatrii aj v liečebni pre dlhodobo chorých. Uznáva, že niektoré sestry sú rezignované a nestarajú sa o pacientov. Treba však nájsť príčinu, prečo už vo svojej práci nevidia poslanie.

Pracovali ste na geriatrii v nemocnici, v liečebni pre dlhodobo chorých, teraz budete pracovať v Dome Rafael. V čom to bude iné?

Chceme sa venovať zdravotno-sociálnej starostlivosti, ktorá obidva spôsoby starostlivosti spája do jednej a stáva sa komplexnou a individuálnou.

Zvonku to vyzerá tak, že ste odišli z nemocnice a liečebne pre dlhodobo chorých a idete si to teraz robiť po svojom.

Moje odhodlanie je ísť vlastnou cestou, v ktorej bude dominovať pacient a jeho rodina. Súčasťou liečby pacientov je totiž aj jeho rodina, ona sa podieľa aktívne alebo pasívne na jeho liečbe. Je to nová cesta, ktorou chceme obohatiť zdravotníctvo. Nevymýšľame teplú vodu, takto to funguje aj v iných krajinách. Chceme to pomenovať, aby sme nevyháňali rodinu od pacienta ani v nemocnici. Lebo tam rodina patrí. A má to aj merateľné výsledky. Sama som videla rodiny v domácnostiach, ktoré mali pozitívny vplyv na vyliečenie pacienta.

Prečo to bežne v nemocnici nefunguje?

Je to v zdravotníkoch, snažia sa neukázať rodine, akou formou sa starajú o pacienta. Aj mňa to trápilo, keď som prišla za príbuznými a chcela som niečo nové priniesť a nebolo mi to umožnené. Inštitúcia sa ohradí tým, že má svoje kvalitné prostriedky. Počas denného štúdia a širokej praxe v zdravotníctve som videla , že to tak nie je. Vtedy ma oslovila myšlienka zapájať aj rodinu. Veď ak niečo nemáme v nemocnici, povedzme pravdu, že to nemáme. Prečo neosloviť rodinu, keď vedia a chcú pomôcť? Môžu napríklad doniesť, čo nemáme, alebo môžu s pacientom cvičiť, keď na to nemá nemocnica dostatočnú kapacitu. Môžu sa od zdravotníkov naučiť, čo budú potrebovať doma a čoho sa nemajú báť.

Nesnažia sa práve nemocnice takto schovať to, čo nemajú a čo nefunguje?

Je to jeden uhol pohľadu. Druhý je, že sú to zabehané chodníčky, rituál, ktorý sa ťažko niekomu zmení. Keď sa pozrieme na viaceré oddelenia, všade je to podobné, vidieť pravidelnosť činností, skoré budenie pacientov teplomermi, odbery, vizita, ranné úkony, obed, hygiena, ako keby mal byť človek takto naprogramovaný. Ale pri liečbe to takto podľa mňa nefunguje a každý potrebuje individuálny prístup. Prečo príbuzný nemôže byť pri vizite? Veď je to demokratický a najmä podporný prístup zo strany rodiny, aby aj pacient a jeho príbuzný rozhodoval o spôsobe liečby. V zdravotníctve sme dali príbuzných aj pacientov do podriadenej roly. A to nie je správne. Mali by sme byť na rovnakej úrovni, aby sme spolu komunikovali. Iba tak budú sebestační a môžu sa zlepšovať.

Prečo zdravotníci nechcú, aby im boli pacienti rovní?

Nájdu sa svetlé výnimky, ktoré si na rodinu čas nájdu a komunikujú s nimi. Musíme tu však odbúrať jeden závažný mýtus, že s príbuznými a pacientmi musí hovoriť iba lekár. Musí s nimi hovoriť aj sestra, aj fyzioterapeut, pozorujú vývoj pacienta a pracujú s ním každý deň. Ak je spoločensky zaužívané, že s pacientmi a príbuznými hovorí len lekár, tak sa zo sestry stáva nemý človek. Ošetrovateľstvo akoby pre pacienta neexistovalo a z príbuzných sa stávajú bezmocní ľudia, ktorí nemajú dostatok informácií, ako sa majú následne postarať o pacienta. Pre nedostatok týchto informácií prichádza aj k poškodeniu pacienta. Iná otázka je, či má na to sestra čas. Akoby to vypadlo z procesu liečby a už sa to tam nezmestí.

