Richard Sulík: Už sa nemusím na nič hrať, budem hovoriť, čo si myslím

Richard Sulík (56) je slovenský ekonóm a politik, v rokoch 2009 až 2024 predseda SaS, bývalý predseda Národnej rady (2010 až 2011) a exminister hospodárstva (2020 až 2022). V rozhovore hovorí:

• prečo považuje dnešnú politiku za hnus a ako sa zmenila;
• čo považuje za svoj najväčší politický neúspech a chybu;
• s kým sa v politike spriatelil a kto ho sklamal;
• ale aj o čom mieni písať pre portál Štandard.sk
• a ako sa darí jeho kulinárskemu projektu.

Viete, čo ste povedali novinárom zo SME v roku 2007, keď ste odchádzali z ministerstva financií, kde ste radili Jánovi Počiatkovi, a oni sa vás pýtali, čo teraz budete robiť?

Aha viem. „Abwarten und Tee trinken.“

Áno, máte dobrú pamäť. „Vyčkávať a piť čaj.“ Bez politiky ste vtedy vydržali rok a pol a ohlásili vlastnú stranu. Bude to teraz dlhšie?

Neviem. Vzdialenejší plán je, že zvažujem kandidatúru vo voľbách do Národnej rady v roku 2027. Dovtedy nemám prakticky žiadny plán, začal som sa venovať vareniu a to ma natoľko baví, že si viem predstaviť stráviť tým najbližšie dva, dva a pol roka.

Ak by ste v roku 2027 kandidovali, hovoríte o tom ako o jednej z opcií, hlavnej, ale nie nevyhnutnej…

Nechávam si otvorené zadné vráta, veľké.

To by ste v politike boli takmer 20 rokov.

Ale nie nepretržite.

Video: Rozhovor s Richardom Sulíkom
(autori: Martina Koník, Dušan Mikušovič)

Viete, ako ste napríklad pred voľbami 2012 písali o ľuďoch z SDKÚ či zo Smeru, ktorí boli v tom čase tak dlho v politike?

Asi, že presluhujú.

Áno, ako o „presluhujúcich politikoch“. Nebudete v roku 2027 aj vy, vašimi slovami, presluhovať?

Ja som z politiky odišiel, toto je fakt, všetko ostatné sú len nejaké plány. Skúste hodnotiť fakty. Som extrémne konzistentný, keď som vtedy politikom vyčítal, že sú po pätnástich či dvadsiatich rokoch v politike opotrebovaní a prospela by im zmena. Ja som presne to urobil.

Mali ste pocit, že ste opotrebovaný?

Mal som pocit, že toho mám plné zuby. Čiže áno. Myslel som si, že si cez leto oddýchnem a potom sa vrátim do parlamentu s elánom. Ale to sa nedostavilo. Treba počúvať vnútorný hlas. Politika je nevďačná, kadekto si o vás obtiera ústa a je jedno, čo spravíte. Je úplne jedno, či prinesiete Volvo alebo urobíte daňovú reformu, ľudia si vždy vyberú nejaký drobný prešľap. Nikdy nenapíšu, že Sulík bol 15 rokov v politike bez korupčnej kauzy, alebo že len tak, z ničoho nič, urobil priemyselný park v Rimavskej Sobote, a ešte na to aj peniaze zohnal. O tom nebude nikto písať.

Za Volvo pár uznanlivých textov prišlo.

Tak ale Volvo je stredoeurópsky významná vec. Bolo zopár článkov, ale násobne viac článkov bolo o záverečnej oslave po Expe v Dubaji, kde hostesky a zvyšok zamestnancov makal 180 dní vkuse. Jedna oslava za tri-štyri tisíc eur, okolo ktorej všetci moralizovali a horekovali.

Tam predsa bola aj správa NKÚ, ktorá našla pochybenia.

Zjavne ste tú správu nečítali, lebo o nejakej oslave či prepitom alkohole v nej nie je ani slovo.

Nevravel som, že o oslave, ale bol v našom štúdiu riaditeľ NKÚ, Ľubomír Andrássy, ktorý poukazoval na iné veci okolo organizácie Expa.

Keď to už spomínate, štvrtina výdavkov, ktoré napádali, sa týkala môjho predchodcu Petra Žigu. V tom som bol úplne nevinne. A zvyšok, áno, bolo tam o 300-tisíc eur viac za skladné, lebo exponáty tam zostali o niekoľko mesiacov dlhšie. Ale zároveň sme potom mali o 400-tisíc nižšiu cenu za prepravu. Ak by som exponáty dal doviezť späť hneď, preprava by stála o 400-tisíc viac. Ja som na konci dňa peniaze ušetril. A aj preto som si povedal – ja som tejto krajine slúžil dosť, moja bilancia je určite pozitívna.

Ešte spolu budeme bilancovať. Vaším posledným významným politickým aktom boli eurovoľby, v ktorých SaS nezískala žiadny mandát. Považujete ich za prvú skutočnú osobnú volebnú prehru?

