Príbeh priateľstva z Bratislavy aj riaditeľky hotela vo Viedni. Historička Julia Itin vyberá päť kníh o mestách a ich vnímaní

Historička Julia Itin pochádza z poľsko-ukrajinskej rodiny z Odesy, no vyrastala v Nemecku. Študovala aj v Británii, kde sa zoznámila so svojím kanadským manželom, dnes už viac ako desať rokov žijú v Bratislave.

V rámci svojho výskumu sa zaujíma najmä o mestá a príbehy ich obyvateľov. Po príchode do Bratislavy sa pustila do jej skúmania, spolu s fotografom Štefanom Cipárom vytvorili knihu o bratislavskej dlažbe a príbehoch ľudí, ktorí sa s ňou spájajú.

Do rubriky Päť kníh vybrala knihy nielen o Bratislave, ale aj Viedni, Prahe a mestotvorbe. „Chcela som urobiť reprezentatívnu vzorku toho, ako sa dajú vnímať príbehy miest,“ hovorí Julia Itin.

So svojou rodinou už viac ako desať rokov žijete v Bratislave. Prečo práve Bratislava? Ako ste sa sem dostali? 

Manžel tu býval ešte predtým, ako sme sa stretli. Prišiel sem kvôli práci. Bratislava je veľmi pekné, príjemné mesto. Obaja pochádzame z veľkých miest a Bratislava je pre nás malé mesto s výhodami hlavného mesta. Je veľmi pohodlná na život. Ak bývate v centre, všetko sa dá vybaviť pešo. Veľmi oceňujem, že netrávim veľa času vo verejnej doprave.

Čím vás Bratislava najviac zaujala?

Zaujala ma tým, že má veľa historických vrstiev. To mám veľmi rada. Keď sa postavím na roh nejakej ulice, vidím tam všetko od stredoveku po brutalizmus, aj rany, ktoré v meste spôsobili jednotlivé režimy. Že sa niečo zbúralo, že niekde dali dole historickú fasádu. Sú za tým príbehy, cez ktoré sa dá veľa vecí krásne ilustrovať.

Máte to tak, že sa na všetky mestá pozeráte očami historičky?

Áno, mám túto profesionálnu deformáciu, ale viem si užiť aj len tú estetickú hodnotu architektúry.

Študovali ste aj židovské štúdiá, Bratislava má bohatú židovskú históriu. Snažili ste sa o nej zistiť viac? Čo vás na jej histórii najviac prekvapilo? 

Osud Židov je veľmi traumatický príbeh pre celú strednú Európu a v Bratislave to vidieť aj na Pamätníku Chatama Sofera, kde sa pod zemou nachádza mauzóleum. Pod hradným kopcom, vtedy mimo mesta, bol na pozemkoch grófov Pálfiovcov založený židovský cintorín, nachádzal sa však pod úrovňou cesty.

Keď sa potom razil tunel a reguloval sa Dunaj, bol v roku 1942 zasypaný. Židovská obec sa však dohodla, že najcennejšie hroby v rabínskej sekcii vrátane hrobu rabína Mošeho Schreibera, známeho ako Chatam Sofer, ponechajú. Ostatné hroby boli exhumované a prenesené na nový židovský cintorín na Žižkovu ulicu.

Musím povedať, že podobne nedobre dopadli židovské cintoríny v rámci celej strednej Európy a v Bratislave aj katolícky a evanjelický historický cintorín. Sú stále v nie celkom vyhovujúcom stave vzhľadom na to, akú historickú hodnotu majú.

V jednom rozhovore ste spomínali, že máte rada multikulturalitu, aj ste v nej vyrástli. Nie je vám Bratislava v tomto smere malá?

Áno, multikulturalita je veľká súčasť mojej identity, som za to vďačná. Vyrastala som vo veľmi multikulturálnej Odese, čo ma výrazne formovalo. V tom období tam oficiálne žilo okolo 120 národností. Mala som arménskych, gréckych či nemeckých kamarátov, ktorých rodiny tam žili už dlhé generácie. Bolo pre mňa prirodzené, že kamarátka hovorila so svojou starou mamou po arménsky a ja sa so svojou po poľsky.