Nie je to aj preto, že to sestrám vyhovuje?

Určitému percentu sestier to vyhovuje, lebo nechcú niesť zodpovednosť a rozhodovať. Ale je tu vysoké percento sestier, ktorým to nevyhovuje a ktoré vedia a chcú niesť zodpovednosť a vnášajú toto nové pravidlo s ťažkosťami do praxe.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kto im v tom bráni?

Je to najmä zaostalý štandard oddelenia. Keď niekto prinesie novinku, má ťažkosti ju presadiť. Takto to predsa fungovalo roky. Ale tento nadradený pocit zdravotníkov treba prehodnotiť. Je veľmi nesprávny. Spoluúčasť pacienta a rodiny je potrebná. Nie preto, že by pacient či rodina rozhodovali o liečbe, ale preto, aby mali možnosť do toho lepšie vidieť a priaznivejšie pôsobiť pre úspech liečby. Najmodernejšia filozofia, ktorá by mala byť súčasťou moderného zdravotníctva, hovorí, že treba informovaného a vzdelaného pacienta. My ich však do procesov často nezapájame.

Písali ste na blogu, že ste videli, ako pacienti dávali 5 eur, a videli ste na nich strach. Čoho sa boja?

Pacienti nedôverujú zdravotníctvu ako takému. Ale je veľmi mylná predstava, že ak dá niekto všimné alebo úplatok, zmení to jeho zdravotný stav či podmienky, v ktorých je. Je to najväčší omyl. Strach v ľuďoch pretrváva, lebo nevedia, na čo majú právo, nemajú jasné pravidlá a dostatok informácií. Boja sa dať úplatok, je to trestné, a boja sa úplatok nedať, lebo nevedia, či im bude poskytnuté to najlepšie. V prvom rade si vôbec neuvedomujú, ako strach zhoršuje ich zdravotný stav, a najmä preto je tento druh korupcie nezmyselný. Nechcem odsudzovať tých, čo dali úplatok, nevieme si ich situáciu predstaviť. Odvážni pacienti či ich rodiny úplatok nedajú a zdravotnú starostlivosť pre chorého dostanú alebo si ju vytrvalo vymôžu. Patrím k tým odvážnym.

Ako vznikol pocit, že pacienti majú dať lekárom a sestrám darček alebo úplatok?

Je to dôsledok spoločnosti, v ktorej sme žili, ktorá nám umožňovala myslieť si, že všetko máme zadarmo. Všetci boli na jednej úrovni, ale každý si chcel nejako prilepšiť. Za klobásku, koňak alebo úplatok chcel dostať lepší materiál či starostlivosť. Ak je tento nešvár v spoločnosti rozšírený, dnes už je ťažšie takéto praktiky odstrániť z myslenia spoločnosti. Dodatočný prejav vďaky za dobrú starostlivosť v podobe kvetinových darov a drobnosti nepovažujem za úplatok. Toto by sa nemalo miešať do jedného vreca. Nesmú to byť však peniaze.

Sme však 26 rokov po revolúcii. Nie je to aj chyba sestier a lekárov, ktorí to prijímajú?

Je to kolektívna nezodpovednosť a ticho tolerované tabu. Pretrváva tu pocit, že sa takéto všimné či darčeky dávajú, a spoločnosť to síce odsudzuje, ale ticho toleruje. Málokto pôjde niekoho udať, čaká sa na odvážlivcov z radov príbuzných alebo verejnosti. Potrebné je nadšenie alebo zodpovednosť jednotlivcov v radoch zdravotníkov, ktorí sa postavia za razantnú zmenu. Oceňujem lekárov ako pán Visolajský a tých, ktorí sa hrdo a transparentne hlásia k aktivite „Úplatok neberiem“. Je to jeden zo spôsobov, ako prinavrátiť etiku a empatiu zdravotníctvu, a preto sa pripájam. Zarazilo ma však, keď zdravotníci protestovali proti zmene nemocníc na akciové spoločnosti. Je v nich podľa mňa menšia miera korupcie, lebo vidieť hospodárenie a majú prísnejšie pravidlá ako v štátnom sektore. Ale asi to niekomu takto vyhovuje.

