Jan Wirnitzer
Deník N
Dôstojník Ivo Zelinka stojí pri projektore v zrube číslo 24, ruku má na výsadkárskom noži. Na mape, ktorú premieta, komentuje, ako vyzerá situácia: Poľskom a Litvou sa ťahajú čiary s vyznačením, kde bol front tridsať dní po začatí bojov a kde bol po päťdesiatich troch dňoch…
„Cvičíme, ako by sme fungovali počas konfliktu vysokej intenzity po aktivácii článku 5 o spoločnej obrane,“ hovorí.
Ten NATO po útoku z východu aktivovalo, ale pozemné spojenie Poľska s Litvou už bolo preťaté. Aliancia teraz bráni prístupy k Varšave.
Televízia vysiela správu o žalostných podmienkach v utečeneckom tábore neďaleko Olomouca. Oslovená žena vraví, že má strach po tom, ako „ostatné ženy zmizli“.
Na sieťach koluje video dôstojníka Aliancie, ktorý zlomeným hlasom vyzýva vlastných vojakov, aby utiekli z pozícií.
Lenže nič také žiadny dôstojník naozaj nehovoril. Podvrhnuté videá (tzv. deepfake) sú súčasťou repertoáru cvičenia Powerful Word 2024 a jednou z ukážok toho, čo by Česi videli v čase vojny v správach či na sieťach.
„Cez naše územie by prúdili posily od západu k východu a utečenecké vlny opačným smerom. Naše manévrovacie sily by boli takmer určite nasadené na územia spojencov, ale aby nepriateľ obmedzil našu schopnosť ich vyslať, nasadil by na našom území vlastné špeciálne sily, využil by milície, etnické skupiny či prostriedky informačnej vojny a podobne,“ opisuje Zelinka.
Marketingová agentúra, na ktorú sa strieľa
Základom cvičenia, ktorému velí, je práve jeho 91. skupina informačného boja, podriadená pomerne novému armádnemu veliteľstvu informačných a kybernetických síl. Ich pôsobnosť sa odráža v názve: vznikli ako reakcia na technický rozvoj, ktorý priniesol nové možnosti, ale aj nové zraniteľné miesta.
Na tomto mieste cvičí 173 Čechov. Niekoľkodňových manévrov sa zúčastňuje aj zhruba stovka spojeneckých vojakov: najviac je Nemcov, Slovákov a Američanov, ale vidno tu aj Holanďanov či Maďarov.
Inšpiráciu poskytli skúsenosti z východoeurópskeho bojiska. Po vpáde na Ukrajinu Rusi zasypali éter klamlivými správami o úteku prezidenta Zelenského z krajiny, o jeho rozmarnom životnom štýle aj mnohými ďalšími bludmi.
Cieľ bol jednoduchý: podlomiť dôveru ľudí v reprezentáciu vlastnej krajiny, a tým zničiť ich vôľu k obrane.
Tu v Libavej vojaci trénujú, keby sa podobný scenár zopakoval v Česku. Samozrejme, že by fungovali bežné médiá, ale vojaci sa učia, ako komunikovať s novinármi aj so samosprávami, od ktorých by v stresovej situácii mohla armáda potrebovať spoluprácu.
Alebo sa cvičia v tom, ako v informačnom priestore rozpoznať ťahy protivníka a ako im čeliť.
„Keď si predstavíte veľmi schopnú marketingovú agentúru, na ktorú sa občas strieľa a musí bývať v lese, tak to sme my,“ opisuje svoju jednotku Zelinka.
Zatiaľ čo skutočná jeseň zafarbuje listy briez do zlatista, fikcia postupuje takto: na front sa chystá 7. mechanizovaná brigáda. Nepriateľ, ktorého tu nazývajú Matador (reálne však všetci vedia, o koho by išlo), o tom vie. Podnecuje na odpor lokálnych aktérov, napríklad milíciu, ktorú v minulosti viedol bývalý vojak a na čelo ktorej sa po zabití vojaka postavil pravoslávny kňaz.
V poli má aj svoje špeciálne sily a pokúša sa roznecovať etnické spory a situáciu čo najviac skomplikovať. Ideálne s malými prostriedkami vyvolať nepokoje, ktoré zablokujú celú brigádu, aby na fronte čo najdlhší čas chýbala.
Na sieťach sa napríklad rozšíri správa, že sa niekde vydáva jedlo – a utečenci sa tam začnú hrnúť. Veď jeden z nich nedávno vysvetľoval v televízii, že sú takí hladní, že lovia veveričky, ale tých už veľa nie je… Keď vojaci vysvetľujú, že sa jedlo nevydáva, prepukne nervozita, zlosť a strkanie.
