Najskôr plakala, potom sa vzdala konzumného života a šla pomáhať

ZUZANA KIZÁKOVÁ sa narodila v roku 1985, vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Pôsobila ako novinárka v TASR, aktualne.sk, Hospodárskych novinách, Pravde, bola PR manažérkou viacerých slovenských filmov a filmových či divadelných festivalov. Pracovala ako asistentka riaditeľa Činohry SND a dva roky aj ako hovorkyňa izraelského veľvyslanectva na Slovensku. Od minulého roka pôsobí ako dobrovoľníčka a koordinátorka pomoci pre utečencov v Maďarsku a Srbsku. Žije v srbskej Subotici.

Tesne po voľbách ste na Facebooku napísali, že plačete, v akom systéme žijeme, že sme dopustili, aby o našich životoch rozhodovali fašisti, nacionalisti a ficovci, a že ľudia ako Kotleba nesedia vo väzení. Uviedli ste aj to, že Slovensko už nie je krajina pre vás. Máte stále tie pocity?

Žiaľ, už veľmi dlho sa nebudím do príliš šťastných rán. Stačí, že si ráno otvorím médiá a sledujem, čo sa deje doma či vo svete. Po posledných voľbách som si dokonca ani nechcela pozrieť výsledky, lebo som vedela, že budem smutná. Aj som bola.

Prečo?

Vyplýva to z kontextu môjho života, pomáhania druhým ľuďom, ale aj zo smutnej histórie našej rodiny. Starí rodičia boli v koncentračných táboroch, väčšina rodiny ich neprežila. Keď teraz zblízka sledujem utečeneckú krízu, mám strach, že sa tie veci pomaly vracajú. Mám pocit, že v spoločnosti narastá strach, xenofóbia, nenávisť.

Ešte pred polrokom som ako-tak verila, že systém, v ktorom žijem, je napriek mnohým chybám a lžiam politikov relatívne bezpečný. Odkedy pomáham utečencom, doslova cítim, ako veľmi sa tomu systému vzďaľujem.

Čo vás tak frustruje?

Že sa vôbec môže na Slovensku stať, aby v parlamente skončili fašisti, je v tomto storočí a po minulých skúsenostiach priam neuveriteľné. A že do toho budú, zdá sa, fatálne zlyhávať aj vybudované európske demokracie, je pre mňa šok.

Ako je vôbec možné, že na brehoch Európy zomiera toľko ľudí? Prečo európske krajiny radšej vynakladajú milióny eur na stavanie ostnatých plotov a ešte sa tým aj chvália namiesto toho, aby radšej tie peniaze venovali do pomoci?

Ako je možné, že desaťtisíc ľudí celé týždne živorí na poli na grécko-macedónskych hraniciach? Že tam ženy v blate rodia mŕtve dieťatká, že sa tam medzi deťmi šíri žltačka, lebo žijú v podmienkach, v akých sa o živote ani nedá rozprávať?

A že základnú pomoc krajín suplujú dobrovoľníci, decká z celého sveta, ktoré z osobných zbierok nakupujú vodu a jedlo, pašujú cez hranice deky či topánky? Aby humanitárnu katastrofu v Európe 21. storočia hasili dobrovoľníci, a nie samotné krajiny, mi pripadá absurdné.

Ako je tiež možné, že naše európske demokratické krajiny nedokážu nájsť riešenia na dôstojné vyrovnanie sa s utečeneckou krízou? Žiaľ, stratila som dôveru v EÚ aj v systém, v ktorom žijeme.

V parlamente máme viac strán, ktoré sa zviezli na protiutečeneckej rétorike – Smer, SaS, ĽSNS, Sme rodina. Dajú sa z toho robiť závery o Slovensku?

Nemyslím si, že som kompetentná hodnotiť politickú situáciu. Všetko, čo sa na Slovensku deje, už viac ako pol roka sledujem z diaľky. Napriek tomu som sa nevyhla brutálnej propagande, ktorú šírili naši politici.

Keď si spomeniem, aká hrozná nenávisť sa šírila aj na sociálnych sieťach a čo za lži o utečencoch nám politici vtĺkali do hláv, je mi smutno. Aj z tohto dôvodu som pre médiá nechcela rozprávať, čo presne a z akých dôvodov robím.