V Bratislave máme svoje bubliny, možno preto mi nepripadá, že nie je taká multikulturálna. Občas však začujem, prečo na ulici hovorím po nemecky, rusky alebo poľsky. Používam rôzne jazyky a všímam si, že ľudia tu na to nie sú úplne zvyknutí. Samozrejme, záleží, na koho natrafím.

Spolu so Štefanom Cipárom ste vytvorili úspešnú knihu o starej bratislavskej dlažbe Mozaika Bratislavy: Skryté obklady a dlažby (Artforum, Martinus), na ktorú plánujete nadviazať ďalšou o bratislavských interiéroch. Čo ste pri ich skúmaní zistili?

Ešte presne nevieme, ako to budeme definovať, či sa zameriame len na interiéry bytov alebo aj verejné priestory, ktoré nie sú úplne bežne dostupné. Napríklad v prípade Hlavnej pošty to môže byť nielen hlavná hala, ale aj ďalšie priestory.

Pôvodne sme chceli písať knižku o bratislavských interiéroch a ukázať život ich obyvateľov, no nepodarilo sa nám to, lebo sme ešte nemali takú dôveru ľudí. Kniha o dlažbách nám pomohla. V prvej fáze sme sa dostali za vstupné dvere domov a teraz už aj do bytov.

Veľmi ma prekvapuje, ba priam fascinuje, ako zázračne sú niektoré byty zachované. Ozvali sa nám napríklad potomkovia rodiny Lengovcov, ktorí kedysi kládli dlažby, a v prvej knihe ich spomíname. Pochádzali z Brna, mali veľký rodinný podnik a v Bratislave veľké zákazky.

Jeden z bratov Lengovcov mal byt na Dostojevského rade, ktorý sa dostal až do lifestylových magazínov v Nemecku, pretože bol zariadený žiakom rakúskeho architekta Adolfa Loosa. Mal na mieru vyrobený mobiliár aj imobiliár a ten imobiliár, teda vstavané nábytky, tam zostal doteraz a je vo vynikajúcom stave. Niekoľko desaťročí patril rodine Milana Lasicu, my sme sa do bytu dostali a nafotili ho.

Príbeh Lengovcov je pre mňa úžasne zaujímavý. Boli to bratia židovského pôvodu. Ten, ktorý vlastnil spomínaný byt, odišiel najskôr do Nórska a z neho do Švédska, kde bol počas vojny aj v odboji. Založil tam ďalšiu továreň, ďalšiu veľkú firmu a celkom sa mu darilo. Druhý brat, spolumajiteľ firmy, býval na rohu Karadžičovej a Záhradníckej. Firma tam na prízemí mala aj kanceláriu a za domom sklad. Bola to krásna art deco vila, ktorá stále stojí, len na ňu pristavali ďalšie poschodia.

Lengovci boli súčasťou Akcie B, o ktorej je aj jedna z vybraných kníh. Rodina bola prinútená odsťahovať sa z vily a už sa potom do nej nedostali. Odsťahovali sa najskôr do Košíc a potom do Prešova. Našiel sa však mobiliár z tohto domu.

Spomínali ste, že na začiatku ste nemali takú dôveru, no viem, že teraz sa vám ľudia ozývajú aj sami.

Áno, ale priali by sme si, aby ich bolo ešte viac. Kniha je vonku už skoro rok a ešte stále k nej robíme diskusie. Teší nás, že stále chodia ľudia, ktorí sa chcú rozprávať o dlažbách a ľuďoch, ktorí po nej chodili. Občas aj prinesú fotku dlažby, ktorú majú doma.

V rámci výstavy v Múzeu mesta Bratislava, ktorá sa spájala s vašou knihou, ste organizovali aj prehliadky mesta, kde ste ľuďom predstavovali príbehy starej Bratislavy – budov, ich majiteľov, architektov. V rozhovoroch vás často predstavujú ako človeka, ktorý o meste vie viac ako ktokoľvek iný. Je ešte v Starom Meste budova, o ktorej by ste nič nevedeli, o ktorej by sa nedalo nič zistiť?

Ak chcem niečo zistiť, tak sa väčšinou k niečomu dopracujem. Menili sa čísla domov aj ulice, čo môže byť problém. Premenovanie ulíc je však ten menší problém, väčší je to prečíslovanie. Vily na hradnom kopci napríklad často nemali ulicu, ale len popisné číslo. Ale zatiaľ sa mi to vždy podarilo.

