Novinka SND ukazuje, že aj na negatívnych emóciách záleží
Odpovede na morálne dilemy v novinke Činohry SND príliš nečakajte. Poskytnúť by ich bolo ťažké, ale hra Morálka 2000+ akoby takú ambíciu ani nemala.
Možno vás tá hra osloví, možno veľmi. Prial by som si to. Obzvlášť v období, keď si do parlamentu volíme fašistov, je každá aktivita, ktorá nás na témy z morálky urobí citlivejšími, viac ako vítaná. Ale keď som z divadla odchádzal ja, cítil som sklamanie.
Tvorcovia nového divadelného predstavenia Morálka 2000+, ktoré uviedlo Slovenské národné divadlo, chceli možno povedať niečo veľké. Je to krásny ideál. Ale spraviť to za 35 minút – asi toľko trvá každá z troch minidrám – nejde.
Aj preto, že autori drahocenným časom plytvali. Platí to obzvlášť pre prvú z troch minidrám Embryá. Je vyplnená obrovským množstvom vaty.
Namiesto morálnej dilemy spojenej s voľbou medzi vynosením alebo nevynosením zmrazených embryí starnúcej hrdinky, ktorá už nemôže počať prirodzenou cestou, sledujeme osudy dvoch nešťastných ľudí, ktorých cesty sa dávno rozišli. Diváka zamestnávajú výčitkami, prečo ich vzťah skrachoval.
Samotná morálna dilema v hre pôsobí ako nepríjemná stafáž, na pozadí ktorej sa konečne dozvieme, prečo žena svojho partnera podviedla. „Vtedy sme sa hádali každý boží deň ako psy. Nebolo nič, čo by ti na mne nevadilo!“
Nie je to tak dávno, čo na Slovensku súhlasili trinásti poslanci s návrhom zákona, podľa ktorého by sme ženy, čo „vykonajú, podstúpia alebo umožnia“ umelé oplodnenie, zatvárali na dvanásť rokov do väzenia. Nečakajte, že by sa táto téma v hre akokoľvek tematizovala.
Čo našich zákonodarcov (či kohokoľvek iného) môže motivovať na také správanie? Aký štatút majú embryá? Ide o ľudí alebo nie? Keď táto otázka v hre konečne zaznie, muž na ňu lakonicky odpovie: Ak sú to ľudia, „nebolo im zima?“
V hlave herca: Keď mám plakať, plačem naozaj
Jednoaktovka Embryá je iba vzťahová konverzačná dráma. Ako veľmi sa dá tento tieň prekonať a ako úzko môže umenie a veda súvisieť, ukázali v seriáli M*A*S*H. V poslednej časti sa Hawkeye v podaní Alana Aldu psychicky zrúti. Až dodatočne sa dozvedáme dôvody jeho kolapsu.
Spolu s ostatným zdravotníckym personálom a dedinčanmi cestoval v autobuse v noci cez nepriateľské územie. Aby ich vojaci nezbadali, vypli svetlá. Všetci boli potichu a vyčkávali, kým ich minie nepriateľské vojsko. V tom sa do úplného ticha ozve naliehavý plač dieťaťa. Hawkeye k matke pristúpi a požiada ju, aby umlčala to „prekliate decko“.
Čo by ste urobili vy?
Podarí sa jej to. Lenže iba preto, že ho udusí. Matka musela riešiť dilemu, pred ktorou by nechcel stáť asi nikto z nás – buď obetovať vlastné dieťa, aby zachránila zvyšok posádky autobusu, alebo to nespraviť. V takom prípade by riskovala, že nárek batoľaťa prezradí, kde sa Hawkeye a spol. ukrývajú, a Severokórejčania ich všetkých zmasakrujú.
Čo by ste urobili vy, ak by ste boli na mieste matky? Myslíte si, že utrpenie jedného ospravedlňuje blaho mnohých? Je život za každých okolností nedotknuteľný? Zabili by ste vlastné dieťa?
https://www.youtube.com/watch?v=sYjy7uUn7fc
M*A*S*H a „dilema dreziny“. Zdroj – Youtube
Spojenie tejto scény s vedou je v posledných rokoch viac ako intenzívne. Dilema sa dá zjednodušiť do príkladu – predstavte si, že stojíte vedľa trate, po ktorej sa rúti drezina na piatich robotníkov. Môžete ich zachrániť tým, že prehodíte výhybku a nekontrolovanú drezinu presmerujete na vedľajšiu koľaj. Na nej stojí iba jeden človek.