Jednoznačne. Bol to aj signál, že som si povedal – aha, možno naozaj stačilo. Nešlo o to, že SaS sa nedostala do europarlamentu. Ja som sa tam nedostal. Je to jednoznačne moja prehra a aj takýmto spôsobom som z toho vyvodil dôsledky.

No stále uvažujete, že by ste v roku 2027 kandidovali. Čo sa stane, voliči, ktorí vám v júnových eurovoľbách nedali hlas, si to rozmyslia, lebo uvidia, že im chýbate?

Možno. Možno si pri eurovoľbách moji fanúšikovia povedali, že ma chcú v slovenskej politike, a nie v Bruseli. Aj takých som stretol. No len veľmi ťažko sa z individuálnych skúseností dedukuje celok. Neviem, ako to je, preto si nechávam otvorené veľké zadné vráta. Som v luxusnej pozícii, že si môžem dovoliť nevedieť, čo bude v roku 2027.

Keď sme spolu hovorili naposledy, v apríli tohto roka, vyčítal som vám žonglovanie s mandátmi; teda to, že sotva ste sa stali poslancom národného parlamentu, už kandidujete do európskeho. Vy ste vraveli, že to predsa voličom hovoríte dopredu a oni sa môžu zariadiť. No pred septembrom 2023 ste voličom nehovorili, že je tu možnosť, že svoj mandát zložíte.

To som vtedy ani nevedel. Ale veľmi jasne som pred voľbami hovoril, že mám záujem pokračovať v práci na ministerstve hospodárstva, kde je moja bilancia veľmi dobrá. Pokojne by sme mohli porovnávať môj výkon s ostatnými ministrami hospodárstva, ktorých bolo 24, s Pavlom Ruskom, Duckým, Malchárkom či so Žigom. Keď možnosť pokračovať na ministerstve hospodárstve nevyšla, tak som sa rozhodol kandidovať do europarlamentu, ale nevyšlo ani to. To už beriem ako signál pre mňa osobne, a preto som si povedal, že si dávam time out. Sabatikal.

Prednedávnom ste spustili projekt kulinársky projekt KulinaryLab, kde spájate kuchyňu s fyzikou, pri poslednom videu o tahini paste aj s ekonómiou a kalkulačkou. Ľudia si vás môžu predplatiť na platforme Patreon.com. Ako sa vám zatiaľ darí, koľko ľudí ste nalákali?

Mám registrovaných 1400 užívateľov, veľká väčšina sú neplatiaci. Každé druhé video, ktoré zverejním, je zdarma, stačí sa bezplatne zaregistrovať. Platiaci člen za sedem eur mesačne vidí aj druhú polovicu videí. Každý pracovný deň zverejňujem jedno video, práve dnes išlo von video o segedínskom guláši, to ma do súťaže vyzvalo Zomri.

To je strašne veľa obsahu. Kde na to beriete čas?

Nerobím nič iné. Viete, aká je to radosť? Robím to, čo ma baví. Keď som bol v politike, mohol som variť cez víkend či občas večer. Teraz to robím celé dni. Idem si ráno zabehať, popri behu si premyslím, na čo mám chuť, čomu sa chcem venovať. Poviem si – skúsim tahini. Alebo včera som experimentoval s parenou knedľou. Väčšina ľudí si nerobí knedľu doma, kúpi si ju v samoške. Lebo to vôbec nie je jednoduchá vec.

Verím vám, ani ja parenú knedľu nerobím.

Keď si pozriete moje dnešné (18. októbra – pozn. red.) video, možno si ju v najbližšom čase spravíte.

Pouvažujem. Je KulinaryLab hobby alebo projekt, ktorý by vám časom mal niečo zarobiť?

Je to v prvom rade hobby, robím, čo ma baví. Nakoniec, aj politika ma dlhé roky bavila. Som v luxusnej pozícii, že ma to nemusí živiť, mám z čoho žiť. Ak to bude natoľko úspešné, že mi to pokryje aspoň náklady na kameramana, strihača, štúdio, suroviny, budem len rád.

Predpokladám, že nie je jednoduché presadiť sa s plateným obsahom, špeciálne v segmente varenia, kde je konkurencia naozaj veľká.

Ak by ste prišli len s tým, že urobíte hummus, nátierku z cíceru, tak receptov na hummus nájdete na internete tritisíc. A všetky sú zadarmo. Za tritisíc a prvý recept na hummus vám nikto platiť nebude. Ale keď sa budete zaoberať tým, ako čo najlepšie uvariť cícer, čo je optimálna doba namáčania, a keď zistíte, že po uvarení suchého cíceru v kuchte musíte vodu nutne zliať, lebo obsahuje aj škodlivú látku fazín, za toto všetko zhrnuté v troj- či štvorminútovom videu a takéto videá na dennej báze, by človek možno bol ochotný platiť. Povedal som si, že to budem robiť.

Kto sú zatiaľ vaši diváci?

