Zase sa ten Fico hádže o zem ako malý chlapec

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

To, že ruský plyn a ropa prúdia cez Ukrajinu na Slovensko, nie je dôsledok zmlúv, ale ekonomickej výhodnosti tohto obchodu. Inak povedané, za fungujúcu ruskú a ukrajinskú prepravnú infraštruktúru Slovensko nevďačí zmluvám, ale príjmom z predaja a prepravy týchto surovín, ktoré plynú na ruské a ukrajinské účty. A tieto príjmy sú „silnejšie“ ako vojna. Aspoň zatiaľ. Nemecko napríklad takéto „šťastie“ nemalo. Prišlo o podmorský plynovod Nordstream, onen pomník strategickej krátkozrakosti predchádzajúcej premiérky Angely Merkelovej. Podľa všetkého ho v rámci sabotážnej akcie vyradili z prevádzky ukrajinskí potápači.

Ale aj tento baltský príbeh hovorí, aké je to dnes všetko vratké. Prezident Vladimir Putin inváziou na Ukrajinu zničil elementárnu dôveru medzi Ruskom a Západom, ktorá sa prácne budovala po rozpade Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov minulého storočia. A to sa týka aj obchodu s plynom a ropou. Darmo ste po Nežnej revolúcii v záujme energetickej bezpečnosti volali po diverzifikácii prepravných trás a zdrojov. V Slovenskom plynárenskom priemysle, v Transpetrole, v Slovnafte, ale najmä v slovenských vládach boli voči týmto požiadavkám celkom hluchí. Nič nebolo výhodnejšie ako ruská ropa a ruský plyn, ktorý na Slovensko prichádza z Ukrajiny potrubiami.

Šoková terapia

Musel prísť šok v podobe plynovej krízy v roku 2009; Slovensko sa odrazu ocitlo bez plynu a veci sa pohli smerom k diverzifikácii. Až v roku 2009 sa ukázalo, že ruské a ukrajinské subjekty vedia svoje protichodné záujmy eskalovať do takej miery, že sa prúd dodávok zastaví. Bolo to niečo neslýchané. Takže azda najväčším paradoxom vojny na Ukrajine je, že tranzit plynu a ropy cez Ukrajinu funguje napriek tomu, že ruská útočná vojna mení ukrajinské mestá a dediny na ruiny. Ak hovoríme, že tranzit plynu a ropy je v prevádzke, hovoríme o rusko-ukrajinskej spolupráci, bez ktorej to nie je možné. Inými slovami, ruskí a ukrajinskí vojaci sa zabíjajú, operátori spolu kooperujú. Zopakujme to: ale určite sa to nedeje preto, lebo existujú nejaké obchodné zmluvy. Zmluva existovala aj o tom, že Rusko uznáva ukrajinskú zvrchovanosť a celistvosť jej územia, a aha, ako to dopadlo.

Z tohto kontextu zároveň vyplýva, že Slovensko je vydané napospas cudzím záujmom, ktoré udržujú tranzitné plynovody a ropovody na Ukrajine a v ruskom pohraničí funkčné. Platí to, pravda, len do tej miery, do ktorej si slovenská energetika a priemysel ponechávajú závislosť od ruských potrubných dodávok.

Pred odchodom na európsky samit predseda vlády Robert Fico odmietol úvahy o tom, že by Slovensko po tohtoročnom vypršaní kontraktu s Ukrajinou o preprave ruského plynu malo stratiť svoju tranzitnú pozíciu. „Za tranzit berieme veľké poplatky a máme z toho veľké príjmy. Je našou povinnosťou ako členského štátu, aby tranzit pokračoval, či už ide o plyn, alebo ropu,“ vyhlásil.

Ak sa moskovské extempore smeráckeho europoslanca Ľuboša Blahu hodnotí ako politická vlastizrada, teda nie v definícii trestného práva, tak Ficove požiadavky sú len zmesou rozhorčenia, že situácia sa nevyvíja podľa ideálnych predstáv, a z neho vyplývajúcej ekonomickej krátkozrakosti. A, samozrejme, dokopy je to všetko faloš.

Premiér musí vedieť, aká vetchá je pozícia Slovenska a jeho vlády, takže v čase, keď sa hovorí o 30-percentnom raste cien plynu na rok 2025, predstiera, aký je urputný bojovník proti Európskej únii. Proti tej Únii, ktorá akože Slovensko odtláča od lacných a dostupných ruských surovín v prospech tých menej dostupných a drahších. Tak to vyhovuje jeho voličom, ktorých nevedie, lebo oni vedú jeho.

Chvála Pánu Bohu za členstvo v EÚ

S iróniou a úľavou zároveň na tomto mieste dodajme: ešteže má Slovensko okrem populistického premiéra aj diverzifikované prepravné trasy pre plyn i ropu. A to vďaka členstvu v EÚ, ktorá tento komfort zaplatila. Možno to bude drahšie, ale krajina nezostane odtrhnutá od zásobovania. Stav, ktorý tu fungoval desaťročia, že Slovensko zarába na tranzite a jeho ekonomika sa spolieha na ruské dodávky, sa jednoducho skončil. Poďakovať sa treba prezidentovi Putinovi. Tomu istému Putinovi, ktorému sa slovenská zahraničná politika na čele s premiérom vtierajú do priazne a z pohľadu Kremľa vystupujú v role užitočných idiotov, čo sú dobrí akurát ako klin do krehkej európskej súdržnosti.

Robert Fico je príliš malý pán (čosi ako minipán) tak v otázkach ukončenia vojny, ako aj udržania ruských dodávok surovín cez územie vojnou ničenej Ukrajiny. Ale napriek tomu má ako šéf exekutívy široké pole pôsobnosti: vysvetľovať občanom, že Putin nekántri len ľudské životy, ale s mierom v Európe zničil aj fungujúci obchod a že tejto novej realite sa musíme prispôsobiť aj my na Slovensku. Napríklad tým, že investujeme (ako vždy s masívnou podporou eurofondov) do obnoviteľných zdrojov energie, do energetických úspor, čím sa vo výsledku zvýši nielen energetická bezpečnosť Slovenska, ale pomôžeme tým aj prírode a klíme.

Predseda vlády a spol. robia presný opak. Posilňujú v mnohých ľuďoch ilúziu, že sa staré-dobré časy vrátia. Spaľovanie uhlíka bude akože za babku, globálne otepľovanie sa samo od seba zastaví a z Ruska sa lusknutím prstov stane mierumilovná a dôveryhodná krajina. Lenže tie staré časy neboli ani dobré a ani sa nevrátia. Ešteže vládnutie súčasného triumvirátu je len dočasné a dúfajme, že aj posledné.