Čo spravíte? Stojíte pred rovnakou voľbou ako Hawkeye, respektíve matka dieťaťa. Zvažujete utrpenie jedného človeka výmenou za blaho mnohých. Výskumy ukazujú, že až 90 percent ľudí výhybku prehodí.
Teraz si predstavte rovnaký scenár s tou výnimkou, že nestojíte pri výhybke, ale na lávke. Z nej môžete na trať zhodiť človeka, ktorý je taký veľký, že drezinu zastaví. Čo urobíte? Strčíte doňho, aby ste zachránili piatich ľudí? Viaceré štúdie ukazujú, že by to spravilo len 30 percent z nás.
A to je veru zaujímavé, pretože oba prípady sú – čo sa týka čísiel – úplne rovnaké. Vždy riešime tú istú dilemu: utrpenie jedného verzus blaho piatich. Napriek tomu sa v oboch príkladoch rozhodujeme celkom odlišne.
Vedci sa pozreli do našich mozgov, aby zistili, čo sa v nich deje, keď riešime takéto úlohy. Zistili, že v oboch prípadoch sa u ľudí aktivovali centrá zodpovedné za spracovanie emócií. Zmocnila sa ich úzkosť či strach.
Ale u časti z nich sa aktivovali aj oblasti zodpovedné za rozumové uvažovanie. Bolo to v prípade tých, ktorí sa rozhodli obetovať jedného. Jednoducho si chladne a racionálne spočítali, že päť je viac ako jeden. A tak treba prehodiť výhybku alebo z mosta zhodiť človeka. Lebo svet bude bohatší o štyri ľudské životy.
Vynárajú sa ďalšie otázky. Chceli by sme žiť v takom svete „chladných kalkulátorov“? Lebo dodatočné štúdie skutočne preukázali, že títo ľudia vykazujú znaky psychopatológie.
Čo som tým celým chcel povedať? Že aj jednoduchá scéna s autobusom a plačúcim dieťaťom môže hýbať poslednými pätnástimi rokmi v morálnej psychológii. Téma je natoľko trendy, že z pokusov okolo dreziny, výhybky a lávky vzniklo celé hnutie „trolleológie“ (z angl. trolley, drezina). Nič podobné od minidrámy Embryá nečakajte.
Múry medzi nami
Tak nás nauč rátať naše dni, druhá z minidrám, je na tom z tohto pohľadu lepšie. Tematizuje problematiku nesmrteľnosti. Svet sa má múrom rozdeliť medzi „spiatočníkov“ a „pokrokových“, ktorí chcú byť nesmrteľní.
Téma delenia ľudí na „My“ a „Oni“, na lepších a horších, a stavanie múrov a plotov, či už v našich hlavách, alebo na hraniciach, je niečo, s čím sa každý z nás môže v týchto pohnutých časoch identifikovať.
Ale aj táto dráma trpí viacerými chorobami. Uši bolia pri replikách typu: „Nahraďte čip srdcom a pochopíte…“ Lepší príklad argumentačného faulu falošnej dilemy asi nie je. Nepotrebujeme náhodou aj rozum, aj emócie?
„Nesmrteľnosti“ v podobe rôznych čipov, nezničiteľných tiel, bionických rúk alebo končatín a orgánov z 3D tlačiarní sme dnes rozhodne bližšie ako pred 30 či 100 rokmi, ale tému nesmrteľnosti riešime „odjakživa“. Priznávajú to aj v hre, v tomto zmysle dráma veľa nového neponúkne: „Každé náboženstvo od počiatku ľudstva sľubovalo ľuďom, že sa raz uvidia s tými, ktorých milovali, a že s nimi budú žiť naveky,“ hovoria.
Charles Darwin sa obracia v hrobe a s ním trpí každý evolučný biológ, keď v hre zaznie, že prírodný výber, hlavný motor evolúcie je, keď „jedna skupina vyvraždí druhú“. Pritom ide o obyčajný proces, na základe ktorého sa selektujú jedinci podľa ich schopnosti adaptovať sa na prostredie, v ktorom žijú.