V istých momentoch som si však uvedomila, že poukázať na klamstvá politikov v tejto téme a sprostredkovať svoje skúsenosti či stretnutia s utečencami je asi jedna z mojich úloh.

Premýšľali ste, prečo je väčšina našej spoločnosti naladená proti utečencom, hoci tu prakticky žiadni nie sú?

Nie som sociológ, ale mám pocit, že občania Slovenska sú nešťastní a nespokojní, navyše politici zakrývajú reálne problémy vymyslenými hlúposťami.

Dokážete rozumom pochopiť, že premiér Fico sa pred voľbami postaví pred plot na grécko-macedónskej hranici, kde je zaseknutých desaťtisíc nešťastných ľudí?

Nemajú čo jesť, utiekli pred vojnou, sú tam bábätká aj tehotné ženy a on si pred nimi pokojne robí predvolebnú tlačovku? Veď to už nie je ani cynizmus, ale bezcitnosť najväčšieho rangu.

Nemôže za nálady ľudí normálny strach z neznámeho v kontexte toho, čo sledujeme na Západe? Ak ľudia vidia Paríž, Brusel, Kolín nad Rýnom, musia to v sebe nejako spracovať. Nechcú, aby sa to dialo aj u nás. Dá sa im to vyčítať?

Strach oddávna využívali nielen tí, ktorí chceli získať alebo si udržať moc. Vyvolaním strachu sa dá totiž ľudí držať pod kontrolou a ovládať ich. Potom im už stačí iba hlásať, že ich ochránite, a oni to vďačne prijmú.

Ja však naozaj neviem, čoho sa reálne bojíme, keď vieme, že dobrí a zlí ľudia sú v každej krajine a v každom náboženstve. Tušíte, koľkokrát som sa oveľa viac bála cez deň v bratislavskej električke ako v utečeneckých táboroch? A to som už prišla do kontaktu s tisíckami utečencov.

Je mi ľúto, ak ľudia nevidia, že Fico tému len zneužíval, aby zastrel skutočné problémy krajiny. Pozrite sa na Slovensko – naozaj si niekto myslí, že jeho obyvatelia sú šťastní? Nie sú. A čia je to vizitka? Utečencov?

Keď sa prechádzam po Bratislave, nasadnem do autobusu či električky,  v tvárach ľudí vidím latentnú agresivitu a nahnevanosť, absenciu úsmevov a nespokojnosť. Je to však dôsledok problémov, s ktorými zápasia v systéme. A ten im spoluvytvorili ich vlastní politici, nie ľudia na úteku.

Ako človek znáša, keď ho označujú za hlúpeho slniečkara, ktorý sa musel zblázniť, ak pomáha utečencom?

Keď si čítam príspevky v diskusiách na internete, dozviem sa o sebe naozaj všeličo. Nijako sa ma to však nedotýka. Iba mi pripadá zvláštne, keď ľudia mne alebo iným dobrovoľníkom niečo vyčítajú. Akoby sme my mohli za to, že sem tí ľudia prúdia.

A keďže väčšinu času trávim v Srbsku, kde je iná atmosféra, takéto primitívne kritiky sú mi ukradnuté. Srbi vrátane ich vlády a policajtov majú k utečencom iný postoj, hoci aj tu je tá téma najmä obrovským kšeftom. Napriek všetkému tu z obyčajných ľudí cítim predovšetkým empatiu. Možno je to tým, že sami nedávno prežili vojnu.

Nikdy sa tu mne ani priateľovi nestalo, aby nám niekto za pomoc utečencom nadával. Tu teda nie sme žiadni slniečkari, ale normálni ľudia, ktorí sa snažia uľahčiť život tým, čo prežili hrôzy.

Jedna vec je sledovať utečeneckú krízu, hovoriť o nej, kritizovať ju či chápať, iná reálne sa vzdať bežného života a ísť im pomáhať. Tobôž, ak si človek vyslúži najmä kopance, a nie uznanie. Čo u vás rozhodlo?

Nerobím to pre žiadne uznanie, to mi nikdy ani nenapadlo. A prečo som sa na to dala? Keď som zažila svoj prvý deň na hraniciach na sklonku minulého leta, cítila som, že mám byť pri týchto ľuďoch.