Črtajú sa dve také skupiny. Jedna skupina sú ambiciózni kuchári, ktorí doma, pre seba, varia nad rámec toho, že sa chcú len prestravovať či nakŕmiť rodinu. Varenie ich baví a je pre nich aj hobby. Druhá skupina sú majitelia reštaurácií.

Očakával som aj ženský element, ale to je asi predsudok.

Teraz asi dopadnem ako poslanec Cuper, ktorý raz povedal, že ženy by nemali jazdiť vľavo…

Skúste sa toho vyvarovať. Alebo, viete čo, bežte strmhlav.

Ja už si môžem dovoliť povedať čokoľvek. Tým, že muži sú racionálnejší a menej intuitívni, a ženy sú intuitívnejšie a menej racionálne – čo nehovorím, že je horšie, majú šiesty zmysel a silnejšiu intuíciu ako chlapi –, tak ony aj takto pristupujú k vareniu. Pritom varenie je veľmi náročné na logistiku. Keď robíte predjedlo, polievku, hlavné jedlo a prílohu, už máte na platni štyri hrnce. Toto si skoordinovať a systematicky zoradiť, aby to netrvalo tri a pol hodiny, ale dve, to vôbec nie je jednoduché. Podľa mňa sa v tom vedia chlapi lepšie zorientovať, preto aj z top 100 kuchárov máte 90 chlapov.

Vidím tu istú generalizáciu.

Možno, že Európska únia zavedie povinné kvóty na ženy aj tu, a povie, že z top 100 kuchárov musí byť štyridsať žien (smiech).

Ja som si myslel, že sa idete opraviť a povedať, že trochu zovšeobecňujete a že aj mnohé ženy sú skvelé kuchárky. Ale vy ste do toho ešte zatiahli kvóty.

Čo je zlé na tej generalizácii, povedzte.

Je to skôr subjektívne pozorovanie.

Však čo iné to má byť ako subjektívne pozorovanie, myslíte si, že som si k tomu robil prieskum? Je to generalizácia, jasné. Ja vám dám aj iný príklad generalizácie. Keď 45 percent všetkých alžírskych žiadateľov o azyl, ktorí prišli za posledný rok či posledné dva roky do Nemecka, spáchalo trestný čin, a ja poviem, že Alžírčania robia v Nemecku bordel a Nemci urobili obrovskú chybu, keď si ich tam pustili, tak je to rovnako generalizácia, ale extrémne pravdivá. A nie je nič zlé robiť na základe tejto generalizácie rozhodnutia do budúcnosti.

Tú debatu sme viedli v apríli, poviem k nej len to, že imigranti páchajú viac trestných činov aj preto, že existujú špecifické trestné činy, ktoré môže páchať len imigrant. Napríklad nelegálne prekročenie hranice. To štatistiky potom trochu posúva.

Nelegálne prekročenie hranice ale v Nemecku nie je trestný čin, to by potom bolo v štatistike 100 percent Alžírčanov, ktorí prišli žiadať o azyl. Ale v Nemecku majú ako trestný čin napríklad mnohoženstvo. A čo teraz, keď niekto príde z krajiny, kde je to bežné, uňho to nebude trestný čin, ale domácich za to strčíme do basy? Tento váš argument nechápem.

V prípade Slovenska by sedel. Sú trestné činy, ktoré môžu spáchať len migranti, a prejavuje sa to potom v štatistikách.

Alebo sex s neplnoletými? Štát si nemôže dovoliť toto tolerovať. Ale vrátim sa ku generalizácii, ja si nemyslím, že je na tom čokoľvek zlé, generalizovať, a povedať si, že s občanmi z Alžírska sú také veľké problémy, že my paušálne povieme, aby všetci pekne zostali doma, aj keby jeden zo sto bol lekár. Vrátim sa však k vareniu, väčšina mojich sledovateľov sú chlapi. Majitelia reštaurácií, šéfkuchári a ambiciózni domáci kuchári.

Okrem KulinaryLabu ste ohlásili aj to, že budete písať pre Štandard. To sa zatiaľ nerozbehlo?

Nenáhlim sa s tým. Keď začnem znovu písať, budem písať pre nich, ale zatiaľ sa mi nechce.

Je tam aj nejaká brzda, že ak začnete písať, bude to vyzerať tak, že novému predsedovi SaS kafrete do toho, ako to má robiť, len z pozície politického komentátora? Teda že to bude vyzerať, že ho poučujete?

Nie, to robíte vy v Denníku N. Vy takto poučujete politikov a hovoríte im, čo majú robiť. Ja budem písať môj názor.

Počkajte, počkajte. Takže, keď vy napíšete komentár, je to váš názor, ale keď u nás komentátor napíše svoj názor, je to poučovanie?

Áno.

To je zaujímavá interpretácia.

Áno. Keď váš komentátor napíše v komentári či Newsfiltri, že Šimečka má ísť na stretnutie s premiérom, alebo nemá ísť na stretnutie s premiérom, tak áno, viete sa skryť za to, že je to váš názor. Ale v skutočnosti robíte politiku, len nemáte odvahu ju ísť robiť naozaj, tak len vypisujete.