Predstavte si vtáčika, napríklad pinku, ktorú Darwin pozoroval na svojej ceste po Galapágoch pred 180 rokmi. Darwin si všimol, že ak pinka žila v prostredí, kde boli tvrdé plody, vyvinul sa jej silný zobák, aby ich dokázala rozbiť. Naopak, pinkám, ktoré sa živili hmyzom, sa ostrý zobák nevyvinul. Jednoducho ho nepotrebovali. Toto je prírodný výber v praxi. Kde je tu vyvražďovanie jednej skupiny druhou?
Bez času nie je nič aktuálne
Ušiam náročnejšieho diváka azda ulahodia pasáže, v ktorých všetci spoznávame nemeckého metafyzika a mystika Martina Heideggera. Tento slávny filozof si pred zhruba sto rokmi vybudoval akademickú kariéru na tom, že zdôrazňoval, aké dôležité je pre nás vedomie smrti.
Poznatok, že sme koneční, nás poháňa k tomu, aby sme konali. V opačnom prípade by nebolo nič aktuálne, donekonečna by sme svoje rozhodnutia mohli odkladať. Postava v dráme prehovorí akoby Heideggerovými slovami: „Všetko to, kvôli čomu chceš žiť večne, vo večnosti nemôže fungovať, pretože je to výsledkom práve obmedzeného času. Keď ľuďom lekári oznámili, že trpia nevyliečiteľnou chorobou a že im ostáva len obmedzený čas, zrazu začali žiť oveľa intenzívnejšie… Videli to, čo si dovtedy, kým boli presvedčení, že majú more času, vôbec nevšimli. Lásku nemôžeš previesť do večnosti. Lásku robí láskou práve jej konečnosť. Vo večnosti sa každá láska rozplynie a zmení sa na ubíjajúcu nudu.“
Medzi najsilnejšie pasáže drámy patrí spor o pokroku. „Ten prosebný výkrik tvojho otca, aby si dýchal a neodišiel, a pocit absolútnej beznádeje mi nedovolia odmietnuť možnosť, ktorú máme. Prečo by sme ju mali odmietnuť? Vieš si predstaviť, že by neandertálec tvrdil, že nemáme používať pästný klin? Sumeri by odmietli používať koleso, keďže si nevedeli predstaviť dôsledky na budúcnosť? Tvoja obeta je nezmyselná. Nikoho ňou nezachrániš, nič tým nedosiahneš,“ zaznie v hre.
Existuje „bolesť, ktorú by sme sa mali naučiť prijať“, je hlavné posolstvo tretej z minidrám Človek bez bolesti. Hlavný hrdina trpí migrénami, a tak mu dajú gén, aby ho zbavili všetkej bolesti vrátane traumatických spomienok. Čo sa na začiatku javilo ako požehnanie, sa postupne ukáže ako prekliatie. S bolesťou odíde aj všetko prežívanie.
Hra upozorňuje na dôležitosť negatívnych emócií, ako je strach, úzkosť alebo hnev. Plnia dôležitú evolučnú funkciu. Ak by sme sa nezľakli, keď nás pri prechádzke lesom prepadne medveď, a nezačali utekať, dlho by sme asi nežili.
Negatívna emócia, napríklad smútok spojený s plačom, je užitočný signál, ktorým dieťa upozorní svojich rodičov, že ho niečo trápi, a vypýta si ich láskavé zaobchádzanie.
Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí sú na tom po duševnej stránke najlepšie, majú najširšiu škálu emócií vrátane tých negatívnych. Predstavte si, že by bola sploštená a vy by ste pociťovali iba žiaľ, keď vás prepustia z práce. Nasledovalo by možno stiahnutie do seba a rezignácia. Ale ľudia, ktorých emócie sú bohatšie a patrí k nim napríklad aj hnev, sa zdravo nasrdia, nevzdajú sa a rýchlo si začnú hľadať novú prácu.
Traumatické spomienky
Čo sa týka mazania traumatických spomienok, od 80. rokov sa o to reálne usiluje svetová odborníčka na pamäť Elizabeth Loftusová. Naša pamäť nefunguje ako diktafón, spomienky sa neustále menia. Loftusová tento poznatok využíva a cez jednoduché príbehy „implantuje“ do myslí pacientov nové spomienky, a tak prepisuje ich bolestivé zážitky.