Keď dávali lekári výpovede, chceli aj zastaviť transformáciu, lebo sa báli privatizácie nemocníc.

Ale práve v súkromnom vlastníctve sa ťažšie robí takáto neplecha. V štátnych príspevkových organizáciách sa úplatky ukryjú ľahšie.

Komu to vyhovuje?

Tým, ktorí úplatky berú, a tým, ktorí ich dávajú. Ale či bude poskytnutá kvalitnejšia starostlivosť, o tom pochybujem. Preto je to nezmysel. Ak napríklad ošetrujúci lekár dostane úplatok alebo sestra všimné a poskytnú zdravotnú starostlivosť kvalitnejšiu ako bez úplatku, je to nemorálne. Lekár aj sestra poskytnú rovnakú starostlivosť aj tým, ktorí úplatok nedajú. Nie je dôvod ju neposkytnúť. Paradoxom je, že tento pacient zomrie na následky nozokomiálnych nemocničných nákaz, na následky nízkeho počtu preťažených sestier na oddelení, na zastarané materiálne vybavenie oddelenia, nefunkčnosť kontinuálnej prevencie, zaostalosť v systéme a úplatok v snahe o lepšiu starostlivosť dal. Lekár a sestra, ktorí úplatok, všimné zoberú, nedostatočný systém ovplyvniť nijako nevedia, preto je úplatok zbytočný. Celá spoločnosť sa musí stať uvedomelou a vnímať, že úplatky v zdravotníctve nás neposúvajú vpred, naopak, systém zhoršujú. Úplatky zhoršujú celkový zdravotný stav obyvateľstva. Sú to zdroje, ktoré nejdú na zlepšenie systému zdravotníctva. Naopak, udržiavajú v zdravotníctve nízku úroveň, akoby zámerne.

Na blogu ste napísali, že keď ste pracovali na geriatrii a pozreli ste sa okolo seba, veľa toho chýbalo. Do zdravotníctva idú 4 miliardy eur, čo je porovnateľné s inými krajinami. Prečo potom tieto peniaze chýbajú?

Problém je v nadradenosti medicínskeho prístupu nad všetko ostatné, čo naozaj pacientom chýba. Napríklad skupina lekárov presadí a uprednostní kvalitný, vysoko perfekcionalistický prístroj, za ktorý zaplatíme veľa peňazí, a zviditeľní tak svoju kvalitu poskytovania. Neberieme však ohľad na to, že vedľa leží pacient na starej posteli bez potrebných pomôcok. A pritom ten človek zomrie preto, lebo leží na starej haraburde alebo jeho hadička ku kyslíku je prelepovaná lepiacou páskou, ktorá prepúšťa, alebo nemá aktívny antidekubitný matrac, alebo nemá pri sebe erudované sestry, ktoré nám odchádzajú zo systému. Ide u nás veľmi veľa peňazí na lieky, máme nadmernú spotrebu a neplnia svoju funkciu. Ale nikto z lekárov to nechce zastaviť. Potom nám chýbajú peniaze na ľudské zdroje, napríklad na väčší počet sestier pre pacientov. V tom sme prepadli. Ak má pacient 10 či 15 liekov a nikto mu to neeliminuje, strácajú lieky svoju účinnosť, pacient umiera na nechutenstvo, dehydratáciu, hnačky, lebo to spôsobujú tie lieky.

A nepotrebujú toľko liekov?

