Novinár Arpon Basu: Rozhovor ako so Slafkovským som ešte nezažil. Aj v Montreale máme bulvár, no je tam istá hranica

Brankár Carey Price bol roky najväčšou hviezdou Montrealu a obrovskú popularitu ťažko znášal. Dospelo to do bodu, keď povedal výrok, na ktorý si ľudia spomínajú aj po rokoch: „Cítim sa ako hobit v nore.“

Price vtedy opisoval, že nemôže ísť v meste ani na nákup, pretože ho ľudia neustále zastavujú.

Veľmi podobnú realitu nedávno opísal Juraj Slafkovský. Akurát on ju zažíva doma v Košiciach, preto je pre neho Montreal vlastne pokojným miestom.

Slafkovský to porozprával pre kanadského novinára Arpona Basua z The Athletic v rozhovore, z ktorého rezonovala najmä kritika pomerov v hokeji na Slovensku.

„Taký rozhovor [ako so Slafkovským] som ešte nezažil,“ hovorí skúsený reportér Basu v rozhovore pre Denník N.

V minulosti takto opísal vzťah Careyho Pricea k médiám: „Cielene chcel, aby bol vzťah s novinármi chladnejší. Zo stretnutia s médiami spravil cvičenie v trhaní zubov.“

Podobnú skúsenosť mali slovenskí novinári s Jurajom Slafkovským počas majstrovstiev sveta v Ostrave.

Obaja sa takýmto spôsobom snažia vyrovnať s veľkou pozornosťou. Kým Price bol tak nastavený roky, u Slafkovského môže ísť o krátkodobú vec pod tlakom z veľkého turnaja.

Aj z nedávneho rozhovoru s Basuom však vyplýva, že sa snaží držať si od slovenských médií odstup.

Je nejaké ponaučenie, ktoré si môže Slafkovský zobrať z Priceovho prípadu? Mal to Price po utlmení komunikácie s médiami ľahšie, ťažšie alebo to bolo rovnaké?

Ak tam je nejaké ponaučenie, tak to, že jeho život sa potom výrazne zjednodušil. Vždy keď sa totiž Price verejne otvoril a úprimne o niečom hovoril, vypomstilo sa mu to. Potom už tieto mediálne búrky nezažíval, pretože na to nedal žiadny dôvod. Ako človek z médií by som nebol rád, keby sa tým Juraj inšpiroval, ale pre Pricea to bolo lepšie. On si síce naďalej oficiálne mediálne povinnosti plnil, no nikdy nič ozajstné nepovedal, obmedzil sa len na frázy. Raz aj verejne potvrdil, že naschvál dáva nudné odpovede, z ktorých nemáme žiadny materiál. Druhým ponaučením však je, že napriek všetkému rozumel, že cez médiá prehovára k fanúšikom, a prišiel povedať aspoň niečo.

Price si napokon začal uvedomovať, že zámerom novinárov nie je naňho poľovať, a potom sa veci zlepšili. Táto zmena však prišla až vtedy, keď bolo jasné, že s aktívnou kariérou skončil. Vydržalo mu to teda veľmi dlho. Uvidíme, ako to dopadne so Slafkovským a slovenskými novinármi, no je zjavné, že ich vzťah treba opraviť.

Bývalý osobný tréner Jaromíra Jágra Marián Jelínek povedal, že keď sa stanete slávnym, zvýšená pozornosť k tomu patrí. Slafkovský sa podľa neho na to musí adaptovať, hoci to v 20 rokoch nie je jednoduché. Ako to zvláda a ako ho to ovplyvňuje? Opäť sa núkajú porovnania s hráčmi Montrealu, ktorí zažili veľkú slávu v mladom veku. Napadne mi Price, ale aj P. K. Subban.

Ovplyvňuje ho to tak, že je skvelý v komunikácii s nami v Montreale. Myslím si, že slovenská skúsenosť poznačila jeho vnímanie kanadských novinárov. Nám to teda vlastne pomohlo, pretože on si myslí, že s nami to má ľahké a nie je to vlastne nič v porovnaní so Slovenskom.

Zároveň si však myslím, že sa naučil izolovať od pozornosti. Podľa mňa sa príliš netrápi tým, čo sa o ňom na Slovensku píše. Aspoň taký dojem som mal z rozhovoru s ním. To je pravdepodobne zdravé a aj Carey sa napokon dostal do bodu, že mu bolo jedno, čo sa o ňom píše.