Hoci nepoznám riešenie krízy, cítim, že každý si zaslúži dôstojné zaobchádzanie a že je mojou zodpovednosťou podať pomocnú ruku. Keď vidím na ulici človeka v bezvedomí, zavolám mu záchranku, keby som prechádzala okolo jazera, kde sa topí dieťa, skočím poň.

Nie je za tým výchova v rodine?

Je to možné. Som z tradičnej židovskej rodiny, kde bol vždy nejako prítomný holokaust, židovská história a židovské zvyky, organizovala som aj ceremónie Spravodlivých medzi národmi.

Mama bola učiteľka a tiež vždy pomáhala iným – v našej komunite, ale aj rómskym či iným deťom. Ako rodina sme odjakživa vo všetkom držali spolu. Pomoc už od detstva vnímam ako normálnu, obyčajnú vec.

Pre mňa na pomoci nie je nič výnimočné, je to samozrejmosť. Mala by byť. Skôr ma prekvapuje, ak je niekto prekvapený, že pomáham.

Pamätáte si moment, keď ste vedeli, že musíte ísť?

Áno. Keď som uvidela prvé fotografie utečencov z budapeštianskej stanice Keleti. Zrazu to nebolo anonymné a kdesi vzdialené miesto. Tie tisíce ľudí hlava na hlave boli za mojím chrbtom. Plakala som.

Vedela som, že nemôžem sedieť v kaviarni či v obývačke, popíjať víno, nič nerobiť a čakať, že niekto iný čosi urobí. Skúsiť pomôcť aspoň troškou som brala ako osobnú zodpovednosť.

A potom sa mi cez zbierku na Facebooku, teda mne, anonymnej osobe, ozvala stovka ľudí s darmi pre utečencov. Bola som dojatá, koľko ľudí chce pomôcť.

Keď som sa o pár dní neskôr ocitla v srbskom Horgoši po uzatvorení maďarských hraníc, kde zostali zaseknuté tisícky ľudí, a videla hrôzy, čo sa tam diali, ako tam na slnku kolabovali deti a starí ľudia, lebo nemali ani vodu, úplne mi padli ilúzie o svete, v ktorom žijeme.

Tušila som, že svet je pokašľaný, že existujú vojny, že ľudia zomierajú na elementárne choroby a na nedostatok jedla, hoci máme 21. storočie a na konte množstvo vynálezov vrátane najmodernejších liekov, ale toto?

Vidieť humanitárnu katastrofu tu, v srdci Európy, bol pre mňa obrovský šok. Niečo vo mne mi vtedy povedalo, že moje miesto je teraz pri týchto ľuďoch.

Čo je najťažšie na stretnutí s ľuďmi, ktorí jednak pochádzajú z inej kultúry a jednak majú za sebou traumy?

Nič. Čo by malo byť? Srb, Francúz, Maďar, Slovák, Sýrčan, Somálčan. Veď sú to všetci rovnakí ľudia. Všetci predsa máme rovnaké sny – chceme žiť normálny život, v bezpečí, so strechou nad hlavou, s jedlom na obed a večeru, mať prácu a vedieť zabezpečiť rodinu, nie?

Je mi jedno, či sa zhováram s Jankou alebo Ahmedom. Kultúry sa odjakživa stretávajú a je mi smutno, že vo svete sa pre radikálov, pred ktorými utekajú aj títo ľudia, vytvorila predstava, že každý moslim je zlý a terorista. Že tých ľudí hádžeme do jedného vreca a že sa na nich pozeráme ako na „iných“.

Sýrske deti sa tešia hračke rovnako ako slovenské, iracké mamy sa boja o svoje ratolesti rovnako ako nemecké a afganskí chalani behajú za futbalovou loptou rovnako ako francúzski. Utečenci ronia rovnaké slzy ako my a smejú sa tiež rovnako ako my.

Čo vo vás vyvoláva beznádej?

To, že tí ľudia teraz v našej humánnej Európe trpia. Hodiny v noci a v zime na poliach čakajú na registráciu. Že tým deťom je zima a plačú. Že tehotné ženy, ledva stojace na nohách, ktorým dobrovoľníci zo škatúľ na banány robia stoličky, občas porodia na palete.