Niektoré berú ľudia úplne zbytočne. Je aj veľa zbytočných ordinácií. Stretávam starých ľudí, ktorí dostali drahý kardiostimulátor. Keď potom umierajú, nevedia umrieť, lebo majú podporný kardiostimulátor, a ja vidím ich utrpenie a trápenie celých rodín. Nadradenosť medicíny núti lekárov do toho, že veľmi často robia veľmi drahé nezmyselné výkony. Nejde tu o výsledok, o rodinu, pacienta, ale ide o to, aby nemocnica nejako fungovala, a preto sa robia drahé výkony, ktoré niekedy nie sú potrebné.

Kto by mal povedať, že je to potrebné?

Najmä ošetrovateľstvo ako veda by o tom malo hovoriť nahlas, monitorovať a skúmať. Musí presadiť záujmy pacienta, rodiny, stať sa hovorcom pacienta a nositeľom zmien. Zasadiť sa o zmenu personálnych podmienok, na oddeleniach musí byť viac sestier ako lekárov v dennej zmene. Dnes je to naopak, to je tá nadradenosť medicínskeho princípu. Vybojovať najnovšie pomôcky pre moderné ošetrovateľstvo, presadiť čisté a kvalitné prostredie, vyššiu kvalitu hygieny pacientov, napríklad aj sieťky na oknách, žalúzie, nátery, stery, kontrolu. Ošetrovateľstvo nesmie byť ticho v záujme pacientov. Takisto aj verejné zdravotníctvo a ministerstvo zdravotníctva.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Naše nemocnice majú viac ako 40 rokov, mnohé sú v katastrofálnom stave. Čo to znamená pre pacientov?

Dá sa povedať, že preto pacienti umierajú. Je neprípustné, aby príjem oslabeného pacienta bol v priestoroch suterénu nad poklopmi kanalizácie, to je nemocnica na Mickiewiczovej. Ak tam cítite žumpu, vzduch je kontaminovaný. Chýbajúci záves na okne, keď je vonku teplo a nie je v izbe pacienta klimatizácia, spôsobí, že bezvládny pacient, na ktorého svieti slnko, zomrie na prehriatie. Bežné je, že na izbách pacientov nie sú závesy, žalúzie ani klimatizácia. Nedostatočný počet záchodov a spŕch a ich zastaranosť spôsobuje šírenie nemocničných nákaz, na ktoré oslabení pacienti umierajú. Málokto to sleduje. Pacienti v ukrutných urologických bolestiach, sediaci v čakárňach na centrálnom príjme, s úzkou toaletou, bez možnosti ľahnúť si a nájsť úľavovú polohu, lebo priestor to neumožňuje, sa zbytočne vystavujú riziku srdcového infarktu. Spôsobuje to nevhodný priestor a nedôstojné podmienky. Ak sa mimovoľne pacient v čakárni pomočí, nemôže za to. Zvyšuje sa mu tak krvný tlak od bolesti, ak má poškodené srdce, tak riziko úmrtia je nablízku. Nevhodné prostredie v našich nemocniciach pacienta poškodzuje.

V roku 2010 ste otvorili tému preležanín. Zmenilo sa odvtedy niečo?

Áno – aj v zákone, aj v prístupe. Vznikajú profesionálne tímy, ktoré sa zaoberajú prevenciou preležanín aj liečbou. A čo sa veľmi posunulo, je, že sa tu končí kolektívna zodpovednosť a zodpovednosť preberajú konkrétni ľudia.

V ktorých nemocniciach je taký tím?

Napríklad v NÚSCH. Sestry špecialistky tam pracujú samostatne, ešte s lekármi ideálne nespolupracujú, ale sú už samostatnejšie a lekári im dávajú priestor.

Nie je tá zmena pomalá?

V mojej predstave by bol týždeň pomalý. Pre mňa ako exaktne vzdelaného človeka – statičku – by stačil aj mesiac a urobím s tým poriadok. Ale s takýmto kolosom, v ktorom nie je transparentnosť, sa to nedá. Nie je reálne zlepšiť to ihneď.

Predstava ľudí je dnes taká, že aj tak z väčšiny nemocníc príde pacient s preležaninami. Je to tak?