Pre mladého človeka – obzvlášť v súčasnosti – to nie je jednoduché, pretože sme všetci stále online a súčasťou našej DNA sa stalo kontrolovanie, ako na nás reagujú ľudia v online priestore. Dáme niečo na Instagram a pozeráme sa, koľko lajkov sme dostali. V tejto realite mladá generácia vyrástla. Ak sa Juraj príliš netrápi tým, čo sa o ňom píše online, je to z dlhodobého hľadiska dobrá vec.

Aj tak mi to však pripadá trochu zvláštne. Najmä preto, že povedzme 95 percent slovenských článkov o ňom je pozitívnych a športová žurnalistika na Slovensku nie je známa tým, že by bola mimoriadne tvrdá.

Nie je to zvláštne. Povedzme, že napíšete článok a máte pod ním sto komentárov. Deväťdesiatpäť z nich je veľmi pozitívnych a päť negatívnych. Ktoré vo vás zanechajú najsilnejší dojem? Budú to tie negatívne. Je to ľudské a zažívam to pravidelne aj ja. Aj keď mám na článok výrazne pozitívny ohlas, myslím na toho jedného chlapíka, ktorý ma veľmi skritizoval.

Myslím, že aj v Jurajovom prípade pár negatívnych skúseností vyformovalo jeho názor na slovenské médiá ako celok. Aj u nás sa hovorí o „montrealských médiách“, pritom nie sme jednoliata masa, ale mnoho jednotlivcov. Dostaneme však jednotné označenie a nie všetci hráči rozlišujú, kto je z ktorého média.

Ja som sa mu aj pokúsil vysvetliť, že médiá na Slovensku o ňom píšu tak často len z toho dôvodu, že ho jeho krajina miluje, a preto chcú ľudia o ňom vedieť viac. Keby ľudí nezaujímal, ani novinári by o ňom nepísali. Myslím si, že tomu aj rozumie, no zrejme sa ho dotklo pár článkov, ktoré ani nemuseli byť v negatívnom tóne, no považoval ich za narušenie súkromia. Nepáči sa mu, že sa píše aj o jeho osobných veciach, to nepovažuje za vhodné a toto jeho rozhorčenie sa dá aj pochopiť.

Bulvár nečítam, nezaujíma ma, a preto ani nepoznám všetko, čo sa v ňom o Slafkovskom písalo. Keď vám opisoval problémy so slávou na Slovensku – o tom, ako bulvár zverejnil fotografiu posilňovne jeho mamy alebo jeho domu, kde mu odvtedy deti vyzváňajú na zvonček –, povedali ste si pri niektorej situácii: toto by sa v Kanade nestalo?

Bulvár máme aj v Montreale a spomínam si na jeden podobný príklad. Saku Koivu dostal v play-off úder hokejkou do oka od Justina Williamsa. Najväčší bulvár v meste za ním poslal do nemocnice človeka, ktorý ho tam odfotil tesne po operácii, a na druhý deň tá fotka vyšla v novinách. Nepamätám si však, že by kanadskí novinári odfotili dom nejakého hráča alebo zverejnili jeho adresu, ako to opisoval Juraj. To sa v Montreale naozaj nedeje. Napokon, aj spomenutý príklad s Koivum sa stal už pred dvadsiatimi rokmi.

Vo všeobecnosti platí, že v Montreale hokejisti zažívajú negatívnu mediálnu pozornosť, no tá sa viac-menej obmedzuje len na ich výkony. O ich osobných životoch sa príliš nepíše, pokiaľ sami neurobia niečo, ako je bitka v bare či problémy s políciou. Ak sa však hráč správa slušne a ide sa večer zabaviť do mesta, štandardné médiá o tom písať nebudú. Pravdaže, na internet prispievajú aj ľudia, ktorí k štandardným médiám nepatria, a tí sú schopní zverejniť aj fotku hráča v bare, hoci tam nerobí nič zlé. Máme zopár takých aj v Montreale. Nie je tu však bežné, aby niekto fotil, kde hráči bývajú alebo kde pracujú ich rodičia. Existuje hranica, ktorá sa tu dodržiava.