V knihe však máme jednu stavbu, o ktorej som nevedela veľa. Je to taký tmavý, veľmi pekný dom na Grösslingovej ulici, no v bratislavských archívoch som o ňom nič nenašla. V katastrálnom archíve som potom našla informáciu o vlastníkoch parcely a to mi veľmi pomohlo. Ide zrejme o český kubizmus z 20. rokov.

Asi rok ho vlastnila firma veľmi známeho českého staviteľa Viktora Beneša, ktorý už bol v tom čase mŕtvy, no firma stále niesla jeho meno. Tak som sa dopátrala k tomu, že dom asi postavila táto firma, keďže roky sedia. Ale stále je čo objavovať.

Neviem však povedať, či viem o Bratislave viac ako ostatní, no veľmi rada čítam dobovú tlač, adresáre a podobné veci. Myslím si, že by som veľmi dobre vedela písať dobový bulvár. Poznám z dobovej tlače veľa príbehov o obyvateľoch mesta.

Ktorý máte najradšej?  

Môj najobľúbenejší sa spája s chátrajúcou kubistickou stavbou na Radlinského 4 oproti Slovenskej technickej univerzite.

Dom staval židovský architekt Artúr Szalatnai, ktorý postavil aj synagógu na Heydukovej. Staval ho pre lekárnika Karola Kempného, všetci to vedeli. Mal kubisticky upravené aj izby s nábytkom na mieru. Mal tam sochu Alchymistu aj sochu Ježiša. Bol veľmi nábožný a podporoval aj rôzne katolícke spolky.

Z dobovej tlače som zistila, že bol aj bratislavským predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, bol to tvrdý ľudák. Zomrel v roku 1929, dom si užíval len veľmi krátko, postavili ho v roku 1925.

Jeho rodina pochádzala zo Žiliny a jeho brat arizoval podnik, ktorý dnes poznáme ako Ryba Žilina. Snažila som sa kontaktovať potomkov, no nehlásia sa. Je to pre mňa veľká záhada, prečo si ľudák objednal dom od populárneho židovského architekta, ktorý práve v tom čase dokončil synagógu. V dobových článkoch ho obviňovali z toho, že kšeftuje so židovskými bankami a nie je veľmi ľudácky, no na to prepojenie som ešte neprišla.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali knihy o histórii Bratislavy a jej obyvateľoch, vy ste sa rozhodli tému rozšíriť aj o Prahu a Viedeň. Prečo? Aké prepojenie ste medzi týmito mestami našli? 

Spájajú ich predovšetkým ľudia, ktorí sa v nich pohybovali. Prirodzene, mali by sme k nim ešte pridať Budapešť, ale to som nespravila aj preto, aby knihy boli primárne v slovenčine, češtine a angličtine. Podľa mňa je veľmi dôležitý vplyv, ktorý na seba tieto mestá mali, navzájom si do istej miery konkurovali.

To prepojenie môžem vysvetliť na konkrétnom príklade. Viedenský hotel Sacher, príbeh ktorého spomínam v jednom knižnom tipe, bol založený vďaka investícii Todescovcov, ktorí pochádzali z Bratislavy.

Otec rodiny v Taliansku obchodoval s hodvábom. Taliani mu dali meno Todesco, teda Nemec, lebo jeho skutočné meno nevedeli vysloviť a on si ho privlastnil. V Taliansku mal farmu s priadkou morušovou, v Rakúsku založil veľkú fabriku na hodváb. Jeho syn potom investoval do železníc, zásobovali armádu, na viedenskom Ringu je dodnes ich palác.

Ako ste pristúpili k výberu kníh? 

Chcela som urobiť reprezentatívnu vzorku toho, ako sa dajú vnímať príbehy miest. Dve knihy sú o Bratislave, jedna o Prahe, jedna o Viedni a jedna o mestotvorbe.

Prvá kniha Člověk člověku (Artforum, Martinus) je o priateľstve českého lekára pôsobiaceho v Bratislave Karola Kocha a slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Čím bolo to priateľstvo také výnimočné, že o ňom vznikla knižka?

Kniha je nielen príbeh česko-slovenského priateľstva, ale aj príbeh vnímania identity. Nie je to iba biografia dvoch veľkých mužov, čo bol kedysi trend. Je to veľmi citlivá štúdia o tom, ako sa navzájom vnímali a ako sa to prenášalo do toho, čo robili.