Aké ponižujúce musí byť, že nemajú ani kam ísť na toaletu, že sa v Európe dostávajú do neľudských podmienok? Akú bezmocnosť asi cítia?

Politici zhora to nevidia.  

Pre mňa je najťažšie predstavovať si politikov EÚ v tých ich nablýskaných zasadačkách s koženými sedačkami, ktorí ani netušia, čo sa deje. Ako keby sa malé deti v škôlke hrali nejakú hru bez toho, aby poznali jej pravidlá.

Výsledkom je, že raz môže prísť do Európy ktokoľvek odkiaľkoľvek, či už má papiere, alebo nie, zrazu sa to zmení a púšťame ľudí iba z troch krajín – zo Sýrie, z Iraku a Afganistanu.

Potom sa zo dňa na deň Afganistan škrtne a Macedónci na oficiálnu balkánsku cestu púšťajú už len ľudí zo Sýrie a z Iraku, a aj tí musia byť priamo z vojnových oblastí. Iračan z Bagdadu či Sýrčan z Damasku má smolu. A o pár dní už žiadna krajina nepúšťa nikoho.

V čom je to zlé?

V tom, že európski politici sa s tými ľuďmi hrajú. Rozhodujú o ich osudoch tak, že každú chvíľu menia pravidlá. Vôbec nechápu, že na ceste je už vtedy množstvo ľudí len preto, lebo podmienky boli iné.

Tí ľudia sem potom prídu a zrazu ich zatvoria za plot ako v Slovinsku, do väzenia ako v Bulharsku alebo desaťtisíc ľudí už týždne na macedónsko-gréckych hraniciach.

Tu v Srbsku je zaseknutých 2000 utečencov. Čo s nimi bude? Politici akoby ich mali len za komodity. Veď tí ľudia sú na ceste týždne a mesiace, napokon skončia v blate, a ak majú šťastie, tak v stane. Na polievku, ktorú im varia dobrovoľníci, čakajú hodiny v rade. Nevidia pritom žiadnu perspektívu.

Aká je reakcia utečencov na dobrovoľníkov?

Ďakujú. Všetci ďakujú. Po istom čase som si všimla aj to, že oveľa viac ako oblečenie či jedlo ich poteší ľudskosť. Že sa im pozriete do očí, objímete ich, pohladíte malé dieťa, pohráte sa s ním. Najviac pre nich je, ak im dáte pocit, že pre vás nie sú len čísla.

Tu sa opakovane argumentuje, že utekajú najmä mladí muži, pričom žien a detí je málo. Aká je realita?

Žien a detí ani zďaleka nie je zanedbateľné množstvo, stačí sa pozrieť na štatistiky. To tvrdenie teda už dávno neplatí. V živote som nevidela toľko matiek a malých detí ako posledné mesiace. Áno, minulý rok v lete prichádzali najmä muži, malo to však logické vysvetlenie.

Aké?

V medzinárodnom práve platí úzus, že ak jeden člen rodiny v nejakej krajine dostane azyl, môžu za ním prísť aj ostatní. Nemecko s Rakúskom to už síce obmedzili, vtedy to však ešte platilo.

Fungovalo to nasledovne – celá rodina kdesi v Sýrii sa pozbierala na to, aby jeden jej člen vycestoval a pokúsil sa získať azyl. Na dlhú a neznámu cestu však, logicky, neposlala matku s deťmi, ale najsilnejšieho jedinca – otca, manžela či brata. Až keď tú cestu prežil on, vyrazila aj zvyšná časť rodiny.

Ďalší argument kritikov spočíva v tom, prečo utečenci pred vojnou nepožiadajú o azyl v prvej bezpečnej krajine. Keďže sa snažia dostať najmä do Nemecka a Švédska, vidia v nich len ekonomických migrantov.

Nemyslím si, že mojou úlohou je vyriešiť utečeneckú krízu či hodnotiť, prečo niekto chce ísť až do Nemecka či Švédska. Ja tých ľudí nesúdim. Vidím núdzu a utrpenie, a tak im pomáham. Nepýtam sa, kde chcú skončiť, mám iné poslanie.