Pozriem si vaše komentáre a povieme si, či to náhodou nebude poučovanie iných politikov. Stavím sa, že určite bude.

Pozrite si, ja si pozriem, rád prídem znovu a potom si to porovnáme.

V rozhovore pre Štandard ste už avizovali, že sa budete cítiť slobodnejší, povedali ste: „Keď som koncom roka 2021 povedal, že Rusi Krym nevrátia, tak z toho bol veľký poplach. Nakoniec sa ukázalo, že Rusi sú ochotní pre to viesť vojnu, pričom dnes nenaznačuje nič tomu, že by sa ho niekedy chystali vrátiť. Zjavne som povedal holú pravdu, ale ako predseda strany som musel brať ohľad na stranu a poslanecký klub. Teraz keď už nebudem ani poslancom, sa mi bude vyjadrovať ľahšie.“ V čom ste sa doteraz museli brzdiť?

V tom, že kadejakí moralisti sa začali hneď zavzdušňovať. Napríklad, keď som povedal pred tromi rokmi, že Rusi Krym nevrátia, začali sa strašne pohoršovať kadejakí euroatlantickí sráči…

Euroatlantickí sráči?

Áno, typu Ivan Mikloš, úplne typický. Teatrálne vystúpil z môjho kolégia a tvrdil, že trpím geopolitickou slepotou. Tou trpí v prvom rade on. Vrátili Rusi Krym? Idú ho vrátiť? Dnes už všetci vidia, že ho nevrátia.

Oficiálna pozícia Slovenskej republiky je, že by ho vrátiť mali.

Veď ja som nepovedal, že by Rusi Krym vrátiť nemali. Ja som, naopak, veľakrát povedal, že to, že Rusi Krym obsadili, bolo v rozpore s medzinárodným právom. Len to, samozrejme, si nejako nikto nevšimol, i keď som to hovoril omnoho častejšie ako to, že Rusi Krym nevrátia. To som povedal len raz. Zároveň je realita taká, že aj keď to bolo v rozpore s medzinárodným právom, Rusi Krym nevrátia. A keď si my všetci budeme navzájom hovoriť, že to urobia, odďaľujeme skutočné riešenie a páchame ešte väčšie škody, aj na ľudských životoch. Ja dnes vojnu na východe považujem za úplne zbytočnú.

Každá vojna je svojím spôsobom zbytočná, ale otázka je, ako ju ukončiť tak, aby bola maximálne zachovaná suverenita Ukrajiny. A či to nie sú Ukrajinci, ktorí majú sami rozhodnúť, kedy vojnu ukončia.

V poriadku, ale hovorím vám, že Rusi Krym nevrátia. Možno by bolo dobré brať toto ako fakt. Keď si my budeme klamať, že oni ho vrátia, a budeme dovtedy bojovať, nakoniec bude západná Európa bojovať až do posledného ukrajinského muža.

Vidíte, teraz toto označíte za svoj názor a ja by som mohol povedať, že poučujete politikov Ukrajiny, ako sa majú zachovať.

Ale, prosím vás pekne. Nešvandujte.

O čom budete písať, ak budete písať?

O politickej situácii, o témach, o ktorých si myslím, že mám a viem, čo povedať, že sa v nich cítim dostatočne sčítaný. Ekonomické témy, ale aj migranti, ktorým som sa hodne venoval, a vidím, ako ilegálni migranti ničia Európu. Veľká téma sú dane a to, čo tu Fico stvára pri konsolidácii rozpočtu. Budem písať o témach, ktoré ma budú baviť. A budem sa vyhýbať témam, o ktorých si myslím, že neviem dostatok, napríklad izraelsko-palestínsky konflikt. Extrémne háklivá situácia, o ktorej viem príliš málo, aby som si dovolil svoj názor zverejňovať.

V Štandarde ste povedali, že ani na ukrajinsko-ruskú vojnu nie ste najväčší odborník.

Nie som, ale to, že Rusi Krym nevrátia, vidí malé dieťa. Okrem Ivana Mikloša to vidia asi všetci, možno, že ešte vy v Denníku N to nevidíte. Ale inak každý súdny človek to vidí.

Výroky politikov sú sledované a využívané, aj ruskou propagandou. Ak si dobre pamätám, tak Martin Klus či Ivan Korčok vám vtedy vyčítali, že ste poslúžili ruskej propagande.

Kto chce psa biť, palicu si nájde. Ja mám zvažovať, čo napíše nejaké ruské, a bohvieaké ruské médium? Ja nepoznám žiadne ruské médiá. Pravda ešte v Rusku vychádza? Ja neviem. Odkiaľ som ja mal vedieť, že o tom nejaké ruské médium bude písať. Navyše, oni písali skôr o sankciách, čo je tiež holá pravda, že sankcie škodia slovenským firmám. Celých pätnásť rokov v politike som trpel tým, že niektoré evidentné pravdy je zakázané povedať, lebo nastúpia pokryteckí moralizátori, ktorí robia hodnotiteľov toho, čo sa tu smie a nesmie hovoriť. To mi strašne vždy prekážalo.