Ich priateľstvo bolo výnimočné aj tým, že vyvrcholilo vznikom hmatateľných vecí. Nielen Kochovho sanatória, ale aj literárnej tvorby, keďže Koch aj veľa písal. Ich vzťah bol pre to obdobie veľmi ilustratívny, vynikajúco ilustruje turbulentné 20. storočie Československa.

Karel Koch bol nielen lekár, ale aj veľký demokrat a humanista. Počas vojny bol veľmi aktívny v protifašistickom odboji. Viac ako desať rokov strávil vo väzení, neskôr emigroval do Kanady, kde vo vysokom veku aj zomrel.

Dušan Jurkovič navrhol nielen mohylu Milana Rastislava Štefánika, ale ešte za monarchie aj veľa vojenských cintorínov pre obete prvej svetovej vojny. Bol významný nielen svojou architektonickou tvorbou, ale aj tým, že sa stal vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, čo bola porovnateľná pozícia ako dnes riaditeľ pamiatkového úradu. Našiel si svoju cestu v režimoch a pritom zostal sám sebou, nekolaboroval.

Sústredil okolo seba veľa mladých nadaných ľudí, jedným z nich bol Jozef Marek, ktorý navrhol obytný blok Avion v Bratislave. Obaja pôsobili ako vysokoškolskí pedagógovia a ovplyvnili celé generácie ľudí.

Názov knihy Člověk člověku má odkazovať na ústredný motív myslenia Karola Kocha, podľa ktorého je najvyšším poslaním človeka ľudskosť. Je to niečo, čoho sa držal celý život?

Áno, bol to veľmi veľký humanista. Aj k povolaniu lekára sa správal veľmi poctivo. Tú myšlienku ľudskosti a pomoci ľuďom mal posunutú na úplne inú úroveň, ako je bežné.

Ďalšou knihou je Akcia B (Artforum, Martinus). Len z Bratislavy sa v rámci nej muselo vysťahovať takmer 700 rodín. Čím vás táto kniha zaujala? 

Vyrastala som na Západe a mám veľmi citlivý vzťah k súkromnému vlastníctvu. Keď si v archíve katastra nehnuteľností pozerám listy vlastníctva, veľmi ma rozčuľuje, keď si niekto ešte za monarchie kúpil pozemok, postavil na ňom vilu, roky ju vlastnil a potom bola len tak arizovaná. Ak tá rodina prežila, možno jej ju vrátili, no potom mohla byť zase znárodnená. A v 90. rokoch mohla byť vrátená potomkom, no v zdevastovanom stave.

Je mi smutno z toho, že na to doplácame aj dnes, lebo nepotrestané zločiny z minulosti nepôsobia na spoločnosť dobre. Väčšina ľudí, ktorí nejaké majetky znárodnili alebo ich dostali počas Akcie B, ich dnes vlastní. Je to nespravodlivosť, ktorú ako človek vyrastajúci na mieste, kde sa súkromné vlastníctvo veľmi strážilo, vnímam veľmi citlivo.

Nechcem hovoriť, že arizácia, nacionalizácia a Benešove dekréty boli legálnym rabovaním, lebo na to boli zákony, ale ak sa na to pozrieme z etickej stránky, tak áno – ľuďom, ktorí mali nejaký obchod alebo továreň a poctivo si na to zarobili, to len tak zo dňa na deň odobrali.

Spomínali ste rodinu Lengovcov, ktorí v rámci Akcie B museli opustiť rodinnú vilu. Ktorý ďalší príbeh považujete za silný?

Známy je napríklad príbeh poprednej výtvarníčky Ester Šimerovej-Martinčekovej, ktorá po maturite študovala maliarstvo v Paríži a neskôr sa v Bratislave vydala za českého lekára. Po rozpade prvej Československej republiky sa s manželom musela odsťahovať do Protektorátu Čechy a Morava, usadili sa v Plzni, kde on pomáhal v odboji. Zatklo ho gestapo a zomrel v koncentračnom tábore v Nemecku.