Pred pár týždňami sem prišlo asi 300 Afgancov, ktorí na týždeň uviazli na srbsko-chorvátskych hraniciach, lebo zo dňa na deň sa Afganistan škrtol zo zoznamu krajín, ktorých obyvatelia môžu prísť do Európy.

Ubytovali ich v bývalej nemocnici v Principovaci, kovové postele jedna na druhej. Prechádzala som sa medzi húfom detí, tri ženy si delili kávu z plechovky od paštéty. Takmer všetko to boli rodiny s malými deťmi.

Pýtali sa ma, čo s nimi bude. Bolo mi smutno. Napokon ich odviezli späť do Macedónska. Teraz zas vracajú späť utečencov z Grécka. Predstavte si, že všetky svoje peniaze aj nádej dáte pašerákovi, že prežijete cestu na preplnenom člne cez more s dieťaťom v ruke a potom vás cez to isté more deportujú späť do Turecka.

Vtedy som si sama povedala, že keby požiadali o azyl v Srbsku, asi by sa im tu žilo lepšie ako v Nemecku. Ich osobné motivácie však nepoznám. Zrejme chcú lepší život a veria, že v bohatšej krajine majú väčšiu šancu. Odmietam ich však súdiť, nie je to moja úloha.

Riešite v hlave, či nepomáhate aj migrantom, ktorí biedu a útek pred vojnou len simulujú?

Jasné, že riešim, s priateľom sme natrafili aj na takých ľudí. Áno, vtedy máte dilemu, či to, čo robíte, je správne, lebo časť tých ľudí je pomerne ľahko rozpoznateľná. Mala som dokonca dve krízy, či s tým neskončiť.

Lenže vždy, keď vám dochádzajú sily, príde nejaký moment alebo znamenie, ktoré vám napovie, že konáte správne.

Pred pár týždňami nám zavolali Lekári bez hraníc, ktorí zapadli so sanitkou pri Subotici. Išli sme ich vyťahovať, potom sa u nás navečerali. O deň neskôr nám zavolal priateľ, koordinátor dobrovoľníckej pomoci z Maďarska, že cestou z Lesbosu nad ránom v Srbsku havaroval, tak sme mu pomohli. Ťažko sa to vysvetľuje, sieť pomoci však funguje na všetky strany.

A pozrime sa na to aj inak – ak by teraz bola vojna na Slovensku, tiež by z neho neutekali len dobrí, čestní a skvelí ľudia, intelektuáli a vysokoškolsky vzdelaní. A ak by aj zlý človek nemal čo piť a jesť, podám mu vodu a chlieb.

Pravdou je však aj to, že samotní vojnoví utečenci zo Sýrie a z Iraku sú nahnevaní na tých, čo ich situáciu len zneužívajú a vydávajú sa za ich krajanov. Vnímajú to ako bezočivosť, ako však tomu majú zabrániť?

Absorpčná kapacita Európy má isté hranice. Ak to chce robiť zodpovedne a umožniť utečencom normálne sa integrovať, musí nastaviť pravidlá hry a mantinely. Rýchle riešenia však už teraz neexistujú.

Preto sa celý čas čudujem tomu, ako sa celá EÚ tvári prekvapene, že k utečeneckej vlne vôbec došlo. Spolupracujeme s evanjelickým farárom zo Subotice, ktorý mi hovoril, že už štyri roky pred aktuálnou krízou stál na hraniciach a pomáhal migrantom jedlom a oblečením.

Vedel totiž, že raz sa to celé prevalí. Chápete? Obyčajný človek to vedel už pred rokmi a politici EÚ sa ešte aj dnes tvária, aký je to pre nich šok? Mali málo signálov?

Kedy sa urobila zásadná chyba?

Podľa mňa v lete minulého roka, keď sa bez rozmyslu povolilo, že do Európy môže prísť hocikto aj bez papierov. Bolo úplne jedno, či je ten utečenec vojnový alebo ekonomický. A nenašiel sa nik, kto by nastolil systém.

Nik tých ľudí neriešil, nik netušil, čo sú zač, až vznikol totálny bordel. Videla som, ako týždeň na poli v Horgoši stanovalo päťtisíc ľudí po tom, čo Maďarsko zo dňa na deň zavrelo hranice, a ako potom tých ľudí Srbi zvážali na chorvátske hranice bez toho, aby to Chorvátom dali vedieť.