To celé sa simuluje naživo v teréne, kde sa stretávajú ľudia s rôznou agendou a rolami – utečenci, samosprávy, milície, vojaci či médiá.
Sú tu účastníci, ktorí hrajú novinárov, spovedajú ostatných aktérov a tvoria televízne reportáže. Ďalší vojaci, ktorí potom tieto reportáže rámcujú na sociálnych sieťach a možno ich aj dezinterpretujú. Sietí je viac, majú fiktívne názvy, ale vcelku povedomé grafické logá.
Fiktívne televízie aj siete sú dostupné len účastníkom cvičenia, simulujú svet, ale zvonku ich nie je vidieť.
Velitelia potom vyhodnocujú, čo sa podarilo, čo nie a čo robiť s mediálnym obsahom. Odbili vojaci reportérku? Je čas ponúknuť jej informácie navyše, aby sa vzťahy urovnali…
Odmietnuť novinárov v teréne je totiž zaručený spôsob podpory toho, aby reportáž vyznela v duchu „nechcú s nami komunikovať, takže niečo zatajujú“. V rámci záberov z utečeneckého tábora to vôbec nevyzerá dobre – pri stresovej situácii a u necvičených ľudí sa to však stane ľahko.
„Dostávame konkrétne zadanie, o čom by mala byť reportáž. Každý večer, keď majú v štábe vyhodnotenie, chcú mať aj mediálny obraz, ako by asi mohlo vyzerať skutočné dianie v televízii,“ hovorí práporčíčka Petra Horáková Krištofová.
Žena, ktorá opisuje svoju cestu do armády v podcastovej sérii Deník vojínky, má po takmer piatich rokoch vo Fínsku aj v aktívnej zálohe osobnú zahraničnú skúsenosť z krajiny, ktorá berie svoju obranu historicky veľmi vážne. A ktorá je napríklad voči dezinformáciám a propagande taká odolná, že tam Rusi zavreli kanceláriu agentúry Sputnik – jej klamstvá Fínov vôbec nezaujímali.
Inak sa z historických dôvodov pozerajú aj na ľudí spojených s armádou.
„Vo Fínsku je vojenská služba pre mužov povinná, ženy často slúžia dobrovoľne, nikto sa tam nečuduje, že som záložáčka. Tu som stále trochu za exota; bola by som rada, keby sme sa v tom posunuli,“ hovorí Horáková Krištofová k celkovému pohľadu Čechov na armádu.
Aktívna záloha stále zostáva viac-menej malou zložkou pre nadšencov, na prelome roku nemala ani 4300 ľudí.
Počas cvičenia mala Horáková Krištofová úlohu reportérky, a teda protihráčky vojakov. V ostrej situácii by však mala inú pracovnú náplň.
„Typicky by sme sprevádzali naše tímy, skupiny civilno-vojenskej spolupráce, ktoré by napríklad rokovali so starostami či s mimovládnymi organizáciami, a tvorili by sme z toho mediálne produkty, ukazovali, ako armáda pracuje,“ opisuje.
Aktívna záloha má výhodu, s ktorou sa tu pracuje: mnohí jej príslušníci a príslušníčky uvažujú civilnejšie ako vojaci, rozumejú obom svetom. „Keby sa začalo bojovať, vojenská spolupráca bude fungovať na plné obrátky. Keď sa tu zhovárame so starostami, uvedomia si, čo sa môže diať, čo môže armáda potrebovať a, naopak, ako môže byť starostom užitočná,“ vysvetľuje Horáková Krištofová.
Záporákov hrajú vypožičaní vojaci
Scenár cvičenia zahŕňa aj skupiny, ktoré sympatizujú s nepriateľom a uveria jeho propagande do takej miery, že začnú napríklad prepadávať české jednotky.
„Záporákov nám hrajú vypožičaní vojaci z iného útvaru, aby sme hrali s cudzími,“ vysvetľuje Ondřej Langr, vojak, ktorý tu má na starosti komunikáciu s novinármi. O sieťach má prehľad, niekoľko rokov viedol parodický účet prezidentského hovorcu Jiřího Ovčáčka.
Na svojom facebookovom účte Langr opísal cvičenie ako príbeh s mnohými dejstvami, v ktorých fungujú „dezoláti so zbraňami, naštvaná etnická menšina, vystrašení utečenci či náboženskí fanatici“.
