Nový pozlátený vek a ako z neho von

Autor je profesor ekonómie na MIT

Technologickí miliardári ako Bill Gates, Mark Zuckerberg či Elon Musk nepatria len medzi najbohatších ľudí v histórii ľudstva, sú tiež mimoriadne mocní – zo sociálneho, z kultúrneho i politického hľadiska. Aj keď je to čiastočne dané spoločenským postavením, ktoré naša spoločnosť vo všeobecnosti pripisuje bohatstvu, nie je to všetko.

Čo je ešte dôležitejšie ako samotné bohatstvo, je to, že títo konkrétni miliardári sú považovaní za podnikateľských géniov, ktorí prejavujú jedinečnú úroveň kreativity, odvahy, predvídavosti a odborných znalostí v širokej škále tém. Pridajte k tomu skutočnosť, že mnohí z nich ovládajú hlavné komunikačné prostriedky – konkrétne kľúčové sociálne médiá – a máte niečo, čo v nedávnej histórii takmer nemá obdobu.

Obraz bohatého, statočného obchodníka, ktorý pretvára svet, možno vystopovať prinajmenšom k takzvaným lúpežným barónom z obdobia, ktoré je v Spojených štátoch známe ako pozlátený vek. Jedným z hlavných zdrojov jeho súčasnej príťažlivosti je však román Ayn Randovej Atlas pokrčil plecami, ktorého protagonista John Galt sa snaží znovu vytvoriť kapitalizmus prostredníctvom čírej sily svojho idealizmu a vôle.

Hoci si Randovej román dlho udržiaval kánonický status napríklad medzi podnikateľmi zo Silicon Valley a libertariánsky orientovanými politikmi, vplyv jeho ústredného archetypu sa neobmedzuje na tieto kruhy. Od Brucea Wayna (Batman) a Tonyho Starka (Iron Man) po Dariusa Tanza z televízneho seriálu Salvation sú bohatí a technologicky zdatní inovátori, ktorí zachraňujú svet pred hroziacou katastrofou, základom našej populárnej kultúry.

Sila peňaženky

Niektorí jednotlivci budú mať vždy väčšiu moc ako iní, no aká moc je už príliš veľká? Kedysi bola moc spojená s fyzickou silou alebo vojenskou zdatnosťou, zatiaľ čo teraz zvyčajne pramení z toho, čo so Simonom Johnsonom nazývame „presvedčovacou silou“, ktorá má korene v statuse, respektíve v prestíži, ako vysvetľujeme v našej knihe Moc a pokrok. Čím vyšší je váš status, tým ľahšie dokážete presvedčiť ostatných.

Zdroje statusu sa v jednotlivých spoločnostiach veľmi líšia, rovnako ako rozsah, v akom je nerovnomerne rozdelený. V Spojených štátoch sa počas priemyselnej revolúcie status pevne spojil s peniazmi a bohatstvom a v dôsledku toho sa nerovnosť príjmov a bohatstva prudko zvýšila. Hoci boli obdobia, v ktorých sa vlády prostredníctvom svojich zásahov snažili zvrátiť tento trend, americká spoločnosť bola vždy štruktúrovaná okolo strmej statusovej hierarchie.

Táto štruktúra je problematická z niekoľkých dôvodov. Po prvé, neustály boj o status – a presvedčovaciu silu, ktorú poskytuje – je do značnej miery záležitosťou s nulovým súčtom, pretože status je „pozičný prospech“. Vyššie postavenie pre vás znamená nižšie postavenie pre vášho suseda a strmšia statusová hierarchia znamená, že niektorí ľudia budú šťastní, zatiaľ čo mnohí iní sú nešťastní a nespokojní.

Navyše, investície do činností s nulovým súčtom bývajú neefektívne a v porovnaní s investíciami do činností s nenulovým súčtom tiež nadmerné. Je lepšie minúť milión dolárov za zlaté hodinky značky Rolex alebo ich minúť na získavanie nových zručností?

Oboje môže mať vnútornú hodnotu – krása hodiniek verzus hrdosť prameniaca zo získavania nových vedomostí –, ale prvá investícia len signalizuje, že ste bohatší a viac schopný viditeľnej spotreby než ostatní. Druhá, naopak, zvyšuje váš ľudský kapitál a môže prospieť aj spoločnosti. V prvom prípade ide prevažne o nulový súčet, v druhom prevažne o súčet s nenulovým výsledkom. Horšie je, že prvý sa môže ľahko vymknúť spod kontroly, pretože každý míňa na nápadnú spotrebu ešte viac, aby si udržal náskok pred ostatnými.