A videla som aj to, ako Chorváti zavreli hranice, lebo nevedeli, čo s tisíckami ľudí, a ako potom okľukou Chorváti doviezli utečencov späť na iné maďarské hranice, kde ich čakali stovky vojakov v plnej výzbroji, s tankmi, guľometmi, aby ich napokon Maďari starými autobusmi zviezli na rakúske hranice.

Kedy sa EÚ trochu spamätala?

Prvé snahy o nastolenie akého-takého systému prijímania, registrovania utečencov, vybavenia táborov a o definovanie krajín, v ktorých sú ľudia naozaj ohrození, prišli až po mesiacoch.

Cez zelené srbsko-maďarské hranice za posledné roky pochytali ľudí sto rôznych národností. Počujete dobre, šlo o sto rôznych národností. To je brutálne číslo. A Európa? Tej to bolo vtedy asi jedno. Ako to chce teraz riešiť? Veď ja pochybujem, či sa to ešte vôbec dá.

Mnohí Európania sú skeptickí, či je možné utečencov začleniť do západnej kultúry. Dá sa to?

Nemyslím si, že tí ľudia sem prichádzajú ako nepriatelia. Nepriateľov si z nich však urobiť môžeme. Európa vyznáva isté hodnoty, preto im treba vysvetliť, ako fungujeme, že isté veci v našej kultúre netolerujeme, že ak niečo chcú, musia slušne poprosiť, poďakovať a k ženám sa musia správať úctivo a s rešpektom.

Ja im to vysvetľujem úplne bežne. Ak nezistia, na akých hodnotách stojíme, ako asi budú reagovať? Nezabúdajme, že mnohí z nich prišli do akože vyspelej Európy a zatiaľ vidia len to, že pašeráci ich vykladajú v noci na poliach, že bulharskí policajti na nich v lesoch posielajú vlčiaky, že ich v noci nechávame bez pomoci mrznúť na uliciach, že ich zatvárame medzi žiletkové ploty, že nechávame ženy rodiť na brehoch v Grécku. Takto sa priateľstvá nebudujú.

Lenže ľudia tomu neveria, lebo vidia moslimské getá v Nemecku, Belgicku či vo Francúzsku, kam sa boja vstúpiť aj policajti za bieleho dňa.

Lenže tam ide podľa mňa o fatálne zlyhanie tých krajín. Myslím si, že podobné štvrte, žiaľ, budú vznikať aj teraz, pretože prúd utečencov nepoľavuje. Ak sa niekto dokáže rýchlo integrovať, sú to najmä Sýrčania.

Mne stačí nastúpiť do autobusu, rozdávať jedlo a hneď viem, ktorí ľudia sú zo Sýrie. Vyznávajú totiž hodnoty aj správanie veľmi podobné Európe. Sú slušní, kultúrni, majú v sebe pokoru, spôsoby.

Neraz tie balíčky s jedlom dokonca vrátia, že ďakujú, ale už ich majú dosť a treba nimi pomôcť iným. Sýrski muži sú vždy pri svojich ženách. Iračania či Afganci sú iní, to však súvisí podľa mňa s tým, že ich krajiny sú vo vojnovom stave už desiatky rokov, kým Sýria oveľa kratšie.

Iračania a Afganci preto majú v sebe doslova zakódovaný boj o prežitie za každú cenu, o jedlo sa priam trhajú. Keď im však vysvetlíte, že príde na každého, hneď vidíte, ako si vydýchnu a upokoja sa.

Dá sa veriť, že by sa dokázali integrovať až tak, že sa trebárs vzdajú práva na šaríu? Lebo imámov a šialencov, čo hlásajú tieto bludy, hoci žijú na Západe už dlho, je dosť.

To fakt netuším, ani to neriešim. Teraz sú to utečenci. Vidím ich ako ľudí, čo potrebujú pomoc. Neriešim, kto je moslim, kto kresťan, je mi to jedno. Ostatné veci musia riešiť iní, ja nie som kompetentná.

Možno je naša európska kultúra na rázcestí, možno má náš individualizmus, konzumný a konformný život naraziť a možno práve títo ľudia so svojimi príbehmi nastavia zrkadlo našim momentálnym hodnotám a vrátia nás k ľudskosti, ku komunitnému správaniu sa.