Je to nadradenosťou medicíny nad ošetrovateľstvom. Keby boli obe vedy na rovnakej úrovni, bude sa viac predchádzať preležaninám, bude viacej sestier na oddelení. Ale stále víťazí medicínsky prístup, ktorý sa tvári, že prevenciu proti preležaninám majú na starosť sestry. Áno, ale sestry v praxi stále nemajú také kompetencie, aby presadili väčší počet sestier, potrebné polohovateľné postele, antidekubitné matrace a pomôcky na prevenciu. Preto je potrebné, aby došlo k pozitívnemu konfliktu medzi lekármi a sestrami, a to len preto, aby sme raz vedeli kvalitne spolupracovať a spoľahli sa jeden na druhého ako na odborníka.

Prečo nevedia spolupracovať?

Lebo ošetrovateľstvo dostalo najskôr vzdelanie a k akceptácii ošetrovateľstva ako vedy v spoločnosti neprišlo. Najmä zo strany lekárov. Vzdelanie v ošetrovateľstve je na vysokej európskej úrovni. Školy prevzali procesy zo zahraničia. Nerozumiem, prečo je v praxi ťažké presadiť moderné ošetrovateľské postupy. Máme tu zrazu sestry s vysokoškolským vzdelaním, a tým dochádza k miernemu napätiu medzi lekármi a sestrami. V ošetrovateľstve sme dnes zaostalí. Rozhodujú o tom na ministerstve zdravotníctva, kde medicínsky princíp stále dominuje. Dnes sestry robia to, čo majú v kompetencii lekári, stáva sa to často a nehovorí sa o tom. Treba povedať, že aj sestra, aj lekár sú za pacienta zodpovední. Sestry nemôžu a nechcú byť lekármi. Všetkých spolu nás je málo, preto je potrebná akceptácia vzdelaných sestier lekármi. Osobne si myslím, že pozitívny konflikt medzi ošetrovateľstvom a medicínou, ktorému sa všetci vyhýbame, je nevyhnutný. Len preto, aby prišla vyššia kvalita spolupráce pre spoločný benefit pacientov.

Ako by mal taký konflikt vyzerať?

V podobe otvorenej komunikácie, ktorá tu dnes neexistuje. Aby si povedali, čo budú robiť vzdelaní lekári a čo vzdelané sestry. Myslím si, že konflikt práve ticho prebieha. Niektoré oblasti by sme mali spolu študovať, napríklad etiku, komunikáciu. To sú naše spoločné problémy. Zatiaľ tu nie je vôľa spojiť predmety, lebo stále je tu povedomie, že ošetrovateľstvo je menej ako lekárske vedy. Možno je, ale je nezastupiteľné a nesmie sa podceňovať. A vidieť to na tom, že spolu odborne lekári a sestry nekomunikujú. A pritom na verejných fórach či seminároch by mali spolu riešiť problémy pacientov. Ošetrovateľstvo je totiž úplne iné ako medicína.

Ako to funguje v okolitých krajinách?

Vzdelané sestry s praxou môžu v Česku napríklad urobiť EKG a môžu ho aj vyhodnotiť. Posúdia, či je pacient v poriadku, alebo je v ohrození. Podľa vyhodnotenia ho potom posunú k lekárovi alebo inam. U nás sestra urobí EKG, ale výsledok posúdi lekár. Všetci pacienti tak idú k lekárovi, aj keď im len povie, že je to v poriadku. V Poľsku napríklad môžu sestry s magisterským vzdelaním podľa svojej špecializácie predpisovať lieky bez lekára. Všetky sestry môžu predpisovať lieky chronicky chorým pacientom, ktoré pacient užíva často, až kým spozorujú, že prišlo k zmene, potom ho posúdi lekár. Lekári sú tak odbremenení od byrokracie a sestry pomáhajú pacientovi monitorovaním zmien jeho stavu.

Pred voľbami dali sestry výpovede, najskôr ich bolo vyše tisíc, postupne ich ubúdalo a nakoniec ostali sestry len v dvoch nemocniciach a nič nedosiahli. Neprispieva to k tomu, že ich lekári aj nemocnice vnímajú menejcenne?

