Ruská pravoslávna cirkev predala svoju dušu Kremľu. A nestalo sa to po prvý raz

Autor je britský novinár a spisovateľ

Nový líder Ruskej federácie Boris Jeľcin v roku 1991 povedal, že opätovné vybudovanie moskovskej Katedrály Krista Spasiteľa, ktorú dal zbúrať ešte Josif Stalin, odčiní hriechy minulosti. Rusom to malo ponúknuť „cestu k sociálnej harmónii, k dobru a k životu, v ktorom bude menej miesta pre hriech“.

Realita však bola iná. Nová katedrála je najmä krikľavá a ruská pravoslávna cirkev ani zďaleka nepomáha Rusom vyrovnať sa s ich totalitnou minulosťou. Naopak, traumu nevykorenila, ale prehĺbila. Dobra a harmónie je nedostatok a priestor pre hriechy každého typu je široký. V neposlednom rade sa rozšíril po brutálnom ruskom útoku na najbližšieho suseda Ukrajinu, ktorý sprevádza fyzické i morálne krviprelievanie.

Faustovská dohoda

Ako ukazuje Lucy Ash v knihe The Baton and the Cross: Russia’s Church from Pagans to Putin, pravoslávna cirkev bola a je slúžkou Kremľa. Stáročnú „nemiestnu vzájomnú závislosť“ medzi cirkvou a štátom nazýva „toxínom v ruskej spoločnosti“, i keď pre prívržencov cirkvi je tento vzťah taký, aký má byť, teda „symfóniou“ siahajúcou až do čias Byzantskej ríše (téma, ktorej sa historicky zmýšľajúci ruskí nacionalisti venujú až obsedantne).

Ash, uznávaná producentka rozhlasových dokumentov BBC, sama neverí, no priznáva, že je dojatá estetikou pravoslávnej cirkvi. Vo svojej prvej knihe dáva veľký priestor „nadpozemskej kráse“ jej stavieb, ikon a liturgie, pomoci, ktorú veriaci nachádzajú vo viere, a chvályhodnej pastoračnej práci farností a misií.

Autorka zdôrazňuje aj znepokojujúcu náklonnosť cirkvi k poverám a pavede, pričom vníma spojenie s pohanským ľudovým náboženstvom. Ale jej hlavné posolstvo sa týka faustovskej dohody, ktorú cirkevné vedenie uzavrelo s ruským štátom. Cirkev v skutočnosti nahradila komunistickú stranu v úlohe zdroja štátnej ideológie. A podobne ako sovietsky komunizmus v praxi nemal veľa spoločného s ideálmi bratstva a spolupráce, aj aktivity ruskej cirkvi majú len chatrnú súvislosť s kresťanským posolstvom.

Ash upozorňuje na jej obchodné vzťahy ešte z 90. rokov súvisiace s nezdanenými cigaretami a najpredávanejšou značkou minerálnej vody i na dnešné kolosálne a nemilosrdne spravované realitné impérium. Ďalším lukratívnym obchodom je to, čo sa v stredovekej katolíckej cirkvi nazývalo predajom odpustkov. Ruská mafia so svojou výdatnou potrebou duchovnej úľavy patrí k popredným zákazníkom.

Tí na vrchole si tým všetkým financujú svoj nákladný životný štýl. (V jednom notoricky známom prípade grafik z fotografie vymazal patriarchove trápne drahé hodinky, ale zabudol odstrániť ich odraz na vyleštenom stole, za ktorým hierarcha sedel). Nejde len o peniaze. Celibát, ktorý cirkevné právo nariaďuje vyšším duchovným, sa síce ctí na verejnosti, ale v súkromí nie. A odkedy Ashovej kniha vyšla, vypukli nové škandály.

Bomby pre pravoslávnych

Nič z toho nie je nové. KGB si v sovietskej ére užívala kompromitovanie cirkevných predstaviteľov. Hoci sa v ZSSR od náboženského presvedčenia odrádzalo, cirkev bola užitočným nástrojom na podvádzanie a ovplyvňovanie názorov cudzincov. Hlavnou úlohou Ruskej pravoslávnej cirkvi od 60. rokov 20. storočia bolo chrliť klišé o mieri na medzinárodných konferenciách. To pomohlo podmaniť si Svetovú radu cirkví a povzbudilo ju, aby sympatizovala s  gerilovými hnutiami podporovanými komunistami a zároveň ignorovala náboženské prenasledovanie v Rusku a v ďalších krajinách ovládaných Sovietmi. Cirkev tiež pomáhala KGB špehovať cudzincov a ruských emigrantov.

Za Vladimira Putina to len pokračovalo. Dobre financovaná cirkevná diplomacia v afrických krajinách sa tam líška ortodoxným veriacim, podporuje ruských žoldnierov i iné špinavosti. Statočná a antikomunistická exilová cirkev, ktorá bola celé desaťročia tŕňom v oku Kremľa, sa rýchlo domestikovala a dnes je pod vládou moskovského patriarchátu. Tento temný príbeh, do ktorého sú zapojení bezohľadní finančníci z ruskej diaspóry, si zaslúži vlastnú knihu.

Príkladom prekrývania sa cirkevných záujmov s geopolitickými ambíciami ruského štátu je vojna na Ukrajine. Vojenské modlitebné knihy distribuované moskovským univerzitným kaplánom žiadajú Všemohúceho, aby doprial víťazstvo „najvyššiemu vrchnému veliteľovi Vladimirovi, bohumilému vládcovi Ruska“. Ruskí kňazi požehnávajú bomby a rakety, ktoré potom dopadajú na pravoslávnych veriacich na Ukrajine. Patriarcha Kirill dokonca oslavoval myšlienku smrti v boji. „Pravoslávna verzia džihádu,“ píše Ash, „povzbudzuje kresťanov, aby sa stali mučeníkmi výmenou za čisté svedomie a radostný posmrtný život.“ Kirill nestratil o ľudskej cene vojny ani len slovko.

Mizogýnny postoj

Doma sa cirkev stala chrbtovou kosťou extrémneho sociálneho konzervativizmu režimu, kritizujúceho dekadenciu či rozmanitosť prejavov viery alebo správania. To znamená napríklad odpor k akýmkoľvek pokusom bojovať proti domácemu násiliu, ktoré je hroznou, endemickou črtou ruského života. Andrej Kormuchin, vodca skupiny, ktorá podporuje výstavbu kostolov, pred parlamentným výborom povedal, že aj navrhovaná mierna právna reforma sa rovná „genocíde rodiny“. Ženatého veľkňaza Andreja Tkačeva zachytila kamera, ako dáva rady mladým mužom v tom, ako sa vyhnúť posadnutiu: „Musíte tú ženu prehnúť cez koleno, pristrihnúť hrebienok, ohnúť ju, potrieť jej tvár a napchať ju do práčky.“ Medzi ďalšie rady patril zákaz mejkapu.

Tento mizogýnny postoj a mnoho iných prejavov s tým súvisiaceho vlasteneckého mačizmu má v niektorých častiach Západu, najmä v Spojených štátoch, kde niektorí arcikonzervatívci uctievajú Rusko ako baštu skutočného kresťanstva, pozitívnu odozvu. Ashovej kniha plná štipľavých a výrečných portrétov a postrehov ponúka silný protipól tejto sentimentálnej karikatúre chamtivej, brutálnej a sebeckej organizácie.