Súčasne sa však aj bojím, že z tohto nekontrolovaného prílevu utečencov nebude dobre. Dopustili sme, aby vznikali miesta ako Callais alebo Idomeni, dopúšťame, aby tí ľudia videli Európu ako nehumánnu a nesolidárnu. Väčšina zrejme skončí v getách a o asimiláciu ani nezavadí.

Pomohlo by prísne stráženie schengenských hraníc?

Schengen pre mňa zanikol už na jeseň minulého roka. Keď som vtedy cestovala domov a v Štúrove do vlaku nastúpili maďarskí a slovenskí colníci, ktorí kontrolovali pasy, hneď som vedela, že tento systém padol.

Nečudujem sa, lebo momentálne sa pozeráme na rozpad celej EÚ. Čo je to za únia, keď si jej jednotlivé krajiny vôbec nepomáhajú, ale medzi sebou stavajú ploty?

Ako hodnotíte vyjadrenie Angely Merkelovej, ktoré jej kritici dodnes vyhadzujú na oči?

Neviem. Často premýšľam, ako vlastne Merkelová žije, ako si večer líha spať. Nepoznám iného politika s takou normálnosťou, ľudskosťou a empatiou k iným ľuďom, na druhej strane neviem, či to celé nepodcenila.

Mohla vedieť, aké budú následky? Pre utečencov sa stala svetlom, ale naozaj neviem, ako mám jej výrok hodnotiť. Sme si istí, že keby nič také nepovedala, tak by sa neudialo to isté? Všetko sú totiž len dohady.

Rozprávate sa s utečencami o ich príbehoch, traumách, cestách?

Možno je to zvláštne, ale nie. Iní dobrovoľníci to robia, ja sa na nič nepýtam. Ich príbehy im totiž vidím v očiach. Je to podobné ako s holokaustom – niekto traumu prekonával tým, že o nej rozprával, iní, ako trebárs moji starí rodičia, nikdy o Osvienčime nepovedali ani slovo. Zrejme to mám v sebe zakódované od nich.

Ak mi niekto chce svoj príbeh povedať, počúvam ho, ale aktívne tie témy neotváram. Prišlo by mi hlúpe klásť otázky typu „čo sa vám presne stalo, koho vám zabili, aké to bolo? A aj vás znásilnili?“

Ja to na tých ľuďoch totiž vidím. Pozriem tehotnej žene do očí a veľmi dobre chápem, čo prežila, nepotrebujem to konkretizovať. Bolesť a smútok totiž vidí každý. A ak utekáte pred vojnou, aj tak sú všetky príbehy rovnaké.

Utekáte, zanecháte za sebou svoj domov, všetko, čo ste doteraz poznali, neviete, kde skončíte, či vôbec prežijete plavbu na preplnenom člne, dorazíte do nejakého tábora a nemáte nič, len holý život, pričom netušíte, či vás nevrátia naspäť. Akú informáciu by som k tomu ešte mohla potrebovať?

Neprichádzajú po každodennom kontakte s utrpením pocity márnosti až depresie? Tobôž, ak prílev utečencov neustáva.

Nemám dôvod na také pocity, veď pomáhame ľuďom. Jasné, nedokážem pomôcť všetkým, ale robím maximum a mne aj môjmu priateľovi to dáva zmysel života. Je to viac ako sedieť v kancelárii a robiť čokoľvek iné. Práve tam by som mala pocity márnosti.

Čiže k pôvodnému životu sa už nevrátite?

Nie, lebo obaja s priateľom už vieme, že toto nám pravdepodobne bolo vpísané do krvi. Je nám jedno, či budeme pomáhať utečencom alebo chudobným ľuďom na Slovensku, v Srbsku či v Kambodži.

Depresie mám skôr pri spomienkach na svoj pôvodný život, keď som neraz robila veci, ktoré mi nedávali zmysel.

Vzdala som sa „konzumného“ života a vôbec mi nechýba. Minule som si uvedomila, že už viac ako pol roka som nezašla do obchodu a nekúpila si niečo pekné na seba. Jednoducho už necítim tú potrebu, veľa predtým prirodzených vecí mi prestalo dávať zmysel.