Denník N

Kto hádže kameňom?

Terézia Rončáková z Katolíckej univerzity v Ružomberku píše o tom, prečo je podľa nej konflikt pri téme homosexualita asi nevyhnutný.

V kampani Skoku! mi chýba jeden biblický citát. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“ (Evanjelium podľa Jána, kapitola 8, verš 7).

Vynímal by sa na žltom pozadí rovnako efektne ako ostatné Božie slová vytrhnuté z kontextu. Ježiš by sa možno aj v hrobe obracal, keby v ňom bol. V tomto konkrétnom prípade bol kontextom hriech. Príbeh sa končí Kristovými slovami: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ „Nik, Pane.“ „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

Kresťanská klasika notoricky rozlišuje hriech a hriešnika. Hriech odsudzovať, hriešnika milovať. Ako hovorí Karol Lovaš: „Boh pozná len jedného hriešnika. Toho, ktorého miluje.“ Rozlišovanie medzi osobou a jej konaním však dnešnému človeku nejde do hlavy. Preto keď Kuffa povie, že homosexuálov má v srdci, ale homosexualita škodí našej spoločnosti, niektorí v tom vidia ozvenu Osvienčimu. A keď gréckokatolícky kazateľ povie, že špinu nemorálneho správania treba vytlačiť za hranice, Rado Ondřejíček alias Cynická obluda si musí zgustnúť na Hitlerovi s Tisom.

Sme precitlivení na „hate speech“. A zároveň nie sme schopní rozlišovať objekt prejavu. Nerozlišujeme nemorálne konanie od jeho vykonávateľa.

Prečo?

Po prvé preto, lebo nerozlišujeme dané konanie ako nemorálne. Ak neexistuje hriech, neexistuje ani ne-hriech, teda ideál, o ktorý sa hriešnik napriek všetkému usiluje. Sociologičky a právničky z genderovských think-tankov nás presviedčajú, že manželstvo muža a ženy je len jednou z alternatív. Spoločnosťou akceptované formy partnerského spolužitia musia byť predovšetkým ľahko rozviazateľné, musia si byť navzájom rovné a musia byť dostupné všetkým.

Po druhé preto, lebo sme trafené husi. Neprajeme si posudzovanie nášho konania. O tom, čo sa má považovať za správne a nesprávne, rozhodujeme – paradoxne – my hriešnici. V spoločnosti, kde má väčšina populácie osobnú skúsenosť s rozvodom, druhým (a ďalším) manželstvom, dieťaťom mimo manželstva, skorou či aspoň mimomanželskou sexuálnou skúsenosťou atď., ťažko očakávať, že sa voliči nadšene pohrnú hlasovať za ideál. Mohli by to spraviť, keby si uvedomovali hriech a túžili dvíhať zrak k ne-hriechu. Ale to nefunguje, viď predchádzajúci odsek.

Tí, čo iniciovali referendum, chcú, aby ideál zostal. Niekedy to vyzerá, že chcú palicou ideálu biť druhých po hlave. Oni tvrdia, že nechcú byť bití palicou ne-ideálu.

Kto tu teda hádže kameňom? Zdá sa, že ak sú všetci bez hriechu, nie je dôvod hádzať. (Žena, von z kruhu!)

Iba ak do tých, čo tvrdia opak.

Do Ježiša?

On je kľúč. Ak pred dvetisíc rokmi zomrel a je po ňom, nemá ideál zmysel a tí, čo si myslia iné, sú najúbohejší zo všetkých ľudí (Prvý list Korinťanom, kapitola 15, verš 19). Ak je jeho hrob prázdny, tak on určuje ideál aj ne-ideál. On dáva rozhrešenie a slobodu.

Taká reč niekoho priťahuje a niekoho rozčuľuje. Je prirodzené, že ne-Kristovci majú úplne iné východisko na posudzovanie svojho správania. A je nevyhnutné, že ak uznávajú napríklad homosexuálne správanie za nie-zlé (a teda úplne dobré a v pohode), považujú za dobré aj homosexuálne partnerstvá, manželstvá, adopcie… To, čo by od nich chceli zástancovia referenda, je, aby toto presvedčenie nenanucovali celej spoločnosti ako povinné.

Čo je ťažko možné, keď už ide o štátom schvaľované inštitúty. Konflikt je teda, zdá sa, nevyhnutný. Uvidíme, či tu nakoniec budú nové koncentráky pre ľudí s ružovým trojuholníkom, alebo nové kríže.

Čo je medzitým? Nič nové. Nesúdiť hriešnika, ale odsudzovať hriech. Prvá polovica nestačí.

Teraz najčítanejšie