Ľudia sa často pýtajú, načo niekto so stovkami miliónov dolárov potrebuje ďalšie stovky miliónov. Ak už máte 500 miliónov dolárov, existuje len málo vecí, ktoré si nemôžete dovoliť, tak prečo túžiť po miliarde? Pretože aj slovo „miliardár“ je výrazom postavenia. Tu nezáleží na kúpnej sile, ale na prestíži a moci, ktorú poskytuje v porovnaní s inými. V rámci princípu „bohatstvo znamená status“ sa šialená snaha ultrabohatých hromadiť stále viac bohatstva stáva nevyhnutnosťou.

Diletantská diktatúra

Existujú evolučné aj sociálne základy, ktoré prepájajú presvedčovaciu silu so statusom a s prestížou. Koniec koncov, na individuálnej úrovni je racionálne učiť sa od ľudí, ktorí majú odborné znalosti, a je rozumné spájať odbornosť s úspechom.

Okrem toho je však táto forma učenia dobrá aj pre širšie spoločenstvo, pretože uľahčuje koordináciu a približovanie sa k osvedčeným postupom. Ale keď je postavenie spojené s bohatstvom a majetková nerovnosť sa veľmi zväčšuje, základy, na ktorých je založená odbornosť, sa začnú rúcať.

Pozrite sa na nasledujúci myšlienkový experiment. Kto má väčšie odborné znalosti v tesárstve – dobrý majster tesár alebo miliardár z hedžových fondov? Zdá sa prirodzené, že si vyberiete prvého človeka, ale čím viac bohatstvo pôsobí na status, tým väčšia váha sa pripisuje názorom miliardárov z hedžových fondov, dokonca aj v otázke tesárstva. Je tu však aj relevantnejší príklad zo súčasnosti. Čie názory na slobodu prejavu majú dnes väčšiu váhu – názory technologického miliardára alebo filozofa, ktorý sa touto problematikou zaoberá už dlho a ktorého dôkazy a argumenty boli podrobené skúmaniu iných kvalifikovaných odborníkov? Milióny ľudí na sieti X si implicitne vybrali toho prvého.

Čím hlbšie sme vtiahnutí do situácie, že bohatstvo určuje status, tým viac môžeme akceptovať nadvládu technologických miliardárov. Je však ťažké uveriť, že bohatstvo by mohlo byť dokonalým meradlom zásluh alebo múdrosti, nieto ešte užitočným meradlom autority v oblasti tesárstva či slobody prejavu. Navyše, bohatstvo je vždy do určitej miery arbitrárne. Môžeme sa donekonečna hádať o tom, či je LeBron James lepší, než bol Wilt Chamberlain na vrchole svojej basketbalovej kariéry, ale pokiaľ ide o bohatstvo, tam je výsledok očividný. Zatiaľ čo Chamberlainovo bohatstvo malo v čase jeho smrti v roku 1999 podľa odhadov čistú hodnotu 10 miliónov dolárov, u Jamesa sa odhaduje na 1,2 miliardy dolárov.

Tieto rozdielne výsledky nie sú výsledkom talentu alebo pracovnej etiky týchto hráčov. Chamberlain žil náhodou v dobe, keď športové hviezdy neboli také odmeňované ako dnes. Je to čiastočne záležitosť technológií (vďaka televízii a digitálnym médiám dnes môže sledovať Jamesa každý), čiastočne noriem (platiť stovky miliónov kultúrnym superhviezdam sa stalo prijateľnejším) a čiastočne daní (ak by USA mali stále najvyššiu daňovú sadzba nad 90 percent, James by mal menej peňazí a krajina by mala menšiu majetkovú nerovnosť).

Podobne, ak by sa technologický sektor nestal tak ústredným bodom ekonomiky a ak by nebol poháňaný takou silnou dynamikou princípu „víťaz berie všetko“ (čo je čiastočne vecou rozhodnutia, ako organizujeme určité trhy), technologickí magnáti by sa nestali takými bohatými. Skutočnosť, že Gates a Musk sú zdaňovaní menej, ich nerobí múdrejšími, no určite ich to urobilo bohatšími, a teda v rámci prevládajúcej formuly „bohatstvo určuje postavenie“ aj vplyvnejšími.