Existujú medzi nami ľudia, ktorí trpia vzácnou poruchou „vrodenej necitlivosti na bolesť“ – fyzickú bolesť vôbec necítia. Ich životy sú preto neustále v ohrození, zabudnú ruku na sporáku, spália si ju, ale nebolí ich to. Spadnú, zlomia si nohu, ale nevšimnú si to. Presne tieto problémy zažíva aj hlavný hrdina, ktorého bezbolestný život sa začne pomaly rúcať. Pri predstavení rušilo, že náramok, ktorý ho mal upozorňovať na prítomnosť extrémnej bolesti, blikal, ako sa mu zachcelo.
Je to moja vina
Ak máte tieto poznatky, tak vás na hre nemá čo prekvapiť. Že je život vykúpený istou mierou utrpenia či citlivosťou na bolesť, možno pôsobí ako klišé. Obzvlášť preto, že autori tému riešia na pozadí utrpenia maliara Vincenta van Gogha. Pôsobí to prvoplánovo. Vďaka tomu hneď viete, o čo v hre pôjde – van Gogh trpel a vďaka tomu stvoril skvelé umenie. Hlavný hrdina kopíruje pohnuté osudy maliara s tou čerešničkou na torte, že bez utrpenia to asi nepôjde.
Napriek tomu bolo práve v tejto minidráme miesto, ktoré divákom možno navodí husiu kožu. V dlhom expresívnom monológu, pri ktorom lietajú ruky a papiere sem a tam, ľutuje Jakub v podaní Jána Galloviča, že priateľovi odporučil liečbu bolesti: „Nesmej sa! Keď som prednášal dejiny ikonografie ja, bolo v aule poloprázdno. Rozmýšľal som, čím to je. Tvoje veci mali hĺbku tvojej bolesti… Aspoň vtedy sa mi zdalo, že majú hĺbku tvojho utrpenia. Ja som také zúfalstvo ako ty nikdy v živote neprežíval, preto som bol presvedčený, že moje práce nemôžu byť nikdy kryté zlatom. Môžu byť milé, môžu byť zaujímavé, ale nikdy nebudú mať hĺbku. Ja som ti závidel! Závidel som ti tvoje zúfalstvo a bolesť… A teraz, keď je bolesť preč, ostal si prázdny. A je to moja vina.“
Odpovede nečakajte
Čítať Aristotelovu Etiku Nikomachovu alebo Kantove Základy metafyziky mravov veru nie je žiadna pasia. Divadlo by mohlo komplikované témy z etiky poľudštiť a preložiť do bežnej reči, aby sme im porozumeli všetci. Autori sa zbavili komplikovaného žargónu – o čo v hrách ide, je zrejmé.
Odpovede na morálne dilemy v hre Morálka 2000+ však príliš nečakajte. Poskytnúť by ich bolo ťažké, ale hra akoby takú ambíciu ani nemala. Tie dilemy sa často stratili v príbehoch, o závratnej hĺbke odkazu asi nemôže byť reč. Hra akoby nás len upozornila na to, že uvedené morálne dilemy sú na stole. Možno som prísny, ale z témy sa asi dalo vyťažiť viac.
V knihách súčasných morálnych filozofov a psychológov sa to hemží jednou morálnou dilemou za druhou. Naše intuície posúvajú až na samý okraj, keď nás zamestnávajú príbehmi o sexe medzi súrodencami, umývaní WC vlajkou, pochutnaní si na vlastnom psovi, pomoci topiacemu sa človeku alebo spomínanej dileme dreziny. Rozoberú ich do poslednej skrutky.
Vďaka tomu sa napríklad dozvieme, aký obrovský vplyv majú morálne emócie a intuície na naše morálne súdy. Za ostatných 15 rokov sa v morálnej psychológii nedebatuje asi o ničom viac. Táto línia tvorcom úplne unikla. Sporný je aj výber tém. Letmý pohľad do učebníc aplikovanej etiky naznačuje, že pred nami stoja možno vážnejšie výzvy ako aplikácia čipu nesmrteľnosti či génu bezbolestnosti.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