Takto by som to nevnímala. Výsledok výpovedí nevidíme dnes, ale uvidíme, ako sa to prejaví v budúcnosti v postavení sestier. Všetko, čo vo verejnosti vzbudí záujem o ošetrovateľstvo, je prospešné. Preto by som sa na hromadné výpovede pozerala optimisticky, lebo výsledok bude postupne prichádzať. Bude to viesť k tomu, že sestry budú akceptované. Je totiž potrebné, aby sa nerozvíjala len medicína, ale aj ošetrovateľstvo. Hromadnými výpoveďami sestry povedali spoločnosti o potrebách tejto zmeny.

Sestry nakoniec nič nedosiahli, neprišla zmena v zákone, ktorú požadovali, nemajú vyššie platy, niektoré sa ani nemohli vrátiť späť na svoje miesto. Neboli výpovede neúspech?

Akúkoľvek verejnú diskusiu o ošetrovateľstve považujem za úspech. Povedali o podmienkach, ktoré sú nevyhovujúce. Oceňujem ich verejné vystupovanie a protest, aj keď sa vrátili naspäť a nedosiahli dnes výrazný výsledok. Urobili niečo, s čím bude musieť ministerstvo zdravotníctva a manažmenty nemocníc počítať. Akceptácia ošetrovateľstva musí prísť kvôli efektívnemu zdravotníctvu a benefitu pacientov. Sestry sú nezastupiteľné, takisto moderné ošetrovateľstvo.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo potom sestry nik nepočúva? Zákon, ktorý im zvyšoval platy, zrušil Ústavný súd, je ich stále menej a majú vysoký vek.

Je to zámerné predlžovanie obdobia, v ktorom je ošetrovateľstvo podriadené lekárskym vedám.

Čo by prinieslo, ak by bolo ošetrovateľstvo rovnocenné s medicínskymi vedami?

Nižšiu úmrtnosť pacientov, väčšiu spokojnosť pacientov aj rodín. Znamenalo by to aj väčšiu dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Tým nemám na mysli len nemocnice, ale aj ambulancie. Napríklad by mohlo ísť o sestru s licenciou, ktorá by mala samostatnú ambulantnú prax. Prinieslo by to starostlivosť do odľahlých obcí, kam nedokážeme zohnať lekára. Nezastúpila by lekára, ale poskytovala by ošetrovateľskú starostlivosť, ktorá v sebe zahŕňa 250 diagnóz. Vedela by poskytnúť mnoho prevencie metódou ošetrovateľského procesu. A ak by sa objavil ťažší stav, tak by pacienta posunula k lekárovi do mesta. USA to takto riešili. Do odľahlých obcí posielali vzdelané sestry s dlhými rokmi praxe, ktoré takto motivovali na nárast ošetrovateľstva.

Pri diskusiách o sestrách dnes často ľudia hovoria, že sestry sú nevrlé, s pacientmi sa nerozprávajú, nestarajú sa o nich. Je táto predstava verejnosti pravdivá?

Klamala by som, keby som povedala, že také nie sú. Aj sú, aj nie sú. Je to o človeku, aký prístup má. Ale zaráža ma to. Túto profesiu si vyberá človek so srdcom, s rozhodnutím, že pacientovi poskytne všetko. Kedy príde to obdobie, že profesionál stratí úplne všetky ilúzie, že nevie poskytnúť starostlivosť, nevie pacientovi pomôcť? Prichádza k zlomu, v ktorom si povie, že to je už len práca a poslanie sa skončilo.

Vy ste mali takúto fázu?

Nie. Stále si myslím, že štartujem.

Ani keď ste boli na geriatrii?

Ani tam som nemala chmúrne myšlienky. Len som pochopila, že ja to oddelenie nemôžem obohatiť o vlastný názor a filozofiu. A potom ani to oddelenie neobohacovalo mňa. Nezískala som tam viac skúseností s novými technologickými postupmi, čo som očakávala. Potrebovala som priestor na sebarealizáciu, uplatnenie moderného ošetrovateľstva a ten priestor tam nebol. Dominovala medicínska starostlivosť a my sestry sme tak nestíhali plniť príkazy a ordinácie lekárov a ošetrovateľstvo pacientom sme poskytovať vôbec nemohli. Iba poslúchať príkazy lekárov, to nie je moderné ošetrovateľstvo. To je porucha v systéme, pre ktorú pacienti zomierajú častejšie.