S vami sa Slafkovský zjavne rozpráva a vďaka tomu mohol vzniknúť článok, ktorý na Slovensku vzbudil veľkú pozornosť.

Pozor, on sa nerozpráva len so mnou, ale prakticky s každým v Montreale. A je veľmi dobrý respondent. Nemám s ním žiadny špeciálny vzťah. Možno s ním hovorím o trochu častejšie, ale to len preto, že som stále na zápasoch či tréningoch. Každý kanadský novinár, ktorý s ním chce hovoriť, ho však zažije priateľsky naladeného. Ja som mal tentoraz možnosť hovoriť s ním sám a dlhší čas, možno preto bol taký otvorený.

Pred rozhovorom ste určite mali nejakú predstavu, ako zhruba bude vyzerať. Predpokladám, že po ňom ste zostali veľmi prekvapený, pretože nie je bežné, aby 20-ročný hráč hovoril takto otvorene a upozorňoval na systémové problémy. Zažili ste počas kariéry niečo podobné?

Taký rozhovor som veru ešte nezažil. Toto je naozaj zriedkavé. Ja som sa ho pritom na nič podobné ani neplánoval pýtať. Myšlienka môjho článku vychádzala zo skutočnosti, že Slafkovský je na tlak zvyknutý už od mladého veku na Slovensku. Chcel som porozumieť, ako taký tlak celej krajiny vyzerá. Preto som sa rozprával nielen so Slafkovským, ale aj so Šimonom Nemcom, s Filipom Mešárom a takisto s vami. Chcel som ľuďom v Montreale priblížiť, aký je jeho život na Slovensku a aký tlak tam pociťuje.

Až na konci som sa ho spýtal, aká je budúcnosť slovenského hokeja. Položil som tú otázku najmä preto, že v roku 2026 bude olympiáda s hráčmi z NHL. Netušil som, že mi povie, čo napokon povedal. Potom som to už nemohol ignorovať. Myslím si, že sa rozhodol až v tej chvíli. Napokon, ani nemohol vedieť, že sa ho budem pýtať na slovenský hokej. Keď však otázku dostal, povedal si: „Viete čo, poďme do toho.“

Čo ste si o jeho slovách pomysleli?

Pripadalo mi to pôsobivé. Jurajovi nikdy nechýbalo sebavedomie, dokonca ani vtedy, keď sa mu nedarilo. Práve preto dokázal aj pred novinármi povedať: „Nehral som dobre.“ Aj pred pár dňami sa takto skritizoval. Robí to pravidelne, pretože si vlastný štandard nastavil veľmi vysoko. Často to spraví i vtedy, keď nehrá až tak zle, pretože niekedy je na seba aj tvrdší, než treba.

Montreal nemal veľa mladých hráčov, ktorí by už v mladom veku boli považovaní za budúce superstar. Aj Subban začal najskôr na farme, a hoci bol takisto extrémne sebavedomý, v Slafkovského veku nehovoril takéto veci. Nielen v Montreale, ale ani v celej NHL mi nenapadá hráč, ktorý by v dvadsiatich s jasným zámerom povedal: „Chcel by som niečo zmeniť.“ Bol to naozaj unikátny rozhovor.

Ako ste vnímali reakciu zväzu, ktorá takisto nebola práve diplomatická?

Až tak ma neprekvapila. Nemyslel som si totiž, že povedia: „Áno, má pravdu, musíme veci zmeniť.“ Výpovednejšia podľa mňa bola jeho reakcia na stanovisko zväzu. Bol z neho naozaj sklamaný. Teraz ho nebudem presne citovať, no z jeho vyjadrenia som mal pocit, že chcel povedať: „Môžu sa vám moje slová nepáčiť, môžete s nimi nesúhlasiť, ale neodbíjajte ich len preto, že mám dvadsať rokov. Veci u nás treba zmeniť a môj vek s tým nič nemá.“

To, že sa to zväzu nepáčilo, však nie je prekvapivé. Do istej miery to spravil práve preto, aby ľudí na zväze vyrušil, keďže chce, aby sa veci zmenili.