Moc korumpuje

Takéto postavy však ťažia z ešte zhubnejšej dynamiky, ktorú skúmame v spomínanej knihe na príklade Ferdinanda de Lessepsa. Lesseps získal vo Francúzsku na konci devätnásteho storočia ohromné ​​​​postavenie. Vďaka úspechu pri dokončovaní výstavby Suezského prieplavu spojenom s dlhotrvajúcim odporom Britov ho volali „Le Grand Français“.

Lesseps bol predvídavý a preukázal veľkú zručnosť pri presviedčaní politikov v Egypte i vo Francúzsku, že medzinárodný námorný obchod sa stane veľmi dôležitým. Mal však aj obrovské šťastie: očakávané technológie potrebné na budovanie kanála bez plavebných komôr (čo bolo spočiatku nemožné pre množstvo výkopov) sa objavili práve včas, aby projekt zachránili.

Suezské víťazstvo vynieslo Lessepsovi veľkú prestíž. Ale z toho, čo urobil so svojím novým statusom, sa môžeme poučiť. Stal sa bezohľadným a nafúkaným, čím posunul projekt Panamského prieplavu neuskutočniteľným smerom, ktorý nakoniec viedol k smrti viac ako 20-tisíc ľudí a k finančnému krachu mnohých ďalších (vrátane jeho vlastnej rodiny). Rovnako ako všetky formy moci, aj schopnosť presviedčať môže z človeka urobiť arogantného, neviazaného a nepríjemného ku všetkým ostatným.

Lessepsov príbeh zostáva relevantný aj dnes, pretože sa jasne odráža v správaní mnohých dnešných miliardárov. Zatiaľ čo niektorí z najbohatších jednotlivcov v Amerike (napríklad Warren Buffett) svoj status odvodený od bohatstva nevyužívajú na ovplyvňovanie verejných diskusií, mnohí však áno. Bill Gates, Elon Musk, George Soros i ďalší sa neváhajú zaoberať záležitosťami, ktoré sú pre nich dôležité, a hoci príspevky od tých, s ktorými súhlasíme, vítame, tomuto pokušeniu by sme mali odolať. Pre spoločnosť má veľký zmysel využívať znalosti a múdrosť ľudí s odbornými znalosťami o danej téme, ale je kontraproduktívne rozširovať postavenie tých, ktorí už majú dostatočný status (a veľmi tvrdo pracujú na jeho ďalšom zvýšení).

Iná cesta

Samozrejme, nie je celkom chybou miliardárov, že americká politika podnecuje obrovskú nerovnosť (hoci za opatrenia, ktorým za to vďačia, určite lobujú). Mali by však niesť zodpovednosť, keď zneužijú postavenie, ktoré im ich bohatstvo v podmienkach rastúcej nerovnosti poskytuje. Platí to najmä vtedy, keď využívajú svoj status na presadzovanie vlastných ekonomických záujmov na úkor iných alebo na polarizáciu už i tak rozdelenej spoločnosti svojou provokatívnou rétorikou či správaním.

Ak už nezodpovední miliardári majú príliš veľký a nenáležitý sociálny, kultúrny a politický vplyv, posledná vec, ktorú by sme mali chcieť, je, aby mali ešte väčšie fórum – napríklad vo forme vlastnej sociálnej siete, ktorú má teraz Musk vďaka vlastníctvu X. Namiesto toho by sme mali presadzovať silnejšie inštitucionálne prostriedky na obmedzenie moci a vplyvu tých, ktorí sú už takí privilegovaní, ako aj prehodnotiť daňovú, regulačnú a výdavkovú politiku, ktorá na prvom mieste vytvorila také obrovské rozdiely.

Najdôležitejší krok však bude zároveň najťažší. Musíme začať vážne diskutovať o tom, čo by sme si mali vážiť a ako môžeme rozpoznať a odmeniť príspevky tých, ktorí nevlastnia obrovské majetky. Zatiaľ čo väčšina ľudí súhlasí s tým, že existuje množstvo spôsobov, ako prispieť spoločnosti, a že vynikanie vo zvolenom povolaní by malo byť zdrojom individuálnej spokojnosti a úcty od ostatných, túto zásadu sme dosiaľ ignorovali, pričom hrozí, že na ňu úplne zabudneme. Aj to je príznakom problému.

Project Syndicate