Čo sestry doháňa k rezignácii? Je to prostredie nemocníc, plat, kolektív?

Nemajú priestor na sebarealizáciu. Povedať, že nie je dostatok sestier, je nedostatočné. Rozhodne každá jedna je postavená pred problém vo svojom svedomí, či poskytla pacientom, ktorí sú jej zverení, všetko. Je bežné, že sestra má napríklad na starosti troch akútnych pacientov. Ale dokáže sa postarať len o jedného. Čo má robiť? Ide za nadriadenou a povie jej, že potrebuje o jednu sestru na oddelení intenzívnej starostlivosti viac. No neuspeje. Jednu sestru navyše nedostane. Je to ďalší príjem zamestnanca. A nie jednej, ale piatich sestier. Lebo ak potrebujete 24-hodinovú starostlivosť, tak na jedno pracovné miesto sestry musí byť prijatých päť sestier, ktoré sa na ňom striedajú, aby bol zachovaný Zákonník práce a aby si mohli vziať aj dovolenku. Neuspeje, lebo ani jej nadriadená neuspeje vyššie. Dochádza k vnútornému sklamaniu. Svedomie hovorí, že musí dôjsť k zmene, ale keď narazí na odpor nadriadených a k zmene nedôjde, dochádza k bezmocnosti a akceptácii.

Koľko sestier chýba?

Na počet obyvateľov nám chýba 16-tisíc sestier iba na to, aby sme dosiahli priemer OECD.

Nepomohli by vyššie platy?

Vyššie platy sú potrebné, ale vyššia kvalita za vyšší plat nepríde. Za vyššie platy príde možno vyšší počet sestier. Ale vyššie platy so súčasným počtom sestier nevyhovujúci systém nevyriešia.

Vie sa dnes štát postarať o starých ľudí?

Následná starostlivosť o starých ľudí u nás zlyháva. Nemyslím si, že by sa o nich mal postarať stopercentne štát. Ak si myslíme, že starý človek potrebuje len sociálnu starostlivosť, mýlime sa. On potrebuje aj zdravotnú starostlivosť. A povedať si, že zdravotné problémy u starých ľudí vyriešime hospitalizáciou, je nezmysel a deje sa to často. Stav starých ľudí sa pritom zhorší, hospitalizácia nie je u nás prispôsobená pre starých imobilných ľudí.

Čo to znamená?

Napríklad je málo personálu. Starí ľudia potrebujú opatrovanie, ošetrovanie a medicínsku starostlivosť. Ale poskytovaná im je len medicínska. Opatrovanie v nemocniciach neexistuje a ošetrovateľstvo je personálne poddimenzované. Povedať, že na oddelení geriatrie, kde je 30 ležiacich, ťažkých pacientov, je poskytovaná kvalitná starostlivosť, ak pracujú dve, tri sestry v dennej zmene, je zavádzanie. Nemôže im byť poskytnutá.

Čo bol pre vás posledný bod, po ktorom ste sa rozhodli odísť z geriatrie?

Pochopila som, že nemôžem nič zmeniť. Rozhodlo aj to, že všetko bolo podriadené medicíne. Počas dňa sme tým ľuďom ani nestihli podávať infúzie. Nič iné to nebolo. Len infúzie, antibiotiká, lieky. Ale to nie je ošetrovateľstvo. Nebolo nás dosť na to, aby sme stihli aspoň to, čo naordinovali lekári. A ošetrovateľstvo, na ktoré som mala vzdelanie, tam neexistovalo. Podať infúziu nie je všetko, len toho človeka hydratujeme. Ale pacientov sme nemonitorovali – napríklad, či majú hnačku. Zistili sme to, len ak sme si to náhodne všimli. Ale neboli sme pri nich, lebo sme len miešali infúzie a monitorovali, či dobre tečú. Nemohli sme sa venovať pacientom. Bolo to veľmi hektické, ale nebola to práca s pacientom.

