Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
v téme týždňa píšem o tom, ako niektorí slovenskí politici a političky rámcujú debatu o ženách, a pýtam sa, kedy sa toto skončí.
V profile týždňa píšem o japonskej novinárke, ktorá odvážne prehovorila o svojom znásilnení vplyvným kolegom a ktorej dokument o tejto udalosti nechce v jej vlasti nikto odvysielať.
Prečítať si môžete aj o tom, ako chce Rusko zakázať hovoriť o výhodách bezdetnosti.
V tipoch na čítanie odporúčam rozhovor o kariére a materstve a v tipoch na pozeranie britský seriál, ktorý odmietli takmer všetky veľké televízie.
Téma týždňa: Dokedy budeme toto počúvať
Niekedy sa táto časť napíše skoro sama. Stačí si prečítať alebo vypočuť, čo zas politici a političky porozprávali o ženách, lebo to dosť vypovedá o ich názore na svet aj o ich mentálnej a hodnotovej výbave.
Napríklad taký bývalý, ale možno aj budúci politik Richard Sulík, toho času kuchár snažiaci sa preraziť na internete. V rozhovore s kolegom Dušanom Mikušovičom sme sa mohli pozrieť pod pokrievku a konečne počuť, čo si myslí, lebo on už môže povedať, čo len chce.
Napríklad o ženách. Aké sú emocionálnejšie ako muži, majú šiesty zmysel, ale logisticky si to nevedia zariadiť, aby navarili predjedlo, polievku, hlavné jedlo a prílohu tak rýchlo ako chlapi, lebo naraz majú na sporáku aj štyri hrnce a to už si treba vedieť zorganizovať. Fakt nechcem generalizovať, ale doteraz som žila v presvedčení potvrdenom mnohými skúsenosťami, že ženy sú lepšie v multitaskingu, ale zase je možné, že som pri analýze emocionálna.
Sulík tvrdí aj to, že 90 zo 100 top kuchárov sú muži, čo asi viac-menej platí. Áno, šéfkuchármi sú predovšetkým muži. To však súvisí skôr s tým, že pracovný čas v reštauráciách ženám nevyhovuje, v práci sa stretávajú so sexizmom, s obťažovaním aj podceňovaním, keď mužským kolegom nadriadení viac pomáhajú alebo o ženách hovoria, že sú málo kreatívne. V hre môže byť aj fyzická náročnosť práce vo veľkej kuchyni, ale aj to môže byť predsudok či výhovorka, s ktorou ženy odmietajú.
Chápem, že tieto ľahko dohľadateľné argumenty Sulíkovi do jeho arogancie a ignorantstva nezapadajú. Otázkou je, čo si o takýchto rečiach myslia v SaS.
Napríklad taká Mária Kolíková, ktorej podpredseda parlamentu za Smer Tibor Gašpar cez víkend v rozhlase vyčítal, ako môže „ako matka a žena“ podporovať eskaláciu napätia na Ukrajine. To je klasika, keď sa vystrieľajú alebo neexistujú argumenty, použijú sa podprahové metódy. V Gašparovom svete alfa samcov by ženy a matky mali byť automaticky nastavené tak, že chcú mier a pokoj, respektíve falošné zdanie mieru a pokoja. A ak to tak nie je, tak je niečo zle. Áno, je tu niečo v neporiadku, a to mier prichádzajúci z východu, ktorý by Gašpar tak veľmi chcel.
A na záver som si nechala ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ktorá sa niekedy sťažuje, ako to schytáva od kritikov, čo nerešpektujú ani len to, že je žena a matka, a ako sa jej nezastávajú feministky. Hovorí to Šimkovičová, ktorá úplne cieľavedome opäť zaútočila na kvír poslankyňu PS Luciu Plavákovú s tým, že nevie, či ju môže označiť za dámu, aby ju neurazila, lebo vraj na Slovensku bude „dúhová polícia“. Pritom všetci vidia, že tu prebieha úplne opačný proces, že sú tu snahy z verejného priestoru vytlačiť všetko „dúhové“, a Šimkovičová je na ich čele.
Poslanec Rudolf Huliak nedávno priznal, že predseda SNS Andrej Danko ho povzbudzoval, aby stupňoval útoky na Plavákovú. Možno podobné inštrukcie dostala aj prvá dáma SNS Šimkovičová.
Čo sa podarilo
30-ročná Keňanka Ruth Chepngetich sa stala prvou ženou na svete, ktorá zabehla maratón pod 2 hodiny a desať minút. Podarilo sa jej to v Chicagu. Tento rok zabehli lepší čas ako ona len deviati muži.
Čo sa nepodarilo
Po zákaze „homosexuálnej propagandy“ v ruskej dume prešiel v prvom čítaní aj návrh zákona zakazujúci „propagandu bezdetnosti“. Ruský zákonodarný zbor chce zakázať materiály, v ktorých sa hovorí o bezdetnosti v pozitívnom zmysle. Za ich rozširovanie hrozí pokuta fyzickým aj právnickým osobám, v prípade cudzincov dokonca deportácia.
Rusko už roky zaznamenáva pokles populácie, čo niektorí poslanci spájajú s tým, že mladí ľudia sú indoktrinovaní ideológiou zo Západu. Autori zákona uvádzajú, že v súčasnosti je bezdetných 22 percent párov.