Ester Šimerová-Martinčeková sa potom druhý raz vydala za právnika Martina Martinčeka, ktorého komunisti označili za buržoázneho nacionalistu. Bol pre nich nepohodlný, a tak ho pripravili o prácu. Bývali v bratislavskom Avione, no museli sa vysťahovať. Odišli na Liptov, z ktorého Martinček pochádzal. Najskôr do dediny pri Liptovskom Mikuláši a odtiaľ do Liptovského Mikuláša, kde sa z neho stal významný fotograf. Zostali tam aj tam zomreli.

Miesta, kam sa museli ľudia vysťahovať, im vyberali?

Nie, možno len tak orientačne. Martinček sa rozhodol vrátiť sa späť na Liptov. Najskôr žili v nejakej šope, hoci v Avione mali byt s nábytkom na mieru.

Je to ilustrácia toho, ako komunisti išli po ľuďoch, ktorí boli nepohodlní režimu. Potrebovali vyriešiť otázku bývania najmä pre svoje kádre, a tak sa ľudia, ktorí boli v čase komunizmu pre režim dôležití, dostávali k cenným nehnuteľnostiam. Potrebovali pre nich bývanie a vedeli, že byt výtvarníčky a právnika bude dobrý.

Autorka knihy Marianna Oravcová sa však nesústreďuje len na priebeh tejto udalosti, ale opisuje aj celé perzekučné mechanizmy komunistického režimu a venuje sa aj snahe o rehabilitáciu obetí tejto akcie v roku 1968 a neskôr aj po páde komunistického režimu v 1989. Ktoré jej zistenie vás najviac zaskočilo?

Zaskočilo ma, že sa to nevyrovnalo. Áno, byt alebo dom bol vyvlastnený, rodina, ktorá v ňom žila, sa z neho vysťahovala, no viem, že rodine Lengovcov, ktorá sa snažila získať svoju vilu naspäť, sa to nepodarilo. Neprebehlo to automaticky, že by sa nehnuteľnosť ľuďom vrátila. Niektorí vysúdili len nejaké odškodné za to, že byt nemohli používať a že sa oň nikto veľmi nestaral.

Napríklad Alexander Feigler, člen známej bratislavskej rodiny staviteľov, ktorí mali aj svoje investičné nehnuteľnosti, emigroval ešte v 20. rokoch do Ameriky a od Československa vysúdil ušlý príjem za nehnuteľnosti, ktoré spoluvlastnil. To som objavila v knižnici amerického kongresu.

Potom boli aj Benešove dekréty, ktoré vyvlastnili ľudí. Tí možno aj zostali v Bratislave, no len pre pôvod sa už nemohli vrátiť do svojich nehnuteľností. Dodnes je to téma, ktorú radi otvárajú maďarskí národní politici.

Treťou v poradí je kniha Mesto v bouři (Artforum, Martinus), ktorej autorom je český historik umenia Richard Biegel a hovorí o urbanistických a architektonických transformáciách Prahy na modernú metropolu. Ako tá „búrka“ v Prahe vyzerala? 

Aj v Prahe sa rovnako ako vo Viedni odstránili hradby a to bol impulz k redefinícii mesta. Je to veľmi podrobná štúdia doplnená fotografiami a ilustráciami o tom, ako sa mesto Praha snažilo zachrániť to, čo bolo z historického hľadiska hodnotné, a skombinovať to s modernou architektúrou a moderným spôsobom života.

Dlho napríklad premýšľali o tom, ako by mala vyzerať verejná doprava, ako by mal fungovať parter (prízemie budov – pozn. red.), ako spojiť staroveké prvky s barokovými a modernými.

Ak si niekto chce pozrieť úspešný projekt mesta, tak je to podľa mňa veľmi pekný príklad. Kniha je v niečom podobná knihe Bratislava (ne)plánované mesto.

Knihu Bratislava (ne)plánované mesto nám vo svojich knižných tipoch relatívne nedávno odporúčal architekt Peter Moravčík. Čo tieto knihy spája?

Sú si podobné, ale kniha o Prahe je oveľa podrobnejšia a doplnená historickými ilustráciami. Možno je to dané aj tým, že Praha je oveľa väčšie mesto. Mesto v bouři možno nejde až tak po súčasnosti ako kniha o Bratislave.

Štvrtá v poradí je kniha Triumf mesta od Edwarda Glaesera (Artforum, Martinus), profesora ekonómie na Harvarde. Prečo sa táto kniha oplatí prečítať?