Dnes sú na hospice či domovy sociálnych služieb dlhé poradovníky. Mnoho ministrov zdravotníctva povedalo, že zmenia akútne lôžka na chronické, lebo práve chronických pacientov nám pribúda. Prečo je stále málo miest pre starých a chorých ľudí?

Nie je tu pomer medzi počtom nemocníc a zariadení, ktoré by poskytovali zdravotnú aj sociálnu starostlivosť pre starých a chorých ľudí. Pre starých ľudí máme okolo tisíc sociálnych zariadení, kde je zdravotná starostlivosť veľmi slabá. Je to v začiatkoch. Ale máme príliš veľa nemocníc. A zbytočne. Je to veľmi nepopulárne a ťažko sa presadí zmena, ale nepotrebujeme ich toľko. Majú sa starať o akútne prípady, a nie o následnú starostlivosť, ktorú nemocnice často suplujú. Domovov s ošetrovateľskou starostlivosťou, ktoré by to mali robiť, máme u nás 12, možno 13, čo je veľmi málo.

Bolo by teda riešením zrušiť nemocnice?

Musíme ich zrušiť, aj keď je to nepopulárne. Nemáme peniaze na toľko nemocníc, a preto sú v takom zlom stave. Máme vyše 70 nemocníc a sú blízko pri sebe. Ale ak príde k oznámeniu, že rušíme nemocnicu alebo oddelenie, prichádza odpor. Zbytočný. Odpor prichádza od zdravotníkov a pacientov. Ktorý primár by chcel, aby sa jeho oddelenie zrušilo? Kde by bol potom primárom? Je to jeho oddelenie, profesionálne tam vyrástol, tvoril tím. Budú sa brániť zubami – nechtami. Treba vysvetliť ľuďom, že sa nemajú brániť rušeniu nemocníc, ale treba to vynahradiť kvalitnou následnou starostlivosťou. Starí ľudia nepatria do nemocníc.

Mnohí ležiaci pacienti sú dnes v hospicoch alebo v domovoch sociálnych služieb. Povedomie o nich je však veľmi zlé. Boli aj prípady, keď sa o seniorov v takýchto zariadeniach vôbec nestarali. Ako je to možné?

Je to v ekonómii. Máme veľký rozdiel medzi hodnotou práce ľudí, ktorí sa majú starať, a solventnosťou ľudí, o ktorých sa majú starať. Priemerná mzda je takmer 900 eur. Sestra, ktorá sa o starého človeka stará, čo je ťažká práca, by mala dostávať priemerný plat. Ale človek, o ktorého sa stará, má nízky dôchodok. Je tu obrovský nepomer a je to špecifické pre Slovensko. Starostlivosť o dôchodcu, nesolventného človeka, je drahá a Slovensko na to nie je pripravené. Nikto počas svojho aktívneho obdobia nemyslí na to, ako, kto a za čo sa oňho bude starať, keď bude bezvládny. Chýba nám zákon o dlhodobo chorých a viaczdrojové financovanie. Nie je u nás reálne, aby tu boli vyššie dôchodky, to je otázka, či my nejaké dostaneme. Ak má človek nízky príjem, nemá ako vytvoriť podmienky, aby si túto starostlivosť dokázal zaplatiť. Preto vznikajú zariadenia, ktoré sa naoko starajú o ľudí, a hľadajú možnosti, ako finančne pokryť starostlivosť o takých nesolventných pacientov. Ten človek potrebuje 24-hodinovú starostlivosť, čo znamená, že sa oňho musí starať päť ľudí, to je päť platov s priemernou hodnotou, čo by bolo takmer 5000 eur. Ale ak je dôchodok toho človeka 300 či 400 eur, tak je to nereálne. Týchto ľudí sme presunuli do sociálneho rezortu, ktorý sa v starostlivosti zlepšuje, ale stále chýba zdravotná starostlivosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Výpovede sestier

Slovensko

Teraz najčítanejšie