Žena, ktorá zaujala

V roku 2015 sa 26-ročná japonská reportérka, fotografka a vtedy aj stážistka agentúry Reuters v Tokiu Šiori Ito stretla v bare so svojím takmer o dvadsať rokov starším a oveľa známejším kolegom Norijukim Jamagučim. Išlo pracovnú schôdzku, na ktorej ju Jamaguči nadrogoval, potom zavolal taxík a odviezol ju do hotelovej izby, kde ju znásilnil.
Ito prípad nahlásila, pričom zistila, aké hrozné je byť v Japonsku obeťou znásilnenia. Najprv jej nevedeli povedať, v ktorej nemocnici jej môžu urobiť potrebné vyšetrenia na preukázanie znásilnenia a zaistiť vzorky DNA a ďalšie stopy, potom ju policajti odrádzali od podania trestného oznámenia s tým, že si pokazí kariéru a aj tak jej nikto neuverí. Keď trvala na svojom, nútili ju opakovane odpovedať na intímne otázky a dokonca „zahrať“ celý „akt“ s nafukovacou figurínou, pričom si to fotografovali.
Po tomto všetkom sa polícia rozhodla, že Jamagučiho, blízkeho priateľa vtedajšieho premiéra Šinzóa Abe, nebude stíhať. Ito prehovorila na tlačovej konferencii a okamžite sa stala predmetom nenávistných komentárov, mizogýnie aj komentárov typu: a čo asi čakala?
Janagučiho žalovala na civilnom súde a medzitým investigatívni novinári odhalili, že jeho prípad na polícii stopol šéf tokijskej metropolitnej polície, tiež blízky priateľ novinára aj premiéra. A to napriek tomu, že Jamagučiho už mali čoskoro zadržať.
Ito napokon civilný spor čiastočne vyhrala, ale čelila žalobe od Jamagučiho za ohováranie a reputačné škody. Tú súd zamietol.
Ito to však neochránilo od ponižovania, spochybňovania či vyhrážok. Všetko znásoboval fakt, že Japonsko je tradične patriarchálna krajina a Ito na rozdiel od Jamagučiho nemala ako dcéra ľudí z robotníckeho prostredia takmer žiadny sociálny kapitál ani kamarátov na vysokých miestach.
Ito sa však rozhodla, že sa bude brániť všetkými dostupnými prostriedkami, a žalovala napríklad poslanca, ktorý „lajkoval“ statusy spochybňujúce jej integritu, či karikaturistu, ktorý o nej tvrdil, že sa usilovala o kariérny postup cez posteľ.
O svojom prípade vydala knihu, ale hlavne rozbehla celonárodnú debatu, ktorá prispela k zmene viac ako storočnej legislatívy týkajúcej sa znásilnení aj k zmene slovníka v médiách pri opise sexuálnych útokov a ich obetí.
Napriek tomu sú v Japonsku hlásené len menej ako štyri percentá sexuálnych útokov. O tom, v akom stave je citlivosť na túto tému, najlepšie svedčí skutočnosť, že Itovej dokumentárny film Black Box Diaries o jej prípade, ktorý má tento týždeň premiéru vo viacerých európskych krajinách, sa v Japonsku nedá vidieť, lebo ho odmietli všetci distribútori. Samotná Ito žije prevažne v Británii.
Stojí za prečítanie
Katarína Strýčková sa rozprávala s top manažérkou v nadnárodnej spoločnosti a mamou dvoch malých dcér Kristínou Gaál Drobcovou o tom, ako zladiť kariéru a rodinu. Ale aj o tom, ako sa ženy v práci boja, či sú dosť dobré, kým muži majú tendencie preceňovať svoje schopnosti a viac si veriť, čo môže byť jeden z dôvodov, prečo je na vysokých pozíciách viac mužov.
Gaál Drobcová hovorí aj o tom, aké ťažké pre ňu bolo, keď sa jej dcéra zvykla obracať na jej manžela a nie na ňu, pretože s ňou pre jej prácu trávil viac času. To len podčiarkuje jej myšlienku, že nemôžeme mať všetko a za všetko sa platí.
Seriál, ktorý odporúčam
Keď tvorcovia britského seriálu Bol by to hriech (v origináli It’s a Sin podľa hitu Pet Shop Boys) ponúkali jeho námet viacerým veľkým televíziám, odmietli ich. Napokon sa projektu ujal Channel 4, ale až po dlhom prehováraní a skrátení seriálu z ôsmich na päť epizód.
Zo seriálu o skupine gejov žijúcich v 80. a 90. rokoch minulého storočia, keď vrcholila zdravotnícka aj spoločenská kríza spojená s vírusom HIV, sa stal veľký divácky hit aj projekt oslavovaný kritikmi. Seriál prvý raz odvysielali (dá sa vidieť na Disney plus) v roku 2021 a pár týždňov po premiére zaznamenali v krajine zvýšený záujem o testovanie na HIV.
V jeho centre je niekoľko mužov, ktorí sa na prahu dospelosti stretnú v Londýne a spolu žijú v prenajatom byte. Anonymita veľkomesta im umožňuje objavovať svoju kvír identitu, lenže zároveň sú ohrozovaní záhadnou chorobou, ktorá si berie čoraz viac ich priateľov a známych.
Každý sa s tým vyrovnáva po svojom, jedna z postáv si dokonca myslí, že vírus HIV je výmysel a snaha farmaceutických firiem zarobiť na neexistujúcej chorobe.
Je to smutný, ale podľa odborníkov aj veľmi realistický seriál, ktorý nič neprikrášľuje ani neidealizuje.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Jana Shemesh





