„Niektorí chcú vyjednávať, iní hneď strieľajú. Nikdy vopred nevieme, ako ktorý incident dopadne. Niekedy dobre, inokedy horšie. Niekedy o jednotku za chvíľu prídeme. A to je dobré, pretože najlepšie sa učí z chýb,“ doplnil s dôvetkom, že všetci síce vedia, že je to cvičenie, ale aj tak emócie a stres pracujú.
Posledné varovanie
Jednou z ukážok psychologického pôsobenia v boji je dobytie objektu, ktorý obsadili nepriateľskí ozbrojenci.
Hlas z reproduktora ich najprv dôrazne informuje, že porušujú české zákony, že sú obkľúčení jednotkami NATO a že počujú posledné varovanie, aby sa vzdali.
„Sluch už mám v keli, ale čo už,“ dáva si do uší štuple americká vojačka, ktorá scénu s nami pozoruje.
Skúšam sa vžiť do pocitov tých, ktorí sú vo vnútri: slová o poslednom varovaní v podstate odkazujú, že sa to ešte dá prežiť. Kto by nechcel prežiť?
Ukáže sa, že dvaja z nich – no keď utekajú, ostatní po nich z domu vystrelia pár dávok sprevádzaných nadávkami.
Iní ozbrojenci už sledujú ťažkú techniku, ktorá sa ozýva z lesa. „Dnes to bude krvavé!“ kričí z balkóna maskovaný muž, vojak, ktorý sa očividne dobre vžil do úlohy fanatika hlásiaceho sa k silám odporu.
Motor pásového obrnenca stíchne vo chvíli, keď vojaci za krovím vypínajú reproduktor. Bola to pasca – v skutočnosti útok na objekt začína z opačnej strany s pomocou dymovníc pechota. O chvíľu je po všetkom.
Vojaci v podobných scenároch na cvičeniach spravidla vyhrávajú, dizajn je už taký. Ale znova: problém je už len to, že tu vojaci vôbec musia byť. Pretože ich potrebujú na fronte.
Cvičenie sa však už končí, vojaci sa tešia domov. O pár hodín tu bude rovnaké ticho ako za kopcom pri pútnickom kostole, kam ľudia kedysi chodili ďakovať za odvrátenie morovej rany. Z okolitej dediny Stará Voda – miestni ju volali Altwasser – ostali len základy. Kedysi tu študoval Jan Evangelista Purkyně.
Po vysídlení nemeckého obyvateľstva dosídlili územie českými osadníkmi, pretože sa počítalo s tým, že vojenský priestor vznikne bližšie smerom k Pradědu. To sa nestalo, aj osídlenci museli odísť.
Libavá by si rozumela s bývalým vojenským priestorom Ralsko – v oboch cvičili v roku 1948 izraelskí vojaci, obe územia o dvadsať rokov neskôr zabrali Sovieti, v oboch po nich ostali nápisy v azbuke. Tu napríklad v starovodskom kostole.
Kláštor v Starej Vode, centrum miestnej vzdelanosti, zničil nálet na konci druhej svetovej vojny. Teraz sa tu českí vojaci chystajú na tú ďalšiu.
Pre NATO sú informačné operácie dôležitá vec, má k nim spracovanú aj doktrínu.
Česko trochu doháňa sklz, vojaci by možno povedali, že reagujú na dianie vo svete. Veliteľstvo kybernetických síl a informačných operácií vzniklo v roku 2019, päť rokov po ruskej invázii na Krym. Tento rok celá skupina prešla zmenami štruktúry.
Práve agresiu proti Krymu sprevádzala intenzívna moderná informačná operácia zameraná okrem iného na ukrajinských vojakov. Aj vďaka nej Rusi dokázali docieliť to, že ukrajinské sily na polostrove neboli schopné efektívnej koordinovanej obrany a jednotky sa jedna po druhej vzdali.
Česi však nebudovali od roku 2019 útvar na zelenej lúke. Prvý tím zameraný na civilno-vojenskú spoluprácu nasadili v roku 1998 počas misie na Balkáne.
Po vstupe do NATO sa zaviazali túto schopnosť rozvíjať a formalizovali novú jednotku. Na výrazne vyššiu úroveň ju však posunuli až nedávno.
Mimochodom, v čase písania tejto reportáže vzniklo najmenej jedno dezinformačné deepfake video s českým prezidentom Petrom Pavlom. Bolo vytvorené ledabolo a zodpovedalo tomu, že Česko nebojuje – reagovalo na vládnu kauzu s platmi politikov, takže bolo na hrane politickej satiry.
Tie budúce však môžu byť dokonalejšie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