Keď čítam nejakú knihu, vždy ma zaujíma nielen to, čo sa v nej píše, ale aj kto to píše. Tu je to veľmi zaujímavé. Veľmi dávno som s ním čítala rozhovor, kde hovoril aj o svojom otcovi, ktorý sa narodil v Berlíne, v 50. rokoch sa presťahoval do západného Berlína a potom odišiel do USA. Stal sa z neho architekt a v New Yorku pracoval ako kurátor v Múzeu moderného umenia v oddelení architektúry a dizajnu. S rodinou žil na Manhattane.

Edward Glaeser vníma mestá aj z ekonomickej stránky, má zozbieraných veľmi veľa dát. Z knihy sa medzičasom stala povinná jazda pre všetkých urbanistov, je to taká ich príručka. Venuje sa v nej aj otázke bývania a riešeniu sociálnych rozdielov. Glaeser síce hovorí aj o nevýhodách miest, no zároveň tvrdí, že mesto je to najlepšie, čo ľudstvo mohlo vymyslieť. Je to katalyzátor humanistických myšlienok.

Kniha je zaujímavá aj tým, že sa búri proti suburbanizácii. Glaeser v nej hovorí, že nie je dobrý nápad vytláčať mesto na okraj, že to prináša problémy – ako dopravu či sociálne rozdiely.

Často počúvame, že naša budúcnosť je v mestách, no mnohí z nás túžia po živote mimo ruchu mesta. Dočítala som sa však, že aj sám Glaeser sa so svojou rodinou presťahoval na predmestie. 

To je zaujímavé, nevedela som to. Možno k tomu prispel aj covid, v rámci ktorého sa začali centrá miest vyľuďnovať. Pandémia so sebou priniesla tento opačný trend, že ľudia, ktorí chcú mať pokojný a bezpečný život, nechcú bývať v meste a predmestie považujú za lepšiu voľbu.

V New Yorku napríklad miestni už roky nechodia metrom, lebo ho nepovažujú za bezpečné miesto. Chodia autobusom, bicyklom, no nechodia pod zem. Pritom metro je taká dopravná výhoda, no nevedia to upratať. Je to veľká škoda.

Ak sa však niekto chce pozrieť na mesto nielen z toho filozofického hľadiska, ale chce si pozrieť aj tvrdé čísla, je to určite zaujímavé čítanie.

Posledná kniha Anna Sacher a její hotel od rakúskej spisovateľky a filmárky Moniky Czernin sa spája s Viedňou a prináša zaujímavý životný príbeh. Už ste spomenuli, že do hotela investovala rodina Todescovcov, ktorá pochádza z Bratislavy. O čo ide?

Možno aj preto, že som študovala aj učiteľstvo histórie, vždy hľadám nejaký príbeh, cez ktorý by som vysvetlila širší kontext. Príbeh Anny Sacher je na ten čas nezvyčajný príbeh emancipovanej a úspešnej ženy, ktorá bola marketingovým géniom a vedela veľmi dobre komunikovať. Dnes by z nej možno bola influencerka.

Aj hotel, ktorý viedla, prešiel obrovskými transformáciami a dá sa na ňom demonštrovať príbeh celej monarchie so všetkými zmenami multikulturálnej Viedne.

Je to aj príbeh ženy, ktorá sa musela vyrovnať s náročnými podmienkami prvej svetovej vojny, a príbeh jej detí, ktoré sa snažila dotlačiť k lepšiemu životu. Je to aj príbeh lásky mecenáša hotela, ktorý jej dal obrovskú pôžičku, no ona ju nemusela nikdy vrátiť, lebo zomrel. Medzičasom však prinútila vlastnú dcéru, aby sa vydala za jeho syna.

Dcéra si vzala život, nebola v tom manželstve šťastná a Anna Sacher to veľmi zle niesla. Cítila zodpovednosť, no skrývala to. Je to veľmi dobre pripravený historický výskum, ktorý to obdobie ilustruje pre širokú verejnosť.

Aj príbeh samotného hotela, ktorý funguje dodnes, je veľmi zaujímavý. Eduard Sacher, manžel Anny Sacher, po ktorom hotel prebrala, si dal hotel postaviť pri opere, aby doň chodili návštevníci vysokej kultúry. Stretávala sa v ňom šľachta. Spája sa s ním aj známa Sacherova torta.