Nie je normálne, že keď človek povie svoj názor, môže sa stretnúť aj s kritikou? To nemusí byť moralizovanie.

To beriem. Ale keď ja poviem, že Rusi Krym nevrátia, a Mikloš na to povie, že je to geopolitická slepota, tak to nie je kritizujúci výrok, ale jednoducho kravina.

Lenže kritika voči vašim výrokom neprichádzala len z Denníka N či od Ivana Mikloša, ale aj zvnútra vašej strany. Aj tam boli nejakí moralizátori?

Spomenuli ste Klusa, tiež taký euroatlantický sráč. Ale človek sa s tým naučí fungovať.

Keď ste začiatkom septembra skladali poslanecký mandát, povedali ste, že jedným z dôvodov, prečo ste z parlamentu odišli, je, že dnešná politika je hnus. Nejdem to rozporovať, ale v čom presne? Čo sa od roku 2008 zmenilo?

Štábna kultúra. To, čo nielen predstavitelia koalície, ale aj niektorí z opozície stvárajú. Je to dehonestujúce a smiešne. Aj preto som si povedal, že viem byť na ministerstve, tam vidím zmysluplnú prácu, ale v parlamente už trčať nebudem. Posledné týždne som tam chodil so strašnou nevôľou. To, ako sa tam tí ľudia k sebe správajú, ako po sebe vrieskajú, ako si nadávajú…

Nedialo sa to aj pred desiatimi rokmi? Pamätám si bitku o figurínu premiéra Fica. Aktéri boli veľmi podobní ako dnes.

Pred desiatimi rokmi som práve nebol v parlamente, to som bol na päť rokov v Bruseli. Dva a pol roka som strávil na ministerstve hospodárstva, parlament mi bol vzdialený. Ale som presvedčený, že v minulosti, napríklad za čias Pavla Hrušovského, bol parlament dôstojnejším miestom. Aj ja som bol predsedom parlamentu a poznám osobne mojich predchodcov aj nástupcov. Taký etalón je Paľo Hrušovský, on viedol parlament najdôstojnejšie.

Ale aj jemu občas ušlo, na adresu poslanca Smeru Róberta Madeja povedal, že je „sopľavý“, ale je pravda, že sa mu ospravedlnil. (Celý výrok znel „hajzel jeden sopľavý – pozn. red.).

Toto krásne potvrdzuje, čo hovorím. Keď Paľo Hrušovský viedol parlament a povedal niekomu, že je „sopľavé decko“, bolo z toho haló. Keby dnes niekto povedal 28-ročnému poslancovi, že je „sopľavé decko“, tak si to nikto ani nevšimne, lebo okrem toho je tam sto horších vecí.

Neboli ste aj vy súčasťou zhoršovania stavu politiky?

Nehovorím, že som dokonalý. Občas sa stalo aj mne. Ale dlhé roky si dávam pozor a som si istý, že za posledný rok, čo som bol poslancom, do septembra 2024 nenájdete nič, ani zvýšený hlas. Dával som si extrémny pozor, aby som nešiel do konfliktu. To neznamená, že sa to niekedy predtým nestalo, ale dôležité je nastavenie, či človek konflikty vyhľadáva, alebo či si aj v prípade, že sa niečo také stane, povie, že sa to stať nemuselo a premýšľa, čo vie urobiť, aby sa to neopakovalo.

Pripravil som si sériu bilančných otázok o vašej politickej kariére. Nemusíte odpovedať len jednoslovne, ale skúsme stručne. Môže byť?

Dobre.

Kto z ľudí, ktorých ste v politike stretli, vás najviac sklamal?

Spomínaný Klus bol sklamaním. Aj Ivan Korčok bol sklamaním. Neviem, či najviac, ale tým, že je to pomerne čerstvé, tak áno. Aj Matovič, do určitej miery…

Ivan Korčok tým, že sa nestal volebným lídrom SaS?

Áno, jasne sme sa dohodli a potom to on zrazu len tak zmenil.

S kým z politiky ste sa stali priateľmi?

S Lojzom Hlinom.

Aj osobne, že sa navštevujete?

To nie. Ale Lojzo je mi strašne sympatický, dlhodobo, som rád, že je v klube SaS, lebo veľmi dobre reční.

To je fascinujúce, keďže ste sa tri roky spolu nerozprávali, keď bol predsedom KDH, lebo o vás povedal, že máte slovník neonacistu.

Áno, ale potom to vzal späť, i keď mu to trvalo tri roky. Ale k tým priateľom, Janka Cigániková je človek, ktorý je mi veľmi blízky, a aj sa osobne stretávame, či už ako rodiny, alebo v rámci partie.

Kto z vašich politických konkurentov vždy držal slovo?

Jano Slota. Ako predseda parlamentu som s ním mal párkrát dočinenia. Bolo to málo prípadov, ale čo povedal, dodržal.