Vo vašom podcaste váš kolega Marc Antoine Godin povedal, že už Tomáš Tatar v roku 2019 a Andrej Sekera v roku 2014 hovorili o korupcii v slovenskom hokeji. Tá časová os je dôležitá, pretože na Slovensku sa vymenili ľudia vo vedení hokeja a generácia majstrov sveta z roku 2002 chcela tieto veci zmeniť. Kritizoval Slafkovský problémy, ktoré trápia náš hokej desaťročia, alebo to bola aj priama kritika terajšieho vedenia?

Neviem, ale hovoril o veciach, ktoré sám zažil. Ako dlho je Miro Šatan prezidentom zväzu?

Od roku 2019, ale už jeho predchodca Martin Kohút, ktorý viedol zväz od roku 2016, bol súčasťou spomenutej zmeny. 

Juraj v rozhovore nepovedal, odkedy tieto problémy trvajú, ale hovoril o tom, ako vníma situáciu teraz. Posudzuje to od svojich zhruba trinástich rokov a v tom veku bol v roku 2017. Spomenul aj vlastnú skúsenosť, ktorú som do článku nedal. Tvrdí, že keď mal štrnásť rokov, odohral v Košiciach dobrú základnú časť v tíme do 16 rokov. Potom však prišlo play-off, v ktorom takmer nehral. Nechali ho teda na striedačke, hoci si myslí, že si miesto zaslúžil. Podľa neho bolo dôvodom, že rodičia iných detí boli nahnevaní, že ich deti nehrávajú.

Neviem, či je to pravda, a keďže som to nevedel potvrdiť, do článku som to napokon nedal. On to však tak vníma a táto skúsenosť v ňom zostala aj po šiestich rokoch. Použil to ako príklad prostredia, v akom vyrastajú slovenskí hráči. Neviem, či si myslí, že to takto funguje už desaťročia, ale rozhodne si myslí, že to tak je teraz. Považuje to za veľký problém, ktorý treba zmeniť, ak má Slovensko opäť získať svoj predošlý status na medzinárodnej úrovni.

Slafkovskému predpovedáte v tejto sezóne 70 bodov. Čo vo svojej hre musí najviac zlepšiť?

Keď poviem, že ju musí zjednodušiť, nebude to úplne presné. Musí sa však sústrediť na to, čo z neho robí dobrého hráča. V tejto fáze kariéry sa nemusí snažiť robiť na ľade všetko. Myslím si, že Canadiens by z neho chceli mať priamočiarejšieho silového hráča. Jeho prednosťou je aj šikovnosť, no musí ju kombinovať so silou. V minulej sezóne tomu porozumel a bol veľmi efektívny. V tejto sezóne sme fyzickú hru od neho príliš nevideli, hoci v posledných zápasoch už bolo vidno istý progres.

Bude to lepšie, keď sa dostane do rytmu a prestane myslieť spôsobom, že na začiatku sezóny musí niečo ukázať. Práve preto sa totiž dostáva do problémov. Keď sa drží základov, je so svojou hrou veľmi efektívny. A potom k tomu môže postupne pridávať aj rôzne finesy.

Problém teda nie je v tom, či má niečo zlepšiť, ale že nemá chcieť zlepšiť všetko naraz. Keď sa bude sústrediť na veci, ktoré mu priniesli úspech v minulej sezóne, zlepší sa aj celý útok. Začiatkom roka puk dokázal priviesť do útočného pásma a potom ho tam aj udržať. V tejto sezóne prvý útok veľa času v útočnom pásme nestrávil, ale nie je to len Slafkovského chyba. Pomalší štart má aj Nick Suzuki. Akurát Cole Caufield dáva veľa gólov. Nepochybujem však, že sa prvý útok postupne rozbehne, náznaky sme už videli.

Veľkou témou je mladý obranca Lane Hutson, ktorý hrá vynikajúco a v Montreale vzbudil veľké nadšenie. Zdá sa mi, že od neho majú fanúšikovia azda ešte väčšie očakávania ako od Slafkovského, hoci bol Hutson draftovaný v rovnakom roku až zo 62. miesta. Je to tak?