Pri kom platilo, že slovo držal málokedy?

Pfff… Na takéto negatívne veci sa mi nechce spomínať, načo si kaziť deň. V politike sa vám často stane, že ľudia držia slovo, dokiaľ to im vyhovuje. A potom to zrazu neplatí. Matovič napríklad nedodržal slovo. Ale to beriete ako súčasť politiky, zvyknete si na to. To sú také tekuté piesky. Traja ľudia, ktorých si ja vo svojom vnútornom rebríčku držím ako tých, čo najviac držia slovo, priamo v politike nie sú. Jeden z nich je môj bývalý spoločník z FaxCopy, druhý Jano Oravec (bývalý poslanec SaS a štátny tajomník ministerstva hospodárstva za čias Sulíka – pozn. red.). Ale pri takýchto otázkach poviem dve mená a určite na ďalších päť zabudnem.

Najférovejší novinár?

Michal Kovačič.

Teraz ste nevyužili príležitosť povedať mňa.

Poznám vás málo na to, ale rátam vás medzi solídnych novinárov.

To bol samozrejme vtip.

Rátam tam aj Jaroslava Danišku zo Štandardu a Martina Hanusa z Postoja. Tých som si aj osobne obľúbil, dobre sa mi s nimi rozpráva a robia si svoju robotu bez toho, aby museli robiť rôzne podpásovky. Ale opýtajte sa ma na opak.

Viem, čo odpoviete, toto spolu rozoberáme často a sťažujete sa na mojich kolegov z Denníka N Mariána Leška, Juraja Javorského a Filipa Obradoviča. To viem povedať za vás.

Povedali ste to veľmi správne, pričom chcem dodať, že Obradovič mi volal, svoj predmetný výrok vzal späť, len problém je v tom, že to negatívne, čo o nás napísal, si prečíta 30-tisíc ľudí, to, že ten negatívny výrok zoberie späť, povie len mne.

Tu o tom hovoríte v podcaste, ktorý si vypočuje možno 50-tisíc ľudí. Bilancujme ďalej. Najväčší politický neúspech?

Posledný pád vlády.

V čom išlo o neúspech? Ja som mal z SaS pocit, že ste to nechceli dohrať do pádu vlády Eduarda Hegera, len ukázať, že jeho vláda visí na poslancoch okolo Tomáša Tarabu. Lenže táto politická hra vám nevyšla.

Nie, takto sme nerozmýšľali. Rubikon bol prekročený skôr. Ja vám dnes neviem povedať ako, ale mali sme konať inak. Práve preto je to neúspech, nevedel som vtedy, neviem dnes, čo malo byť urobené lepšie. Ale viem vám povedať, že to jednoducho nemalo byť. Ja si myslím, že aj Igor Matovič vidí, kam to svojou tvrdohlavosťou, pomstychtivosťou a malosťou dotiahol.

On by to interpretoval inak.

Ja viem, všetci vieme, že by to interpretoval inak. Ale myslím si, že moja interpretácia je bližšie ku skutočnosti. Každopádne, nemalo sa to stať, preto to hodnotím ako neúspech.

Aj ako chybu?

To je to isté. Bol som jedným z aktérov. No doba vtedy bola taká, že váš Marián Leško vypisoval, že keď SaS nič neurobí, budú za handry. Taká bola doba.

Počkajte, my sme vás do pádu vlády nedotlačili.

Pozrite si tie komentáre.

Tak, nepáči sa vám, že vás stále kritizujeme, ale toto bolo presne obdobie, keď komentátori Denníka N mali voči krokom SaS veľa uznania a pochopenia, aj za odchod z vlády. A teraz naznačujete, ako by sme vás do niečo tlačili.

Ja vám nič nejdem dávať za vinu. Snažím sa len vykresliť tú dobu. Jar 2022, začiatok leta 2022, to boli rozhodujúce týždne, keď komentátori vypisovali v duchu, že keď SaS-kári nič neurobia, budú za handry. Spomeňte si, koľko tam bolo osobných útokov Matoviča smerom ku mne. To som ignoroval, my sme začali konať až vtedy, keď začal rozbíjať štátny rozpočet za pomoci fašistov. Ale vravím, preto to bol neúspech, že neviem povedať, v čom sme mali konať inak, ale najväčší politický neúspech je pád poslednej vlády.

Najväčší politický úspech?

Napríklad Volvo. A rovná daň, ktorá je staršia, ale od vzniku Slovenska išlo o jeden z top ekonomických úspechov. Tá istá liga ako vstup Slovenska do EÚ. V roku 2006 sme mali vyšší rast HDP ako Čína, ktorá vtedy boomovala. Bohužiaľ, Fico je taký zaslepený a hluchý, že nechce pochopiť, že národu prospieva pravicová ekonomika.

A posledná z tohto kolečka – vaša vlastnosť, bez ktorej by ste boli v politike úspešnejší? Alebo vlastnosť, ktorá vám chýbala.

To nech hodnotia iní, je tu dosť takých, čo ma hodnotili posledných pätnásť rokov.

Tak si zauvažujem ja. Nemáte spätne pocit, že ste nie vždy mali dobrý odhad na to, ako verejnosť, ale aj vaši vlastní straníci, zareagujú na stretnutia s niektorými ľuďmi, ktoré ste absolvovali? Marian Kotleba pred voľbami v roku 2010, raňajky s Kočnerom, rozhovor v Slobodnom vysielači v roku 2014 a podobne?

Nad týmto som dlho uvažoval. Niektorí politici, ktorí evidentne a preukázateľne ukradnú milióny a desiatky miliónov, majú korupčné kauzy jednu za druhou, sú v podstate rovnako kritizovaní ako ja za to, že som sa s niekým stretol. Aj som dosť často rozmýšľal nad tým, či by som sa k tomu nemal postaviť inak. Napríklad pri Kočnerovi, veľmi som si vtedy sypal popol na hlavu, aká to bola chyba. Lenže tie stretnutia sa začali v roku 2009. Dva alebo tri roky skôr Kočner ako ctihodný občan kandidoval na primátora Bratislavy…

Ale vedeli sme, kto je zač. Veď to bol človek z Gamatexu.

Ja som o Gamatexe nevedel, to bolo pred mojou érou. Kandidoval na primátora Bratislavy a skončil tretí. Nechcem povedať, že to bol slušný superdobrý človek, vtedy to bol možno „kontroverzný podnikateľ“, ale zďaleka to vtedy nebol odsúdený zločinec a ešte aj podozrivý z vraždy. „Sulík sa stretol s Kočnerom“ počúvam takmer 15 rokov. Ale snažím sa vám povedať, že v roku 2009, keď som sa s ním stretol prvýkrát, to nebol odsúdený zločinec, ktorý sedí v base a je podozrivý z vraždy. Bol kandidát na primátora a relatívne normálne žijúci človek.

Nebol podozrivý z vraždy, ale poznali sme ho z kauzy Gamatex a objavil sa na starých mafiánskych zoznamoch.

Ale vráťme sa do tej doby, ja som v roku 2009 netušil, že existujú mafiánske zoznamy. Ak by mi dnes niekto povedal, že ma Kočner volá na raňajky, tak je to iné.

Pán Sulík, ale čo obsah tých rozhovorov? O obsadení postu generálneho prokurátora?

Mňa do prvého stretnutia s Kočnerom dotlačil Ján Počiatek. On bol minister financií, ja jeho poradca, ktorý bránil rovnú daň. Počiatek mi vravel, aby som sa s ním stretol, ja som vtedy vravel – daj mi s ním pokoj. Vedel som, že to je kontroverzný podnikateľ, ale nakoniec som sa na jeho naliehanie s ním stretol a áno, potom tých stretnutí bolo veľa, lebo o pozadí politiky vedel všetko. Naďalej platí, že tie stretnutia nemali byť. Ak by som bol múdrejší a najmä skúsenejší, tak to nespravím. Na moju obhajobu sa len snažím povedať, že som sa nestretával s odsúdeným zločincom podozrivým z vraždy.

Ja som sa pýtal aj všeobecne.

No, áno, stretol som sa aj s Kotlebom. Aj banujem, že som všetkých neposlal do zadku. Trhnite si všetci nohou, ja sa budem stretávať, s kým ja chcem. Čo, za to, že som sa ja stretol s Kotlebom, ktorý sa potom dostal do parlamentu…

Šesť rokov potom.

No a čo? Všetci sa tu so mnou za stretnutie s Kočnerom bavia štýlom, ako som sa mohol stretnúť s človekom podozrivým z vraždy. Ja tento princíp teraz využijem vo svoj prospech a poviem, že som sa stretol s budúcim poslancom Národnej rady. A teraz čo? Alebo s Haščákom? Áno, stretol som sa s Haščákom. Spáchal som zločin? Matovič mi tu furt vykrikuje, ako Cigániková a ja sme platení Pentou. Povedzte mi jedno jediné rozhodnutie, ktoré som ja urobil, a ktoré poškodilo štát či entitu, ktorú som zastupoval. Jedno jediné. Stretol som sa s Haščákom, ktorý tu zamestnáva 10-tisíc ľudí, medzi iným aj 500 ľudí v hlinikárni, ktorú sa dalo zachrániť. Žiaľ, pán minister financií to zablokoval. Ale všeobecne, čo je na tých stretnutiach zlé? Dodnes to nechápem. Možno je moja chyba, že som sa viac neohradil v minulosti, ale ja sa budem stretávať, s kým ja uznám za vhodné.

Krátko po atentáte na premiéra Fica ste sa stretli aj s dnes už jeho bývalým poradcom Eduardom Chmelárom, ktorého ste pozvali na obed. Chmelár o stretnutí povedal: „Chcel, aby vznikla akási ‚rada múdrych‘, kde by každá strana vybrala nejakého mienkotvorného človeka. Táto rada by potom hlasovala o tom, ktorý výrok už bol za hranou.“ Sedí?