Naozaj sú v Hutsonovom prípade očakávania aj nadšenie ešte väčšie. Dôvodom je to, že Slafkovský sa zlepšoval postupne. Po drafte boli od neho veľké očakávania, lenže potom sa trápil, dostával veľa úderov do hlavy a ľudia si rýchlo uvedomili, že dlhšie potrvá, kým sa všetko potrebné naučí. Mnohí mu dokonca neverili, pretože z neho nebola od začiatku superstar. Snažil som sa v článkoch upozorňovať na to, že aj iné draftové jednotky vrátane Jacka Hughesa potrebovali čas, ale ľudia chceli okamžité uspokojenie. A to im Lane Hutson dal.

Bol draftovaný v rovnakom roku ako Slafkovský, no nezačal rovno v NHL a mohol sa v pokoji rozvíjať. Keď potom prišiel do Montrealu, od prvej chvíle začal robiť veci, na aké u hráčov v NHL nie sme zvyknutí. Robí aj chyby, ale pozitíva nad nimi výrazne prevažujú. Pri ňom nadšenie vyletelo zo dňa na deň z nuly na sto, kým pri Slafkovskom to išlo pomalšie. Dosiahlo to takú mieru, že proti Pittsburghu dostal Hutson puk za vlastnou bránkou a v hľadisku to zahučalo. Bol tak ďaleko od súperovej bránky a nebezpečnej situácie, ako sa len dalo, no ľudia sa tešili už z takej obyčajnej veci, že mal puk.

Bude to mať ťažké. Niekedy totiž potrebujete prísť k červenej čiare a nahodiť puk do útočného pásma. To však nie je ľahké, keď celý štadión očakáva, že namiesto jednoduchého riešenia spravíte niečo, čo ľuďom vyrazí dych.

Percentuálne oveľa viac kritických článkov aj negatívnych reakcií fanúšikov vzniká o Filipovi Mešárovi ako o Slafkovskom. Ako sa vám pozdával v predsezónnej príprave a je jeho pozícia v klubovej hierarchii naozaj až taká zlá, ako ju vnímajú fanúšikovia v Montreale a na Slovensku?

Veľa mladých hráčov ho naozaj predbehlo. Teraz je na ňom, aby na farme v Lavale ukázal, že patrí na zozname vyššie. Emil Heineman je starší o dva roky a Oliver Kapanen o rok. Obaja však už majú za sebou úspešné obdobia v mužskom hokeji, a aj preto sa dostali tento rok až do NHL. Toto Mešár za sebou nemá a teraz dostáva šancu, aby sa predviedol. AHL je ťažká liga, musí to v nej fyzicky prežiť a zároveň byť rozdielovým hráčom vďaka svojej rýchlosti.

Nemyslím si, že je na tom tak zle, ako si myslí pomaly každý v Montreale. Je trochu zabudnutý, pretože klub má veľmi veľa nádejných mladých hráčov. V tréningovom kempe sa však postupne zlepšoval a v závere už vyzeral dobre.

Myslím si, že klub chce, aby necítil taký tlak, sústredil sa len na hru a pokúsil sa zistiť, ako môže byť dobrým hráčom aj v zámorí. Toto je pre neho veľký rok, už naozaj potrebuje dokázať, že na to má. V Lavale na to dostane priestor a bude mať aj celkom pokoj. Síce sa tam viete dostať metrom z Bell Centre, ale pokrytie zápasov v AHL sa ani len nepribližuje pozornosti, aká je v NHL.

Potrebuje naozaj dobrý rok, potom by sa teoreticky v budúcej sezóne mohol dostať medzi hráčov, ktorí budú bojovať o miesto v Montreale. Kontrakty vypršia Dvorakovi, Evansovi či Armiovi, čiže v zostave môže byť viac voľných miest. Mešár sa musí dostať do pozície, keď bude patriť k reálnym kandidátom na tieto miesta.

Dá sa tento rok označiť za kľúčový z hľadiska jeho prípadnej budúcnosti v NHL? 

Povedal by som, že áno. Je z rovnakého draftového ročníka ako Slafkovský či Hutson, ktorí tam už sú. Spolu s nimi bol draftovaný aj Owen Beck, ktorý je teraz takisto v Lavale. Pre neho by však ani horší rok na farme nebol až taký zásadný, pretože bol veľmi úspešný ako junior. Mešárova juniorská kariéra nebola hrozná, ale ani skvelá, preto je už urgentné, aby niečo ukázal. Kým v juniorskej OHL boli jeho výkony okej, teraz už musia byť viac ako len to.