Áno.

Vynechám teraz otázku, či by takáto rada bola funkčným mechanizmom, rovnako bez výsledku by mohol skončiť aj okrúhly stôl všetkých strán, o ktorý sa snažila bývalá prezidentka a súčasný prezident. Ale keď hovoríme o výrokoch, ktoré polarizujú, politici Smeru opakovane tvrdili, že z ich pohľadu sa situácia začala zhoršovať, keď ich súperi začali posielať do basy. A vy si isto spomeniete, že práve vy ste Ficovi do očí povedali, že patrí do basy, už v roku 2018, a opakovane ste sa za tento svoj výrok postavili. Čo keby tá rada múdrych povedala, že posielať politického konkurenta do basy je za hranou, to by ste rešpektovali?

Fico tam patrí, to je holá pravda. Čo ten chlap v tejto krajine všetko napáchal. K tej rade: to neznamená, že tie výroky by neboli. Ale vedeli by sme, od nejakého ako-tak objektívneho orgánu, kde by sedelo viacero ľudí, čo bolo za čiarou a čo nie. A mohli by sa tí, ktorí majú vôľu prispieť k upokojeniu situácie, podľa toho orientovať. Čo hovorí rozpočtová rada? Že tieto výdavky sú nezodpovedné, táto politika povedie k takýmto dlhom. To neznamená, že to politici nespravia, ale aspoň vieme, že nejaký nezávislý orgán hovorí: „toto nie je dobrá rozpočtová politika“. Prečo nemať niečo podobné pri nekorektných výrokoch? Ja som nemal na mysli nejaký nový úrad, nakoniec, bez všestrannej vôle by to aj tak nefungovalo.

Rozumiem, že aj v parlamente môže vzniknúť nejaký etický panel. Pýtam sa však na konkrétny výrok, o ktorom politici Smeru hovoria, že začal s polarizáciou; teda posielanie politických konkurentov do basy.

Prosím vás pekne, Fico do basy patrí. Hotovo. Bodka.

Takže vy by ste sa neriadili tým, ak by „rada múdrych“ povedala, že je to za čiarou?

Dobre, vedel by som, že je. Ale to predsa nie je jediný výrok. Máte tu kopec ďalších.

Ja vás ani nejdem porovnávať s ním, ktorý hovorí o bastardoch či potkanoch. Len poukazujem na to, čo politici Smeru považovali za polarizujúce.

Čo majú iné povedať? Napríklad terajší šéf úradu vlády Juraj Gedra. To je človek, ktorý normálne ukradol 7,8 milióna eur tak, že podpísal zmluvu s novou právnou kanceláriou na túto sumu, a právnik z tejto kancelárie, pán Dvorecký, si za 7,8 milióna eur išiel vypočuť rozsudok. To je do neba volajúca krádež. Áno, rieši sa to súdnou cestou, ale my predsa vieme, čo sa tu dialo. V roku 2018 korupcia rozkladala našu spoločnosť, na čo sa tu budeme hrať? Ja už sa nemusím hrať na nič, tak budem hovoriť, čo si myslím.

Aká má byť SaS v ďalších rokoch?

Zavolajte si nového predsedu a on vám to povie.

V septembrovom rozhovore pre Štandard ste povedali: „Myslím si, že aj Gröhling vie, že jeho najbližším spojencom v strane som ja.“ Čo mu ako najbližší spojenec radíte?

Komunikujeme, ja zo SaS-ky vlastne komunikujem iba s ním, zámerne. Keď mám návrh, alebo aj kritickú poznámku, tak to budem hovoriť predsedovi. Vonkoncom mu to nebudem odkazovať cez médiá. Ale keď sa pýtate, aká má byť SaS, tak pravicová a liberálna. Taká, aká doteraz.

Na záver si trochu zafantazírujeme. Pripúšťate, že v roku 2027 budete kandidovať v parlamentných voľbách. Keď už spolu tak rozmarne plánujeme – čo prezidentské voľby v roku 2029?

Čo je s nimi?

Viete si seba predstaviť ako prezidentského kandidáta? Prezidentský úrad je miestom, o ktorý sa uchádzajú zaslúžilí politici, nie? Váš politický rovesník Igor Matovič do prezidentských volieb už na jar išiel.

Ja? Čo ste z koňa spadli? Nepoznám nudnejší úrad ako tento. Žiadny normálny človek nebude kandidovať za prezidenta…

To ste sa asi mohli dotknúť Ivana Korčoka či Zuzany Čaputovej.

Beriem to späť. To je úrad na okrasu, chodiť sa niekde pretŕčať, ako to aj povedal pán Pellegrini.

Andrej Kiska zohral pomerne dôležitú úlohu v politickej kríze v roku 2018.

Tak beriem späť druhýkrát. Ale toto je niečo, čo definitívne vylučujem. Nepripúšťam, že by som ja išiel kandidovať za prezidenta.

Takže, kde bude Richard Sulík v roku 2028?

To neviem, na to mám tie zadné vráta.